Alžírsko

Text hesla

Alžírsko, Alžírska demokratická ľudová republika, arab. Jazá’ir, Al Jumhúríyyah al Jazái’riyyah ad Dímuqráţiyyah ash Sha’biyyah — štát v severozápadnej Afrike pri pobreží Stredozemného mora. Administratívne sa člení na 48 vilájetov. Jeho územie vypĺňajú dve rozľahlé prírodné oblasti – masív Atlasu (na severe) a časť Sahary (v centre a na juhu). Pobrežie Stredozemného mora lemuje úzky pruh nížiny. Masív Atlasu tvoria na území Alžírska dve horské sústavy: severnejší Malý Atlas, ktorý sa skladá z 3 rovnobežných pásem (na východe sa spájajú) a jeho najvyššou časťou je pohorie Džurdžura (najvyšší vrch Lalla Chadídža, 2 308 m n. m.), a Veľký Atlas, ktorý je tvorený viacerými hrebeňmi (ich juž. svahy strmo spadajú k Sahare) a jeho najvyššou časťou je silne rozčlenený masív Aurès (Šelja, 2 328 m n. m.). Záp. výbežky Malého Atlasu a Veľkého Atlasu ohraničujú na severe a na juhu rozľahlú vnútrozemskú náhornú Plošinu šotov (1 000 – 1 300 m n. m.). Sahara zaberá asi 80 % rozlohy Alžírska. Tvoria ju 3 typy púšťovej krajiny: pieskové púšte v znížených panvách (Veľký západný Erg, Veľký východný Erg), kamenisté púšte vyššie položených území medzi panvami (Tademaitská plošina a i.) a skalné púšte v osamotených horských masívoch (Ahaggar, Tassili). Najvyšší vrch Alžírska (Tahat, 3 005 m n. m.) leží v masíve Ahaggar.

Územie patrí do 3 klimatickým pásem. Prímorské pásmo so subtropickým podnebím má teplé suché leto (24 – 26 °C), miernu daždivú zimu (10 – 4 °C), zrážky 200 – 1 050 mm za rok. Na Plošine šotov a vo Veľkom Atlase prevláda polopúšťové podnebie s priemernými mesačnými teplotami 20 – 32 °C a so zrážkami 150 – 300 mm za rok. Oblasť Sahary má púšťové podnebie s veľkými dennými výkyvmi teplôt, s priemernými mesačnými teplotami 23 – 28 °C a so zrážkami menej ako 100 mm (niekedy neprší viac rokov za sebou). Veľmi riedka riečna sieť. Voda najdlhšej rieky Šeliff (700 km) a jej prítokov sa využíva na zavlažovanie. Dná bezodtokových panví pokrývajú slané jazerá (šoty), ktorých rozloha v priebehu roka kolíše. V prímorskej oblasti nahradili pôvodnú subtropickú vegetáciu kultúrne rastliny (obilniny, vinič, ovocné stromy). Vo vyšších častiach pohorí sa zachovali najmä dubové lesy (dub korkový a i.). V oblasti šotov prevažujú skromné trávnaté porasty kavyľa pevného (Stipa tenacissima). Územie Sahary je väčšinou bez vegetácie. Zastúpenie živočíchov je skromné (rôzne druhy hlodavcov a plazov). Nerastné bohatstvo Alžírska tvoria predovšetkým ložiská ropy a zemného plynu (na východe centrálnej časti), železnej, zinkovej, olovenej, medenej a antimónovej rudy, fosfátov, síry, striebra, čierneho uhlia, soli a stavebných surovín.

