krajinárska fotografia

krajinárska fotografia — fotografia zachytávajúca obraz krajiny alebo jej (človekom vybratý) výsek s prírodnými alebo s urbánnymi prvkami; aj druh (žáner) fotografie. Označenie krajinárska fotografia (angl. landscape photography, nem. Landschafts-Photographie; zriedkavejšie aj krajina vo fotografii) sa začalo používať po roku 1880 po vzniku fotografie krajiny ako samostatného žánru pod vplyvom výtvarného umenia, najmä krajinomaľby. Ďalším rozvojom vznikli podžánre cestopisnej, turistickej, exotickej, vysokohorskej, suvenírovej a na prelome 19. a 20. stor. aj vlastivednej a národopisnej fotografie. Vývoj krajinárskej fotografie bol ovplyvnený rozvojom technických a materiálových podmienok fotografie (vývoj a zdokonaľovanie fotografických prístrojov a šošoviek, ako aj rôznych druhov nosičov svetlocitlivých materiálov až po vyvinutie celuloidového a acetylcelulózového filmu) i viacerými vonkajšími faktormi, napr. rozvojom prírodných vied a s tým súvisiacim používaním fotografie ako dokumentácie, rozvojom cestovania a neskôr organizovaného turizmu súvisiacim od 30. rokov 19. stor. s rozvojom dopravy (parná železnica, parné lode), čo bolo úzko prepojené s produkciou vizuálnych materiálov (reklamné obrázkové albumy, cestopisné brožúry, obrázkové časopisy a suvenírové fotografie, neskôr najmä pohľadnice).

V 40. a 50. rokoch 19. stor. v období používania dagerotypie a talbotypie zachytávali fotografi v rámci krajiny skôr motívy z miest a z ich bezprostredného okolia alebo celkové pohľady na mesto. S objavom lepších vizuálnych vlastností kolódiových sklených negatívov (1851) začali zachytávať aj náročnejšie pohľady na krajinu, pričom s rozvojom dopravy sa dostávali ďalej do krajiny. Vznik krajinárskej fotografie teda úzko súvisí s používaním mokrého kolódiového procesu, aj keď jeho nevýhodou bola nutnosť pripravovať sklené dosky bezprostredne pred exponovaním. Romantický prístup pri zachytávaní krajiny bol pozvoľna nahradený realistickejším, čo súviselo i s paralelným rozvojom prírodných vied a s celkovou zmenou nazerania na prírodné prostredie a na krajinu. Neskôr s príchodom suchých sklených negatívov a zmenšených kamier, ako aj s možnosťou zväčšovania z malých filmov sa práca fotografa v teréne výrazne uľahčila. Od prelomu 19. a 20. stor. sa tak fotografi začali viac sústreďovať na výrazovú stránku fotografie. Podobu krajinárskej fotografie od 40. rokov 19. stor. okrem technických a materiálových podmienok ovplyvňovalo aj výtvarné umenie. Naopak, fotografiu ako spôsob porozumenia vzájomného usporiadania prvkov v rámci kompozície, zachytenia určitých fáz dňa a premeny svetla a tieňa na figúrach a v krajine často v poslednej tretine 19. stor. využívali i francúzski a americkí maliari impresionisti. Vzťah krajinárskej maľby a krajinárskej fotografie ako pomôcky bol medzi maliarmi pomerne silný do prvej tretiny 20. stor., s postupným úpadkom krajinomaľby sa oslabil.

Prírodná alebo umelo vytvorená krajina ako predmet zobrazenia predstavuje pre fotografa nekonečný priestor s neustále sa meniacimi svetelnými podmienkami (silné letné slnko, rozptýlené podvečerné svetlo a pod.) a s množstvom drobných detailov. Krajinárska fotografia, teda obraz krajiny, závisí od spôsobu reprodukcie krajiny fotografom (výber jej výseku, výber jednotlivých prvkov zahŕňaných do obrazu, výber stanovišťa, uhol pohľadu, výber ročného obdobia, fázy dňa) a od technických možností fotoaparátu. Zameranie sa na ostrosť snímky zdôrazňuje drobné detaily a textúry povrchov v krajine, naopak, určité rozostrenie potláča detaily a zdôrazňuje celkovú náladu videnej scény.

