Abbe, Ernst Karl, 23. 1. 1840 Eisenach – 14. 1. 1905 Jena — nemecký fyzik. R. 1870 – 96 profesor fyziky na univerzite v Jene a riaditeľ observatória, od 1866 pracovník závodu Carl Zeiss, od 1888 jeho majiteľ. Zaoberal sa optikou. Zaviedol mieru závislosti indexu lomu od vlnovej dĺžky svetla (Abbeho číslo), skonštruoval optické prístroje, vyriešil osvetlenie preparátov v mikroskopoch.

Agfacolor [-ko-] — označenie farebných fotografických materiálov a celého systému farebnej fotografie vyvinutého nemeckou továrňou Agfa AG (→ Agfa-Gevaert Gruppe). R. 1927 bol pod názvom Agfacolor uvedený na trh farebný materiál s aditívnou skladbou obrazu príbuzný so systémom Autochrom Lumière. Po 1945 boli patenty Agfacolor prevzaté významnými svetovými fotochemickými továrňami (Gevaert, Ferrania, Ansco, Fuji a i.). Od 1964 mohli značku Agfa používať iba výrobky z Leverkusenu. Pre výrobky Agfa AG v továrni vo Wolfene, ktorý sa po 2. svet. vojne stal súčasťou NDR, sa zaviedlo označenie Orwo (Original Wolfen).

Aladinova lampa —

1. zázračná lampa z anonymnej orientálnej knihy rozprávok Tisíc a jedna noc. Podľa nej Aladin vyniesol zo studne zázračnú lampu, a keď ju pošúchal, objavil sa duch, ktorý mu splnil všetky želania. Predloha viacerých literárnych, baletných, operných a i. spracovaní;

2. svietidlo používané na osvetlenie fotografického laboratória. Podľa druhu práce je možné použiť rôzne farebné filtre (oranžový, červený, zelený). Pri spracovaní čiernobieleho pozitívneho fotografického materiálu je najvhodnejší svetlozelený filter. Namiesto Aladinovej lampy sa môže použiť špeciálna fotografická žiarovka požadovanej farby naskrutkovaná do bežnej lampy.

albumínový papier — typ fotografických papierov obsahujúcich nanesenú zaschnutú vrstvu zmesi rozšľahaného vaječného bielka a chloridu sodného, na ktorú sa pred použitím v neprítomnosti svetla nanesie roztok solí striebra (dusičnanu strieborného). Vynájdený 1850 Louisom D. Blanquartom-Evrardom (*1802, †1872), od 1851 až do konca 19. stor. používaný na zhotovovanie fotografických pozitívov z negatívov. Vaječný bielok bol neskôr nahradený trvanlivejším kolódiovým papierom.

Alexander, Vojtech, aj Adalbert (Béla), 30. 5. 1857 Kežmarok – 16. 1. 1916 Budapešť, pochovaný v Kežmarku — uhorský lekár, priekopník röntgenológie v Uhorsku, nemecký spisovateľ. R. 1896 navštívil vo Würzburgu W. C. Röntgena. O rok neskôr sám pracoval s röntgenovým prístrojom zakúpeným pre Kežmarok Spolkom spišských lekárov a lekárnikov (uložený v kežmarskom mestskom múzeu), jeden z prvých priekopníkov röntgenovej fotografie na svete. Röntgenové snímky využíval na lekárske účely, vedecké výskumy i na umelecké ciele. R. 1906 sa stal prednostom röntgenologického laboratória na univerzite v Budapešti, 1914 profesor. Vo vedeckej práci sa zaoberal diagnostikou pľúcnych chorôb, najmä tuberkulózy, röntgenologickým výskumom obličiek a močových ciest, kostí a pohybu, skúmal vývin ľudskej kostry už v embryonálnom štádiu a i. R. 1988 bol súbor jeho röntgenových snímok (635 kusov) z 1898 – 1910 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Od 1909 uverejňoval v časopise Karpathenpost i v osobitných vydaniach básne v nemecko-spišskom nárečí plné pôvabu, melanchólie a náboženskej vrúcnosti. Bol členom rôznych spolkov, venoval sa športu. Jeho archív je vo fondoch Spišského archívu v Levoči.

ambrotypia [gr.], aj amfitypia alebo melainotypia — kolódiový negatívny obrázok na sklenom negatíve podložený čiernym pozadím s efektom pozitívu; jedna z modifikácií mokrého kolódiového procesu, pri ktorom bola možnosť zhotovenia priamych fotografických pozitívov. Mali podobný vzhľad i adjustáž ako pri dagerotypii. Efekt pozitívneho obrazu vznikol slabým exponovaním a vyvolaním negatívu i jeho podložením čiernym pozadím (papierom, plátnom, plechom). Ambrotypia sa uplatňovala najmä v rokoch 1852 – 62, v niektorých oblastiach však pretrvala až do začiatku 20. stor. ako púťová atrakcia.

amfitypia → ambrotypia

aplanát [gr.] — objektív s odstránenými základnými optickými chybami (farebná chyba, otvorová chyba, skreslenie, koma; → chyby optického zobrazenia). Nemá však odstránený astigmatizmus a zakrivenie poľa.

audiovizuálny [lat.] — sluchový a zrakový; založený na využití zvuku a obrazu.

Baran, Ludvík, 23. 8. 1920 Frýdlant nad Ostravicí – 13. 3. 2011 Praha — český dokumentarista, režisér, kameraman, etnograf, fotograf, publicista a pedagóg, teoretik fotografie, filmu a videa. R. 1951 – 89 pôsobil na FAMU v Prahe, 1982 – 89 aj na VŠMU v Bratislave; 1978 profesor, 1981 DrSc. Autor odborných publikácií Zázraky fotografie (1964), Portrét vo fotografii (1965), Audiovizuálne prostriedky (1978), Obraz ako dialóg s časom (2007), 125 majstrovských fotografických diel (2013) a i.

Barnack [-nak], Oskar, 1. 11. 1879 Lynow, dnes Nuthe-Urstromtal, Brandenbursko – 16. 1. 1936 Bad Neuheim, Hesensko — nemecký konštruktér prvého maloformátového fotografického prístroja Leica. R. 1908 pracoval s fotoaparátom na formát platní 13 × 18 cm. R. 1911 navrhoval v továrni Leitz vo Wetzlare zariadenie na urýchlenie merania expozície pri filmovaní (druh malej filmovej kamery). R. 1913 skonštruoval malý fotoaparát na kinofilm (Ur-Leica), 1925 vystavila firma Leitz jeho prvú sériu na jarnom veľtrhu v Lipsku pod názvom Leica (názov odvodený od Leitz a Camera). Leica patrila k špičkovým značkám predovšetkým v oblasti reportážnej a dokumentárnej fotografie.