Alžírsko patrí k ekonomicky najvyspelejším štátom Afriky. Na tvorbe HDP sa podieľa poľnohospodárstvo 10 %, priemysel 47 %, služby 43 % (2014). V poľnohospodárstve pracuje 11 %, v priemysle 31 %, v službách 58 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva (2011). Hlavným odvetvím hospodárstva je ťažba ropy a zemného plynu (podieľa sa 78 % na hodnote vývozu, 2016), v prístavoch v Skikde a Arzewe sú veľké závody na skvapalňovanie zemného plynu. Významná je aj ťažba fosfátov, zinkovej, olovenej a železnej rudy i čierneho uhlia. Priemysel hutnícky (spracovanie železných rúd), petrochemický, potravinársky (produkcia vína a olivového oleja, mlyny, konzervárne rýb a ovocia), textilný, kožiarsky, cementársky. Poľnohospodárska pôda (3 % orná pôda, 15 % lúky a pasienky) rozšírená najmä na severe. Pestuje sa najmä pšenica, jačmeň, zemiaky, rajčiaky, citrusové ovocie, olivy, figy, vinič; v oázach zelenina a datle; v stepiach kavyľ pevný. Živočíšna výroba je slabo rozvinutá, využíva predovšetkým stepnú oblasť Veľkého Atlasu. Sústreďuje sa na chov oviec, kôz a hovädzieho dobytka. Pri pobreží je rozšírený rybolov. Dopravná sieť je vybudovaná nerovnomerne (len na severe), oblasť Sahary je ťažko prístupná (karavány), železničné trate a hlavné cesty prebiehajú pozdĺž pobrežia, námorná doprava – dôležité námorné prístavy v mestách Alžír, Annaba, Arzew, Bedžája a Oran, 17 medzinárodných letísk; sieť ropovodov a plynovodov spájajúcich náleziská vo vých. časti Sahary s námornými prístavmi. Vyváža sa najmä ropa, zemný plyn a ropné produkty. Dovážajú sa potraviny, stroje, polofabrikáty, suroviny a chemické výrobky. Hlavnými obchodnými partnermi Alžírska sú Španielsko, Francúzsko, Čína a Taliansko.

Nerovnomerné osídlenie. Až 95 % obyvateľov žije na severe, na juhu sú obývané len oázy. Obyvateľstvo: 70 % Arabov, 30 % príslušníkov berberských kmeňov – Kabylov, Tuaregov a i. (2008). Náboženstvo: 99 % sunnitských moslimov (2008). Podiel mestského obyvateľstva 72 % (2016). Najvýznamnejšie mestá: Alžír, Oran, Constantine, Annaba, Batna, Saţíf.

Na území Alžírska od 11. stor. pred n. l. obchodné kolónie Feničanov, neskôr Kartáginci. V 8. – 1. stor. pred n. l. numídske štáty. Od 42 pred n. l. rímska provincia (Mauretania Caesariensis). R. 430 oblasť ovládli Vandali, 534 – 699 súčasť Byzantskej ríše, okolo 700 pripojená ku kalifátu Umajjovcov a islamizovaná, okolo 1150 vpád kočovníkov kmeňa Banú Hilál, v 11. a 12. stor. vláda dynastií Almorávidovcov a Almohádovcov, 1235 – 1554 berberskej dynastie Abdalwádovcov, v 15. – 16. stor. dobyli niektoré pobrežné územia Španieli. Od 1519 vazalský štát Turecka, vláda janičiarov a korzárov. R. 1711 odtrhnutie od Osmanskej ríše (oficiálne do 1830 pod suverenitou tureckého sultána), 1830 francúzska okupácia a neskôr kolonizácia. Odpor obyvateľstva na čele s Abdalkádirom 1847 zlomený, Alžírsko sa stalo zámorským departementom Francúzska (Francúzske Alžírsko) s rozsiahlymi koloniálnymi výhodami. Počas 2. svetovej vojny 1940 – 42 spravované vládou vo Vichy, po oslobodení Spojencami sídlo de Gaullovho hnutia Bojujúce Francúzsko. R. 1943 vydaný Manifest alžírskeho ľudu požadujúci zrušenie výsad francúzskych kolonistov, ľudové povstanie 1945 krvavo potlačené (vyše 40-tis. Alžírčanov zabitých). Vznik národnooslobodzovacieho hnutia (Muhammad Budiáf, *1919, †1992; A. Ben Bella a i.), príprava na partizánsky spôsob boja. R. 1954 založený Front národného oslobodenia (Front de libération nationale, FLN), ktorý politicky a vojensky riadil boj. R. 1954 – 62 národnooslobodzovacia vojna, v ktorej zahynulo asi 2 mil. ľudí. Obrat až po 1958 po nástupe Ch. de Gaulla na čelo francúzskej vlády, po rokovaniach 1962 uzavreté francúzsko-alžírske Evianské dohody. Vyhlásená nezávislosť Alžírska, prezidentom ľavicovo orientovaný A. Ben Bella, revolučný chaos ukončený 1965 vojenským prevratom, moc prevzal H. Bumedien, po jeho smrti 1979 Šadlí Bendžedíd.