K najstarším fotografiám exteriéru patria heliografia Pohľad z okna v Le Gras (aj Pohľad oknom na dvor, 1826) od J. N. Niépcea a dagerotypia Pohľad na Louvre s časťou Tuilerijských záhrad v Paríži (1839) od L. J. M. Daguerra. Od začiatku 40. rokov 19. stor. až do konca 19. stor. boli obľúbenými oblasťami fotografov cestovateľov exotické oblasti severnej Afriky, Blízkeho východu a Strednej Ameriky, z ktorých prinášali romantické pohľady na historické pamiatky a prírodné pozoruhodnosti. Originálne snímky boli potom často reprodukované ako grafiky. Záujem fotografov vzbudila i domáca krajina (Francúzsko, Spojené kráľovstvo, Taliansko, USA, Rusko). Krajinárska fotografia zohrala významnú úlohu aj pri geografických prieskumoch nových oblastí (USA, Rusko, Ázia), najvýznamnejšími fotografmi boli Brit Francis Frith (*1822, †1898) a Američan Timothy H. O’Sullivan (*1840, †1882). Od 50. rokov 19. stor. bola populárna horská (vysokohorská) fotografia, najmä pohľady na Alpy, snímkami horskej krajiny sa 1860 – 63 preslávili francúzski fotografi, bratia Louis-Auguste (*1814, †1876) a Auguste-Rosalie (*1826, †1900) Bissonovci (Bisson). V USA v tomto období pôsobil krajinársky fotograf Carleton Emmons Watkins (*1829, †1916), ktorý fotografoval Kaliforniu a Oregon. Pod vplyvom krajinomaľby sa aj fotografi krajinári usilovali od 80. rokov 19. stor. odpútať od dokumentárneho prístupu ku krajine a realizovali skôr výtvarné diela, a to používaním ušľachtilých tlačí alebo rôznych zmäkčovacích predsádok objektívov (→ piktorializmus). Priekopníkom bol anglický fotograf Henry Peach Robinson (*1830, †1901), ktorý sa príležitostne venoval aj samostatnej fotografii krajiny. Krajinu a život miestnych obyvateľov v oblasti East Anglia (na východe Anglicka) fotografoval anglický naturalista a fotograf Peter Henry Emerson (*1856, †1936), ktorý spolu so svojím nasledovníkom Georgeom Davidsonom (*1854, †1930) založil 1892 združenie Bratstvo spojeného kruhu (The Linked Ring Brotherhood) s cieľom prezentácie fotografie ako umenia. Ďalší člen bratstva, anglický fotograf Francis (Frank) Meadow Sutcliff (*1853, †1941), vytváral na prelome 19. a 20. stor. naturalistické fotografie z prostredia rybárskeho mestečka Whitby, ktoré boli veľmi oceňované. V USA sa vedúcimi postavami piktorialistickej fotografie stali A. Stieglitz a E. Steichen. A. Stieglitz po roku 1882 fotografoval motívy z prírody a miest Ameriky i Európy a 1902 založil skupinu Photo-Secession. Jej členkou bola aj Anne Brigmanová (Brigman, aj Wardropová Nottová Brigmanová, Wardrope Nott Brigman, *1869, †1950), ktorá vytvárala osobité kompozície ženských aktov zasadených v prostredí kalifornskej horskej krajiny. Vo Francúzsku sa o prelom v chápaní fotografie ako umenia zaslúžil R. Demachy, ktorý 1902 – 03 spolu s členmi parížskeho Photo-clubu (založený 1891) a s E. Steichenom fotografoval na francúzskom vidieku. Okolo 1900 vo Francúzsku, v Spojenom kráľovstve, Nemecku a vo Švajčiarsku fotografoval belgický fotograf Léonard Misonne (*1870, †1943), ktorý osobitú atmosféru na snímkach dosahoval zachytením hmlových oparov. V Nemecku v období piktorialistickej fotografie (okolo 1900) vynikli Nicola Perscheid (*1864, †1930) a predstavitelia tzv. hamburskej školy – bratia Theodor Eduard Ferdinand (*1868, †1943) a Oskar Ludwig Robert (*1871, †1937) Hofmeisterovci (Hofmeister). V českej fotografii sa tendencia k piktorializmu a k využívaniu ušľachtilých tlačí objavila v raných prácach s témou krajiny F. Drtikola.