Bartoš, Juraj, 4. 1. 1944 Bratislava — slovenský fotograf, dokumentarista a reportér, brat Z. Bartošovej a P. Bartoša. V rokoch 1961 – 65 študoval fotografiu na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave. V rokoch 1967 – 72 pôsobil ako fotoreportér týždenníka Beseda, 1972 – 74 ako fotograf agentúry ČSTK – Pressfoto a 1974 – 2008 ako odborný fotograf vo Fakultnej nemocnici na Kramároch v Bratislave. Spolupracoval s časopismi Slovenka, Móda, Dorka, Mladé rozlety, Javisko a i., v zahraničí s časopismi Camera, Fotografare.

Popri úžitkovej a módnej fotografii sa venoval najmä dokumentárnej fotografii. Od začiatku 60. rokov 20. stor. fotografoval reálny mestský i vidiecky život v socializme, pouličnú propagandu i verejné kultúrne podujatia. Koncom 60. a v 80. rokoch 20. stor. vytvoril reportáže s témou pouličného života z Paríža, z Talianska a z New Yorku. Dlhodobo pracuje na dokumentácii Obchodnej ulice v Bratislave. V roku 2009 mal autorskú výstavu v Slovenskej národnej galérii v Bratislave. Vydal niekoľko publikácií, napr. Dvadsať rokov ČSAD (1969), Italien (1984) a Viem zastaviť čas (2017).

farebný filter — fotogr. rovnomerná vrstva sfarbenej látky, ktorá úplne alebo čiastočne prepúšťa svetlo v požadovanej oblasti vlnových dĺžok a zároveň zoslabuje alebo pohlcuje nežiaduce svetlo. Rozoznávajú sa kvapalinové, želatínové, sklené a i. farebné filtre. Pri fotochemických procesoch sa používa aj ochranný farebný filter, ktorý pri práci v tmavej komore zoslabuje fotochemicky účinné žiarenie, a tepelný filter, ktorý zoslabuje nežiaduce tepelné žiarenie vyžarované napr. zo svetelných zdrojov. K farebným filtrom býva priraďovaný aj ultrafialový filter, hoci ultrafialové žiarenie nie je viditeľné a filter pohlcujúci ultrafialové žiarenie je bezfarebný (ultrafialový filter neprepúšťa, ale pohlcuje ultrafialové žiarenie); → farba.

Fárová, Anna, 1. 6. 1928 Paríž – 27. 2. 2010 Slavonice, okres Jindřichův Hradec — česká historička umenia, manželka Libora Fáru. Zaoberala sa najmä fotografiou. V rokoch 1970 – 77 pracovala pre Umeleckopriemyselné múzeum v Prahe ako kurátorka vtedy zriadenej zbierky a oddelenia fotografie, od 1977 bola v slobodnom povolaní.

Je autorkou mnohých monografických a odborných publikácií z dejín fotografie, napr. Henri Cartier-Bresson (1958), Robert Cappa (1974), Josef Koudelka (1975) a Josef Sudek (1990). Bola kurátorkou výstav fotografie, napr. F. Drtikol (1972) a Československá fotografia v exile (1992).

Hájek, Karel, 22. 1. 1900 Lásenice, okres Jindřichův Hradec – 31. 3. 1978 Praha — český fotograf.

Od 1928 člen Českého klubu fotografov. R. 1932 – 45 pracoval ako novinár a fotoreportér (Melantrich, Pestrý týden, Svět v obrazech). Tvoril najmä v oblasti reportážnej a novinárskej fotografie, je pokladaný za zakladateľa reportážnej fotografie v Čechách. Vytváral reportážne zábery z politických, kultúrnych a spoločenských akcií (športové i politické mítingy, vojenské prehliadky, divadelné premiéry i kurzy plávania), žánrové snímky (zvieratá v prírode), dokumentoval významné udalosti (pohreb T. G. Masaryka, norimberský proces, februárový prevrat 1948). Spolupracoval aj so svetoznámymi časopismi ako Life (USA), Illustration (Paríž) a Sketch (Londýn). Od 1950 vedúci sekcie fotoreportérov vo Zväze českých fotografov. Zúčastnil sa na výstavách po celom svete, držiteľ mnohých ocenení. Publikácie: Mírov (1946), Norimberk – zločin a soud (1946), Terezín (1947), Krásy myslivosti (1953), Lovu zdar (1957).

halácia [gr.] — vznik svetelných kruhov na silno osvetlených miestach na fotografiách ako následok odrazu svetelných lúčov od plôch podkladového materiálu fotograficky citlivej vrstvy.

halogenidy striebra — zlúčeniny striebra v oxidačnom čísle I a i. (1/2, II a III) s halogénmi. Najvýznamnejšie sú halogenidy strieborné (atóm striebra s oxidačným číslom I) — fluorid strieborný AgF, chlorid strieborný AgCl, bromid strieborný AgBr a jodid strieborný AgI. Sú to kryštály bielej (AgCl) alebo žltej farby (AgF, AgBr, AgI). Kým fluorid strieborný je veľmi rozpustný vo vode (1 800 g/l pri 25 °C) a môže kryštalizovať ako kryštalohydrát (AgF · 2 H₂O, AgF · 4 H₂O), ostatné halogenidy strieborné sú vo vode prakticky nerozpustné a kryštalizujú bezvodé. Chlorid strieborný (teplota topenia 455 °C), bromid strieborný (teplota topenia 430 °C) a jodid strieborný (teplota topenia 556 °C) možno pripraviť reakciou roztoku dusičnanu strieborného s príslušnou kyselinou halogenovodíkovou, resp. s halogenidom. Ich charakteristickou vlastnosťou je citlivosť na svetlo, ktorá sa využíva vo fotografii. Tvoria najpodstatnejšiu zložku fotografickej citlivej vrstvy, zvyčajne sa používa samotný bromid strieborný, ale aj chlorid strieborný alebo kombinácia bromidu a chloridu (v závislosti od požadovanej citlivosti a tónovej kvality). Jodid strieborný sa používa len v zmesi s bromidom alebo s chloridom strieborným. Halogenidy striebra zachytávajú svetlo pri osvetlení fotograficky citlivej vrstvy a vytvárajú podmienky na vznik ďalších komplexných chemických procesov vedúcich k vzniku obrazu (→ fotografický laboratórny proces).

