Jukagiri

Jukagiri, vlastným menom Detkil, Odul, Vadul — národnosť žijúca vo východnej časti Sibíri (patrí k pôvodnému obyvateľstvu tejto oblasti) v Jakutsku (republika Sacha), v Čukotskom autonómnom okruhu a v Magadanskej oblasti Ruskej federácie; 1,6 tis. (2010).

Prvé zmienky o Jukagiroch pochádzajú zo začiatku 17. stor., keď žili na rozsiahlom území medzi riekami Lena a Anadyr usadlým spôsobom života v osadách v zemnicových obydliach pokrytých drevom, machom a suchou trávou (čandal), boli organizovaní do matrilineárnych rodov (kudee) a tvorili dominantné obyvateľstvo tejto oblasti. V dôsledku asimilácie (najmä Evenkmi, Jakutmi a Rusmi), častých vojnových zrážok (najmä s Evenmi, Koriakmi a Čukčami), ako aj devastujúcich epidémií kiahní a hladomorov ich počet prudko poklesol (z 5-tis. až 9-tis. v 17. stor. na menej ako 400 na začiatku 20. stor.). V roku 2005 bol v Jakutsku v rámci Nižnekolymského okresu zriadený samosprávny národný jukagirský municipiálny útvar Oľorinský suktul s centrom v obci Andriuškino. Základným spôsobmi obživy Jukagirov boli lov (jelene, losy, soby, horské ovce, sobole, líšky) a rybolov, u Jukagirov žijúcich v tundre i chov sobov, doplnkovým spôsobom zber. Pôvodne vyznávali animizmus a šamanizmus (každý rod mal svojho šamana – almu), v súčasnosti dominuje pravoslávie.

Jukagiri hovoria jukagirským jazykom (jukagirčinou), ktorý sa pokladá za geneticky izolovaný jazyk (na základe toho existuje hypotéza, podľa ktorej Jukagiri kedysi sídlili aj v Severnej Amerike, odkiaľ sa však vrátili naspäť do Ázie; preto nazývaní aj Sibírski Indiáni) a zvyčajne sa priraďuje ku skupine jukagirsko-čuvanských jazykov zo spoločenstva paleoázijských jazykov (má síce niektoré spoločné črty s uralskými a altajskými jazykmi, príbuznosť s nimi je však neistá). Má dva dialekty (južný, kolymský a severný, tundrový; niekedy sa pokladajú za osobitné jazyky), 7 krátkych a 6 dlhých samohlások a 20 spoluhlások, morfológia je aglutinačná, v syntaxi sa využívajú prechodníky a príčastia. Ovláda ho však už len asi 400 ľudí, väčšina Jukagirov je viacjazyčná, okrem materčiny ovládajú i ruštinu, jakutčinu, evenkovčinu, evenčinu a čukotčinu. Do 20. stor. používali ideografické obrázkové písmo, ktorého znaky sa nanášali na brezovú kôru; písmo, ako aj materiál, na ktorý ho zapisovali, nazývali tos alebo šongar-šorile (písmo na koži dreva). V súčasnosti používajú cyriliku.

V poslednom období narastá národné uvedomenie Jukagirov a zvyšujú sa aktivity týkajúce sa obrody jazyka a kultúry, výsledky sú však zatiaľ nevýrazné.