Popri piktorialistickej fotografii sa na začiatku 20. stor. začala objavovať aj krajinárska fotografia modernejšieho charakteru využívajúca vlastné výrazové možnosti bez snahy napodobňovať iné výtvarné druhy. Jedným z prvých autorov, ktorého dielo prispelo ku kryštalizácii modernej fotografie, bol francúzsky fotograf J.-E.-A. Atget známy svojimi snímkami parížskych ulíc, parkov a lesov. Život v parížskych uliciach a parkoch dokumentoval aj J. H. Lartigue. V USA propagoval od roku 1904 prostredníctvom časopisu Camera Work modernú, resp. čistú alebo priamu fotografiu (angl. pure photography, straight photography) A. Stieglitz. K jeho nasledovníkom z radov krajinárov patril napr. fotograf A. E. Adams, ktorého snímky pohoria Sierra Nevada a oblasti Yosemitskej doliny sa stali klasickými dielami modernej americkej fotografie a ktorý s cieľom propagovať možnosti čistej fotografie založil 1932 fotografický spolok Skupina f/64 (Group f/64). Jeho členom sa stal aj E. Weston, ktorý od roku 1933 v štýle čistej fotografie zachytával panorámy pobreží, piesočných dún a polí v USA. V Nemecku patril k prvým moderným fotografom O. Barnack, známym propagátorom programu novej vecnosti bol fotograf Albert Renger-Patzsch (*1897, †1966), ktorý vydal knihu Sylt – Obraz jedného ostrova (Sylt – Bild einer Insel, 1936). V českej fotografii sa krajine v štýle novej vecnosti venoval v 30. rokoch 20. stor. E. Wiškovský. V USA sa v 30. rokoch 20. stor. stala najvýznamnejšou udalosťou v krajinárskej fotografii realizácia vládneho projektu v spolupráci so spoločnosťou Hospodárska bezpečnostná správa (Farm Security Administration, FSA, 1935 – 42), ktorého úlohou bolo dokumentovať stav americkej vidieckej krajiny a životné podmienky obyvateľstva po viacročnom suchu a hospodárskej kríze. Projekt viedol profesor ekonómie a fotograf Roy Emerson Stryker (*1893, †1975) a podieľali sa na ňom aj fotografi Arthur Rothstein (*1915, †1985), Walker Evans (*1903, †1975), Dorothea Langeová (Lange; *1895, †1965), Russel Lee (*1903, †1986), Jack Delano (*1914, †1997), Gordon Parks (*1912, †2006), B. Shahn a Marion Postová Wolcottová (Post Wolcott; *1910, †1990). Priekopníkom vo farebnej fotografii krajiny a prírody bol Eliot Porter (*1901, †1990). V rokoch 1942 – 63 témy mestskej i prírodnej krajiny spracúval pre časopis Life americký fotograf A. Feininger. V pol. 50. rokov 20. stor. boli významnými fotografmi krajiny v USA Minor White (*1908, †1976) a jeho žiak Harry Callahan (*1912, †1999). Vo Francúzsku sa krajinárskej fotografii a fotografii mesta od prelomu 40. a 50. rokov 20. stor. venoval dokumentárny fotograf Izis (vl. m. Israëlis Bidermanas, *1911, †1980). V 50. rokoch 20. stor. vynikol vo Švajčiarsku dokumentárne a environmentálne orientovaný fotograf Emil Schulthess (*1913, †1996) a vo Švédsku Pål-Nils Nilsson (*1929, †2002). Nórsko a Bretónsko vecne fotograficky zdokumentoval O. Steinert. Pre cestopisné časopisy a vydavateľstvá pracovali nemecký fotograf Arno Fischer (*1927, †2011) a taliansky fotograf Fulvio Roiter (*1926, †1916).

