Asýrčania

Text hesla

Asýrčania1. v staroveku semitské etnikum obývajúce od 3. tisícročia pred n. l. severnú časť Mezopotámie. Okolo roku 2000 pred n. l. si Asýrčania utvorili mestský štát s centrom v meste Aššur, ktoré sa neskôr stalo hlavným mestom Asýrskej ríše (→ Asýria). V období najväčšieho rozmachu (8. – 7. stor. pred n. l.) zaberala ríša celú Mezopotámiu a časť územia starovekého Iránu, Anatólie a Sýrie, prechodne aj Egypt. Ako dorozumievací jazyk používali asýrčinu (severný dialekt akkadského jazyka), ako literárny jazyk (napr. náboženské texty, rozličné záznamy oficiálneho charakteru a i.) babylončinu (južný dialekt akkadského jazyka), v 1. tisícročí pred n. l. na zapisovanie textov každodenného charakteru (hospodárske záznamy, zmluvy, listy a pod.) aramejský jazyk. Hoci náboženstvo Asýrčanov bolo takmer identické s babylonským (→ babylonsko-asýrske náboženstvo), ich najvyšším bohom zostal Aššur, na ktorého boli prenesené všetky pocty patriace hlavnému babylonskému bohovi Mardukovi. Venovali sa poľnohospodárstvu a obchodu, významný bol najmä obchod s východoiránskym cínom a s babylonskými látkami (vyvážali sa do Malej Ázie, odkiaľ sa zasa dovážali kovy, najmä meď). Okolo roku 1800 pred n. l. zakladali asýrski obchodníci obchodné osady v Malej Ázii (v Anatólii), z ktorých najdôležitejšia bola pri meste Kaneš (dnešný pahorok Kültepe). Boli vynikajúci remeselníci (napr. vyrábali nástroje zo železa), umelci a stavitelia, budovali opevnené mestá, paláce i vodovody (napr. akvadukt v Ninive a posvätný háj v Aššure, kde každý strom bol zasadený v jame vyhĺbenej v skale a umelo zavlažovaný podzemným systémom, vybudované Sancheribom), v čom dosiahli vysokú technickú úroveň (→ mezopotámske výtvarné umenie a architektúra). Známymi sa stali najmä ako bojovníci (ako prví v staroveku si na dlhší čas podrobili takmer celú Prednú Áziu), zvlášť vynikali vo vojenskom umení, vo vojenskej taktike, v obliehacej technike, vo výzvednej službe, ale aj v diplomacii. Napriek všeobecne rozšírenej predstave o ich výnimočnej krutosti a bezohľadnosti sa z tohto hľadiska neodlišovali od iných starovekých etník.

Asýrska ríša sa členila na provincie, na čele ktorých stáli kráľom vymenovaní guvernéri. Na čele asýrskeho štátu stál panovník, kráľ, tradične pokladaný za najvyššieho pozemského zástupcu hlavného asýrskeho boha Aššura (súčasťou oficiálnej titulatúry asýrskych panovníkov bolo preto označenie Aššurov miestodržiteľ), na rozdiel od niektorých babylonských vládcov však nikdy nebol pokladaný za božstvo, a to ani v období vrcholnej asýrskej moci (8. – 7. stor. pred n. l.). Okrem panovníka sa na riadení asýrskeho štátu v najstaršej fáze jeho vývoja (20. – 18. stor. pred n. l.) výrazne podieľal snem sídliaci v hlavnom meste Aššur, ktorý mal právomoci v hospodárskej a politickej oblasti (jeho predstavitelia sa o. i. podieľali na uzatváraní zmlúv s cudzími vládcami). Počnúc vládou Šamší-Adada I. (1807—1775 pred n. l.) začali byť posilňované právomoci kráľa, kým snem sa venoval len úlohám lokálneho významu. Panovník bol najvyšším a nespochybniteľným vládcom aj v stredoasýrskom a novoasýrskom období. Napriek tomu však musel pri výkone vladárskych povinností spolupracovať s vysokými štátnymi a vojenskými hodnostármi, ktorí sa usilovali jeho politiku ovplyvňovať a pri presadzovaní svojich záujmov často používali aj násilie; viacerí asýrski panovníci boli zavraždení pri palácových prevratoch, napr. Tukultí–Ninurta (1208 pred n. l.), Salmanasar V. (722 pred. n. l.) či Sancherib (681 pred n. l.). Významnú úlohu v asýrskej spoločnosti malo kňazstvo, vo veľkej úcte bol najmä chrám v Aššure zasvätený bohovi Aššurovi. Podobne ako v Babylonii mali veľké asýrske svätyne (najmä Aššurov chrám) k dispozícii aj veľký majetok (poľnohospodárske pozemky, stáda zvierat, cenné predmety uložené v chrámových pokladniciach a i.), na rozdiel od babylonských chrámov však v hospodárskom systéme krajiny nehrali takú dôležitú úlohu. Rovnako nejestvujú doklady o tom, že by asýrske kňazstvo aktívne zasahovalo do politických záležitostí. Väčšinu asýrskej spoločnosti tvorili z právneho hľadiska slobodní obyvatelia, ktorí však museli plniť určité povinnosti voči štátu, predovšetkým platiť dane a vykonávať vojenskú a pracovnú službu (v poľnohospodárstve, remeslách a obchode). Väčšina z nich pracovala pre štát, prípadne pre chrámy, len niektorí ako súkromníci. Počet otrokov nebol príliš vysoký a ich hospodársky význam bol minimálny.

