artikulácia

Text hesla

artikulácia [lat.] —

1. hud. členenie, viazanie alebo oddeľovanie jednotlivých tónov hudobnej frázy. Artikulácia do veľkej miery závisí od pochopenia a výkladu notového zápisu interpretom, resp. vydavateľom (napr. pri kritických vydaniach). Často sa nesprávne stotožňuje s frázovaním. Na artikuláciu sa vzťahuje legato, staccato, spiccato, portato ap. K zvýšeniu napätia v rámci hudobnej frázy prispieva artikulačná pauza;

2. jaz., lek. pohyby rečových orgánov pri stvárňovaní zvukovej reči, t. j. členenie (článkovanie) vzduchového a hlasového prúdu zmenami pozícií a postavení pohyblivých rečových ústrojov v nadhrtanových priestoroch. Hlásky zvukovej reči získavajú svoju akustickú podobu v artikulačných orgánoch (sú súčasťou rečových orgánov) a delia sa na artikulačné priestory (nosová a ústna dutina, dutina hrtana) a vlastné artikulačné orgány (pery, zuby, čeľusť a sánka, ďasná, mäkké a tvrdé podnebie, jazyk). Pri artikulácii nastáva plynulý pohyb rečových ústrojov s následnou zmenou rezonancií nadhrtanových dutín (rozhodujúci činiteľ pri samohláskach a sonórnych spoluhláskach) alebo tvorenie prekážok (úžin a záverov, priehrad) dychovému a hlasovému prúdu na rozličných miestach v nadhrtanových priestoroch (pri šumových spoluhláskach). Prebieha ako komplex pohybov v pevnej nadväznosti (pohybový stereotyp, ktorý sa automatizuje už v detstve). Hlásky sa môžu vytvárať aj pri bezhlasovosti (afónii), keď človek môže len šepkať.

V širšom zmysle je artikulácia časovo koordinovaná činnosť troch skupín rečových ústrojov: dýchacích (respiračných) a upravujúcich (modifikačných) ústrojov, ako aj hlasového (fonačného) ústroja. Artikulácia je aj modulovanie väčších úsekov reči zmenami sily a výšky hlasu i zmenami tempa reči. Artikuláciou sa zaoberá fyziologická (v staršej terminológii artikulačná, resp. genetická) fonetika. Mnoho informácií o artikulačných procesoch možno získať najmä röntgenografiou;

3. mat. vrchol grafu, ktorý je rezom; jeho odstránením sa poruší súvislosť niektorého komponentu grafu, a tým sa zväčší počet komponentov.

Text hesla

artikulácia [lat.] —

1. hud. členenie, viazanie alebo oddeľovanie jednotlivých tónov hudobnej frázy. Artikulácia do veľkej miery závisí od pochopenia a výkladu notového zápisu interpretom, resp. vydavateľom (napr. pri kritických vydaniach). Často sa nesprávne stotožňuje s frázovaním. Na artikuláciu sa vzťahuje legato, staccato, spiccato, portato ap. K zvýšeniu napätia v rámci hudobnej frázy prispieva artikulačná pauza;

2. jaz., lek. pohyby rečových orgánov pri stvárňovaní zvukovej reči, t. j. členenie (článkovanie) vzduchového a hlasového prúdu zmenami pozícií a postavení pohyblivých rečových ústrojov v nadhrtanových priestoroch. Hlásky zvukovej reči získavajú svoju akustickú podobu v artikulačných orgánoch (sú súčasťou rečových orgánov) a delia sa na artikulačné priestory (nosová a ústna dutina, dutina hrtana) a vlastné artikulačné orgány (pery, zuby, čeľusť a sánka, ďasná, mäkké a tvrdé podnebie, jazyk). Pri artikulácii nastáva plynulý pohyb rečových ústrojov s následnou zmenou rezonancií nadhrtanových dutín (rozhodujúci činiteľ pri samohláskach a sonórnych spoluhláskach) alebo tvorenie prekážok (úžin a záverov, priehrad) dychovému a hlasovému prúdu na rozličných miestach v nadhrtanových priestoroch (pri šumových spoluhláskach). Prebieha ako komplex pohybov v pevnej nadväznosti (pohybový stereotyp, ktorý sa automatizuje už v detstve). Hlásky sa môžu vytvárať aj pri bezhlasovosti (afónii), keď človek môže len šepkať.

V širšom zmysle je artikulácia časovo koordinovaná činnosť troch skupín rečových ústrojov: dýchacích (respiračných) a upravujúcich (modifikačných) ústrojov, ako aj hlasového (fonačného) ústroja. Artikulácia je aj modulovanie väčších úsekov reči zmenami sily a výšky hlasu i zmenami tempa reči. Artikuláciou sa zaoberá fyziologická (v staršej terminológii artikulačná, resp. genetická) fonetika. Mnoho informácií o artikulačných procesoch možno získať najmä röntgenografiou;

3. mat. vrchol grafu, ktorý je rezom; jeho odstránením sa poruší súvislosť niektorého komponentu grafu, a tým sa zväčší počet komponentov.

Zverejnené v auguste 1999.

citácia

Artikulácia [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2020-08-04]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/artikulacia