Hasselblad — značka fotografických prístrojov vyrábaných švédskou firmou Hasselblad v Göteborgu (pôvodne obchodná firma založená 1841), ktoré sa vyznačujú vysokou spoľahlivosťou a výkonnými objektívmi. K ich vývoju najviac prispel Victor Hasselblad (*1906, †1978), ktorý 1940 skonštruoval (podľa nemeckého leteckého fotoaparátu) svoj prvý fotoaparát HK7 a 1948 zrkadlovku H1600F. Najznámejší model 500C alebo 500C/M (strednoformátová jednooká zrkadlovka s bohatým príslušenstvom a zdokonaleným objektívom) sa stal štandardným profesionálnym prístrojom. Fotoaparáty firmy Hasselblad sa využívali aj pri viacerých projektoch NASA, napr. typ 500C pri projekte Mercury (1962), typ SWC pri lete Gemini 9 (1966), typ 500EL/70 pri prvom pristátí človeka na Mesiaci (let Apollo 11, 1969), typ 500EL/M pri projekte Apollo-Sojuz (1975) a typ 553ELS využívala posádka raketoplánu Discovery (1998). V súčasnosti sa pod značkou Hasselblad vyrábajú aj digitálne fotoaparáty.

Havránková, Milota, 7. 8. 1945 Košice — slovenská výtvarná fotografka. R. 1963 absolvovala štúdium na Strednej umelecko priemyselnej škole (SUPŠ) v Bratislave a 1969 na FAMU (Katedra fotografie) v Prahe. Neskôr pracovala vo fotografickom oddelení Slovenskej filmovej tvorby na Kolibe v Bratislave. R. 1972 – 77 vyučovala fotografiu na SUPŠ v Bratislave, kde sformovala celú generáciu mladých fotografov známych ako slovenská nová vlna (T. Stano, M. Švolík, P. Župník a i.). R. 1991– 2007 vedúca Katedry fotografie (od 1994 Katedra fotografie a nových médií) na VŠVU v Bratislave; 2006 profesorka, súčasne 1994 – 2005 pedagogicky hosťovala na FAMU v Prahe. Od 2013 pôsobí na Katedre Intermédií a digitálnych médií na Akadémii umenia v Banskej Bystrici.

V kontexte českej a slovenskej fotografie je výraznou osobnosťou, uprednostňuje farebnú fotografiu. Začiatkom 60. rokov 20. stor. často používala Sabatierov efekt, koláže, montáž, tvarovú a tónovú štylizáciu a iné netradičné manipulácie (zasahovanie do negatívu, tlač na fotografiu ap.). V prácach pre architektúru (interiérové fotografie) a v reklame používala aj farebný sprej. Zaujíma sa o surrealistickú fotografiu, popartovú expresivitu vytvára širokouhlým objektívom. Priamu zväčšeninu negatívu používa zriedka, väčšinou experimentuje (zrnenie, drsné tónové prechody); prekračuje hranice rôznych výtvarných médií (od ilustrácie cez architektúru a film po reklamný dizajn a módu) a kombinuje ich. Fotografiu aplikuje aj na textil (využíva potlač, serigrafiu, vytvára vlastnú estetiku). Od zač. 70. rokov 20. stor. pracuje s geometrickými prvkami, farbu aplikuje emotívne, s dekoratívnym účinkom (najmä pri veľkoformátových kompozíciách v priestoroch reštaurácií, kaviarní a obchodov). Vystavuje doma (napr. viackrát v rámci Mesiaca fotografie) i v zahraničí. Jej rozsiahla tvorba je zastúpená vo viacerých domácich i zahraničných múzeách a galériách. Fotograficky ilustrovala básnickú zbierku J. Kráľa Skamenelý (1972). Medzi jej fotografické cykly patrí Integrovaný obvod (2000), Komunikačný lifting (2003), Čakám návštevu (2004), Zelený dom (2005), V kružnici vysporiadania (2007), Nový koniec (2007). Spoluzakladateľka Galérie X (1990; fotografický dizajn v móde, šperkárstve a architektúre) a Galérie PF01 (2007) v Bratislave. Nositeľka Pribinovho kríža I. triedy (2022).

hazy light [hejzi lajt; angl.] — veľkoplošné rozptylné svietidlo používané v profesionálnej fotografii v ateliéroch pri osvetľovaní zábleskovým zariadením; veľká svetelná vaňa s bleskovou lampou dávajúca mäkké matné svetlo.

Heckel [-kel], Vilém, 21. 5. 1918 Plzeň – 13. 5. 1970 Peru — český fotograf. Pracoval v ateliéri Illek – Paul, neskôr ako propagačný fotograf, 1956 sa osamostatnil. Do 50. rokov 20. storočia sa venoval priemyselnej fotografii, neskôr najmä fotografovaniu krajiny, predovšetkým hôr a reportážam zo zahraničia (Ázia a iné). Krajinu chápal ako dokument doby a života v nej, ako obraz vnútorného sveta človeka. Na výprave s horolezcami tragicky zahynul pri zemetrasení pod lavínou uvoľnenou z vrchu Huascarán v Peruánskych Andách. Najvýznamnejšie práce: fotografické publikácie Naše hory (1956), Království slunce a ledu (1960), Hory a lidé (1964), Hindúkuš (1967), Krásy Československa (1968), Poslední hora (1972, posmrtne).

heliografia [gr.] — prvá metóda zachytenia obrazu na svetlocitlivú vrstvu objavená francúzskym vynálezcom J. N. Niépceom, → fotografia.

heliogravúra [gr.+ fr.], fotogravúra — stará technika tlače z hĺbky, ktorá spočíva v špeciálnom postupe prípravy tlačovej formy. Na hladký vyleštený medený plech sa nasypal asfaltový prášok, ktorý sa zatavil miernym zohriatím. Naň sa tlakom nalepil zvlhčený pigmentový papier (papier s vrstvou pigmentovanej želatíny scitlivenej dvojchrómanom draselným), na ktorý bol naexponovaný diapozitív reprodukovaného obrazu. Po stiahnutí papierovej podložky, vymytí vo vode a vysušení zostala na povrchu pigmentová kópia, ktorá regulovala hĺbku tlačových jamiek vytvorených leptaním medi roztokom chloridu železitého. Po odstránení želatínovej kópie a asfaltu bola forma pripravená na tlač. Heliogravúru vynašiel 1878 K. V. Klíč. Bola obľúbenou technikou ilustrátorov okolo 1900.

