Andrusovský mier — mierová zmluva medzi Ruskom a Poľskom (poľsko-litovskou úniou) uzavretá 30. 1. 1667 v Andrusove pri Smolensku. Ukončila vojnu o územia Ukrajiny a Bieloruska (1654 – 67). Rusko získalo ľavobrežnú Ukrajinu a Kyjev, Poľsko pravobrežnú Ukrajinu a Bielorusko. Záporožskú Sič spravovali oba štáty spoločne.

Armia Krajowa, Krajinská armáda, aj Domáca armáda, AK — poľská vojenská odbojová organizácia pôsobiaca najmä počas 2. svetovej vojny. Založená v septembri 1939 pod názvom Služba víťazstvu Poľska (Służba Zwycięstwu Polski), od nov. 1939 názov Zväz ozbrojeného boja (Związek Walki Zbrojnej, ZWZ), od 1942 AK. Bola podriadená poľskej exilovej vláde v Londýne, aktívne bojovala proti nemeckej i sovietskej okupácii, viedla povstanie vo Varšave 1. 8. – 2. 10. 1944 (→ varšavské povstania). Vrchnými veliteľmi boli generáli K. Sosnkowski, Stefan Rowecki (*1895, †1944), T. Komorowski a Leopold Okulicki (*1898, †1946). Oficiálne rozpustená 19. 1. 1945, časť jej príslušníkov však odmietla demobilizáciu a ďalej bojovala (až do 1948); po vojne viedla ozbrojený boj proti komunistickej vláde.

Armia Ludowa — poľská vojenská odbojová organizácia založená 1. 1. 1944 ako komunistická protiváha Armie Krajowej. Jej základ tvorila Gwardia Ludowa (založená 1942), bola podriadená Ústrednému výboru Poľskej robotníckej strany. Vrchným veliteľom bol M. Żymierski. Po vojne sa stala jadrom orgánov komunistickej bezpečnosti.

Gembicki, Piotr, 10. 10. 1585 – 14. 7. 1657 Krakov — poľský politik. R. 1638 – 43 kancelár poľského kráľovstva, 1642 – 57 krakovský biskup. Reprezentant prorakúskeho krídla, v súperení s J. Ossolińským bol donútený vzdať sa hodnosti kancelára. R. 1651 potlačil povstanie A. L. Kostku-Napierskeho. Podporovateľ umenia.

Generálny gouvernement [guvernman], nem. Generalgouvernement — správna jednotka Nemeckej ríše vytvorená 26. 10. 1939 z časti územia poľského štátu obsadeného nemeckou armádou po vypuknutí 2. svetovej vojny (zvyšok Nemcami okupovaného Poľska bol priamo začlenený do ríše v podobe nových žúp alebo pripojením k starým župám; východnú časť Poľska okupoval ZSSR). Generálny gouvernement mal rozlohu 90 900 km², 12,1 mil. obyvateľov a členil sa na štyri dištrikty (piaty pribudol po prepadnutí ZSSR a tvorilo ho územie Haliče). Na jeho čele bol generálny guvernér H. Frank, ktorý sídlil v Krakove a podliehal priamo A. Hitlerovi (→ Poľsko, dejiny).

Gierek, Edward, 6. 1. 1913 Porąbka – 29. 7. 2001 Cieszyn — poľský politik. Pochádzal z rodiny baníka, po otcovej smrti emigroval 1923 s matkou do Francúzska, kde začal pracovať ako baník. R. 1931 vstúpil do Francúzskej komunistickej strany, 1934 bol za účasť na štrajku baníkov vypovedaný späť do Poľska. R. 1937 emigroval do Belgicka, kde tiež vstúpil do komunistickej strany. Počas okupácie sa aktívne zúčastnil belgického hnutia odporu. Po skončení 2. svetovej vojny bol 1946 – 48 predsedom Národnej rady Poliakov v Belgicku. Po návrate do Poľska 1948 pracoval v Poľskej zjednotenej robotníckej strane (PZPR), od 1949 tajomník a 1957 – 70 prvý tajomník mestského výboru PZPR v Katoviciach. Od 1952 poslanec Sejmu. Od 1956 tajomník Ústredného výboru (ÚV) a člen Politbyra ÚV PZPR. R. 1970 po odstúpení W. Gomułku bol zvolený za prvého tajomníka ÚV PZPR, od 1976 člen Rady štátu. Jeho politika urýchlila pád komunistického režimu. Dramatické zhoršenie hospodárskej situácie sa pokúšal riešiť ambicióznym industrializačným programom a rozsiahlymi pôžičkami zo Západu, jeho projekt tzv. druhého Poľska (modernizácia, poľská cesta k socializmu) však sklamal. Trvalý pokles životnej úrovne obyvateľstva mal za následok stratu záujmu o reformu, čo viedlo k masovému protikomunistickému hnutiu odporu na čele s odborovou organizáciou Solidarita. Po vlne štrajkov v lete 1980 bol Gierek donútený odstúpiť z funkcie prvého tajomníka ÚV PZPR a v júni 1981 bol vylúčený zo strany.

Glemp, Józef, 18. 12. 1929 Inowrocław – 23. 1. 2013 Varšava — poľský rímskokatolícky teológ a cirkevný činiteľ. R. 1956 bol vysvätený za kaplána, 1958 – 64 študoval kánonické právo na Lateránskej univerzite v Ríme. R. 1965 – 67 tajomník a notár Metropolitnej kúrie v Gniezne, 1967 – 79 tajomník na sekretariáte poľského prímasa, kardinála S. Wyszyńského vo Varšave, 1967 – 79 lektor rímskeho práva na Teologickej katolíckej akadémii vo Varšave, 1975 – 79 člen Episkopálnej komisie pre revíziu kánonického práva a tajomník Episkopálnej komisie pre poľské inštitúcie v Ríme. R. 1979 – 81 warmijský biskup (sídlo Olsztyn). Od 1981 arcibiskup metropolita gniezniansky (do 1992) a varšavský a prímas Poľska. Od 1983 kardinál.

Gomułka, Władysław, 6. 2. 1905 Krosno – 1. 9. 1982 Varšava — poľský politik. Pôvodne zámočník a vedúci člen poľskej komunistickej strany. R. 1932 – 34 a 1936 – 39 väznený, od 1942 pôsobil v podzemnom hnutí proti okupačnej moci. V tom období sa prikláňal k programu obmedzenej spolupráce medzi komunistami a národne orientovaným hnutím Armia Krajowa. Ako generálny tajomník (1943 – 48) a člen Politbyra KS sa zaslúžil o jej spojenie 1948 so socialistami a o vytvorenie Poľskej zjednotenej robotníckej strany (PZPR). R. 1945 – 49 námestník predsedu vlády a minister pre znovunadobudnuté územia. Vzhľadom na jeho samostatný politický kurz voči sovietskemu straníckemu a štátnemu vedeniu bol stalinistickou skupinou vnútri strany (o. i. B. Bierutom) obvinený z buržoázneho nacionalizmu a titoizmu, donútený odstúpiť z funkcií a vylúčený zo strany, 1951 – 54/55 väznený. Po poznanskom povstaní po 20. zjazde KSSZ (február 1956) bol na nátlak verejnosti rehabilitovaný a 19. 10. 1956 zvolený do funkcie prvého tajomníka Ústredného výboru PZPR. R. 1957 – 71 člen Štátnej rady. Jeho popularita však rýchlo klesala, keďže naďalej boli obmedzované hospodárske i kultúrne slobody. Jeho odmietnutie reformnokomunististických snáh v ČSSR (1968) vyvolalo v krajine nepokoje, po ktorých musel 1970 odstúpiť.

