Almohádovci

Almohádovci [-moa-], arab. al-Muvahhidún — berberská dynastia vládnuca 1121 – 1269 v severozápadnej Afrike a v moslimskom Španielsku. Jej zakladateľ Ibn Túmart z berberského kmeňa Masmúdov vystúpil s reformnou koncepciou očisty islamu a s kritikou Almorávidovcov, 1121 sa vyhlásil za mahdího. Jeho vojvodca a neskôr nástupca Abdalmu’min bin Alí ovládol ríšu Almorávidovcov v Afrike a na Pyrenejskom polostrove. Za vlády jeho syna Abú Ja’kúba Júsufa (1163 – 84) a vnuka Abú Júsufa Ja’kúba al-Mansúra (1184 – 96), ktorý 1195 porazil pri Alarcose kastílske vojská, bola ríša na vrchole teritoriálneho a kultúrneho rozmachu. Ich hlavným mestom na Pyrenejskom polostrove bola Sevilla. Úpadok ríše po 1212, keď bol Muhammad an-Násir (1199 – 1213) porazený kastílskym kráľom Alfonzom VIII. Šľachetným v bitke pri Las Navas de Tolosa; vplyv Almohádovcov sa obmedzil na sev. Afriku. Ríšu Almohádovcov ohrozovali aj mocenské ambície miestodržiteľov v Afrike. Zanikla 1269 po dobytí Marrákeša berberskými Merínovcami.

Za panovania Almohádovcov vynikli vo vede a v umení filozofi Ibn Tufajl (Abubacer) a Ibn Rušd (Averroes), židovský lekár Moše ben Majmun (Maimonides), kartograf al-Idrísí, astronóm al-Bitrúdží (Alpetragius, †asi 1204), kozmograf al-Kazvíní. Vznikli viaceré architektonické pamiatky, pevnosti a mestské opevnenia, mešity s charakteristickými bohato členenými minaretmi (Marrákeš, Rabat, Tlemcen, Sevilla).