Amorejci

Amorejci, Amoriti, akkadsky Amurrum — súhrnný názov viacerých západosemitských kmeňov, ktoré sa delili na dve hlavné skupiny: severnú (Sim’aliti, synovia ľavice) a južnú (Jaminiti, synovia pravice). Spočiatku prevažne kočovné kmene, ktoré približne v pol. 3. tisícročia začali prenikať k strednému toku Eufratu, do sýrsko-palestínskej kultúrnej oblasti a do Mezopotámie; doložené sú v 2. pol. 3. tisícročia na klinopisných tabuľkách nájdených v mezopotámskych archívoch, ale aj v archíve v sýrskej Eble (→ Tell Mardich). Severná skupina sa usádzala najmä v oblasti Mari, na strednom toku Eufratu a v severných regiónoch Sýrie, južná predovšetkým v južnej Mezopotámii, najmä v okolí mesta Sippar v severnej Babylonii. Koncom 3. a začiatkom 2. tisícročia pred n. l. ovládli Amorejci drobné mestské štáty v severnej a strednej časti Mezopotámie (napr. Mari, → Jamchad), ich dominanciu v južnej Mezopotámii (Babylonii) uľahčil pád III. dynastie z Uru (krátko po 2000 pred n. l.). Zmocnili sa vlády v jednotlivých mestských štátoch (→ Sumer) a do veľkej miery sa prispôsobili tamojšej vyspelej civilizácii. Ich náčelník Sumu-abum založil v Babylone dynastiu (I. dynastia z Babylonu; → Babylonia), ktorej šiesty kráľ Chammurapi sa stal najmocnejším panovníkom Starobabylonskej ríše; od Amorejcov odvodzovalo svoj pôvod viacero vtedajších vládnucich rodov v Mezopotámii. Epocha Amorejcov v dejinách Mezopotámie sa skončila pádom Starobabylonskej ríše (1595 pred n. l. ju vyvrátili Chetiti).

Jazyk Amorejcov, amorejský jazyk, nie je presne známy, pretože v písomnom styku používali akkadčinu (→ akkadský jazyk), prípadne iné jazyky. Rekonštruuje sa prevažne z vlastných mien zapísaných v sumerských a akkadských textoch. Významný je napr. rozsiahly archív s tisíckami listov a s ďalšími písomnosťami objavený v Mari, obsahujúci množstvo faktov o tomto amorejskom mestskom štáte za vlády kráľa Zimri-Lima.