Grabski, Stanisław, 5. 4. 1871 Borów – 6. 5. 1949 Sulejówek (pri Varšave) — poľský ekonóm a politik, brat W. Grabského. Pôvodne socialista, 1892 spoluzakladateľ Poľskej socialistickej strany. Od 1905 bol popri R. Dmowskom ideologickým vodcom poľských národných demokratov (Liga Narodowa). R. 1910 – 39 profesor na univerzite vo Ľvove, 1923 a 1925 – 26 minister osvety.

Po útoku ZSSR na Poľsko a po obsadení Ľvova Červenou armádou bol stíhaný NKVD a 1939 – 41 väznený. Po prepustení emigroval do Londýna, kde sa 1942 – 45 stal predsedom Národnej rady (Rada Narodowa Rzeczypospolitej Polskiej). Po skončení 2. svetovej vojny a po návrate do Poľska bol 1945 – 47 jedným z podpredsedov Krajinskej národnej rady (Krajowa Rada Narodowa; orgán dočasne zastupujúci Sejm). Od 1947 profesor na univerzite vo Varšave.

Grabski, Władysław, 7. 7. 1874 Borów – 1. 3. 1938 Varšava — poľský ekonóm a politik, brat S. Grabského. R. 1905 – 12 poslanec za národnodemokratickú stranu v ruskej Štátnej dume (→ duma). R. 1919 poslanec Sejmu a delegát Parížskej mierovej konferencie. R. 1919 – 25 minister financií, 1920 a 1923 – 25 súčasne ministerský predseda. R. 1924 inicioval menovú (złoty) a agrárnu reformu, ktorá však bola ukončená až po jeho odstúpení. Od 1926 profesor na vysokej poľnohospodárskej škole vo Varšave.

Grunwald — obec v severnom Poľsku vo Warminsko-mazúrskom vojvodstve, kde sa 15. 7. 1410 odohrala bitka (v nemeckej literatúre uvádzaná ako bitka pri Tannenbergu, poľ. Stębark), v ktorej Rád nemeckých rytierov utrpel rozhodujúcu porážku od spojeného poľsko-litovského vojska (s pomocou ruských a českých oddielov) pod velením Vladislava II. Jagiełła. Počas bitky zahynul veľmajster rádu aj väčšina rytierstva, čo podlomilo silu rádu a zastavilo jeho postup do Pobaltia.

Halič, poľ. Halicz, ukr. Halyč, rus. Galicija, lat. Galicia — historické územie v západnej časti Ukrajiny a juhovýchodnom Poľsku zaberajúce severné a severovýchodné úpätie Karpát od hornej Visly po Prut. Rieka San v súčasnosti delí Halič na západnú časť (s mestom Krakov), v ktorej žijú Poliaci, a východnú časť (s mestom Ľvov), v ktorej žijú Ukrajinci. Územie bolo od konca 5. stor. osídlené východoslovanskými kmeňmi. V 10. stor. sa západná časť stala súčasťou Poľského kniežatstva a východná časť pripadla Kyjevskej Rusi. Po zániku centrálnej moci Kyjevskej Rusi tam vzniklo v pol. 12. stor. samostatné Haličské kniežatstvo pod vládou miestnej vetvy Riurikovcov. R. 1199 vzniklo spojením s Volyňou, resp. s Vladimírsko-volynským kniežatstvom Haličsko-volynské kniežatstvo. Zač. 13. stor. sa Halič dostala do centra záujmov uhorských Arpádovcov, ktorí sa tam neúspešne snažili zriadiť svoju sekundogenitúru. Rozkvet územia, ktoré obchodnými cestami spájalo škandinávsky sever a byzantský juh, bol za vlády kniežaťa Daniela Romanoviča (1238 – 64) prerušený mongolským vpádom. Kniežatstvo oslabené bojom s Mongolmi, s Poľskom a Uhorskom sa v pol. 14. stor. stalo súčasťou Litovského veľkokniežatstva. R. 1387 obsadil východnú Halič poľský kráľ Vladislav II. Jagiełło, a územie sa tak až do 1772 stalo súčasťou poľského štátu, resp. poľsko-litovskej únie. Počas prvého delenia Poľska 1772 pripadla východná časť Haliče Rakúsku, ktoré si 1795 pri treťom delení pripojilo aj západnú časť. R. 1809 – 14 bola väčšina Haliče pripojená Napoleonom I. Bonapartom k Varšavskému veľkovojvodstvu (Krakov bol znovu pripojený k Rakúsku až 1846). V Rakúsku tvorila Halič korunnú krajinu, po 1867 zotrvala v rámci Predlitavska. Po rozpade Rakúsko-Uhorska (1918) bola celá Halič po vojenských zápasoch s Rumunmi a Ukrajincami pripojená k Poľsku. R. 1939 bola väčšia, východná časť anektovaná Sovietskym zväzom a pričlenená k Ukrajinskej SSR, západná časť sa stala súčasťou Generálneho gouvernementu. Po nemeckom vpáde do ZSSR bola 1941 – 44 pod nemeckou okupačnou správou aj východná časť Haliče. Po skončení 2. svetovej vojny zostala Halič rozdelená medzi Poľsko a ZSSR, resp. Ukrajinu.

Handelsman, Marceli, 8. 7. 1882 Varšava – 20. 3. 1945 koncentračný tábor Mittelbau-Dora pri Nordhausene — poľský historik a pedagóg. Od 1919 profesor na univerzite vo Varšave, 1918 – 39 redaktor Przeglądu Historycznego. Od 1920 člen Poľskej akadémie vied (PAU), od 1926 francúzskej Akadémie morálnych a politických náuk v Paríži. V 20. rokoch 20. stor. patril k najaktívnejším organizátorom historického bádania i poľského národného života. Počas nemeckej okupácie sa musel ukrývať (bol židovského pôvodu), od 1942 však spolupracoval s Armiou Krajowou. R. 1944 zatknutý gestapom a odvezený do koncentračného tábora, kde zomrel. Svoj vedecký záujem sústreďoval najmä na dejiny 19. stor. a poľsko-francúzske vzťahy. K jeho najvýznamnejším dielam patria Napoleon a Poľsko 1806 – 07 (Napoléon et la Pologne 1806 – 07, 1909), Historyka (1921) a nedokončená, posmrtne vydaná biografia Adam Czartoryski (3 zväzky, 1948 – 50).

