Bari

Bari — prístavné mesto v juhovýchodnom Taliansku na pobreží Jadranského mora, administratívne stredisko kraja Apúlia a provincie Bari; 321-tis. obyvateľov (2019). Priemysel petrochemický, chemický, lodiarsky, automobilový, potravinársky. Dopravná križovatka; železničné spojenie s Rímom a s väčšími mestami na severe (s Milánom, Turínom, Bolognou a Benátkami), ako aj s Tarentom na juhu; vojenský, obchodný, rybársky a osobný prístav (jeden z najvýznamnejších trajektových prístavov Talianska na pobreží Jadranského mora so sezónnymi linkami do Chorvátska, Čiernej Hory, Albánska a Grécka), letisko. Univerzita (založená 1924), múzeá (pamiatky z rímskeho obdobia sa uchovávajú v regionálnom múzeu Museo provinciale), galérie. Každoročné veľtrhy (Fiera del Levante). Turistické centrum.

Dejiny: kontinuálne osídlené pravdepodobne od okolo 1500 pred n. l. (italický kmeň Puecezi), neskôr významná grécka kolónia nazývaná Barion. V 3. stor. pred n. l. dobyté Rimanmi, nazvané Barium. Počas vlády Rimanov významný prístav a stredisko obchodu i poľnohospodárstva. Prvýkrát sa písomne spomína 89 pred n. l. Od 4. stor. n. l. biskupstvo (založené 347, od 10. stor. arcibiskupstvo, od 1986 arcibiskupstvo Bari-Bitonto). V 6. – 12. stor. obdobie najväčšieho rozkvetu (bolo rivalom Benátok) a hlavný prístav juhovýchodného Talianska. Patrilo pod vládu Lombardov aj Byzantskej ríše, 847 – 871 dobyté Arabmi, sídlo emirátu, od 875 sídlo byzantskej themy. V roku 1071 dobyté Normanmi, 1156 zničené Normanmi počas povstania mestského obyvateľstva. Počas stredoveku významný prístav pre pútnikov do Jeruzalema. Od 1087 jedno z najvýznamnejších pútnických miest v Európe (relikvie svätého Mikuláša). V 12. – 13. stor. počas križiackych výprav hlavný prístav na ceste do Svätej zeme. Rozkvet počas vlády Fridricha II. Od 16. stor. upadalo. Intenzívny rozvoj od 1860 ako významnej základne transportu a obchodu s Blízkym i s Ďalekým východom.

Stavebné pamiatky: významnou pamiatkou stredovekej románskej architektúry a do súčasnosti populárnym pútnickým (katolíckym aj pravoslávnym) miestom je Bazilika svätého Mikuláša (taliansky Basilica di San Nicola; budovaná od 1087; kryptu, kde sú umiestnené relikvie svätého Mikuláša, posvätil pápež Urban II. v roku 1089; celá stavba bola dostavaná a posvätená 1197, barokovo upravená v 17. – 18. stor., reštaurovaná v 1. polovici 20. stor.). Vybudovaná Normanmi na mieste byzantského vládneho paláca pre relikvie svätého Mikuláša, ktoré tam boli 1087 privezené z Myry (Demre v Turecku v provincii Antalya; dodnes uložené v krypte). Bola to prvá stavba Normanov v južnom Taliansku a mala významný vplyv na formovanie románskej architektúry v 12. – 13. stor. v Apúlii. Strohé fasády sú zdobené slepými arkádami, oblúčikovým vlysom a združenými oknami. Západná časť má pevnostný charakter s dvoma mohutnými hranolovými vežami a s troma portálmi, hlavný portál má stĺpový baldachýn. Fasády bočných lodí sú členené mohutnými slepými arkádami, nad ktorými sa nachádza rad združených okien (resp. trpasličie galérie). Východná časť kostola je ukončená mohutnou priečnou loďou. Je k nej pripojená zachovaná časť paláca byzantského guvernéra. Kostol je trojloďová bazilika s galériami určenými pre ženy (matroneum) nad bočnými loďami. Hlavná loď s kazetovým stropom je rozdelená sériou oblúkov. Bohatá sochárska výzdoba interiéru pochádza zväčša z 12. stor., jej súčasťou je cibórium z okolo 1150 a tzv. Trón z Bari (arcibiskupská katedra) nachádzajúci sa v presbytériu, ktorý je unikátnym dokladom románskeho sochárstva s bohatou figurálnou výzdobou z polovice 12. stor.

Ďalšie pamiatky: románska katedrála San Sabino (aj Duomo di Bari; postavená na mieste staršieho ranokresťanského a byzantského kostola v rokoch 1035 – 74, poškodená 1156 a prestavaná 1170 – 78 v štýle Baziliky svätého Mikuláša, posvätená 1292; na jej severnej strane je centrálna stavba známa ako La Trulla, pôvodné baptistérium katedrály z 11. stor., dnes využívané ako sakristia); kostol San Gregorio (založený v 11. stor., románsky prestavaný koncom 12. a v 13. stor.); kostol San Marco (12. stor.); Hohenštaufovský kastel (taliansky Castello svevo, 1233 – 40, pôvodne byzantské a normanské pevnostné stavby prestavané Fridrichom II., v 16. stor. prestavaný Izabelou Aragónskou); monumentálny komplex gotického kostola San Francesco s krížovou chodbou a s fasádou z 18. stor. Zachoval sa celý rad renesančných meštianskych domov a palácov a pamiatky zo 17. a 18. stor.