Kościuszko, Tadeusz

Kościuszko [koščuš-], Tadeusz, plným menom Andrzej Tadeusz Bonawentura Kościuszko, 4. 2. 1746 Mereczowszczyzna (neďaleko Brestu), Poľsko-litovská únia, dnes zaniknutá obec v Bielorusku – 15. 10. 1817 Solothurn, Švajčiarsko, pochovaný v Krakove — poľský vojenský inžinier, generál a politik. Pochádzal zo schudobnenej šľachtickej rodiny. V rokoch 1765 – 68 navštevoval Rytiersku školu pre kadetov (Szkoła Rycerska) vo Varšave založenú kráľom Stanislavom II. Augustom Poniatowským pre nadanú mládež zo skromných pomerov. Po jej ukončení vstúpil do dôstojníckeho zboru poľskej armády v hodnosti kapitána. Po získaní kráľovského štipendia žil v rokoch 1769 – 74 vo Francúzsku, kde študoval vojenské inžinierstvo a architektúru i vojenské umenie a osvojil si myšlienky osvietenstva. Po návrate do vlasti (1774) sa však už v značne zdecimovanej poľsko-litovskej armáde neuplatnil, začas hospodáril na rodinnom majetku, pre zlú finančnú situáciu sa však v Poľsku zdržal iba krátko a v roku 1775 odcestoval späť do Francúzska. Krátko po vypuknutí Americkej revolúcie odišiel v roku 1776 do Ameriky, kde pôsobil ako inžinier Kontinentálnej armády v hodnosti plukovníka, svoje schopnosti využil najmä pri budovaní opevnení (v oblasti rieky Delaware; pevnosť West Point na rieke Hudson, dnes sídlo vojenskej akadémie); 1783 povýšený na brigádneho generála. V roku 1784 sa vrátil do vlasti, kde sa medzitým začala presadzovať skupina osvietenských intelektuálov usilujúcich sa o zavedenie reforiem v krajine, v roku 1789 bol povolaný späť do poľskej armády a povýšený na generálmajora. Úsilie o obnovu poľského štátu vyvolalo v Rusku, Prusku a u časti poľskej šľachty obavy, preto časť poľskej šľachty vyhlásila targowickú konfederáciu (1792) a požiadala Rusko o ochranu. Následne sa začala invázia ruských vojsk do Poľska. V rusko-poľskej vojne sa Kościuszko stal veliteľom jednej z troch divízií poľskej armády a vyznamenal sa vo viacerých bitkách (Vladimir, dnes Volodymyr-Volynskyj; Zieleńce, dnes Zelenci, Ukrajina), preslávil sa najmä úspešnou obranou línie na rieke Buh (rus. Bug; 1792 porazil ruské vojská v bitke pri Dubienke), začo bol povýšený na generálporučíka. Po niekoľkých mesiacoch sa však Stanislav II. August Poniatowski pripojil k targowickej konfederácii a boje boli zastavené. Kościuszko sa rozhodol opustiť krajinu, v auguste 1792 dostal čestné francúzske občianstvo a emigroval nakrátko do Saska, 1793 do Paríža. Po druhom delení Poľska (1793) spolupracoval na príprave všeobecného protiruského povstania (nepodarilo sa však nadviazať plánovanú poľsko-francúzsku spoluprácu), vrátil sa do Krakova a v marci 1794 sa stal vodcom a vrchným veliteľom poľského národného povstania (→ Kościuszkovo povstanie). Po porážke povstania (10. 10. 1794 v bitke pri Maciejowiciach juhovýchodne od Varšavy) bol zajatý a následne väznený v Petrohrade. V roku 1796 bol prepustený a emigroval do USA, v roku 1798 sa však vrátil do Európy a usadil sa vo Francúzsku. Nedôveroval Napoleonovi I. Bonapartovi a jeho politike voči Poľsku, ktorá podľa Kościuszka sledovala iba francúzske mocenské záujmy. Po zriadení Kongresovky (1815) odmietol výzvu cára Alexandra I. Pavloviča, aby sa podieľal na jej fungovaní, a následne sa presťahoval do Švajčiarska.

Kościuszko sa už počas života stal jednou z významných osobností svojej doby; 1792 prvý nositeľ najvyššieho poľského vojenského vyznamenania Virtuti Militari založeného Stanislavom II. Augustom Poniatowským za zásluhy v poľsko-ruskej vojne (udeľované dodnes). Jeho pozostatky boli v roku 1818 prevezené zo Švajčiarska a pochované v krypte wawelskej katedrály v Krakove. Sú podľa neho nazvané najvyšší vrch Austrálie (Kościuszkov vrch, 2 228 m n. m.) a priľahlý národný park, asteroid č. 90698 (Kościuszko), ako aj viaceré geografické objekty v USA a Poľsku, jeho životom a vojenskými úspechmi sa v tvorbe inšpirovali viacerí umelci.