Henriová [anri-] (Henri), Florence, 28. 6. 1893 New York – 24. 7. 1982 Compiègne — francúzska fotografka a maliarka. R. 1914 študovala hudbu a maľbu v Berlíne, 1915 – 19 v Mníchove, od 1924 v Paríži u A. Lhota, F. Legéra a A. Ozefanta. Od 1927 študovala na Bauhause v Dessau u L. Moholyho-Nagya, P. Kleeho a J. Albersa. V ranom období tvorby vytvárala konštruktivistické maľby, bola ovplyvnená kubizmom a geometrickou abstrakciou. Po 1927 sa začala venovať fotografii. V ranej tvorbe používala experimentálne fotografické postupy, pri abstraktných fotografiách pracovala predovšetkým so svetlom a s kompozíciou (Kompozícia II, 1928), využívala však aj prekrývanie plánov a netradičný uhol pohľadu snímky (Most v Marseille, 1929), typické pre ňu bolo uplatnenie zrkadiel a zrkadlového odrazu predmetov. Od 30. rokov 20. storočia sa v Paríži venovala reklamnej, módnej a portrétnej fotografii. Vytvorila množstvo autoportrétov, v ktorých sa prezentovala v podobe androgýnnej bytosti. Jednou z nosných tém jej fotografií bola koncepcia zdvojenosti a dvojice, jej diela majú filozoficko-metaforický charakter. Po 1963 sa venovala najmä kolážam a maľbe.

Herschelov jav [-še-] — odstránenie efektu osvetlenia fotograficky citlivej vrstvy jej následným difúznym ožiarením červeným až infračerveným žiarením s vlnovou dĺžkou 725 – 900 nm; zoslabenie alebo zánik povrchového latentného fotografického obrazu na pozitívnych, na farby necitlivých materiáloch. Pravdepodobne vzniká aj pôsobením tepelného žiarenia. Absorpciou žiarenia príslušnej vlnovej dĺžky sa excitované molekuly bromidu strieborného vrátia do základného stavu, čo spôsobí otočenie obrazu: viac osvetlené časti fotograficky citlivej vrstvy sa zobrazia ako menej čierne v porovnaní s menej osvetlenými časťami. Herschelov jav sa v minulosti využíval na priame získanie pozitívneho obrazu (napr. pri zhotovovaní kópií dokumentov).

Hine [hajn], Lewis Wickes, 16. 9. 1874 Oshkosh, Wisconsin – 3. 11. 1940 Hastings-on-Hudson, New York — americký fotograf.

R. 1912 si založil vlastné fotografické štúdio v New Yorku, neskôr takmer 10 rokov pracoval pre Národnú komisiu za zrušenie detskej práce (NCLC) a vydával časopis The Survey (Prieskum) orientovaný na sociálne reformy. Zameriaval sa najmä na sociálnu fotografiu. R. 1904 fotografoval prisťahovalcov na Ellis Islande v New Yorku, 1908 fotograficky dokumentoval oceliarsky región Pittsburghu (významná sociologická štúdia oblasti), v 20. – 30. rokoch 20. stor. vytvoril sériu tzv. robotníckych portrétov (najznámejšie sú zábery z budovania mrakodrapu Empire State Building). Počas 1. svetovej vojny zaznamenával prácu Amerického Červeného kríža v Európe, spolupracoval s ním aj počas Veľkej hospodárskej krízy a zachytával jeho úsilie o zmiernenie situácie na juhu USA. Po 1920 sa začal venovať aj umeleckej fotografii. Zbierka jeho fotografií (takmer 2 000) sa nachádza v Národnom archíve v New Yorku.

hľadáčik —

1. fotogr. optická sústava fotoaparátu (vstavaná súčasť fotografického prístroja alebo jeho príslušenstvo) umožňujúca jeho správne nasmerovanie na objekt. Rozlišuje sa optický a elektronický hľadáčik. Optický hľadáčik sa člení na tri základné typy: priehľadový hľadáčik – samostatná optická sústava fungujúca na princípe ďalekohľadu. Keďže nie je na jednej osi s objektívom, dochádza k tzv. chybe paralaxy, keď pri fotografovaní bližších objektov objektív zachytáva iný obraz, než vidno v hľadáčiku; hranolový hľadáčik – využíva optické členy, t. j. päťboký hranol a sklopné zrkadielko na vedenie svetelných lúčov do hľadáčika cez objektív a matnicu. Pri stlačení spúšte sa zrkadielko sklopí a uvoľní lúčom cestu na film. Pri tomto type hľadáčikov, ktorý využívajú jednooké zrkadlovky, vidno presne to, čo bude aj na výslednej fotografii; hľadáčik dvojokej zrkadlovky – horný z dvojice objektívov slúži ako hľadáčik, spodný na fotografovanie. Pre dve rozdielne optické osi opäť prichádza k chybe paralaxy. Existujú aj ďalšie typy hľadáčikov (matnicový, rámčekový a i.). V digitálnych fotografických prístrojoch sa používa elektronický hľadáčik (EVF, angl. Electronic View Finder), v ktorom sa snímaný obraz nezobrazuje priamo cez optické členy, ale sprostredkovane – obraz je zosnímaný čipom a zobrazený na malom LCD displeji. Výhodná je kombinácia optického a elektronického hľadáčika, ktorá umožňuje použitie optického hľadáčika v prípade, keď nemožno použiť LCD displej (napr. v jasnom slnečnom svetle alebo pri veľmi zlých svetelných podmienkach). Na rovnakom princípe ako fotografický hľadáčik funguje aj hľadáčik kamery, hľadáčik puškohľadu pri strelných zbraniach ap.;

2. → svetlomet.

Hlaváč, Ľudovít, 1. 4. 1921 Lúčnica nad Žitavou, okres Nitra – 18. 2. 2007 Bratislava — slovenský teoretik výtvarného umenia, spisovateľ a publicista.

R. 1942 – 48 redaktor Katolíckych novín, neskôr časopisu Výtvarný život. Od konca 50. rokov 20. stor. sa zaoberal dejinami a teóriou fotografie, špecializoval sa na dejiny slovenskej fotografie, koncepčne pripravil množstvo fotografických výstav a katalógov. Spoluzakladateľ (1969) komornej galérie fotografie Profil v Bratislave, koncipoval jej pracovný program zahŕňajúci vystavovanie diel domácich a svetových autorov, objavné boli jeho sondy do historického obdobia slovenskej fotografie.