V prvých voľbách 1990 za účasti viacerých strán vyhral fundamentalistický Islamský front spásy (Front islamique du salut, FIS), úsilie o vytvorenie islamského štátu a o odstúpenie prezidenta. Silnejúci vplyv fundamentalistov viedol v januári 1992 k odstúpeniu prezidenta a v júli k zavraždeniu jeho nástupcu M. Budiáfa, v januári 1992 prevzala moc v štáte armáda, Islamský front spásy rozpustený; júl 1992 – 1994 prezident Alí Káfí (*1928, †2013), január 1994 – 1999 L. Ziruál, od apríla 1999 A. A. Buteflika. R. 1996 bola na základe referenda prijatá nová ústava, podľa ktorej sa islam stal štátnym náboženstvom, boli zakázané všetky náboženské, etnické a regionálne strany a posilnené právomoci prezidenta. Pretrvávajúca občianska vojna, sústavné teroristické útoky islamských fundamentalistov si od 1992 vyžiadali tisíce obetí z radov civilného obyvateľstva. Od 9. februára 1992 vyhlásený stav ohrozenia (odvolaný 24. februára 2011). R. 1993 vznikla Islamská ozbrojená skupina (Groupe islamique armé, GIA), ktorá kontrolovala alžírske štvrte (tzv. oslobodené zóny), kde bola zavádzaná špecifická forma islamského štátu, i dopravné ťahy a útočila na civilistov a cudzincov. R. 1995 – 98 spáchala krvavé útoky na viaceré mestá. Neúspešné pokusy režimu o ukončenie občianskej vojny viedli k tzv. Rímskej platforme, k vyjednávaniu sprostredkovanému katolíckou komunitou Sant’Egidio v Ríme v novembri 1994 a v januári 1995 medzi zástupcami islamistických a neislamistických strán bez účasti zástupcov alžírskej vlády. Táto dohoda odsudzovala vtedajšiu situáciu a neschopnosť režimu riešiť ju, predpokladala návrat k demokratickému poriadku a odmietala násilie i akúkoľvek formu diktatúry. Politický systém mal vychádzať z ústavy z 1989. Signatári (zástupcovia FIS, FLN, ľavicovej Strany pracujúcich, Alžírskej ligy na ochranu ľudských práv, Hnutia za demokraciu v Alžírsku, Frontu socialistických síl, Islamského renesančného hnutia a Súčasného moslimského Alžírska) sa zaviazali rešpektovať všetky základné slobody bez ohľadu na vyznanie, rasu, pohlavie a jazyk a odmietli akékoľvek zapojenie sa armády do politického života. Alžírsky režim platformu rázne odmietol ako zahraničné zasahovanie do vnútorných záležitostí. Po postupnom rozpade GIA a rozpustení Islamskej armády spásy (Armée islamique du salut, AIS) bojujúcej proti príslušníkom režimu a ozbrojeným zložkám bola jedinou ozbrojenou organizáciou Salafistická skupina pre kázanie a boj (Groupe salafiste pour la prédication et le combat, GSPC), ktorá sa 1998 odštiepila od GIA. R. 2007 si zmenila názov na al-Kájda islamského Magribu (Tanzím al-ká’ida fí bilád al-magrib al-islámí, AQIM), napojená bola na svetové džihádistické hnutie vedené U. bin Ládinom. R. 2011 – 12 prebiehali vo viacerých mestách protesty proti rastúcim cenám potravín, nezamestnanosti a politickému útlaku, ktoré boli súčasťou tzv. Arabskej jari. Vo februári 2019 vypukli protesty proti zámeru prezidenta Butefliku po piatykrát kandidovať v prezidentských voľbách. V apríli Buteflika rezignoval a za jeho nástupcu bol vymenovaný predseda hornej komory parlamentu, Abdalkádir Binsaláh (*1941).