Hedviga, sv., poľ. Jadwiga, asi 18. 2. 1374 – 17. 7. 1399 Krakov — poľská kráľovná, dcéra uhorského a poľského kráľa Ľudovíta I. Veľkého. Po smrti otca (1382) bola vyhlásená za poľskú kráľovnú a 1384 korunovaná v Krakove. Po jej sobáši 1386 s litovským veľkokniežaťom Vladislavom II. Jagiełłom vznikla na základe krevskej únie (1385) personálna únia poľsko-litovského štátu. R. 1387 sa zaslúžila o obnovenie činnosti univerzity (Jagelovská univerzita) v Krakove. R. 1997 kanonizovaná, sviatok 17. júla.

Henrich I. Bradatý, okolo 1163 – 19. 3. 1238 — údelné vratislavské (od 1201), opolské (od 1229), krakovské (od 1231) a veľkopoľské knieža (od 1234), otec Henricha II. Pobožného, manžel sv. Hedvigy (*okolo 1180, †1243). Po smrti Leška I. Bieleho (1227) zápasil o veľkokniežací trón s Konrádom I. Mazovským a Boleslavom V. Hanblivým. Pod svojou vládou zjednotil takmer celé územie Poľska, podporoval rozvoj baníctva, zakladal mestá a kláštory, organizoval kolonizáciu na nemeckom práve. Neúspešne sa usiloval získať pre svojho syna kráľovský titul.

Henrich II. Pobožný, medzi 1196 a 1204 – 9. 4. 1241 pri Legnici — vratislavské, krakovské a veľkopoľské knieža (od 1238), syn Henricha I. Bradatého. Od 1222 otcov spoluvládca, zúčastňoval sa na jeho vojenských akciách, 1233 – 34 viedol križiacku výpravu do Pruska. R. 1234 dostal ako údel časť Veľkopoľska. Po nástupe k moci pokračoval v zjednocovacej politike svojho otca, čoskoro však musel čeliť mohutnému vpádu Mongolov, ktorí ho však napriek statočnému odporu porazili v bitke pri Legnici, kde padol.

Henrich IV. Probus, aj Spravodlivý, 1257 alebo 1258 – 23. 6. 1290 Rím — vratislavské (od 1270) a krakovské knieža (od 1288). Spočiatku spolupracoval s českým kráľom Přemyslom Otakarom II., na ktorého dvore bol vychovávaný, a neskôr s Václavom II. R. 1278 získal od Rudolfa I. Habsburského po bitke na Moravskom poli doživotne Kladsko, 1279 odkúpil od Brandenburgovcov oblasť Krośnienska. R. 1280 sa stal vazalom Rudolfa I. Habsburského, čo mu umožnilo viesť vojny so sliezskymi kniežatami aj s Přemyslom Otakarom II. Bojoval s Leškom II. Čiernym a Vladislavom I. Lokietkom a 1288 získal Krakovsko. Usporiadal štátne financie, podporoval rozvoj baníctva a miest. Rokovania s pápežom v Ríme o jeho korunovácii za kráľa prerušila jeho smrť. Zomrel bezdetný, v testamente odkázal Malopoľsko Přemyslovi II. Veľkopoľskému, Vratislavsko głogowskému kniežaťu Henrichovi III. a Kladsko českému kráľovi Václavovi II.

horodłianska únia — zmluva uzatvorená 2. 10. 1413 v Horodłe (dnes obec v Poľsku na brehu Buhu v blízkosti hranice s Ukrajinou) medzi litovským veľkokniežaťom Vitoldom a poľským kráľom Vladislavom II. Jagiełłom, na základe ktorej prijal Vitold poľskú zvrchovanosť; → poľsko-litovská únia.

Hôtel Lambert [otel -bér] — blok poľskej aristokratickej emigrácie (Wielka Emigracja), ktorá sa po porážke novembrového povstania 1830 – 31 sústredila v Paríži okolo A. J. Czartoryského (názov Hôtel Lambert podľa jeho parížskej rezidencie nadobudnutej 1843). Tvorili ho čelní predstavitelia zámožnej šľachty a vysokí dôstojníci, napr. Ludwik Tadeusz Bystrzonowski (*1797, †1878), Stanisław Barzykowski (*1792, †1872), M. Czajkowski, H. Dembiński, Walerian Kalinka (*1826, †1886) a Karol Otto Kniaziewicz (*1762, †1842). Cieľom bloku bolo dosiahnuť nezávislosť Poľska ako konštitučnej monarchie s hranicami, ktoré malo pred jeho delením. Očakával pomoc od západných monarchií a v tomto smere rozvíjal bohatú diplomatickú a propagačnú činnosť. Bol spojený s ďalšími opozičnými národnými skupinami a udržiaval sieť stálych agentov v západnej Európe a na Balkáne. Koncom 40. rokov 19. stor. nadviazal kontakty s predstaviteľmi národnostných menšín Rakúska, s ktorými začal rokovania o utvorení spoločného frontu v boji za slobodu. Počas krymskej vojny (1853 – 56) organizoval poľské vojenské sily (Poľská légia) v Turecku, ktoré bojovali proti Rusku. R. 1860 vytvoril Kanceláriu pre poľské záležitosti (Bureau des affaires polonaises), ktorá mala koordinovať činnosť poľských konzervatívcov v emigrácii i vo vlasti. Po smrti A. J. Czartoryského (1861) sa ústrednou postavou Hôtela Lambert stal jeho syn Władysław, ktorý počas januárového povstania 1863 – 64 i po jeho porážke vyvíjal značné diplomatické úsilie v západnej Európe s cieľom dosiahnuť protiruskú intervenciu v prospech Poľska. Hôtel Lambert ukončil politickú činnosť po porážke Francúzska v prusko-francúzskej vojne 1870. Okrem politických aktivít bol aj strediskom osvety, vzdelanosti a kultúrneho života, pod jeho patronátom vznikali dobročinné a národnokultúrne inštitúcie, literárnohistorické spoločnosti, školy a knižnice. Hosťami rezidencie Hôtel Lambert boli poprední umelci a politici tej doby ako A. de Lamartine, G. Sandová, H. de Balzac, H. Berlioz, F. Liszt, E. Delacroix, A. Mickiewicz a F. Chopin, ktorý skomponoval La Polonaise exkluzívne pre každoročne sa tam konajúci poľský bál.

Chełm — mesto vo východnom Poľsku v Lublinskom vojvodstve východne od Lublinu v blízkosti hranice s Ukrajinou; 64-tis. obyvateľov (2017). Stredisko služieb (v sektore pracuje okolo 70 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva), priemysel potravinársky (mliekarský, spracovanie ovocia, výroba nealkoholických nápojov), nábytkársky, obuvnícky, cementársky, chemický. Významná dopravná križovatka, železničná trať na Ukrajinu (Varšava – Kyjev).

Od 1233 mesto, od 13. stor. sídlo haličských kniežat a pravoslávneho biskupa, od 14. stor. katolíckeho biskupstva. Od 1366 súčasť Poľského kráľovstva, po 3. delení Poľska 1795 pripadlo Rakúsku. R. 1809 sa stalo súčasťou Varšavského kniežatstva, po Viedenskom kongrese (1814 – 15) patrilo do rámca novovytvoreného Poľského kráľovstva ako súčasti Ruska (→ Kongresovka). Po 1. svetovej vojne sa vyvíjalo v rámci Poľska. R. 1944 bola v Chełme vyhlásená Poľská republika.