Spoluautor výstavy a katalógu Co je fotografie (1989, pri príležitosti 150 rokov fotografie v Prahe). Najvýznamnejšie teoretické práce: Fotografický detail ako metóda tvorby (1964), Sociálna fotografia na Slovensku (1974), O fotografickom obraze a niektorých otázkach jeho tvorby, estetiky a etiky (1983), Dejiny fotografie (1987), Dejiny slovenskej fotografie (1989); monografie fotografov: Martin Martinček (1978), Ján Halaša (1980), Karol Kállay (1982). Spoluautor Encyklopédie českých a slovenských fotografov (1998; heslá slovenských fotografov). Autor kresťansky motivovanej beletrie Vymokliny (1992), Svetlo v tmách (1993) a Veľkopiatkové legendy (1998).

Hoffmann, Dežo, aj Dezo, vlastným menom Dezider, 24. 5. 1912 Banská Štiavnica – 26. 3. 1986 Londýn — slovenský fotograf, fotoreportér a vojnový kameraman.

Vyučil sa za typografa v Žiline, neskôr študoval žurnalistiku v Prahe, kde pracoval ako biletár v Osvobozenom divadle J. Voskovca a J. Wericha a vo filmových štúdiách na Barrandove v štábe kameramana O. Hellera. R. 1935 absolvoval v Paríži stáž v americkej filmovej spoločnosti Twentieth Century Fox, ktorá ho vyslala ako vojnového kameramana nakrúcať inváziu vojsk B. Mussoliniho do Etiópie, od 1936 nakrúcal občiansku vojnu v Španielsku, po poškodení kamery začal fotografovať. Zo Španielska odišiel 1940 do Spojeného kráľovstva, kde sa pripojil k československým leteckým perutiam v rámci RAF. Po vojne zostal v Spojenom kráľovstve. Na osobnú žiadosť juhoslovanského prezidenta J. B. Tita natočil prvý povojnový dokument o Juhoslávii. Spočiatku žil v Leicestri, kde si otvoril vlastné nahrávacie a fotografické štúdio, 1949 odišiel do Londýna, kde fotografoval pre britské denníky a hudobné týždenníky, od 1955 pre hudobný magazín Record Mirror. Preslávil sa ako fotograf skupiny The Beatles, 1962 – 64 zachytil všetky významné udalosti v ich kariére (o. i. ich prvé vystúpenia v televízii a rozhlase). Do fotografií šoubiznisu priniesol pohyb (snímky skáčucich Beatles), jeho fotografie mali priestor a hĺbku. Fotografoval aj iné osobnosti (Ch. Chaplin, M. Monroe, F. Sinatra, L. Armstrong, M. Dietrichová), neskôr hudobné skupiny (Rolling Stones, Animals, Kinks a i.). Rád sa vracal na Slovensko, o. i. spolupracoval pri organizovaní niekoľkých ročníkov Bratislavskej lýry. Výber fotografií z jeho tvorby vyšiel v knihe Mariána Pauera Fotograf Beatles (2000).

Honty, Tibor, 9. 5. 1907 Krompachy – 1. 12. 1968 Praha — slovenský fotograf a fotoreportér pôsobiaci v Čechách.

Od 1933 žil v Prahe, 1933 – 43 pracoval v oddelení hĺbkotlače v Neubertovom grafickom závode (od 1935 ako retušér). R. 1945 začal samostatne pracovať ako fotograf, 1948 spoluzakladal sekciu fotografie Spolku výtvarných umelcov Mánes. V ranej tvorbe bol ovplyvnený sociálnou fotografiou, od 1935 sa začal venovať fotografovaniu plastiky, ktorá predstavuje hlavný tematický okruh jeho tvorby. Od začiatku 40. rokov 20. stor. sa v jeho voľnej tvorbe prejavil vplyv českej surrealistickej fotografie (J. Štyrský, Miroslav Hák), vytvoril množstvo imaginatívnych fotografií. Významnú časť jeho tvorby predstavuje dokumentárna fotografia. Vytvoril cykly fotografií Zo starého cintorína (1942), Náhodné stretnutia (od 1944), Zo starého židovského cintorína (1952) a Z ciest za gotickou plastikou na Slovensku (1967), ilustroval publikácie Aristide Maillol. Die Pomona (1961) a Gotická plastika na Slovensku (1972, text J. Homolka).

Horizont — ruský fotografický prístroj určený na zhotovovanie panoramatických fotografií. Má zabudovaný širokouhlý objektív, ktorý sa počas expozície vodorovne pohybuje, čím vytvára obrazový uhol 120°. V Horizonte sa používa bežný kinofilmový materiál, fotografuje sa na formát 24 mm x 58 mm, rýchlosť uzavretia sa pohybuje medzi 1/30 a 1/250 s. Prvý typ fotoaparátu Horizont sa začal vyrábať 1967 v Krasnogorskom mechanickom závode, 1973 bola výroba zastavená. R. 1989 bola výroba obnovená, súčasné modely majú nový dizajn a využívajú moderné materiály, ich základný princíp ale zostal nezmenený.

izohélia [gr.] — čiara na mape spájajúca miesta s rovnakým trvaním slnečného svitu počas určitého časového obdobia (deň, mesiac, rok).

jasomer — fotometrický prístroj na meranie jasu. Pri vizuálnom meraní (subjektívny jasomer) sa porovnáva meraná svietiaca plocha v zornom poli fotometra so známym jasom štandardnej (porovnávacej) plochy. V objektívnom jasomere sa meraná plocha zobrazuje na citlivú vrstvu snímača a hodnota jasu sa odpočíta na citlivom meracom prístroji. V súčasnosti sa využívajú moderné digitálne jasomery.

Jeníček, Jiří, 8. 3. 1895 Beroun – 22. 2. 1963 Praha — český fotograf a publicista. R. 1921 – 29 pôsobil v Trnave a v Ružomberku, kde sa významne podieľal na činnosti Klubu fotografov amatérov (spoluzakladateľ, 1924). Od 1934 sa po názorových nezhodách v Českom klube fotografov amatérov výrazne angažoval v Klube priateľov amatérskej fotografie. Ako teoretik presadzoval od 30. rokov 20. stor. v rámci civilizmu záujem o prostredie moderného veľkomesta, kládol dôraz na funkciu zobrazenia i na schopnosť fotografie zachytávať problematiku súčasného života. V období stalinizmu sa svojimi článkami zaslúžil o opätovné ocenenie fotografov F. Drtikola, J. Sudka, J. Funkeho a i., podporoval i mladšiu generáciu (napr. J. Koudelku). Ako fotograf prešiel postupne od piktorializmu k fotografii novej vecnosti, často používal funkcionalistické kompozície (Sám, 1930; Schody, 1931) a metaforické princípy živej fotografie. Venoval sa sociálnej tematike, neskôr pracovnej, miestopisnej (zábery všedného života Prahy) a krajinárskej fotografii. Vydal fotografické knihy Chrám sv. Víta v obrazech, Vojáci v horách (obidve 1947) a Praha jasem okřídlená (1948). Autor publicistických a teoretických prác z oblasti fotografie (Fotografie jako zření světa a života, Úvahy o fotografii, obidve 1947).