Novým trendom v dokumentárnej fotografii v USA sa v 60. a 70. rokoch stala tzv. sociálna krajina – fotografia dokumentujúca vtedajší spôsob života vo veľkých a v malých mestách, ako aj vzťah človeka k svojej krajine. Jej hlavný predstaviteľ G. Winogrand sa sústredil na prostredie poznačené výdobytkami technickej civilizácie (letiská, autostrády, benzínové pumpy) a na miesto človeka v ňom. Ďalším predstaviteľom tohto nového trendu bol Bruce Davidson (*1933), ktorý dokumentoval život v uliciach rôznych miest. Mestskej a technicky pretvorenej krajine sa v 60. – 80. rokoch 20. stor. venoval aj fotograf Lee Friedlander (*1934). Pre vydavateľstvá fotografovali krajinu Peter Turner (*1947, †2005), Neal Slavin (*1941) a Paul Caponigro (*1932). Vo francúzskej fotografii sa ako cestopisný a reportážny fotograf presadil Bernard Plossu (*1945), v Taliansku M. Giacomelli. Horské oblasti v Československu i vo svete fotografoval od 60. rokov 20. stor. V. Heckel. V 70. rokoch 20. stor. sa v USA v oblasti farebnej fotografie presadili Joel Meyerowitz (*1938) a Galen Rowell (*1940, †2002). V roku 1975 sa v Rochestri (N. Y.) konala výstava Nová topografia: fotografie človekom pretvorenej krajiny (New Topographics: Photographs of a Man-altered Landscape) zameraná na zachytenie industriálnej krajiny a typických predmestských obytných štruktúr. Téme predmestí sa v tomto období venovali aj Bill Owens (*1938) a William Eggleston (*1939). Prejavom obnovy záujmu o fotografiu 19. stor. bol projekt (re)fotografovania amerického Západu skupinou fotografov okolo Marka Kletta (*1952). V Dánsku v 80. rokoch 20. stor. vynikol vo fotografii prírodnej a industriálnej krajiny Per Bak Jensen (*1949), ktorého štýl je označovaný ako metafyzický realizmus. Od pol. 90. rokov 20. stor. na sociálno-dokumentárnych a environmentálne orientovaných projektoch z rôznych oblastí celého sveta dlhodobo pracujú brazílsky dokumentárny a reportážny fotograf S. Salgado a nemecký fotograf Andreas Gursky (*1955), ktorý na realizáciu svojho programu založeného na vyhľadávaní opakujúcich sa geometrických štruktúr v urbánnom alebo v prírodnom prostredí a na ich snímaní z výšky využíva farebnú digitálnu fotografiu. Po 2000 patrí k najznámejším fotografom krajiny švajčiarska fotografka Sandra Sennová (Senn, *1973) s programom digitálne manipulovanej fotografie.

K najstarším pohľadom na exteriérové motívy na území dnešného Slovenska patria dagerotyp Domy pod hradom v Trenčíne (1844) od neznámeho autora a fotografia Kapucínskej ulice v Bratislave (po 1839) od J. Deutscha (podľa novších výskumov však Deutsch nebol autorom fotografie ani fotografom; jeho plné meno ani údaje o jeho narodení a úmrtí nie sú známe, takisto ani údaje o niektorých ďalších autoroch z 19. stor.). Z 50. rokov 19. stor. sa zachovali pohľady na Košice s okolím od maliara a fotografa Imricha (Imreho) Emanuela Rotha (*1814, †1885) a malá séria pohľadov na Banskú Štiavnicu od Carla Valkovitsa (*1824, †1899). V 2. pol. 50. rokov 19. stor. si v Bratislave otvoril svoj ateliér fotograf E. N. Kozič, ktorý pohľady na hrad, mesto a blízke okolie ponúkal v populárnom formáte vizitiek. Jeho pohľady na mesto slúžili i ako predloha grafických diel. Krajinu okolo Dunaja a miestne dominanty zachytil okolo 1869 český fotograf Amand Helm (*1831, †1893). Po roku 1860 vytvorili viaceré pohľady na Banskú Bystricu Carl Sztraka (aj Karol Straka) a Rezső (Rudolf) Würsching. V Trenčíne od 70. rokov 19. stor. pôsobil ako krajinár a mestský fotograf M. Stern (aj Miksa). V Prešove v tom čase pôsobil K. Divald st., ktorý vo forme albumov vytváral fotografické série pohľadov z Vysokých Tatier (Karpaty, 1874; Centrálne Karpaty, po 1875; Obrazy z Vysokých Tatier, 1887) a ako jeden z prvých na Slovensku fotografoval pri umelom svetle aj interiéry jaskýň; neskôr sa stal známym ako majiteľ prvej svetlotlačiarne v Uhorsku. Po roku 1890 pokračovali v jeho vydavateľských aktivitách jeho traja synovia Karol ml., Ľudovít a Kornel Divaldovci, ktorí sa v oblasti