mazdakizmus

mazdakizmus — sociálno-náboženské hnutie založené perzským ľudovým kazateľom Mazdakom. Vzniklo v 2. polovici 5. stor. v Perzii v období vojenských konfliktov a hladomoru počas vlády dynastie Sásánovcov. Hlásalo návrat k bájnej minulosti charakterizovanej spoločným vlastníctvom majetku. Hnutie sa značne rozšírilo po nástupe sásánovského kráľa Kaváda I. (*473, †531, vládol 488 – 496 a 498/499 – 531) na trón, ktorý ho podporoval. V roku 495/496 prebehla s Kavádovým súhlasom násilná konfiškácia majetku bohatých Peržanov, čo nakoniec viedlo k jeho zosadeniu a uväzneniu. Hoci počas krátkej vlády panovníka Zámáspa (?, †530 alebo 540, vládol 496 – 499) hnutie nebolo podporované, ostalo tolerované. Po obnove moci Kaváda I. zavládol k mandakizmu kritický postoj, v roku 524 (alebo 528) bolo hnutie podrobené revízii, následne zlikvidované a jeho prívrženci boli popravení. V nasledujúcom období prežívalo už iba v niektorých horských oblastiach.

Mazdakizmus nadviazal na dualistické učenie zoroastrizmu a manicheizmu, podľa ktorých svet tvoria dve vzájomne bojujúce sily dobra (svetlo) a zla (tma). Podľa mazdakizmu by mal človek viesť asketický život v mieri, skromnosti a láske, mal by sa vyhýbať prehreškom a zločinom, najmä zabíjaniu, v čom mal korene aj vegetariánsky spôsob stravovania. Okrem jeho rigoróznej etiky platiacej pre jednotlivcov bola súčasťou jeho učenia aj viera, že boh zabezpečil dostatok hmotných statkov celému ľudstvu, avšak päť démonov (závisť, hnev, pomsta, túžba a lakomstvo) odklonilo ľudí od spravodlivosti, ktorú možno dosiahnuť iba sociálnou revolúciou. Mazdakizmus je v dôsledku svojej doktríny spoločného vlastníctva a boja za sociálnu rovnosť považovaný za jedného z predchodcov socialistických ideí.