Chetiti
Chetiti — súhrnný názov indoeurópskych kmeňov Nésitov a im jazykovo a etnicky príbuzných Luvijcov a Palajcov, ktorí najneskôr v 25. – 24. stor. pred n. l. osídlili krajinu Chatti v strednej Anatólii (dnes v Turecku), obývanú Chattijcami; podľa Chattijcov boli tieto kmene inými etnikami (príp. v cudzích jazykových prameňoch) nazvané Chetiti. V užšom význame označujú Chetiti len jeden z týchto kmeňov, ktorého etnonymom bolo Nésiti (Néšiti; → chetitský jazyk).
Chetitsko-chattijská symbióza v polovici 3. tisícročia pred n. l. svedčí o pokojnom spolužití pôvodom i jazykovo rozdielnych etník. Etnicky mnohopočetné chetitské spoločenstvo utváralo v Anatólii podľa vzoru Sumerov mestské kniežacie štáty. V 20. stor. pred n. l. začali do strednej Anatólie prenikať asýrski kupci, ktorí tam na základe zmlúv s anatólskymi mestskými štátmi zakladali obchodné kolónie (tzv. kárumy). Vládcovia mestských štátov si zmluvne dohodli predkupné právo na tovar z Asýrie a umožňovali Asýrčanom uzatvárať zmiešané manželstvá s domácim obyvateľstvom. Asýrske obchodné kolónie sa udržali do 18. stor. pred n. l.
V polovici 18. stor. pred n. l. si Anitta z Kuššary začal podmaňovať mestské štáty a zjednocovať krajinu, čo viedlo okolo roku 1700 pred n. l. k vzniku dočasného mohutného štátneho útvaru Chetitskej ríše, rozprestierajúcej sa v strednej Anatólii. Jej prvým panovníkom (nésitským) bol Labarna (koniec 18. stor. pred n. l.), sídliaci v Kaneši (Kaníš, chetitsky Nésis). Jeho nástupca Labarna II. preložil svoje sídlo do mesta Chattuša a prijal meno Chattušili I. Jeho vládou sa začalo obdobie Starej ríše (1650 – 1500/1450 pred n. l.). V rozširovaní ríše pokračoval aj Chattušiliho nástupca Muršili I., ktorý v roku 1595 pred n. l. (datovanie podľa strednej chronológie; podľa iných zdrojov 1594 pred n. l. alebo okolo 1530 pred n. l.) dobyl Babylon a ukončil vládu Chammurapiho dynastie. Keďže nástupnícky systém v Chetitskej ríši nebol prísne viazaný na prvorodeného syna, po Muršiliho smrti nastali v krajine vnútorné rozbroje, ktoré okolo roku 1525 pred n. l. vyriešil Telipinu vydaním nástupníckeho ediktu. Podľa neho mal nárok na trón v Chetitskej ríši iba syn prvej kráľovej manželky a upevnilo sa ním postavenie kráľovskej rady (pankuš), ktorá dohliadala na nástupnícky systém a v prípade uzurpovania moci mala právo dať uzurpátora popraviť. Telipinuova vláda nakrátko ríšu upevnila, čoskoro sa však pod náporom kmeňov zo severu rozpadla.
Obdobie Novej ríše (1385/1360 – 1200 pred n. l.) sa začalo vládou novej dynastie, podľa niektorých autorov churritského pôvodu, čo však nie je historicky ani jazykovo doložené. Situácia sa stabilizovala a umožnila konsolidáciu moci predovšetkým počas vlády Šuppiluliumu I. (1370 – 1330 pred n. l.), ktorý opäť zjednotil krajinu, spacifikoval expanzívnu ríšu Mitanni a zameral sa na sýrsko-palestínsku oblasť. S panovníkmi podmanených území uzatváral vazalské zmluvy (zaväzoval ich napr. ku kontingentom vojakov). V Šuppiluliumovej politike pokračovali aj jeho nástupcovia. Využívali vnútorné oslabenie Egypta počas náboženských reforiem Amenhotepa IV., ktorý sa zameriaval na vnútorné problémy krajiny.
Chetiti prenikli hlboko na juh Sýrie až k rieke Orontes (dnes Asi). V roku 1275 (alebo 1274) pred n. l. došlo k nerozhodnej bitke pri meste Kadeš, v ktorej sa stretli chetitské vojská Muvatalliho II. s Egypťanmi pod vedením faraóna Ramesseho II. Po niekoľkoročnom rokovaní sa chetitsko-egyptský spor ukončil uzavretím mierovej zmluvy podpísanej v roku 1270 pred n. l. Chattušilim III. a Ramessem II. Chattušiliho syn a nástupca Tutchalija I. (1250 – 1220 pred n. l.) pokračoval v politike svojich predchodcov. Čoskoro však musel bojovať na východe proti Asýrii a na západe v Malej Ázii proti Achájcom. Okolo roku 1200 pred n. l. pravdepodobne pre vyčerpanie zdrojov, vnútornú krízu, vzbury zajatcov i podmanených kmeňov a navyše aj pre migráciu takzvaných morských národov Chetitská ríša zanikla a jej hlavné mesto bolo zničené.
Chetiti chovali hovädzí dobytok, kone a ovce, venovali sa včelárstvu, spracúvali železné i neželezné kovy. Ovládali výrobu a spracovanie železa, na ktoré bol uvalený kráľovský monopol. Vďaka Chetitom sa výrobky zo železa, ako aj jeho názov rozšírili do veľkej časti Európy, Ázie i Afriky. V chetitských mestách bola silná vrstva slobodného chetitského obyvateľstva, ktoré malo privilegované postavenie; len časť obyvateľstva (remeselníci a otroci) bola závislá. Panovníkova moc nebola absolútna ako v iných starovekých ríšach. Hoci z titulu vládcu (kráľa) sústreďoval vo svojich rukách vojenskú, náboženskú a hospodársku moc, nebol úplne nezávislý, bol obmedzený radami pankuš a túlia, ktoré predstavovali dozorné orgány so súdnou právomocou a s právom trestať aj kráľa a členov jeho rodiny. Panovníkova manželka (kráľovná) mala minimálne rovnaké postavenie ako kráľ (svojím spôsobom ojedinelý jav v monarchizme nielen tej doby; stála na vrchole náboženskej štruktúry a kultového života v krajine a pod.), ktoré nestrácala ani po smrti manžela. Chetiti sa preslávili aj monumentálnou architektúrou a výtvarným umením, osobitne sochárskym (→ chetitské výtvarné umenie a architektúra), zanechali aj bohatú literatúru (→ chetitská literatúra) zapisovanú chetitským písmom. Ich náboženstvo bolo polyteistické (→ chetitské náboženstvo).
Štúdiom chetitských dejín, jazyka, umenia, náboženstva, práva a sociálnych i spoločenských vzťahov sa zaoberá chetitológia.