krajinárstva zaoberali najmä produkciou pohľadníc. V oblasti stredného Slovenska pôsobil od roku 1870 fotograf Alajos (Alojz) Baker (*1838, †1903), ktorý sa venoval pohľadom na Banskú Štiavnicu a dokumentácii banských pamiatok. Rovnaké motívy fotografoval od konca 70. rokov 19. stor. i József (Jozef) Guttkais, ktorý sa navyše venoval i téme pohronských priemyselných podnikov. V poslednej tretine 19. stor. dokumentoval Banskú Štiavnicu a banské diela Hermann (Armin) Weissbach, ktorý s vdovou po vydavateľovi Ágostonovi (Augustovi) Joergesovi vydal 2 albumy fotografií Banskej Štiavnice. Oravskú krajinu a architektúru v okolí Dolného Kubína dokumentoval od roku 1875 S. Tyroler. V Bratislave sa nepriamym nasledovníkom E. N. Koziča stal od roku 1869 fotograf K. Körper, autor jediných známych fotografických albumov Prešporka Spomienka z Prešporka (Souvenir de Pressbourg, okolo 1883) a Pamiatka na Prešporok (Erinnerung an Pressburg – Pozsony emlék, 1900), ktorý zdokumentoval aj stavebné premeny mesta. Dokumentácii výstavby Košicko-bohumínskej železnice (1869 – 73) sa venovali maďarskí fotografi Alexander Schild, Eugen Geissler a Mór Erdélyi (*1866, †1934), ktorých fotografie neskôr slúžili ako štátna prezentácia na veľkých hospodárskych výstavách. Okolo 1876 viedenský fotograf Josef Löwy (*1834, †1902) vyhotovil album výstavby železnice medzi Bratislavou, Trnavou a Sereďou. V oblasti stredného Slovenska fotografoval železnicu aj banskoštiavnický fotograf H. Weissbach. Pohľady na kúpele od 80. rokov 19. stor. vytvárali v oblasti Vysokých Tatier fotografi István (Štefan) Kiss (*1871, †1953) a Ferencz (Franz, František) Czéhula (*1844, †?), v Košiciach András (Andrej) Podleszny (*1852, †1933) a v Trenčianskych Tepliciach M. Stern. Okolo 1890 sa M. Stern venoval i dokumentácii hradov Považia, fotografie vydal vo dvoch albumoch (Ruiny hradov Považia v Trenčianskej stolici, Trencsén megye Vág völgye várromjai, okolo 1890; Považie, A Vág völgye, okolo 1890). Cenný súbor predstavujú sklené negatívy z 1889 – 1914 s motívmi geomorfologicky zaujímavých lokalít Považia (Vrátna dolina, Manínska tiesňava, Vršatské bradlá) od amatérskeho fotografa a lekára Mártona (Martina) A. Pattantyúsa (*1857, †1931). Demänovskú jaskyňu fotografoval poľský fotograf Michal Faden, ktorý snímky vydával i ako pohľadnice. V 80. – 90. rokoch 19. stor. fotografovali architektúru v krajine Ede Blaho, J. Kalmár a Ede Diossi. Po roku 1890 prostredie Banskej Bystrice fotografoval Otto (Oto) Lechnizky. Pred 1900 na tradíciu pohľadov na mestá a okolitú krajinu nadviazali bratia Letzterovci v Košiciach, J. Guttkaiss a József (Jozef) Anner v Banskej Bystrici a Viliam (Vilém, Wilhelm) Wietz (*1839, †1916) v Trnave a Piešťanoch. Z prostredia Tatier pochádzajú približne z 1900 série pohľadov na Tatry od drážďanského vydavateľstva Stengel & Co. (1885 – 1945; Emil Stengel, †1906, a Heinrich Markert). Z domácich autorov popri I. Kissovi a F. Czéhulovi fotografoval tatranskú architektúru a krajinu Géza Spady pôsobiaci v Budapešti. V okolí Spišskej Novej Vsi fotografoval tamojší fotograf Gusztáv Matz (*1860, †1903). Zachytenie slovenskej krajiny a života ľudu si ako fotografický program a príspevok k národnému hnutiu 1893 – 1912 vybral P. Socháň. Po roku 1890 fotografovalo slovenskú krajinu i viacero českých vlastivedných fotografov, napr. Karel Dvořák (*1859, †1946), Stanislav Klíma (*1878, †1944), Karel Matoušek (*1935, †1987), Karel Plischke (*1862, †1899) a František Krátký (*1851, †1924). Po roku 1900 amatérsky fotografoval Záhorie lesník Ľudovít Cseszányi (*1881, †1953). V rámci produkcie pohľadníc po roku 1900 pôsobil napr. v oblasti Nitry Béla (Vojtech) Rasofszky a v Trenčíne Sándor (Alexander) Schwartz (ateliér Foto Schwartz). Na začiatku 20. stor. sa začali objavovať aj prví autori pracujúci s ušľachtilými tlačami. V tomto štýle napríklad pohľady z prírodného prostredia bratislavskej Karlovej Vsi a dunajského prístavu vyhotovil 1910 – 15 amatérsky fotograf Rudolf Limbacher (*1872, †1947).

