akord

akord [lat. > fr.] —

1. ekon. a) akordná práca; práca odmeňovaná podľa dohodnutých úloh, resp. kusov (práca za akord – za ucelenú časť výrobku alebo diela s uvedeným termínom skončenia práce); b) druh úkolovej mzdy, mzda za konkrétne stanovenú pracovnú úlohu;

2. hud. súzvuk, ktorý v daných podmienkach (historických, formových) pôsobí ako jednotka, nie ako zloženina. Skladá sa najmenej z 3 rôznych tónov; za rôzne sa pritom nepokladajú tóny líšiace sa o jednu alebo o viac (čistých) oktáv. Podľa počtu rôznych tónov sa rozoznávajú trojzvuky, štvorzvuky, päťzvuky ap. Dvojzvuky možno pokladať za neúplné akordy. Tóny, z ktorých je akord zložený, sa nazývajú akordické tóny. Ich preskupovaním (prekladaním pomocou oktávových postupov) možno jednoduché akordy upraviť z ľubovoľného tvaru do (redukovaného) základného tvaru, v ktorom sú medzi dvoma susednými akordickými tónmi (keď sa doplnia vynechané) intervaly toho istého základného druhu. Podľa toho sa rozoznávajú akordy terciovej, kvartovej a sekundovej stavby. Najnižší tón akordu v akejkoľvek úprave sa nazýva basový tón; v základnom tvare je basovým tónom základný tón. V tradičnej harmónii prevláda terciová stavba akordu. Názvy akordických tónov: základný tón, tercia, kvinta, septima, nóna atď. Názvoslovie i najčastejšie označovanie jednotlivých tvarov troj- a štvorzvukov historicky vzniklo z generálneho basu. Podľa druhu (t. j. intervalového zloženia základného tvaru) najdôležitejšími akordmi v diatonike sú trojzvuky: durový (napr. c – e – g), molový (c – es – g), zmenšený (c – es – ges), zväčšený (c – e – gis); švorzvuky (septakordy): durovo malý, resp. dominantný (c – e – g – b), zmenšený (c – es – ges – heses), zmenšene malý (c – es – ges – b), molovo malý (c – es – g – b), durovo veľký (c – e – g – h); aj → obrat akordu.