epigram

epigram [gr.] —

1. lit. lyrický žáner didaktickej, satirickej a reflexívnej poézie; krátka, vtipná, obyčajne satirická báseň, ktorá stručne a duchaplne vyjadruje adresnú myšlienku o veci, osobe, nejakej životnej pravde a pod. Skladá sa z dvoch kontrastných častí: expozície, ktorá podáva správu o predmete epigramu a vzbudzuje očakávanie (suspensio), a pointy, ktorá podáva vtipné riešenie (solutio). V antike sa epigramami pôvodne nazývali veršované nápisy na chrámoch, pomníkoch, podstavcoch sôch, daroch a nádobách, ktoré (na rozdiel od epigrafu) mali formu elegického disticha. V antickom Grécku písali epigramy Sapfó, Anakreón, Simónidés z Keu, Asklepiadés zo Samu, v rímskej poézii Ennius a Martialis, s ktorým sa spája súčasné chápanie epigramov. V slovenskej literatúre epigramy písali J. I. Bajza, J. Kollár, S. Godra, J. Záborský, S. H. Vajanský, J. Jesenský, T. Janovic, J. Majerník, P. Petiška a i.

Mal si hniezdo postavené

vysoko na hradnej stene,

všetci drobní, všetci malí

zdola nahor pozerali.

Hniezdo spadlo. V okamžiku

našiel si sa na chodníku.

Teraz všetci, že si padol,

pozerajú zhora nadol.

(J. Jesenský: Ľudské pohľady)

2. výtv. súčasť emblému, krátky text vysvetľujúci zobrazenie, často obsahujúci mravné ponaučenie.