Po roku 1918 fotografi živnostníci (profesionáli) vytvárali fotografie krajiny väčšinou so zámerom reprodukovať ich v podobe pohľadníc. Vznikali nové ateliéry, napr. 1919 ateliér Foto Tatra v Trenčianskych Tepliciach (M. Holoubková-Urbasiówna), ktorý sa 1920 presťahoval do Trenčína. Novým impulzom pre amatérskych fotografov krajinárov bol časopis Krásy Slovenska (vydávaný od 1924), podľa ktorého sa tento typ fotografie krajiny nazýval i krásnoslovenská fotografia. Dôležitý vplyv predstavovali aj práce K. Plicku. Od konca 20. rokov 20. stor. krajinu na východnom Slovensku a v Podkarpatskej Rusi (dnes Zakarpatská Ukrajina) fotografoval predstaviteľ piktorializmu Ladislav Rozman (*1898, †1968). Protipól salónneho druhu tvorby predstavovali práce fotografov z prostredia bratislavských fotoamatérov z Fotozdruženia YMCA (→ Združenie fotografov amatérov YMCA, zal. asi 1923), napr. Juraj Jurkovič (*1904, †1963), M. Jurkovič (*1900, †1987), Štefan Chmulík (*1897, †1967), Viliam Malík (*1912, †2012), Pavol Poljak (*1911, †1983) a Lívia Jamnická (*1913, †?), alebo aj študentov fotografie Školy umeleckých remesiel. V modernejšom štýle pre časopis Krásy Slovenska fotografoval od pol. 30. rokov 20. stor. Ján Galanda (*1904, †1960). Od konca 30. rokov a po reorganizácii združení fotoamatérov na nový Fotozbor Klubu slovenských turistov a lyžiarov (KSTL; dnes Klub slovenských turistov) sa krajinárskej fotografii s lyrickým podtónom venoval napr. Ladislav Galoch (*1908, †1986) v Bardejove a Ján Halaša (*1893, †1981) v Trenčíne, autormi fotografií s vecnejším prístupom boli Ján Hajdúch (*1906, †1972) a Ladislav Farkaš (*1895, †1948) v Trenčíne. Začiatkom 40. rokov 20. stor. sa krajinárskej fotografii príležitostne venovala aj I. Blühová, z fotografov živnostníkov po roku 1932 napr. S. Protopopov. Mimo Slovenska modernú krajinársku fotografiu vytváral fotograf slov. pôvodu F. Kollár.