Stavebné pamiatky: baroková Bazilika narodenia Panny Márie (1735 – 56, reštaurovaná v 19. stor.; na mieste staršieho kostola z 2. polovice 13. stor.), biskupský palác (začiatok 18. stor.), kláštor baziliánov (založený v 1. polovici 17. stor.), zvonica (1878), kláštor piaristov s kostolom (polovica 18. stor.), pravoslávny Chrám sv. Jána evanjelistu (1848 – 52), synagóga (1912 – 14), súbor podzemných chodieb a priestorov pod mestom (13. – 19. stor.), historické múzeum.

Jabłoński [-loň-], Henryk, 27. 12. 1909 Stary Waliszew, Lodžské vojvodstvo – 27. 1. 2003 Varšava — poľský politik a historik. Od 1931 člen Poľskej socialistickej strany (PPS). Počas 2. svet. vojny bojoval v Nórsku, neskôr sa zúčastnil odboja v juž. Francúzsku (tzv. vichyjskom). Po návrate do vlasti 1945 člen Štátneho národného výboru, 1946 – 48 pôsobil vo vysokých funkciách v PPS, od 1948 v Poľskej zjednotenej robotníckej strane (PZPR), člen jej Ústredného výboru a od 1971 politbyra. R. 1947 – 72 poslanec Sejmu. Od 1948 prof. na Varšavskej univerzite, od 1952 člen Poľskej akadémie vied (PAN). R. 1965 – 72 minister školstva, resp. vysokého školstva, na čele rezortu sa podieľal na čiastočne antisemitsky motivovanej politickej čistke akademickej obce po marci 1968 (medzi vylúčenými študentmi bol aj A. Michnik). R. 1972 – 85 predseda Štátnej rady PĽR (prezident).

Jadwiga z Anjou [-žu] → Hedviga, sv.

Ján I. Albrecht, 27. 12. 1459 Krakov – 17. 6. 1501 Toruň — poľský kráľ z dynastie Jagelovcov (od 1492), syn Kazimíra IV. a Alžbety Habsburskej, brat Vladislava II. Jagelovského, Alexandra I. a Žigmunda I. Starého. Od 1491 mal titul prvého kniežaťa Sliezska a Głogowska. Ako poľský kráľ sa vo vnútornej politike neúspešne usiloval obmedziť moc šľachty, v zahraničnej politike bol neúspešný pri pokuse o získanie Valašska a Moldavska a počas jeho vlády prenikli Turci hlboko na územie Poľska (1497 – 98).

Ján Muskata, okolo 1250 Vroclav – 7. 2. 1320 Krakov — poľský cirkevný hodnostár a politik. Po štúdiách na univerzite v Bologni pôsobil v službách vroclavského biskupa. Bol sprostredkovateľom v jeho sporoch o imunitu s vroclavským a krakovským kniežaťom Henrichom IV. Probom. Jeho ďalšia kariéra postupovala vďaka stykom s českým kráľom Václavom II., ktorý sa uchádzal aj o poľskú korunu a s ktorého podporou bol 1294 zvolený za krakovského biskupa. Za služby Přemyslovcom v zápase o poľský a uhorský trón bol 1301 odmenený hradom Plaveč (neďaleko Starej Ľubovne) a v ich mene počas občianskej vojny o Malopoľsko spravoval Krakovsko a Sandomiersko spolu s ďalším pretendentom na poľský trón Vladislavom (I.) Lokietkom, s ktorým mal spory až do konca života.

januárové povstanie 1863 – 64 — protiruské povstanie v Poľsku v tzv. ruskom zábore (→ Kongresovka) za obnovenie poľskej štátnosti. Vnútorná slabosť Ruského impéria potvrdená porážkou v krymskej vojne (1853 – 56) posmelila mladú poľskú generáciu k vlasteneckým manifestáciám, ktoré však režim razantne potláčal. V októbri 1861 bol na niekoľko mesiacov vyhlásený výnimočný stav, čo viedlo k vzniku rozsiahleho sprisahaneckého hnutia. Vo Varšave bol vytvorený Ústredný národný výbor, ktorý pripravoval povstanie a po jeho vypuknutí 22. 1. 1863 vydal manifest, ktorým sa vyhlásil za Dočasnú národnú vládu. Ruský miestodržiteľ, veľkoknieža Konštantín, odpovedal znovuzavedením výnimočného stavu. Povstalcom sa darilo šíriť revoltu aj mimo Poľska – do Bieloruska, Litvy a na Ukrajinu. Poľskej záležitosti bola priaznivo naklonená väčšina európskych štátov, veľmoci však nehodlali rozpútať vojnu a diplomatický plán z júna 1863 na zavedenie zásadných politických a národných slobôd Rusko odmietlo. Z vojenského hľadiska bolo povstanie pripravené nedostatočne, nikdy sa nepodarilo sformovať početnejšiu armádu a od porážky pri Opatowe (21. 2. 1864) postupne nadobudlo charakter partizánskej vojny. Cárskym oddielom sa podarilo zajať niekoľkých vodcov povstania, ktorí boli 5. 8. 1864 popravení vo Varšave, a potlačiť nepokoje (napr. hromadnými deportáciami na Sibír). R. 1867 cársky režim zrušil zvyšky poľskej autonómie a Poľské kráľovstvo bolo začlenené priamo do Ruského impéria (začiatok intenzívnej rusifikácie).

Jaruzelski, Wojciech Witold, 6. 6. 1923 Kurów, Lublinské vojvodstvo – 25. 5. 2014 Varšava — poľský generál a politik. Pochádzal z vlasteneckej zemianskej rodiny, ktorá 1939 ušla do Litvy a po jej obsadení Sovietskym zväzom bola deportovaná na Sibír. Jaruzelski tam vstúpil do poľskej armády (1943), absolvoval dôstojnícku školu v Riazani a s 1. poľskou armádou (ľudovou) sa zúčastnil bojov 2. svetovej vojny v ZSSR, Poľsku a Nemecku. Po jej skončení absolvoval vysokú vojenskú školu a pôsobil v oblasti vysokého vojenského školstva. R. 1956 sa stal najmladším poľským dôstojníkom povýšeným do hodnosti generála. Od 1964 člen politbyra Ústredného výboru Poľskej zjednotenej robotníckej strany, 1961 – 89 poslanec Sejmu. R. 1965 – 68 náčelník generálneho štábu, 1968 – 83 minister obrany (do ministerského kresla sa dostal ako aktivista antisemitskej čistky v poľskom verejnom živote). Z tejto pozície riadil potlačenie štrajkov na baltskom pobreží v decembri 1970, ktorému padlo za obeť niekoľko desiatok robotníkov. R. 1981 – 85 predseda vlády; 13. 12. 1981 s cieľom zastaviť rastúci vplyv opozičného hnutia Solidarita sa postavil na čelo vojenskej kliky, ktorá zaviedla výnimočný stav. Kumuloval fakticky všetky ústredné štátne funkcie, 1985 – 89 bol aj predsedom Štátnej rady Poľskej ľudovej republiky. Inicioval niektoré hospodárske a inštitucionálne reformy aj za spoluúčasti lojálnych (umiernených) kritikov režimu. Stál za otvorením dialógu s opozíciou (tzv. okrúhly stôl, február – máj 1989), pri rozhovoroch sa však dal zastupovať. Tento proces viedol k zásadným spoločensko-politickým premenám v Poľsku a bol podnetom na premeny v celej strednej a východnej Európe. Na základe neformálnej kompromisnej dohody bol Jaruzelski v júli 1989 zvolený za prezidenta, 1990 však pod celospoločenským tlakom podal návrh na skrátenie svojho funkčného obdobia a stiahol sa z aktívnej politiky. Od 1993 s prestávkami prebiehalo vyšetrovanie trestnoprávnej zodpovednosti za skutky spojené s jeho politickou činnosťou i s činnosťou ďalších osôb (posledný proces sa začal 12. 9. 2008, pre zhoršenie jeho zdravotného stavu ho súd v auguste 2011 vylúčil z účasti na procese).