Hlavou rodiny bol otec, ženy však neboli bezprávne. Prototypom energickej a cieľavedomej ženy sa stala kráľovná Semiramis, hrdinka viacerých bájnych príbehov. Postavenia žien v asýrskej spoločnosti sa týka jedna z tabuliek tzv. Stredoasýrskych zákonov zapísaných za vlády Tiglatpilesara I. (vládol asi 1117 – 1078 pred n. l.), upravujúca ich právny status, nazývaná Právne zrkadlo asýrskej ženy. Ostatné tabuľky sú značne fragmentárne a týkajú sa iných, najmä majetkových záležitostí (dedičské právo, postup pri scudzovaní pozemkov, ustanovenia o hospodárení na zavlažovaných pozemkoch a i.), ktoré predstavujú významný príspevok ku kodifikácii práva.

Prínos Asýrčanov do kultúrnych dejín ľudstva je nezanedbateľný. Napriek tomu, že ich kultúra bola v mnohých ohľadoch identická s babylonskou kultúrou (→ Babylončania), originálne ju pretvárali a v mnohých odboroch (najmä v novoasýrskom období) dosiahli pozoruhodné výsledky. Asýrska spoločnosť sa vyznačovala vysokou mierou kultivovanosti, a hoci sa úroveň gramotnosti obmedzovala len na vzdelané elity (kňazi, pisári a niektorí štátni hodnostári), bola v Mezopotámii nepochybne vyššia než v ostatných častiach Blízkeho východu. Kultúrnu vyspelosť Asýrčanov dokumentuje množstvo hlinených klinopisných tabuliek zapísaných akkadským písmom. Obsahujú najmä hospodárske záznamy, genealógie bohov a vládcov (→ kráľovské zoznamy), záznamy o astrologických pozorovaniach, veštby a pod., ako aj významné literárne pamiatky (mýty, eposy, hymny a i.) nájdené v Ninive, Kalchu, Dúr Šarrukíne, Aššure a i. K najvýznamnejším patrí Aššurbanipalova knižnica založená kráľom Aššurbanipalom v Ninive. Z historiografického hľadiska sú dôležité aj kráľovské nápisy, ktoré dávali zhotovovať panovníci na zdokumentovanie svojich činov;

2. aj Sýrčania, Ajsori, vlastným menom Atúrajé, Súrajé, Súrjojé — etnická skupina žijúca v súčasnosti rozptýlene v Iraku, Sýrii, Iráne, Turecku, Jordánsku, Libanone a i. (spolu vyše 3 mil.; odhad 2016), od 20. stor. aj v Európe (najmä vo Švédsku a v Nemecku), v USA a v Austrálii, kam sa vysťahovali väčšinou z ekonomických príčin alebo pre prenasledovanie. Viacerí bádatelia ich pokladajú za potomkov starovekých Asýrčanov, ktorí v priebehu 1. tisícročia pred n. l. prijali kultúru Aramejcov a ich jazyk. Veriaci sú kresťania (kresťanstvo prijali už v 1. – 2. stor. n. l.) patriaci do niektorej zo sýrskych cirkví (preto sa niekedy označujú ako Sýrčania, resp. sýrski kresťania). V liturgii používajú (nie však výlučne) klasickú sýrčinu a ako dorozumievací jazyk (okrem jazyka krajiny, v ktorej žijú) tzv. novoaramejčinu (nazývanú aj novosýrčina, asýrčina); → aramejský jazyk, sýrsky jazyk. Dodnes zachovávajú niektoré starobylé tradície. V 19. a 20. stor. boli na Strednom východe vystavení náboženskej a jazykovej diskriminácii a brutálnym represáliám i pogromom (Hakkâri 1843 – 47; Diyarbakır 1895; Adana 1909; asýrska genocída v Osmanskej ríši 1914 – 18; Simél 1933) zo strany susedných etník (Turkov, Kurdov, Arabov). Aj napriek tomu, že sa počas 1. svet. vojny aktívne podieľali na bojoch proti Turkom, v povojnovom usporiadaní sa im nepodarilo presadiť vznik vlastného štátu ani autonómie. O asýrskej otázke rokovala v roku 1932 aj Spoločnosť národov (dnes OSN), ktorá prijala uznesenie umožňujúce Asýrčanom usídliť sa v Iraku v jednom regióne s autonómnym štatútom. Podobné postavenie mali získať aj v roku 1963, keď sa iracká vláda rozhodla udeliť autonómiu Kurdom. Obidva plány však stroskotali. O ochranu ľudských práv Asýrčanov v domovských krajinách, o dosiahnutie autonómie (najmä v oblasti Ninivskej planiny v Iraku), ako aj o šírenie, udržanie a rozvoj kultúrnych tradícií sa od roku 1968 usiluje medzinárodná Asýrska celosvetová aliancia (Assyrian Universal Alliance). V roku 1991 sa pod názvom Asýria stali členom Organizácie nezastúpených národov a národností (UNPO).

Zverejnené v auguste 1999. Aktualizované 12. januára 2017.

Asýrčania [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2024-06-15 ]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/asyrcania