alantois [gr.], allantois — predný tubulárny výbežok embryonálneho čreva vyskytujúci sa pri plazoch, vtákoch a cicavcoch. U ľudí je zakrpatený, z jeho krvných ciev sa tvorí pupočná šnúra plodu. Vo vajíčku plazov a vtákov má funkciu pri uskladňovaní moču, neskôr pri výmene plynov.
alveola [lat.] —
1. bot. malá okrúhla priehlbinka alebo otvorená dutinka na orgáne;
2. lek. mechúrik, dutinka; alveolus pulmonalis — pľúcny mechúrik; zakončenie dýchacích ciest v pľúcach, kde prebieha výmena dýchacích plynov. V priemere majú asi 0,5 mm, v pľúcach ich je asi 600 mil., ich steny tvoria u dospelého človeka plochu 60 – 80 m2. Stenu alveoly (alveolokapilárnu membránu) tvorí vrstva elastických vláken, niekedy aj s hladkou svalovinou, ktorá v dutinke vystiela respiračný epitel (tvoria rôzne typy buniek, ktoré sú schopné fagocytovať častice prachu, baktérií ap.); alveolus dentalis — zubné lôžko; jamky v čeľusti a sánke, v ktorých sú uložené korene zubov.
cytoanastomóza [gr.] — prirodzené spojenie buniek. Vzťahy medzi bunkami sú usporiadané podľa funkcie tkaniva; odlišujú sa v obsahu medzibunkovej hmoty, v tvare styčných plôch a výskytom špeciálnych útvarov (desmosom, tigh junction, nexus), ktoré spevňujú spojenie buniek. Význam spojení nie je len z hľadiska ich pevnosti, ale aj transportu látok medzi susednými bunkami (invaginácia membrán susedných buniek – interdigitácia).
ektoderma [gr.] — lek., zool. ektoblast, epiblast, exoderma, exodermis — pri živočíchoch a u človeka vonkajší primárny zárodočný list brázdujúcej sa zygoty (→ blastogenéza) vznikajúci v štádiu gastruly. Z ektodermy sa vyvíjajú pokožka a jej deriváty (pigmentové bunky), nervový systém, pri vzdušnicovciach vzdušnice, dreň nadobličiek, epitel začiatku a konca tráviacej rúry i zmyslové orgány. U človeka sa z ektodermy vyvíjajú nervový systém (nervové a gliové bunky mozgu a miechy, gangliá, periférne nervy), pokožka (v epiteli kože sa diferencujú potné, mazové a prsníkové žľazy, vlasy a nechty), zmyslové orgány (napr. sietnica, šošovka, sklovec, epitel vnútorného ucha), pigmentové bunky, dreň nadobličiek e epitel začiatočného a koncového úseku tráviacej rúry.
ektopia [gr.] — chybné umiestnenie vnútorného orgánu v tele (mimo obvyklého miesta), napr. ektopia obličky, ektopia semenníka.
fibróza [lat.] — rozmnoženie kolagénového väziva v tkanive najčastejšie pri chronickom zápale, po dlhodobom dráždení a pri hojení rán; nahradenie pôvodného tkaniva väzivom (jazva, zjazvenie tkaniva). Môže postihovať rôzne orgány. Napr. pri fibróze srdca vznikajú väzivové jazvy v srdcovom svale. Hepatolienálna fibróza (fibróza pečene a sleziny) sa prejavuje prestúpením pečene a sleziny väzivovými pruhmi, ktoré rozdeľujú parenchým týchto orgánov na rôzne veľké oblasti. Pľúca po nevyhojenom zápale vmedzereného tkaniva postihuje difúzna fibróza pľúc, po zápale pľúcnych mechúrikov idiopatická fibrotizujúca alveolitída (závažné ochorenie neznámeho pôvodu charakteristické námahovou dýchavicou, dráždivým kašľom, cyanózou pri námahe, neskôr aj v pokoji; priebeh ochorenia je chronický, smrť nastáva v dôsledku kardiorespiračného zlyhania). Dýchací systém postihuje aj tuberkulózna fibróza pľúc. Retrolentálna fibróza je očné ochorenie s tvorbou väzivového tkaniva za šošovkou. Vyskytuje sa najmä u nedonosených detí, ktoré boli v inkubátore; takmer pravidelne postihuje obidve oči a končí sa úplnou slepotou.
histogenéza [gr.] — vznik živočíšnych tkanív alebo rastlinných pletív z pôvodne nediferencovaných buniek živočíšneho alebo rastlinného zárodku alebo apikálnych meristémov rastlín a ich diferenciácia na tkanivá alebo pletivá prispôsobené rozličným funkciám jednotlivých živočíšnych alebo rastlinných orgánov.
histografia [gr.] — opis tkaniva.
histológia [gr.] — náuka o tkanivách; morfologický odbor biológie, ktorý sa zaoberá štúdiom mikroskopickej a ultramikroskopickej štruktúry živočíšnych tkanív. Histológia sa rozvinula na báze anatómie, keď sa začal využívať na pozorovanie tkanív svetelný mikroskop, novšie sa využíva aj fluorescenčný, resp. elektrónový mikroskop. Zo skúmaných orgánov alebo tkanív sa pripravujú veľmi tenké histologické preparáty narezané na mikrotómoch a farbené rôznymi technikami tak, aby sa zvýraznilo pozorované tkanivo (používajú sa chemické alebo imunologické postupy, prípadne pri genetických testoch postupy molekulárnej biológie).
Histológia sa rozdeľuje na náuku o živej hmote (plazmatológia), náuku o skladbe tkanív (histológia v užšom význame) a náuku o mikroskopickej skladbe orgánov (mikroskopická anatómia). Histológia v užšom význame a cytológia tvoria všeobecnú histológiu, mikroskopická anatómia sa nazýva aj špeciálna histológia. Mikroskopickým vyšetrovaním patologicky zmenených tkanív sa zaoberá histopatológia, chemickým zložením a metabolickými procesmi prebiehajúcimi v tkanivách histochémia, antigény a protilátky na bližšie určenie jednotlivých štruktúr pozorovaných tkanív využíva imunohistochémia. Tkanivá na histologické vyšetrenie sa odoberajú in vivo (→ biopsia) pri operáciách alebo pri endoskopických vyšetreniach s cieľom stanoviť presnú diagnózu a prognózu ochorenia, ako aj čo najefektívnejšiu liečbu alebo post mortem pri patologicko-anatomickej alebo súdnej pitve.
hypoplázia [gr.] — nedostatočný vývin tkaniva, orgánu alebo jeho časti; opak hyperplázia. Úplné chýbanie alebo nevyvinutie orgánu sa nazýva aplázia.
kavografia [lat. + gr.] — röntgenové znázornenie dolnej dutej žily pomocou kontrastnej látky; → flebografia.