Kaczyński [kačiň-], Lech (Aleksander), 18. 6. 1949 Varšava – 10. 4. 2010 Pečorsk (neďaleko Smolenska), Rusko, pochovaný v Krakove — poľský konzervatívny politik a právnik, prezident (2005 – 10). Vyštudoval právo na Varšavskej univerzite (1967 – 71), pôsobil na univerzite v Gdansku (1971 – 99) a na Univerzite kardinála Stefana Wyszyńského vo Varšave (1999 – 2005). Od 1977 sa v Gdansku angažoval v nezávislom odborovom hnutí, z ktorého sa postupne vyvinul Nezávislý samosprávny odborový zväz Solidarita. Po vyhlásení výnimočného stavu bol v decembri 1981 uväznený, po prepustení (1982) činný v protikomunistickom hnutí (blízky spolupracovník L. Wałesu). R. 1989 sa zúčastnil rozhovorov opozície s predstaviteľmi komunistického režimu a s cirkvami (okrúhly stôl).

R. 1989 – 91 senátor, 1991 – 93 poslanec Sejmu, zvolený za predsedu Najvyššieho kontrolného úradu (1992 – 95). V 1. pol. 90. rokov 20. stor. sa dostal do ostrého sporu s L. Wałesom, proti ktorému kandidoval v prezidentských voľbách 1995 (pre nízke preferencie však odstúpil). Krátko pôsobil ako minister spravodlivosti a generálny prokurátor (2000 – 01). R. 2001 založil spolu s bratom Jarosławom (*1949) konzervatívnu stranu Právo a spravodlivosť (Prawo i Sprawiedliwość), ktorej bol 2001 – 03 predsedom; 2006 vymenovaný za jej čestného predsedu. Ako starosta Varšavy (2002 – 05) získal veľkú popularitu. R. 2005 vyhral prezidentské voľby. Presadzoval aktívnu zahraničnú politiku (poľská účasť na vojenských misiách v Iraku a Afganistane, podpora prozápadnej orientácie Gruzínska a Ukrajiny); počas gruzínsko-ruského vojenského konfliktu (2008) navštívil spolu s niektorými prezidentmi postsovietskych krajín Tbilisi. V oblasti vnútornej politiky vystupoval rezolútne, čo viedlo k napätým vzťahom s parlamentom. Veľkú dôležitosť prikladal vyrovnaniu sa s minulosťou, čo sa prejavilo pri udeľovaní štátnych vyznamenaní. Zahynul (spolu s manželkou) pri leteckom nešťastí vládneho špeciálu neďaleko Smolenska cestou na pietnu spomienku na poľských dôstojníkov zavraždených sovietskymi bezpečnostnými zložkami pri Katyni (1940).

Kalisz [-ľiš] — mesto v Poľsku vo Veľkopoľskom vojvodstve na rieke Prosna (ľavostranný prítok Varty); 107-tis. obyvateľov (2010). Priemyselné, kultúrne a vedeckovýskumné stredisko. Priemysel letecký, strojársky, textilný, odevný, potravinársky, výroba pián.

Vzniklo začiatkom 13. stor. pri hrade (nazývanom po nemecky Kalisch, po latinsky Calisia alebo Kalisia, resp. Calissia) postavenom v 9. stor. na mieste staršej obchodnej osady (niektorí autori ju stotožňujú s osadou Calisia ležiacou na Jantárovej ceste a spomínanou už v 2. stor. n. l. K. Ptolemaiom, preto je Kalisz niekedy považovaný za najstaršie poľské mesto). Okolo 1257 dostalo od veľkopoľského kniežaťa Boleslava Pobožného (*1224 alebo 1227, †1279) mestské výsady na tzv. sliezskom práve a až do 1320 bolo jedným zo sídelných miest kniežatstva, od 1309 vojvodstva (administratívna jednotka Poľského kráľovstva). R. 1343 tam Poľsko s Rádom nemeckých rytierov uzatvorilo Kaliszský mier, ktorý viedol k vzájomnej výmene niekoľkých území (Kujavsko a Dobrzyńsko boli vrátené Poľsku, Pomoransko zostalo pod vplyvom rádu). Od polovice 16. stor. sa v meste usádzali českobratskí exulanti. R. 1706 počas švédsko-poľskej vojny sa neďaleko mesta odohrala významná bitka, v ktorej poľské vojsko utrpelo porážku. V rámci druhého delenia Poľska sa Kalisz stal súčasťou Pruska (1793 – 1806). R. 1807 – 15 bol súčasťou Napoleonom vytvoreného Varšavského kniežatstva. Po porážke ustupujúcej francúzskej armády ruským vojskom pri Kaliszi tam bola 28. 2. 1813 podpísaná Kaliszská dohoda o rusko-pruskom spojenectve proti Francúzsku. Po Viedenskom kongrese (1814 – 15) sa mesto s okolím stalo súčasťou Poľského kráľovstva v rámci Ruského impéria (tzv. Kongresovka). Veľký rozvoj Kalisza nastal v 19. stor. v súvislosti s industrializáciou a mesto bolo výrazne prestavané. Počas 1. svet. vojny (v auguste 1914) bolo po takmer dvojtýždňovom nemeckom delostreleckom útoku silno poškodené. Po skončení vojny sa stalo súčasťou obnoveného Poľska. Počas 2. svet. vojny okupované (do 1945) nacistickým Nemeckom.