Alžírsko je prezidentská republika, hlavou štátu je prezident volený na 5 rokov. Zákonodarným orgánom je parlament zložený z Národného zhromaždenia (380 členov) a Národnej rady (144 členov).

Prezidenti Dočasnej vlády Alžírskej republiky (1958 – 1962)
1958 – 1961 Ferhát Abbás
1961 – 1962 Ben Youssef Ben Khedda

Prezidenti Dočasnej výkonnej rady Alžírska (1962)
1962 – 1962 Abderrahman Farès

Prezidenti Alžírskeho ústavodarného zhromaždenia (1962 – 1963)
1962 – 1963 Ferhát Abbás

Prezidenti nezávislého Alžírska
1963 – 1965 Ahmad Ben Bella (zosadený)
1976 – 1978 Huari Bumedien
1978 – 1979 Rabah Bitat (dočasný prezident)
1979 – 1992 Šadlí Bendžedíd (rezignoval)
1992 – 1992 Abdelmalek Benhabyles (predseda Ústavnej rady)
1992 – 1992 Muhammad Budiáf (zavraždený)
1992 – 1994 Alí Káfí (predseda Hornej štátnej rady)
1994 – 1999 Lamín Ziruál
1999 – 2019 Abdal Azíz Buteflika
od 2019 Abdalkádir Binsaláh (dočasný prezident)

Alžírsko, predsedovia vlády
1962 – 1963 Ahmad Ben Bella
1963 – 1976 úrad predsedu vlády zrušený
1976 – 1979 úrad predsedu vlády neobsadený
1979 – 1984 Muhammad Ben Ahmad Abdelghaní
1984 – 1988 Abdelhamíd al-Ibráhímí
1988 – 1989 Kasdí Mirbáh
1989 – 1991 Mawlúd Hamrúš
1991 – 1992 Sajjid Ahmad Ghazálí
1992 – 1993 Bil’íd Abdessalám
1993 – 1994 Ridá Málik
1994 – 1995 Mukdád Sífí
1995 – 1998 Ahmad Újahíja
1998 – 1999 Ismá’íl Hamdání
1999 – 2000 Ahmad Bin Bítúr
2000 – 2003 Alí Bin Flís
2003 – 2006 Ahmad Újahíja
2006 – 2008 Abdal’azíz Bllchádim
2008 – 2012 Ahmad Újahíja
2012 – 2014 Abdelmálik Sallál
2014 – 2014 Júsuf al-Júsfí
2014 – 2017 Abdelmálik Sallál
2017 – 2019 Abdalmadžíd Tabbún
od 2019 Nureddín Bedouí
Popis ilustrácie

Štátny znak

Popis ilustrácie

Zástava

Obsah tabuľky
Rozloha: 2 281 741 km2
Počet obyvateľov: 39 667 000 (2015)
Priemerná hustota zaľudnenia: 17 obyvateľov/km2
Hlavné mesto: Alžír
Úradný jazyk: arabčina, tamazight
Mena: 1 alžírsky dinár = 100 santímov
HDP na obyvateľa: 4 870 USD (2015)
Export: 37,8 mld. USD (2015)
Import: 51,5 mld. USD (2015)
Str. dĺžka života mužov/žien: 76 rokov/78 rokov (2016)
Prirodzený prírastok: 1,9 % (2016)
Gramotnosť mužov/žien: 87 %/73 % (2015)
Popis ilustrácie