kabinetka [fr.] — druh fotografie formátu 16,5 × 11,4 cm používaný od 2. pol. 19. stor. najmä na portréty. Kabinetky nahradili dovtedy módne, ale menšie vizitky. Spočiatku sa na výrobu kabinetiek používal predovšetkým albumínový papier, mali typicky žltohnedú alebo fialovomodrú farebnosť. Od 90. rokov 19. stor. boli už bežné čiernobiele kabinetky robené kolódiovým a neskôr želatínovým procesom. Ich obľúbenosť pretrvala v Európe až do 20. rokov 20. stor.

Kállay [-laj], Karol, 26. 4. 1926 Čadca – 4. 8. 2012 Bratislava — slovenský fotograf a fotoreportér. R. 1944 – 48 študoval na Vysokej škole ekonomickej (dnes Ekonomická univerzita) v Bratislave. Začínal ako amatérsky fotograf, ako profesionálny fotograf pôsobil od 1945 v týždenníku Domov a svet. R. 1947 – 48 asistent réžie v Československom štátnom filme v Prahe a Bratislave, od 1956 fotograf v slobodnom povolaní. Priekopník reportážnej a dokumentárnej fotografie, presadil sa aj ako módny a reklamný fotograf. Od 1955 fotografoval pre československé (Móda) a zahraničné (Sybille, vychádzal 1956 – 99 v Berlíne; Jardin des Modes, vychádzal 1922 – 97 v Paríži) módne časopisy, od 1992 člen nemeckej fotografickej agentúry Bilderberg a zároveň fotograf magazínov Spiegel, Stern, Focus, Manager Magazin a Merian.

Od začiatku svojej kariéry sa profiloval ako všestranný fotograf s typicky stredoeurópskym eklektickým prístupom, čerpal z tradície tzv. humanistickej fotografie, ako aj z drsnejšej školy americkej fotografie 50. rokov 20. stor. V jeho fotografiách sa často objavujú významové kontrasty (Moderna, 1947) a vizuálne metafory, ktoré sú však stvárnené typicky dynamickým štýlom bezprostredne zachytávajúcim realitu. Pre Kállayovu dokumentárnu fotografiu je zároveň typický záujem o jej estetické pôsobenie, čo však dosahoval bez toho, aby námet aranžoval (napr. súbor Mníšky z Jasova, 1955). Napriek politickej izolácii Československa pracoval aj v zahraničí, kde vyšla väčšina jeho významných fotografických cyklov, napr. 1958 fotografoval na Balkáne, začiatkom 60. rokov 20. stor. v Sovietskom zväze a v 60. rokoch 20. stor. v Ríme, Paríži, New Yorku a Mexiku, začiatkom 60. rokov 20. stor. začal zároveň knižne vydávať svoje reportážne fotografické cykly. Pripravil vyše 80 samostatných výstav doma i v zahraničí a podieľal sa na viacerých medzinárodných skupinových výstavách.

Autor a spoluautor obrazových častí, resp. fotografií približne v 50 knižných publikáciách, napr. Italy Today (1962), Deň plný zázrakov (1963), New York, die explodierende Metropole (1967), Mexico, Tage einer Stadt (1968), Pieseň o Slovensku (1973), Los Angeles (1984), Chrámy. Drevené kostolíky na Slovensku (2008) a Bratislava moja (2011). R. 2006 vyšla jeho autobiografia Potulky životom.

Od 1970 člen Medzinárodnej federácie umeleckej fotografie (FIAP). Nositeľ viacerých významných ocenení, napr. dvoch cien amerického magazínu Popular Photography (1957), ocenenia v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska (1995) za knihu Franz Kafka a Praha (Franz Kafka und Prag, 1995), nositeľ titulu Excellence de FIAP (1970), titulu Fotograf roka 1992 udeleného redakciou magazínu Geo v Hamburgu, ako aj Pribinovho kríža I. triedy (1998) za celoživotné dielo v oblasti fotografie.

karbro [lat. + gr.], aj karbrotlač, carbro — jedna z prvých techník tzv. ušľachtilých fotografických tlačí používaná v období fotografickej secesie (okolo 1912 – 30). Bola vyvinutá z uhľotlače založenej na objave Louisa Alphonsa Poitevina (*1819, †1882), ktorý 1855 zistil, že želatína obsahujúca pigment (uhlík) a dichróman draselný sa pôsobením slnečného svetla stane nerozpustnou vo vode (vytvrdí sa).

Pri uhľotlači sa podklad (papier, porcelán, kov a i.) s takto upravenou želatínovou vrstvou prikrytou negatívom vystavil slnečnému svetlu. Na viac exponovaných miestach (svetlé miesta negatívu) sa želatína (spolu s pigmentom) vytvrdila viac, na menej exponovaných menej a spolu s pigmentom sa premývaním odstránila.

Aj pri karbre sa používal papier so želatínovou vrstvou obsahujúcou dichróman draselný a uhlík ako pigment, obraz sa však neprenášal z negatívu, ale z pozitívu naexponovaného na papieri s vrstvou bromidu strieborného jeho pritlačením na želatínovú vrstvu. Viac exponované miesta pozitívu obsahovali viac častíc elementárneho striebra, ktoré na mieste kontaktu spôsobili v kúpeli s oxidačným činidlom vytvrdenie želatínovej vrstvy. Takto spracovaná želatínová vrstva sa potom odtlačila na finálny podklad a vodou sa vymyli nevytvrdené časti želatíny spolu s pigmentom. Na farebné karbro bolo potrebné zhotoviť tri negatívne obrazy objektu s použitím červeného, zeleného a modrého filtra. Príslušný pozitív sa potom pritlačil na želatínovú vrstvu obsahujúcu dichróman draselný a pigment s farbou doplnkovou k farbe použitého filtra (pri červenom filtri s azúrovou, pri zelenom s purpurovou a pri modrom so žltou farbou) a aplikoval sa oxidačný kúpeľ. Získali sa tak tri želatínové vrstvy, ktoré sa postupne odtlačili na finálny podklad, čím vznikol mnohofarebný obraz. Významnou prednosťou karbra bola dlhodobá farebná stálosť vyrobených fotografií.