Stavebné pamiatky: gotická Katedrála sv. Mikuláša (1253 – 57, barokovo upravená v 17. stor.), františkánsky kláštor s gotickým Kostolom sv. Stanislava biskupa (1257, barokovo upravený, budovy kláštora zo 14. stor.), barokový kláštor bernardínov (1622) s neskororenesančným Kostolom Zvestovania Panny Márie (1607), jezuitský Kostol sv. Vojtecha a Stanislava biskupa (1592 – 97; vo veži 1603 zriadené prvé observatórium v Poľsku), baroková Bazilika Nanebovzatia Panny Márie (1670), drevený barokový Kostol sv. Vojtecha v časti Zawodzie (18. stor.), radnica (1920 – 24), zvyšky mestských hradieb s baštami (14. stor.), most (1825 – 26), v centre verejná a obytná architektúra z 18. – 19. stor., množstvo pamiatok industriálnej architektúry z 19. stor.

Historické múzeum (založené 1907), galérie, filharmónia, divadlo (významné divadelné tradície, stála scéna od 1801).

Kamieński, Henryk Michał, pseudonym Filaret Prawdowski, XYZ, 24. 2. 1813 Varšava – 14. 1. 1866 Alžír — poľský ekonóm a filozof. Pochádzal zo zámožnej statkárskej rodiny. Zúčastnil sa bojov počas novembrového povstania 1830 – 31 (jeho otec Henryk Ignacy Kamieński, *1777, †1831, bol povstalecký generál). Za politickú činnosť bol 1845 uväznený a poslaný do vyhnanstva v Rusku, po návrate odišiel 1852 do exilu do Švajčiarska.

Zastával radikálne názory, hlásal nevyhnutnosť zrušenia feudálneho poriadku a zavedenia ekonomickej reformy, ako aj potrebu ľudového revolučného hnutia, pričom za nástroj oslobodenia poľského národa nepovažoval šľachtu a inteligenciu, ale sedliakov. Za najzávažnejšiu spoločenskú výzvu preto pokladal emancipáciu tohto stavu. Položil základy poľskej ekonomickej filozofie, pričom sa opieral o učenie G. W. F. Hegla a žiakov Saint-Simona. V slavianofilskom duchu písal aj o potrebe poľsko-ruského zblíženia. Autor prác Filozofia materiálnej ekonómie ľudskej spoločnosti (Filozofia ekonomii materialnej ludzkiego społeczeństwa, 1843 – 45), O životných pravdách poľského národa (O prawdach żywotnych narodu polskiego, 1844) a i.

Katarína Jagelovská, 1. 11. 1526 Krakov — 16. 9. 1583 Štokholm, pochovaná v Uppsale — švédska kráľovná (od 1569), manželka Jána III. Vasu (od 1562), dcéra poľského kráľa Žigmunda I. Starého, sestra Žigmunda II. Augusta, matka Žigmunda III. Vasu. Manželský zväzok Kataríny s Jánom (vtedy fínskym vojvodom) sa uskutočnil proti vôli jeho nevlastného brata, švédskeho kráľa Erika XIV., ktorý ho pôvodne s ohľadom na možné spojenectvo s poľsko-litovským štátom v livónskej vojne proti Rusku schvaľoval. Čoskoro však získal podozrenie, že sobáš bol súčasťou sprisahania iniciovaného Jánom a poľským kráľom Žigmundom I. Starým, čo malo Jánovi zabezpečiť švédsky trón. Jána obvinil z vlastizrady a po dobytí hradu v Turku (švéd. Åbo, vo Fínsku), kde mladomanželia sídlili, uväznil na zámku Gripsholm (1563 – 67). Katarína ho z vlastnej vôle nasledovala do internácie, počas ktorej sa im narodili dve deti (aj Žigmund III. Vasa). Keď 1568 švédske stavy zosadili Erika z trónu a Jána vyhlásili za kráľa, bola korunovaná spolu s ním. Po celý život zostala presvedčenou katolíčkou a mala veľký vplyv na náboženskú politiku svojho manžela, ktorý bol protestantom.

Kazimír, sv., aj Kazimír Jagelovský, poľ. Kazimierz, 3. 10. 1457 Krakov – 4. 3. 1484 Grodno, dnes Hrodna, Bielorusko (pochovaný vo Vilniuse) — poľský princ z dynastie Jagelovcov, tretí potomok (z trinástich) Kazimíra IV. a Alžbety Habsburskej (*1436, †1505, dcéra Albrechta II. Habsburského), brat Vladislava II. Jagelovského. Pod vplyvom matky bol od detstva veľmi nábožný, k jeho vychovávateľom patril humanista J. Długosz. R. 1471 bol časťou uhorskej odbojnej šľachty na čele s J. Vitézom zo Sredny a Jánom Pannoniom (aj Ján z Čazmy) zvolený za protikráľa Mateja I. Korvína. S cieľom získať uhorský trón podnikol 1471 – 72 a 1473 – 74 dve pustošivé vojenské výpravy do Uhorska (pohyboval sa v oblasti dnešného Slovenska), kde sa však jeho zámery nestretli s podporou a skončili sa neúspechom. R. 1475 vyhlásený za následníka poľského trónu (jeho starší brat Vladislav bol od 1471 českým kráľom), od 1481 námestník Kazimíra IV. v Litovskom veľkokniežatstve. Podporoval cirkev, pri obrane viery bol neúprosný. Viedol nábožný a asketický život, staral sa o chudobných a opustených, často sa delil s tým, čo mal. Zomrel pravdepodobne na tuberkulózu. R. 1521 začal pápež Lev X. jeho kanonizáciu, svätorečený 1604. Patrón Poľska a Litvy; sviatok 4. marca.

Kazimír I. Obnoviteľ, 25. 1. 1016 – 28. 11. 1058 Poznaň — poľské knieža z piastovskej dynastie (od 1034), syn Meška II. Lamberta, manžel kyjevskej princeznej Dobronegy (†1087). Bol vychovávaný v kláštore, resp. na dvore kolínskeho arcibiskupa Hermana II. Po otcovej smrti a nástupe na trón sa pokúsil o posilnenie ústrednej panovníckej moci, narazil však na odpor šľachty. Vypukli nepokoje (spojené s úsilím o návrat k pohanstvu) a Kazimír musel emigrovať do Uhorska (1037), neskôr do Rímsko-nemeckej ríše. V jednotlivých poľských regiónoch sa vlády ujali miestni veľmoži. Situáciu využilo české knieža Břetislav I., ktorý 1038/39 vyplienil Veľkopoľsko a podmanil si Sliezsko a Krakov. R. 1039 sa Kazimír vrátil s vojskom, ktoré mu poskytol rímsko-nemecký kráľ (neskorší cisár) Henrich III., a podarilo sa mu opäť získať postavenie hegemóna. Dohodou s Břetislavom (1041) nadobudol väčšiu časť stratených území, 1047 aj Mazovsko a 1050 zvyšnú časť Sliezska. O toto teritórium však následne vypukol spor, do ktorého zasiahol Henrich III. Na ríšskom sneme v Quedlinburgu (1054) prisúdil sporné územie Kazimírovi, ktorý však musel Břetislavovi platiť každoročne tribút. R. 1038 Kazimír preniesol sídlo ríše z Gniezna (spustošeného Břetislavom I.) do Krakova a, uvedomujúc si význam cirkvi pre stabilitu krajiny, 1044 inicioval založenie benediktínskeho kláštora v Tynci (dnes súčasť Krakova) a 1045 obnovil Krakovské a 1051 Vratislavské biskupstvo.