Poloha

Text hesla

Alžírsko, Alžírska demokratická ľudová republika, arab. Jazá’ir, Al Jumhúríyyah al Jazái’riyyah ad Dímuqráţiyyah ash Sha’biyyah — štát v severozápadnej Afrike pri pobreží Stredozemného mora. Administratívne sa člení na 48 vilájetov. Jeho územie vypĺňajú dve rozľahlé prírodné oblasti – masív Atlasu (na severe) a časť Sahary (v centre a na juhu). Pobrežie Stredozemného mora lemuje úzky pruh nížiny. Masív Atlasu tvoria na území Alžírska dve horské sústavy: severnejší Malý Atlas, ktorý sa skladá z 3 rovnobežných pásem (na východe sa spájajú) a jeho najvyššou časťou je pohorie Džurdžura (najvyšší vrch Lalla Chadídža, 2 308 m n. m.), a Veľký Atlas, ktorý je tvorený viacerými hrebeňmi (ich juž. svahy strmo spadajú k Sahare) a jeho najvyššou časťou je silne rozčlenený masív Aurès (Šelja, 2 328 m n. m.). Záp. výbežky Malého Atlasu a Veľkého Atlasu ohraničujú na severe a na juhu rozľahlú vnútrozemskú náhornú Plošinu šotov (1 000 – 1 300 m n. m.). Sahara zaberá asi 80 % rozlohy Alžírska. Tvoria ju 3 typy púšťovej krajiny: pieskové púšte v znížených panvách (Veľký západný Erg, Veľký východný Erg), kamenisté púšte vyššie položených území medzi panvami (Tademaitská plošina a i.) a skalné púšte v osamotených horských masívoch (Ahaggar, Tassili). Najvyšší vrch Alžírska (Tahat, 3 005 m n. m.) leží v masíve Ahaggar.

Územie patrí do 3 klimatickým pásem. Prímorské pásmo so subtropickým podnebím má teplé suché leto (24 – 26 °C), miernu daždivú zimu (10 – 4 °C), zrážky 200 – 1 050 mm za rok. Na Plošine šotov a vo Veľkom Atlase prevláda polopúšťové podnebie s priemernými mesačnými teplotami 20 – 32 °C a so zrážkami 150 – 300 mm za rok. Oblasť Sahary má púšťové podnebie s veľkými dennými výkyvmi teplôt, s priemernými mesačnými teplotami 23 – 28 °C a so zrážkami menej ako 100 mm (niekedy neprší viac rokov za sebou). Veľmi riedka riečna sieť. Voda najdlhšej rieky Šeliff (700 km) a jej prítokov sa využíva na zavlažovanie. Dná bezodtokových panví pokrývajú slané jazerá (šoty), ktorých rozloha v priebehu roka kolíše. V prímorskej oblasti nahradili pôvodnú subtropickú vegetáciu kultúrne rastliny (obilniny, vinič, ovocné stromy). Vo vyšších častiach pohorí sa zachovali najmä dubové lesy (dub korkový a i.). V oblasti šotov prevažujú skromné trávnaté porasty kavyľa pevného (Stipa tenacissima). Územie Sahary je väčšinou bez vegetácie. Zastúpenie živočíchov je skromné (rôzne druhy hlodavcov a plazov). Nerastné bohatstvo Alžírska tvoria predovšetkým ložiská ropy a zemného plynu (na východe centrálnej časti), železnej, zinkovej, olovenej, medenej a antimónovej rudy, fosfátov, síry, striebra, čierneho uhlia, soli a stavebných surovín.

