Inuiti
Inuiti, zastarano Eskimáci — súhrnný názov pôvodných obyvateľov arktických a subarktických oblastí Ruska (Čukotka), USA (Aljaška), Kanady a Grónska. Etnikum mongoloidného pôvodu, nízkeho vzrastu, zavalitejšej postavy a žltej pleti, s veľmi plochou, slabo profilovanou tvárou s výrazným rozvojom tukového vankúša najmä v lícnej oblasti, s úzkym, často konvexným nosom a s tuhými rovnými čiernymi vlasmi. V 5. tisícročí pred n. l. začali ako poslední spolu s príbuznými Aleutmi migrovať zo severovýchodnej Ázie smerom na východ, stali sa súčasťou pôvodného obyvateľstva Kanady a Aljašky; okolo roku 1000 n. l. prišli do Grónska, kde je v súčasnosti (spolu s Aljaškou) ich najväčšia koncentrácia. Počet Inuitov v minulosti pravdepodobne nikdy neprekročil 100-tisíc. V 19. a 20. stor. v dôsledku zavlečených chorôb ich počet klesal, približne od polovice 20. stor. zasa pomaly stúpa. V súčasnosti žije v Rusku asi 1 500, na Aljaške 34-tisíc, v Kanade 29-tisíc (v Kanade bolo pre nich 1. 4. 1999 vyčlenené zo Severozápadných teritórií nové samosprávne územie Nunavut; 28-tisíc obyvateľov, z toho asi 85 % Inuitov) a v Grónsku takmer 50-tisíc Inuitov.
Inuiti sa delia na dve hlavné etnické skupiny: vlastných Inuitov (vrátane Inupiatov a grónskych Kalaallitov, → Grónčania) a Jupikov (vrátane Alutiikov, nazývaných aj Sugpiaci, a sibírskych Juitov) a štyri územné skupiny: ázijskú (sibírsku), aljašskú, kanadskú a grónsku. Hovoria príbuznými dialektmi inuitského jazyka a aj kultúrne sú si veľmi blízki. Napriek rýchlej akulturácii (najmä v Amerike) a zhoršovaniu prírodných podmienok niektorí žijú naďalej prevažne kočovným spôsobom života, väčšina sa však postupne prispôsobuje zmeneným podmienkam. Ich základným zdrojom obživy bol rybolov a lov medveďov i veľkých morských cicavcov (najmä tuleňov), poľovali na soby, od konca 19. stor. aj na kožušinovú zver (výmenný obchod s kožušinami). Na lov v mori sa pôvodne používali oštepy a harpúny s kosteným nákončím, na poľovačku luk a šípy, od polovice 19. stor. boli známe aj strelné zbrane. Z domácich zvierat chovali iba psov. Ich základnou spoločenskou jednotkou bola rodina (rozšírená i párová, existovala aj polygamia – mnohoženstvo aj mnohomužstvo). V lete žili rodiny zväčša samostatne, v zime sa sústreďovali do skupín, ktoré viedol najúspešnejší lovec, vodca tábora či osady (nemávali náčelníkov). Ako obydlie im slúžili v zime iglu, v lete stany z koží, v Grónsku aj stavby z kameňa, do začiatku 19. stor. boli známe aj veľké polozemnicové spoločné domy, v ktorých žili spolu viaceré rodiny a odohrávali sa tam niektoré spoločenské udalosti, od konca 19. stor. aj drevené domy, ktoré Inuiti kupovali od amerických obchodníkov.