Technika farebného karbra sa používala po 1930 najmä na umelecké a reklamné fotografie, po 1950 bola nahradená technikou prenosu farby.

kazeta [fr.] —

1. skrinka alebo škatuľa na cennosti (šperky) alebo na krehké predmety. Zhotovuje sa z rôznych materiálov (drevo, drahé kovy, koža), môže byť zdobená intarziou, vyrezávaním ap.;

2. v klasickej fotografii puzdro na svetlocitlivý fotografický materiál (fotografické platne, fotografický film), ktoré ho chráni pred svetlom, a umožňuje tak jeho expozíciu po vložení do fotografického prístroja. Na fotografické platne sa v minulosti používali ploché drevené alebo kovové kazety s výsuvnou prednou časťou, dnes sa takéto kazety používajú na špeciálne účely, napr. na fotografovanie v astronómii. Zvitkové fotografické filmy sa dodávajú navinuté na cievke, ktorá je vložená v plechovej alebo v plastovej kazete tvaru valca. Po exponovaní sa film v prístroji previnie späť do kazety;

3. plastová schránka so zabudovanou magnetickou páskou navinutou na jednej alebo na dvoch cievkach, slúžiacou na nahrávanie alebo na prehrávanie zvuku, príp. obrazu v záznamovom médiu (napr. magnetofónová kazeta, videokazeta), ako aj počítačových údajov;

4. v architektúre štvorcové, obdĺžnikové, kosoštvorcové alebo mnohouholníkové pole na strope (→ kazetový strop), klenbe alebo na stene. Má prehĺbený stred, okraje môžu byť orámované profilovanou rímsou. Kazeta môže byť prázdna alebo zdobená ornamentom (napr. štukovým), prípadne maľbou. Používa sa od obdobia antiky (je známa už v gréckej antickej architektúre, hojne sa uplatnila v rímskej antickej architektúre), rozšírená bola aj v renesancii a ranom baroku (používala sa rôzna ornamentálna alebo figurálna výzdoba i rôzne tvary kazety), ako aj v klasicizme. V období renesancie boli obľúbené drevené kazety s maľovanými alebo s plasticky zdobenými výplňami, v období empíru sa kazety napodobňovali monochrómnou maľbou grisaille, v období historizmu v 19. stor. sa vytvárali aj zo štuky. Členenie stropu alebo klenby na kazety alebo obkladanie stien kazetami sa nazýva kazetovanie.

Kertész [-tés], André, vlastným menom Andor, 2. 7. 1894 Budapešť – 27. 9. 1985 New York — americký fotograf maďarského pôvodu. Bol samouk, v mladosti fotografoval najmä vidiecku krajinu a bol ovplyvnený súdobým záujmom o tradičné ľudové umenie. Už v raných dielach sa pokúšal o vyjadrenie nadčasovej podstaty banálnych každodenných výjavov, čo bolo charakteristické i pre jeho ďalšiu tvorbu vyznačujúcu sa senzitivitou a poetickým podaním. Počas 1. svetovej vojny ako vojak fotografoval vojenské scény i zdevastovanú krajinu, po vojne sa vrátil do Budapešti, kde pracoval ako úradník na burze. Od 1925 pôsobil ako fotograf v Paríži, kde sa oboznámil s aktuálnymi umeleckými prúdmi, z ktorých jeho diela najvýraznejšie ovplyvnili geometrická abstrakcia a surrealizmus (U Mondriana, 1926; Vidlička, 1928). Od 1928 používal fotoaparát Leica, ktorý mu umožnil fotografovať v exteriéri, v tomto období vytvoril aj sériu aktov ovplyvnených surrealizmom. R. 1936 odišiel do New Yorku, kde do 1949 pracoval ako fotograf pre viaceré obrázkové i módne časopisy (napr. Vogue, Harper’s Bazaar) a 1949 – 62 pre časopis Dom a záhrada (House and Garden). Na začiatku 50. rokov 20. stor. vytvoril série pohľadov z okna svojho bytu v New Yorku (Washington Square, Winter, 1954) a neskôr série zátiší, ktoré poňal ako tribút svojej manželke (New York City, 1979).

kinematograf [gr.] — prístroj vyvinutý v začiatkoch kinematografie bratmi A. a L. Lumièrovcami (patentovaný 1895), slúžiaci na nakrúcanie a (alebo) na premietanie filmových záberov, ako aj na kopírovanie filmov. Fotografický prístroj prispôsobený na plynulé snímanie a zobrazovanie pohybujúcich sa predmetov, využívajúci perforovaný filmový pás. Obsahoval zvláštne strhávacie zariadenie (tzv. drapák) a rotačnú clonu (tzv. sektor). Drapákom sa filmový pás posúval zakaždým o jedno políčko, na ktoré sa pri snímaní zachytil statický obraz (za sekundu niekoľko políčok), pričom okamih snímkovania sa zabezpečoval rotačnou clonou, ktorej frekvencia rotácie bola synchronizovaná s pohybom drapáka. Projekciou obrázkov rýchlo za sebou vznikol stroboskopický efekt, čím sa obraz znova oživoval, pričom sa uplatňovala aj schopnosť sietnice ľudského oka uchovať si obraz na istý čas.

Názov kinematograf zaviedol francúzsky vynálezca Léon Guillaume Bouly (*1872, †1932) na označenie svojho prístroja (patentovaný 1892), pri ktorom však premietanie nebolo plynulé. Prvé predstavenie filmov nasnímaných kinematografom sa uskutočnilo 28. 12. 1895 pod názvom Kinematograf Lumière (francúzsky Cinématographe Lumière). Termínom kinematograf sa potom začali označovať aj premietacie sály, respektíve dnešné kiná.

kinofilm [gr. + angl.] — druh fotografického filmu. Kinofilm je široký 35 mm, na obidvoch okrajoch perforovaný, snímky majú rozmery 24 × 36 mm, niekedy (podľa konštrukcie fotoaparátu) aj 24 × 24 mm a 24 × 18 mm, panoramatické formáty 24 × 58 mm alebo 24 × 66 mm. Vyrába sa v širokom rozsahu citlivosti, čiernobiely aj farebný, ako negatív alebo ako diapozitív. Používa sa v rôznych typoch klasických fotoaparátov, a to od jednoduchých hľadáčikových až po veľmi kvalitné jednooké zrkadlovky.

Klein [klen], William, 19. 4. 1928 New York — francúzsky fotograf a režisér amerického pôvodu.