Alžírsko patrí k ekonomicky najvyspelejším štátom Afriky. Na tvorbe HDP sa podieľa poľnohospodárstvo 10 %, priemysel 47 %, služby 43 % (2014). V poľnohospodárstve pracuje 11 %, v priemysle 31 %, v službách 58 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva (2011). Hlavným odvetvím hospodárstva je ťažba ropy a zemného plynu (podieľa sa 78 % na hodnote vývozu, 2016), v prístavoch v Skikde a Arzewe sú veľké závody na skvapalňovanie zemného plynu. Významná je aj ťažba fosfátov, zinkovej, olovenej a železnej rudy i čierneho uhlia. Priemysel hutnícky (spracovanie železných rúd), petrochemický, potravinársky (produkcia vína a olivového oleja, mlyny, konzervárne rýb a ovocia), textilný, kožiarsky, cementársky. Poľnohospodárska pôda (3 % orná pôda, 15 % lúky a pasienky) rozšírená najmä na severe. Pestuje sa najmä pšenica, jačmeň, zemiaky, rajčiaky, citrusové ovocie, olivy, figy, vinič; v oázach zelenina a datle; v stepiach kavyľ pevný. Živočíšna výroba je slabo rozvinutá, využíva predovšetkým stepnú oblasť Veľkého Atlasu. Sústreďuje sa na chov oviec, kôz a hovädzieho dobytka. Pri pobreží je rozšírený rybolov. Dopravná sieť je vybudovaná nerovnomerne (len na severe), oblasť Sahary je ťažko prístupná (karavány), železničné trate a hlavné cesty prebiehajú pozdĺž pobrežia, námorná doprava – dôležité námorné prístavy v mestách Alžír, Annaba, Arzew, Bedžája a Oran, 17 medzinárodných letísk; sieť ropovodov a plynovodov spájajúcich náleziská vo vých. časti Sahary s námornými prístavmi. Vyváža sa najmä ropa, zemný plyn a ropné produkty. Dovážajú sa potraviny, stroje, polofabrikáty, suroviny a chemické výrobky. Hlavnými obchodnými partnermi Alžírska sú Španielsko, Francúzsko, Čína a Taliansko.

Nerovnomerné osídlenie. Až 95 % obyvateľov žije na severe, na juhu sú obývané len oázy. Obyvateľstvo: 70 % Arabov, 30 % príslušníkov berberských kmeňov – Kabylov, Tuaregov a i. (2008). Náboženstvo: 99 % sunnitských moslimov (2008). Podiel mestského obyvateľstva 72 % (2016). Najvýznamnejšie mestá: Alžír, Oran, Constantine, Annaba, Batna, Saţíf.

Na území Alžírska od 11. stor. pred n. l. obchodné kolónie Feničanov, neskôr Kartáginci. V 8. – 1. stor. pred n. l. numídske štáty. Od 42 pred n. l. rímska provincia (Mauretania Caesariensis). R. 430 oblasť ovládli Vandali, 534 – 699 súčasť Byzantskej ríše, okolo 700 pripojená ku kalifátu Umajjovcov a islamizovaná, okolo 1150 vpád kočovníkov kmeňa Banú Hilál, v 11. a 12. stor. vláda dynastií Almorávidovcov a Almohádovcov, 1235 – 1554 berberskej dynastie Abdalwádovcov, v 15. – 16. stor. dobyli niektoré pobrežné územia Španieli. Od 1519 vazalský štát Turecka, vláda janičiarov a korzárov. R. 1711 odtrhnutie od Osmanskej ríše (oficiálne do 1830 pod suverenitou tureckého sultána), 1830 francúzska okupácia a neskôr kolonizácia. Odpor obyvateľstva na čele s Abdalkádirom 1847 zlomený, Alžírsko sa stalo zámorským departementom Francúzska (Francúzske Alžírsko) s rozsiahlymi koloniálnymi výhodami. Počas 2. svetovej vojny 1940 – 42 spravované vládou vo Vichy, po oslobodení Spojencami sídlo de Gaullovho hnutia Bojujúce Francúzsko. R. 1943 vydaný Manifest alžírskeho ľudu požadujúci zrušenie výsad francúzskych kolonistov, ľudové povstanie 1945 krvavo potlačené (vyše 40-tis. Alžírčanov zabitých). Vznik národnooslobodzovacieho hnutia (Muhammad Budiáf, *1919, †1992; A. Ben Bella a i.), príprava na partizánsky spôsob boja. R. 1954 založený Front národného oslobodenia (Front de libération nationale, FLN), ktorý politicky a vojensky riadil boj. R. 1954 – 62 národnooslobodzovacia vojna, v ktorej zahynulo asi 2 mil. ľudí. Obrat až po 1958 po nástupe Ch. de Gaulla na čelo francúzskej vlády, po rokovaniach 1962 uzavreté francúzsko-alžírske Evianské dohody. Vyhlásená nezávislosť Alžírska, prezidentom ľavicovo orientovaný A. Ben Bella, revolučný chaos ukončený 1965 vojenským prevratom, moc prevzal H. Bumedien, po jeho smrti 1979 Šadlí Bendžedíd.