Kazimír II. Spravodlivý, 1138 Krakov – 5. 5. 1194 tamže — poľské knieža z piastovskej dynastie (1177 – 94), najmladší syn Boleslava III. Krivoústeho, otec Leška I. Bieleho a Konráda I. Mazovského. Kazimírovo detstvo a mladosť poznačili spory medzi medzi jeho staršími bratmi, do ktorých zasahoval rímsko-nemecký cisár Fridrich I. Barbarossa (na jeho dvore žil Kazimír 1157 – 61 ako záruka mieru). Pretože sa narodil krátko pred smrťou svojho otca (28. októbra; podľa iných autorov po jeho smrti), nebol zahrnutý do jeho testamentu. Po smrti svojho brata Henricha (Henryka) Sandomierzskeho mal zdediť celé sandomierzske kniežatstvo, bratia Boleslav IV. Kučeravý a Mešek III. Starý mu však dali len jeho časť, wiślické kniežatstvo (1166), celé sandomierzske kniežatstvo získal až po smrti Boleslava IV. Kučeravého (1173). Po vypuknutí povstania magnátov proti Meškovej autoritatívnej vláde sa postavil na ich čelo a po dobytí Krakova a vyhnaní Meška sa stal kniežaťom-seniorom (1177). Pod jeho vplyv sa dostali aj Sliezsko, Veľkopoľsko, Kujavsko, Mazovsko a Pomorie. Vo vnútornej politike sa usiloval o stabilizovanie pomerov v Poľsku. Kvôli upevneniu pozície voči zosadenému Meškovi a zabezpečeniu dedičnosti krakovského údelu zrušil na sneme v Łęczyci (1180) daňovú povinnosť šľachty a cirkvi a udelil im viaceré privilégiá. R. 1184 s cieľom zabrániť vojenskej intervencii Fridricha I. Barbarossu v Meškov prospech uznal zvrchovanosť Rímsko-nemeckej ríše. V zahraničnej politike sa vojensky angažoval v Haliči, čo využil Mešek a 1191 nakrátko získal krakovský trón; Kazimír ho však s kyjevskou pomocou získal späť. Tesne pred smrťou viedol úspešnú výpravu do pohanského Pobaltia.

Kazimír III. Veľký, 30. 4. 1310 Kowal, Kujavsko-pomoranské vojvodstvo – 5. 11. 1370 Krakov — poľský kráľ (od 1333), posledný panovník z piastovskej dynastie, syn Vladislava I. Lokietka, jeden z najvýznamnejších stredovekých poľských panovníkov. R. 1315 ho s cieľom vyriešiť napäté vzťahy s českým kráľom Jánom Luxemburským (ktorý si robil nároky na poľský trón) zasnúbili s Jánovou dcérou Jitkou (sobáš sa však nezrealizoval) a 1325 ho s cieľom posilniť obranný spolok s Litovským veľkokniežatstvom proti Rádu nemeckých rytierov oženili s dcérou litovského kniežaťa Gedimina (poľ. Gedymin) Aldonou (Annou), čo predznamenalo novú epochu poľských dejín. R. 1329/30 sa mu podarilo získať časť uhorského kráľovského dvora pre myšlienku vytvorenia koalície proti spojenectvu Rádu nemeckých rytierov a Jána Luxemburského. R. 1331 sa stal miestodržiteľom Veľkopoľska, Kujavska a Sieradzska.

Na trón nastúpil po otcovej smrti (1333), krajinu však zdedil v ťažkom položení: zo západu a severu ju ohrozovali nemeckí susedia (Brandenbursko a Rád nemeckých rytierov), európske panovnícke domy uznávali nároky Jána Luxemburského na poľský trón, nestabilná bola aj vnútropolitická situácia. Na rozdiel od otca však uprednostňoval diplomatické riešenia. R. 1335 uzavrel spojenectvo s bavorskou dynastiou Wittelsbachovcov proti Jánovi Luxemburskému, k vojne však nedošlo. Rokovania v Trenčíne v septembri 1335 (sprostredkoval ich Jánov syn, neskorší cisár Karol IV.) viedli 19. 11. 1335 k tzv. stretnutiu troch panovníkov (Kazimír III. Veľký, Ján Luxemburský, Karol I. Róbert) na hrade Vyšehrad (Visegrád, Maďarsko) a k podpisu mierovej dohody, podľa ktorej sa Ján Luxemburský vzdal nárokov na poľský trón v prospech Kazimíra a Kazimír Sliezska; napriek tomu Kazimír podnikol 1341 – 43 a 1345 do Sliezska niekoľko vojenských výprav, definitívne sa ho vzdal mierom uzavretým 1348 v Namysłówe.

Svoj vplyv sa usiloval upevniť aj na severe a východe. R. 1343 uzavrel v meste Kalisz s Rádom nemeckých rytierov mier (Kaliszský mier), podľa ktorého boli Kujavsko a Dobrzyńsko vrátené Poľsku a Vých. (Gdanské) Pomoransko a Chełmniansko zostali pod vplyvom rádu (Kazimír sa však nároku na ne nevzdal). Jeho expanzívna zahraničná politika sa sústreďovala predovšetkým na získanie teritórií na východe (Halič), o ktoré v spojenectve s Uhorskom bojoval s Litvou a s Tatármi; boje tam s rôznou intenzitou prebiehali do konca jeho vlády. Dohodou s Karolom IV. vyriešil spor o Mazovsko, 1351 sa väčšina Mazovska stala poľským lénom. S cieľom zabezpečiť záp. hranice krajiny dal postaviť viac ako 50 hradov.

Jeho diplomatická a vojenská aktivita by nebola možná bez úspešnej vnútornej politiky. Jeho reformy sa týkali centralizácie štátu a cirkvi, pričom sa opieral o podporu šľachty (s výnimkou veľmožov) a miest; najmä podporou rozvoja miest (takmer sto fundácií, nové privilégiá) zabezpečil hospodársky vzostup krajiny. Inicioval kodifikáciu poľského zvykového práva (→ Štatúty Kazimíra III. Veľkého), čím došlo k vyňatiu Poľska spod pôsobnosti apelačného súdu v Magdeburgu. R. 1364 založil v Krakove prvú univerzitu na území Poľska (→ Jagelovská univerzita). Patril k podporovateľom cirkevných ustanovizní a staviteľského umenia. Nezanechal mužského potomka a podľa dohody s uhorskými Anjouovcami (1339, potvrdená 1355) sa dedičom poľskej koruny stal jeho synovec, uhorský panovník Ľudovít I. Veľký.

