Chazari

Chazari, aj Kazari, Kozári, Kavari, Kabari, hebrejsky Kuzarim — pôvodne kočovný turkický národ pravdepodobne altajského pôvodu, ktorý prišiel do oblasti stepí a predhorí na území dnešného Dagestanu a Kubánskej nížiny v 6. stor. zo Strednej Ázie ako súčasť kmeňového zväzu Sabirov, jednej z veľkých vetiev Hunov. V roku 560 sa Chazari stali súčasťou Západoturkického chanátu a okolo roku 650 si vytvorili vlastnú ríšu – Chazarský kaganát spravovaný kaganom a kmeňovými náčelníkmi (begmi). V čase svojho najväčšieho rozmachu v 8. stor. sa rozprestieral v oblasti medzi dolným Dneprom a Donom až po pohorie Kaukaz (na území dnešného juhozápadného Ruska, severozápadného Kazachstanu, východnej Ukrajiny, Moldavska a severovýchodného Rumunska); dĺžka vyše 1 400 km, hlavným mestom bol Semender (aj Samandar, na území dnešného Dagestanu), od polovice 8. stor. Chamlidž (od 10. stor. nazývaný Itil; v delte Volgy). Chazari mali spočiatku veľmi dobré vzťahy s Byzanciou (už 627 s ňou uzavreli spojenectvo), ktorú podporovali v jej vojnovom ťažení proti Peržanom a neskôr aj proti Arabom. Kontrolovali väčšinu obchodných tepien do Orientu, Alanov a iné severokaukazské národy obývajúce územie medzi Kaukazom a riekou Kubáň, starých Maďarov usadených okolo Donecka, Gótov či grécke kolónie na Kryme. Ako svojich vládcov ich uznávali aj Povolžskí Bulhari a viaceré slovanské kmene (Poľania, Severania, Viatiči, Radimiči). Postupne ich však intenzívnejšie ohrozovali nájazdy turkických kmeňov (Pečenehovia, Oghuzi a i.) a nedokázali vzdorovať tlaku zo strany Byzantskej ríše i Kyjevskej Rusi, čo znamenalo postupný úpadok ich ríše. V roku 964 – 965 utrpeli od Kyjevskej Rusi (knieža Sviatoslav I. Igorovič) zdrvujúcu porážku a koncom 10. stor. Chazarský kaganát zanikol. Po jeho zániku (posledný vládca Chazarska našiel útočisko v Gruzínsku) sa Chazari spomínajú už len sporadicky (napr. v stredovekej Bratislave sa 1309 zakazovalo kresťanom uzatvárať s Chazarmi manželstvo, toto rozhodnutie potvrdil 1346 aj pápež) a postupne sa asimilovali. Časť Chazarov (tri chazarské kmene) v roku 895 spolu so starými Maďarmi zaútočili na Karpatskú kotlinu, kde postupne splynuli s ostatným obyvateľstvom (z týchto Chazarov pochádzal napr. uhorský šľachtický rod Abovcov). V 12. stor. už pôvodne nimi osídlené územie obývali Kumáni.

Pôvodným náboženstvom Chazarov bol tengrijský šamanizmus. V 7. stor. boli čiastočne islamizovaní, neskôr začal na nimi obývané územie prenikať judaizmus, ktorý v 8. stor. prijali za štátne náboženstvo (740 n. l. beg Bulan); byzantské kresťanské misie neboli úspešné (napr. misia Cyrila a Metoda 861 – 862). Príbeh o konvertovaní Chazarov na judaizmus sa stal základom známeho filozofického diela Jehudu ben Samuela Haleviho Kniha Chazarov (Kitáb al-Chazarí, 1140, knižne prvýkrát 1506, hebrejsky Sefer ha-Kuzari). O kultúre a umení Chazarov existuje málo údajov, keďže dosiaľ neboli identifikované ich archeologické stopy. Boli známi predovšetkým ako bojovný národ nomádov (ich typickou zbraňou bola šabľa), nebránili sa však ani usadlému spôsobu života, budovali mestá a pevnosti (Tmutarakaň, Balandžar, Varačan, Saryšin), venovali sa aj obrábaniu pôdy, výsadbe sadov a viníc, chovu dobytka a rybolovu. Významnými zdrojmi príjmov boli obchod (mali obchodné styky napr. aj s Indiou) a vyberanie tribútu. Hovorili chazarským jazykom (chazarčinou). Zmienky, ktoré sa o ňom zachovali v byzantských, arabských, hebrejských a iných historických prameňoch, ako aj etnonymické a toponymické údaje umožňujú stanoviť, že patrí do rodiny turkických jazykov a je príbuzný povolžskej bulharčine. Za potomkov Chazarov sa pokladajú viaceré turkické národnosti vyznávajúce rôzne druhy judaizmu (Karaimovia, Krymčaci). Chazarské korene majú pravdepodobne aj niektoré turkicky hovoriace národnosti Severného Kaukazu (Tátovia, Džuguri, nazývaní aj Horskí Židia).