V prvých voľbách 1990 za účasti viacerých strán vyhral fundamentalistický Islamský front spásy (Front islamique du salut, FIS), úsilie o vytvorenie islamského štátu a o odstúpenie prezidenta. Silnejúci vplyv fundamentalistov viedol v januári 1992 k odstúpeniu prezidenta a v júli k zavraždeniu jeho nástupcu M. Budiáfa, v januári 1992 prevzala moc v štáte armáda, Islamský front spásy rozpustený; júl 1992 – 1994 prezident Alí Káfí (*1928, †2013), január 1994 – 1999 L. Ziruál, od apríla 1999 A. A. Buteflika. R. 1996 bola na základe referenda prijatá nová ústava, podľa ktorej sa islam stal štátnym náboženstvom, boli zakázané všetky náboženské, etnické a regionálne strany a posilnené právomoci prezidenta. Pretrvávajúca občianska vojna, sústavné teroristické útoky islamských fundamentalistov si od 1992 vyžiadali tisíce obetí z radov civilného obyvateľstva. Od 9. februára 1992 vyhlásený stav ohrozenia (odvolaný 24. februára 2011). R. 1993 vznikla Islamská ozbrojená skupina (Groupe islamique armé, GIA), ktorá kontrolovala alžírske štvrte (tzv. oslobodené zóny), kde bola zavádzaná špecifická forma islamského štátu, i dopravné ťahy a útočila na civilistov a cudzincov. R. 1995 – 98 spáchala krvavé útoky na viaceré mestá. Neúspešné pokusy režimu o ukončenie občianskej vojny viedli k tzv. Rímskej platforme, k vyjednávaniu sprostredkovanému katolíckou komunitou Sant’Egidio v Ríme v novembri 1994 a v januári 1995 medzi zástupcami islamistických a neislamistických strán bez účasti zástupcov alžírskej vlády. Táto dohoda odsudzovala vtedajšiu situáciu a neschopnosť režimu riešiť ju, predpokladala návrat k demokratickému poriadku a odmietala násilie i akúkoľvek formu diktatúry. Politický systém mal vychádzať z ústavy z 1989. Signatári (zástupcovia FIS, FLN, ľavicovej Strany pracujúcich, Alžírskej ligy na ochranu ľudských práv, Hnutia za demokraciu v Alžírsku, Frontu socialistických síl, Islamského renesančného hnutia a Súčasného moslimského Alžírska) sa zaviazali rešpektovať všetky základné slobody bez ohľadu na vyznanie, rasu, pohlavie a jazyk a odmietli akékoľvek zapojenie sa armády do politického života. Alžírsky režim platformu rázne odmietol ako zahraničné zasahovanie do vnútorných záležitostí. Po postupnom rozpade GIA a rozpustení Islamskej armády spásy (Armée islamique du salut, AIS) bojujúcej proti príslušníkom režimu a ozbrojeným zložkám bola jedinou ozbrojenou organizáciou Salafistická skupina pre kázanie a boj (Groupe salafiste pour la prédication et le combat, GSPC), ktorá sa 1998 odštiepila od GIA. R. 2007 si zmenila názov na al-Kájda islamského Magribu (Tanzím al-ká’ida fí bilád al-magrib al-islámí, AQIM), napojená bola na svetové džihádistické hnutie vedené U. bin Ládinom. R. 2011 – 12 prebiehali vo viacerých mestách protesty proti rastúcim cenám potravín, nezamestnanosti a politickému útlaku, ktoré boli súčasťou tzv. Arabskej jari. Vo februári 2019 vypukli protesty proti zámeru prezidenta Butefliku po piatykrát kandidovať v prezidentských voľbách. V apríli Buteflika rezignoval a za jeho nástupcu bol vymenovaný predseda hornej komory parlamentu, Abdalkádir Binsaláh (*1941).