Kazimír IV., 30. 11. 1427 Krakov – 7. 6. 1492 Grodno, dnes Hrodna, Bielorusko — poľský kráľ (od 1447), litovské veľkoknieža (od 1440) z dynastie Jagelovcov, syn Vladislava II. Jagiełła, mladší brat Vladislava III. Varnenčíka. V detstve kandidát na český trón, po smrti Žigmunda Luxemburského (1437) bol 1438 zvolený časťou prevažne utrakvistickej šľachty (protikráľ Albrechta II. Habsburského). R. 1440 bol litovskými magnátmi vyhlásený za veľkoknieža (poľská strana v tom videla oslabenie poľsko-litovskej únie). Krajinu počas jeho neplnoletosti spravovala regentská rada. Na poľský trón mal nastúpiť po smrti svojho brata Vladislava III. Varnenčíka (1444), čo však spočiatku odmietol. Po následnom bezvládí a dlhom rokovaní ponuku prijal, korunovaný bol až 1447 v Krakove (obnova únie).

V zložitej vnútornej politike sa opieral najmä o strednú šľachtu. R. 1452 potlačil opozíciu na čele s krakovským biskupom Z. Oleśnickým (krajina sa ocitla na pokraji občianskej vojny). R. 1454 sa oženil s Alžbetou Habsburskou (*1436, †1505; dcéra Albrechta II. Habsburského, sestra Ladislava V. Pohrobka), a stal sa tak účastníkom sporov vnútri habsburského rodu, čo skomplikovalo jeho zahraničnú politiku. V novembri 1454 vydal pod nátlakom šľachty Nieszawské štatúty, ktorými jej povolil stretávať sa na zemských snemoch podľa vlastnej vôle, zriekol sa práva vyrubovať dane bez jej súhlasu (rozvoj šľachtického parlamentarizmu) a i. Po tzv. trinásťročnej vojne (1454 – 66) s Rádom nemeckých rytierov ukončenej druhým Torunským mierom (1466) Poľsko získalo záp. Prusko (→ Kráľovské Prusko) spolu s Gdanskom a definitívnu prevahu. Kazimír úspešne využil zložitú politickú situáciu v Čechách, keď boli za českého kráľa zvolení Juraj z Poděbrad (1458) a časťou šľachty uhorský kráľ Matej I. Korvín (1469). Po smrti Juraja z Poděbrad presadil voľbu svojho syna Władysława (Vladislav II. Jagelovský) za českého kráľa (1471), v Uhorsku však spočiatku nebol úspešný, výprava jeho syna Kazimíra (sv.) 1471 – 72 sa skončila porážkou poľských vojsk (jeho syn Vladislav II. Jagelovský sa stal uhorským kráľom až 1490). R. 1485 si podriadil Moldavsko, čím sa dostal do konfliktu s Osmanskou ríšou a jej vazalom, krymským chánom (vojna prebiehala až do 1503).

Počas jeho vlády sa v Poľsku rozvíjala vzdelanosť a umenie, v Krakove dal prestavať kráľovský hrad Wawel, v jeho službách pôsobili významné osobnosti toho obdobia, napr. gotický nemecko-poľský sochár a maliar V. Stoss (poľ. Wit Stwosz), diplomat a kronikár J. Długosz, právnik a politický spisovateľ Jan Ostroróg (*1436, †1501) a i.

Kazimír Jagelovský → Kazimír, sv.

Kniaziewicz [kňaževič], Karol Otto, 4. 5. 1762 Asītes (neďaleko Liepāje), Lotyšsko – 9. 5. 1842 Paríž — poľský generál. Študoval na varšavských vojenských školách (1774 – 76). Ako dôstojník sa zúčastnil poľsko-ruskej vojny (1792) a bojoval v Kościuszkovom povstaní (1794), počas ktorého získal vyznamenania a rýchly postup na hodnosť generála. V bitke pri Maciejowiciach (10. 10. 1794) medzi poľskou a ruskou armádou padol do ruského zajatia, prepustený 1797. Z Ruska odišiel do Talianska, kde vstúpil do Poľských légií a ako jeden z veliteľov v službách francúzskej armády sa zúčastnil napoleonských vojen. Opakovane sa vyznamenal, začo dostal hodnosť divízneho generála. Po podpise mieru v Lunéville (9. 2. 1801), v ktorom sa Francúzsko vzdalo nárokov na územia na východ od Rýna, odišiel z armády a vrátil sa na rodový majetok do vlasti. R. 1812 vstúpil ako divízny veliteľ do služieb Napoleona I. Bonaparta a zúčastnil sa jeho ťaženia do Ruska, počas ktorého sa vyznamenal v niekoľkých významných bitkách. R. 1814 opustil francúzske služby, krátko pôsobil pri organizácii vojenstva v tzv. Kongresovke, 1817 sa usadil v Drážďanoch. Neskôr sa presťahoval do Paríža, kde počas novembrového povstania 1830 – 31 v Poľsku zastupoval tzv. národnú vládu. V Paríži zostal až do smrti a stal sa jednou z ústredných postáv tamojšej poľskej emigrácie (→ Hôtel Lambert).

Komisia národnej výchovy, poľ. Komisja Edukacji Narodowej, KEN — štátny orgán zaoberajúci sa národným vzdelávaním a osvetou v poľsko-litovskej únii, pôsobiaci 1773 – 94. Vznikol výnosom Sejmu na podnet kráľa Stanislava II. Augusta Poniatowského v súvislosti so zrušením rádu jezuitov, ktorí v krajine vybudovali základňu na rozvoj školstva vrátane školských zariadení a knižníc a ich odchodom hrozil poľskému a litovskému školstvu kolaps. KEN financovala svoje aktivity z majetku jezuitov, ktorý prevzala do správy. Jej cieľom bolo v duchu osvietenských zásad modernizovať a čiastočne sekularizovať základné a str. školstvo. S podporou panovníka a magnátov (šľachty) v nej pracovala skupina liberálnych intelektuálov (kráľov brat Michał Jerzy Poniatowski, *1736, †1794, A. K. Czartoryski, J. U. Niemcewicz a i.) na čele s H. Kołłątajom. Základom siete škôl boli bývalé jezuitské kolégiá a dve univerzity – v Krakove (dnes Jagelovská univerzita) a vo Vilniuse (tzv. hlavné školy), ktorým podliehali str. školy vyššieho typu. Vyššie str. školy kontrolovali nižšie str. školy a tie spravovali farské školy. K hlavným úlohám KEN patrilo aj vypracovanie učebníc z oblasti prírodných a technických vied spolu s vytvorením odbornej terminológie v poľštine. R. 1774 prevzala KEN správu súkromnej knižnice bratov A. S. a J. A. Załuskovcov vo Varšave (otvorená a sprístupnená verejnosti 1747; jedna z najväčších európskych knižníc v 18. stor., zanikla 1795; považovaná za predchodkyňu dnešnej poľskej Národnej knižnice). Vytvorila predpoklady na rovnoprávne vzdelávanie detí a mládeže bez rozdielu pohlavia a spoločenského postavenia. V poslednom období činnosti rezignovala na časť svojich opatrení a zámerov v prospech projektu novej ústavy (tzv. Ústava 3. mája 1791), na ktorej pracovali mnohí jej členovia. Po prijatí ústavy 1794 KEN zanikla, pretože šľachtická opozícia sa postavila proti ústave; výsledky jej práce však pretrvali a umožnili vznik novej generácie inteligencie.