Nganasani

Text hesla

Nganasani, zastarano Tavgijci, Tavgijskí Samojedi, vlastným menom Ŋganasanə, Nganasanä, Njaa, Nja — samodijská národnosť tvoriaca pôvodné obyvateľstvo severnej časti Tajmýrskeho dolgansko-neneckého rajónu (→ Tajmýrsko; 747, 2010) Krasnojarského kraja Ruskej federácie; spolu 862 (2010). Najsevernejšie žijúce etnikum Eurázie a jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Nganasani sú blízki príbuzní Encom, Nencom a Selkupom. Delia sa na dve etnografické skupiny: západnú (avamskú) a východnú (vadejevskú). Na etnogenéze Nganasanov sa okrem autochtónneho paleoázijského obyvateľstva príbuzného pravdepodobne Jukagirom a samodijských kmeňov podieľali aj tunguzské a turkické kmene. Fyzicky sa viac ako iné etniká tejto oblasti podobajú Inuitom, majú veľmi malú postavu (okolo 150 cm).

Prvé písomné správy o Nganasanoch pochádzajú zo začiatku 17. stor., keď bolo ich sídelné územie (zaberalo celý Tajmýrsky polostrov, na východe ho ohraničoval dolný tok rieky Anabar) pripojené k Rusku (až do 30. rokov 20. stor. však neboli príliš vystavení rusifikácii). Žili v čumoch (ma) – veľkých kónických stanoch zo sobích koží – alebo polozemniciach (satu ma) s kužeľovitou strechou pokrytou rohožami a zvrchu trávou alebo hlinou, organizovaní boli do patrilineárnych rodov (dedytyn tanse). Základným spôsobom obživy bol rybolov a lov (divoké soby, vodné vtáctvo – najmä husi, kožušinová zver), od polovice 19. stor. zrejme pod vplyvom Nencov aj kočovný chov sobov (vyšľachtili osobitné plemeno schopné vydržať viacdennú snehovú víchricu). Z tradičných remesiel bolo významné spracovanie dreva (sane, nádoby), kostí (gravírovanie), sobích koží (farbenie a i.) a kožušín.

Pôvodné náboženstvo predstavoval animizmus a šamanizmus (významný bol kult duchov tundry a divokej zveri; šamani mali u Nganasanov veľmi často aj politickú moc, súdili, viedli lov a pod.), v súčasnosti je náboženstvom zväčša pravoslávie (christianizácia prebehla až začiatkom 20. stor., v malej miere jej boli vystavení aj v 19. stor.).

Hovoria nganasanským jazykom, nganasančinou (ŋganasanə siəde, nganasanä siäde, nja siəde, nja siäde), ktorá má dva dialekty (avamský a vadejevský) a patrí do severnej skupiny samodijskej vetvy uralskej jazykovej rodiny (→ samodijské jazyky). Je najvýchodnejším samodijským jazykom a je veľmi blízky nenečtine. Zapisuje sa cyrilikou. Väčšina Nganasanov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i ruštinu, ktorá prevláda.

Text hesla

Nganasani, zastarano Tavgijci, Tavgijskí Samojedi, vlastným menom Ŋganasanə, Nganasanä, Njaa, Nja — samodijská národnosť tvoriaca pôvodné obyvateľstvo severnej časti Tajmýrskeho dolgansko-neneckého rajónu (→ Tajmýrsko; 747, 2010) Krasnojarského kraja Ruskej federácie; spolu 862 (2010). Najsevernejšie žijúce etnikum Eurázie a jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Nganasani sú blízki príbuzní Encom, Nencom a Selkupom. Delia sa na dve etnografické skupiny: západnú (avamskú) a východnú (vadejevskú). Na etnogenéze Nganasanov sa okrem autochtónneho paleoázijského obyvateľstva príbuzného pravdepodobne Jukagirom a samodijských kmeňov podieľali aj tunguzské a turkické kmene. Fyzicky sa viac ako iné etniká tejto oblasti podobajú Inuitom, majú veľmi malú postavu (okolo 150 cm).

Prvé písomné správy o Nganasanoch pochádzajú zo začiatku 17. stor., keď bolo ich sídelné územie (zaberalo celý Tajmýrsky polostrov, na východe ho ohraničoval dolný tok rieky Anabar) pripojené k Rusku (až do 30. rokov 20. stor. však neboli príliš vystavení rusifikácii). Žili v čumoch (ma) – veľkých kónických stanoch zo sobích koží – alebo polozemniciach (satu ma) s kužeľovitou strechou pokrytou rohožami a zvrchu trávou alebo hlinou, organizovaní boli do patrilineárnych rodov (dedytyn tanse). Základným spôsobom obživy bol rybolov a lov (divoké soby, vodné vtáctvo – najmä husi, kožušinová zver), od polovice 19. stor. zrejme pod vplyvom Nencov aj kočovný chov sobov (vyšľachtili osobitné plemeno schopné vydržať viacdennú snehovú víchricu). Z tradičných remesiel bolo významné spracovanie dreva (sane, nádoby), kostí (gravírovanie), sobích koží (farbenie a i.) a kožušín.

Pôvodné náboženstvo predstavoval animizmus a šamanizmus (významný bol kult duchov tundry a divokej zveri; šamani mali u Nganasanov veľmi často aj politickú moc, súdili, viedli lov a pod.), v súčasnosti je náboženstvom zväčša pravoslávie (christianizácia prebehla až začiatkom 20. stor., v malej miere jej boli vystavení aj v 19. stor.).

Hovoria nganasanským jazykom, nganasančinou (ŋganasanə siəde, nganasanä siäde, nja siəde, nja siäde), ktorá má dva dialekty (avamský a vadejevský) a patrí do severnej skupiny samodijskej vetvy uralskej jazykovej rodiny (→ samodijské jazyky). Je najvýchodnejším samodijským jazykom a je veľmi blízky nenečtine. Zapisuje sa cyrilikou. Väčšina Nganasanov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i ruštinu, ktorá prevláda.

Zverejnené 7. decembra 2021.

Pivoda, O. Nganasani [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2022-05-29]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/nganasani