Alžírsko je prezidentská republika, hlavou štátu je prezident volený na 5 rokov. Zákonodarným orgánom je parlament zložený z Národného zhromaždenia (380 členov) a Národnej rady (144 členov).

Prezidenti Dočasnej vlády Alžírskej republiky (1958 – 1962)
1958 – 1961 Ferhát Abbás
1961 – 1962 Ben Youssef Ben Khedda

Prezidenti Dočasnej výkonnej rady Alžírska (1962)
1962 – 1962 Abderrahman Farès

Prezidenti Alžírskeho ústavodarného zhromaždenia (1962 – 1963)
1962 – 1963 Ferhát Abbás

Prezidenti nezávislého Alžírska
1963 – 1965 Ahmad Ben Bella (zosadený)
1976 – 1978 Huari Bumedien
1978 – 1979 Rabah Bitat (dočasný prezident)
1979 – 1992 Šadlí Bendžedíd (rezignoval)
1992 – 1992 Abdelmalek Benhabyles (predseda Ústavnej rady)
1992 – 1992 Muhammad Budiáf (zavraždený)
1992 – 1994 Alí Káfí (predseda Hornej štátnej rady)
1994 – 1999 Lamín Ziruál
1999 – 2019 Abdal Azíz Buteflika
od 2019 Abdalkádir Binsaláh (dočasný prezident)

Alžírsko, predsedovia vlády
1962 – 1963 Ahmad Ben Bella
1963 – 1976 úrad predsedu vlády zrušený
1976 – 1979 úrad predsedu vlády neobsadený
1979 – 1984 Muhammad Ben Ahmad Abdelghaní
1984 – 1988 Abdelhamíd al-Ibráhímí
1988 – 1989 Kasdí Mirbáh
1989 – 1991 Mawlúd Hamrúš
1991 – 1992 Sajjid Ahmad Ghazálí
1992 – 1993 Bil’íd Abdessalám
1993 – 1994 Ridá Málik
1994 – 1995 Mukdád Sífí
1995 – 1998 Ahmad Újahíja
1998 – 1999 Ismá’íl Hamdání
1999 – 2000 Ahmad Bin Bítúr
2000 – 2003 Alí Bin Flís
2003 – 2006 Ahmad Újahíja
2006 – 2008 Abdal’azíz Bllchádim
2008 – 2012 Ahmad Újahíja
2012 – 2014 Abdelmálik Sallál
2014 – 2014 Júsuf al-Júsfí
2014 – 2017 Abdelmálik Sallál
2017 – 2019 Abdalmadžíd Tabbún
od 2019 Nureddín Bedouí

Zverejnené v auguste 1999. Aktualizované 15. decembra 2016.

citácia

Alžírsko [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-10-14]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/alzirsko