Centrom spoločenského života amerických Inuitov bol mužský dom, kde sa odohrávali slávnosti a rituály, zároveň mohol slúžiť aj ako obydlie neženatých mužov, dielňa na opravy kajakov a pod. Odev i obuv si zhotovovali z tuleních kožušín. Tradičný ženský i mužský vrchný odev tvoril vodovzdorný prepásaný kabátec s kapucňou lemovanou pruhom kožušiny (ženám slúžila aj na nosenie detí). Zimný kabátec bol šitý z dvojitej kožušiny (v starších obdobiach podšitý vtáčím perím), letný bol jednovrstvový s kožušinou na vnútornej strane, zdobený farebne i nášivkami; súčasťami ženského odevu boli kombinéza a obuv siahajúca nad kolená, mužská obuv siahala do polovice lýtok. Neskôr sa odev šil aj z kupovaných tkanín (mužský bol jednofarebný, ženský pestrejší). Okrem zhotovovania kožušinových odevov Inuiti vynikajú vo výrobe člnov (kajaky, umiaky), zbraní a náradia, ako aj v rytectve a umeleckej rezbe (kosť, kameň, drevo, mrožie kly, zuby narvalov); → arktické výtvarné umenie.
Základom ich náboženstva boli v minulosti animizmus a šamanizmus (v súčasnosti sú už čiastočne christianizovaní). Pretože všetky zvieratá a prírodné sily majú svojho ducha, vykonávali najmä uzmierujúce obrady k duchom zabitých živočíchov. Niektorí duchovia sa pokladajú za božstvá, napr. pán povetria (sila, ktorú si Inuiti predstavujú v mužskej alebo v ženskej podobe), božstvo vody Sedna (pani morských tvorov a vládkyňa mŕtvych; ak ľudské hriechy znečistia jej vlasy, odmieta vydať lovcom morské živočíchy) a boh Mesiaca, ktorý sa kedysi v mýtických časoch zosobášil so Slnkom. Na Labradore jestvuje predstava o obrovskom sobovi, pánovi všetkých sobov. Kult v inuitskom náboženstve zahŕňa spevy, tance a sprievody v maskách. Hudbu Inuitov tvorí viacero autonómnych tradícií, ktoré majú aj určité spoločné rysy: prevaha spevu (zväčša viachlasný) nad hrou na hudobných nástrojoch, spätosť hudby s mágiou, so šamanizmom, s tradičnými kultovými obradmi, ale aj s každodenným životom a prácou (lovom a rybolovom).
Pre tradičnú hudobnú kultúru amerických Inuitov sú charakteristické sčasti improvizované skupinové hudobno–tanečné rituály pri príležitosti obradových slávností lovcov veľrýb. Ich piesne sú často pentatonické, mávajú strofickú štruktúru a zahŕňajú aj heterometrické úseky; z nástrojov prevláda jednoduchý jednoblanový bubon s dreveným rámom, ktorý sa drží v ruke. Hudba Inuitov žijúcich na severe Sibíri sa vyznačuje špecifickými technikami spevu: nádychovo-výdychovým krčným spevom, zvýrazňovaním alikvotných tónov (vedúcim k zdanlivému „dvojhlasnému“, respektíve dokonca „trojhlasnému“ vokálnemu prejavu jediného speváka). Hudobné žánre sú založené na improvizácii v rámci daných metrických zákonitostí. V speve sa často uplatňuje napodobňovanie prírodných zvukov (slúžiace o. i. na lákanie zveri), obľúbený je aj hudobný prednes epiky (povestí a mýtov). Okrem bubnov používaných najmä šamanmi sa uplatňujú najmä hrkálky a jednoduché strunové nástroje. Významným realistickým dokladom o živote Inuitov začiatku 20. stor. je dokumentárny film amerického režiséra Roberta Josepha Flahertyho Nanuk, človek primitívny (Nanook of the North, 1922), ktorý nakrútil v oblasti Labradoru počas výpravy organizovanej 1918 francúzsko-kanadskou spoločnosťou obchodujúcou s kožušinami.
Na posilnenie jednoty medzi Inuitmi, podporu a presadzovanie ich práv a záujmov, ako aj zabezpečenie rozvoja inuitskej kultúry vznikla v roku 1977 v Barrowe (dnes Utqiagvik) na Aljaške nadnárodná nevládna organizácia Inuitská cirkumpolárna konferencia (Inuit Circumpolar Conference, ICC; v roku 2006 názov zmenený na Inuitská cirkumpolárna rada, Inuit Circumpolar Council, ICC).