Po roku 1945 sa zachyteniu slovenskej krajiny a dediny venoval K. Kállay, a najmä J. Náhlik. Nížinnú podunajskú krajinu od začiatku 50. rokov 20. stor. poetickým spôsobom fotografoval František Lauff (*1915, †1958). Výrazným podnetom na rozvoj krajinárskej fotografie bol vznik vydavateľstva Osveta (1953), ktoré sa špecializovalo na obrázkové publikácie vlastivedno-propagandistickej a neskôr propagačnej povahy. So zlepšením možností kvalitnej obrazovej tlače nastal rozvoj časopiseckej i kalendárovej fotografie, čo spôsobilo, že sa fotografii krajiny príležitostne venovalo veľké množstvo fotografov. Krajinársku fotografiu ako dlhodobý program si však zvolili iba niektorí z nich. V období postupujúcej socializácie vidieka záujem fotografov priťahovali tradičná slovenská krajina a (najmä vrchárska) dedina. Od 50. rokov 20. stor. krajinu, tradičné práce a zvyky v okolí Žiliny fotografoval Igor Grossmann (*1924, †2013), reliéf liptovskej krajiny kameraman a fotograf Karol Skřipský (*1908, †1993), k najznámejším fotografom liptovskej krajiny a liptovských vrchárov patril M. Martinček. Mimo Slovenska krajinu v rámci svojich reportáží fotografoval J. Cifra. Od začiatku 60. rokov sa prejavoval i viac subjektívny, výtvarný prístup, obľúbené bolo využívanie špeciálnych techník, ako aj vytváranie kompozícií so symbolickými obsahmi (prienik civilizácie do krajiny). Grafický prístup reprezentovali krajiny Otakara Neheru (*1917, †2009) a Mira (Miroslava) Gregora, viac symbolický prístup najmä kompozície J. Náhlika. Spišskú krajinu a architektúru fotografoval v 2. pol. 60. rokov 20. stor. v rámci dokumentácie pamiatok T. Honty. Osobitý prístup predstavovali výrazne tmavé a nostalgické krajiny Ferdinanda Valenta (*1940) v súbore Rozjímanie o domove (1967 – 68). Vysokohorskej fotografii sa v 70. rokoch 20. stor. venovali Miroslav Cheben (*1938) a Rastislav Bero (*1935). Prostredie oravskej krajiny dokumentoval P. Breier ml. Krajinu a tradičný život v obci Šumiac na Horehroní fotografovala česká fotografka Markéta Luskačová (*1944). Od začiatku 70. rokov 20. stor. sa v krajinárskej fotografii výraznejšie presadila i farba. Podoby nížinnej krajiny minimalistickým spôsobom fotografoval D. Slivka. V 2. pol. 70. rokov sa farebná fotografia objavila i v prácach Karola Benického (*1940, †2011), fotografa socializovanej slovenskej dediny. Motív krajiny využívali aj Z. Mináčová, O. Bleyová a Ľ. Lauffová. V tomto období sa s krajinárskou fotografiou začal spájať aj environmentálny aspekt, a to napr. v tvorbe M. Kerna. Niektorí fotografi (Iren Stehliová, Stehli, *1953; Ľubo Stacho,*1953; J. Bartoš; J. Budaj; Ivan Hoffmann, *1952) priniesli vo svojej tvorbe environmentálny aspekt krajiny i spoločnosti, napr. dokumentáciou vizuálneho smogu v meste a v krajine. Originálny prístup ku krajine predstavili J. Motulko (dynamické krajiny), M. Švolík (krajina ako pozadie inscenovaných fotografií), P. Župník (cyklus surreálnych prímorských krajín) a Ľ. Ďurček (konceptuálny súbor Pieninský hieroglyf, 1990). V 90. rokoch 20. stor. sa téme krajiny a prírody venoval i dokumentárny fotograf Ján Rečo (*1948) v cykle Spomínanie (pred 1999). Výraznú zmenu v dokumentárnej fotografii priniesol nástup farebnosti. Hlavným predstaviteľom dokumentárnej farebnej fotografie v tomto období bol Martin Kollár (*1971), ktorý vo svojich prácach zdôrazňoval absurdné spojenia situácií a prvkov na pozadí slovenskej krajiny.

Po roku 2000 sa krajinárska fotografia objavuje aj v dielach najmladšej generácie autorov, ktorí naplno využívajú možnosti digitálnej fotografie a digitálnej manipulácie (Cyril Blažo, *1970; Rastislav Biarinec,*1968; Svätopluk Mikyta, *1973; Marek Kvetan, *1976; Petra Bošanská, *1981). Celkový pohľad na súčasnú podobu Slovenska s jej vizuálnymi i hodnotovými protikladmi vo forme tzv. obrazových správ vytvorili Ľ. Stacho (Slovensko, 2005 – 06), Ilah van Oijen (*1981; Human Landscape, od 2005), Boris Németh (*1979; Slovakia I’m lovin it, od 2005), Ján Kekeli (*1984; Obrazy krajiny, 2011 – 13), Ján Viazanička (*1983; Premeny Slovenska, od 2012) a Martin Kleibl (*1981; Náhodné stretnutia v krajine, okolo 2013).