V Európe sa usadil po 2. svetovej vojne. Študoval maliarstvo u F. Légera, v ranej tvorbe vytváral abstraktné maľby a kinetické umenie. V 50. a 60. rokoch 20. stor. sa zaoberal najmä módnou fotografiou, ktorá ho preslávila (1954 – 66 pracoval pre časopis Vogue; zač. 60. rokov 20. stor. fotografoval napr. modelky v uliciach New Yorku a Paríža). Jeho módne fotografie sa vyznačujú inovatívnym, často ironickým až ambivalentným prístupom k námetu, ktorým prekonával zavedené súdobé spôsoby tvorby a zobrazovania (používal napr. nové spôsoby osvetlenia, experimentoval s novými fotografickými technikami).

Zaoberal sa aj dokumentárnou fotografiou, vytváral tzv. fotografické eseje z rôznych svetových miest, ktoré vydával vo forme kníh (Gun 1, New York, 1955; Sv. rodina na bicykli, Rím, 1956; Cineposter, Tokio, 1961; a i).

Ironický prístup hraničiaci so satirou uplatnil aj v hraných a dokumentárnych filmoch, v ktorých zachytil najmä svet módy. Jeho diela sa vyznačujú politickou kritikou a nekonvenčnosťou (Club Allegro Fortissimo, 1990). Nositeľ viacerých ocenení.

Klemens, Jozef Božetech, aj Clemens, 8. 3. 1817 Liptovský Mikuláš – 17. 1. 1883 Viedeň — slovenský maliar, fotograf (dagerotypista), prírodovedec, projektant a vynálezca.

Po absolvovaní dvoch tried ľudovej školy pracoval ako pomocník v knihárskej dielni G. Fejérpatakyho-Belopotockého v Liptovskom Mikuláši. Na základe jeho odporučenia a odporučenia K. S. Amerlinga bol prijatý na Akadémiu výtvarných umení v Prahe, kde študoval 1838 – 43 u F. X. Tkadlíka. Popri štúdiu vyučoval od 1839 maľbu a kresbu v Amerlingovom všeobecnom vzdelávacom ústave Budeč v Prahe a poskytoval súkromné hodiny kreslenia. Počas pobytu v Prahe sa zoznámil s viacerými osobnosťami českého kultúrneho a politického života, ktoré aj portrétoval; člen a podporovateľ viacerých českých národne orientovaných spolkov a inštitúcií (Matica česká, zakladajúci člen).

Od 1843 pracoval ako portrétista zemianských rodín na Orave a v Šariši a ako poradca pre podnikanie a geologický prieskum. R. 1847 – 49 študoval na pražskom polytechnickom inštitúte prírodné a technické vedy, na vyššej reálke v Prahe získal 1856 aprobáciu učiteľa prírodných vied; pravdepodobne získal aj diplom zo staviteľstva. R. 1848 – 53 žil v Liptovskom Mikuláši, kde si 1849 otvoril výrobňu zinkovej bieloby (1851 ju zatvoril pre nedostatočný odbyt), 1853 – 55 v Bobrovci pri Liptovskom Mikuláši (pre Kostol sv. Juraja tam vytvoril cyklus nástropných malieb, oltárny obraz sv. Juraja a obraz sv. Jána Nepomuckého). R. 1855 pôsobil ako učiteľ kreslenia a maľby na lýceu v Belehrade, 1856 – 63 technický učiteľ na nižšej reálke v Žiline (vytvoril pre mesto viacero technických projektov, napr. projekt studne a rekonštrukcie poškodeného farského Kostola Najsv. Trojice, pre ktorý o. i. namaľoval obraz hlavného Oltára Najsv. Trojice), 1863 – 75 učiteľ prírodovedných predmetov, matematiky a kreslenia na katolíckom gymnáziu v Banskej Bystrici, od 1878 na dôchodku. Aktívny účastník slovenského národného hnutia, zakladajúci člen Matice slovenskej, pre ktorú 1863 vytvoril návrhy ozdobného obalu stanov i triumfálnej brány pre prvé valné zhromaždenie, od 1869 člen prírodopisno-geologického a matematického odboru Matice slovenskej, člen spolku Tatrín.

Najznámejšou oblasťou jeho aktivít je maliarska tvorba. Spolu s P. M. Bohúňom reprezentoval výtvarné umenie obdobia slovenského národného obrodenia (tzv. národnej školy). Jeho raná tvorba bola ovplyvnená prostredím pražskej akadémie, tvorbou F. X. Tkadlíka a okruhom spolužiakov, najmä J. Mánesom. Venoval sa viacerým žánrom, ťažiskovým bol portrét. Maľoval portréty mešťanov, zemanov, národne orientovanej inteligencie a ich rodinných príslušníkov. Vytvoril typ reprezentačného portrétu, v ktorom sa pokúsil maliarskymi prostriedkami vyjadriť ideály a etické princípy národnoobrodenského procesu. Pre jeho portréty je charakteristická dramatická štylizácia pozadia, záujem o psychiku portrétovaného v kontraste s uzatvorenou kompozíciou, pevným tvarom, ako aj intenzívnym, ale redukovaným koloritom.

K jeho najvýznamnejším dielam patria portréty vedúcich predstaviteľov národného hnutia (Portrét M. M. Hodžu, 1846; Portrét Š. Moyzesa, 1871; Portrét Ľ. Štúra, 1873), predstaviteľov slovenskej národnej kultúry (Portrét G. Fejérpatakyho-Belopotockého, 40. roky 19. stor.; Portrét P. Jozeffyho, 1844; Portrét A. Sládkoviča, 1872) a popredných osobností českého spoločenského života (Portrét pražského primátora Františka Dittricha, 1841). Početnú skupinu jeho diel tvoria portréty žien a detí z okruhu portrétovaných (Portrét Marie Pospíšilovej, 1840; Portrét Antonie Reisovej / alias Bohuslavy Rajskej pri laboratórnych pokusoch, 1840 – 41).

Venoval sa aj sakrálnej tvorbe, v ktorej pretrval vplyv tvorby F. X. Tkadlíka inšpirovanej dielami rímskych nazarénov. Od konca 50. rokov 19. stor. maľoval oltárne obrazy a okrem tradičných biblických výjavov a obrazov svätcov (Kristus na kríži, 1870 – 80) vytvoril niekoľko oltárnych obrazov sv. Cyrila a sv. Metoda (napr. pre kostoly v Mojtíne, 1862, a v Dohňanoch, 1863).

Vytvoril aj skupinu krajinomalieb, ktoré sú komponované ako tzv. krajinárske zátišia a vyznačujú sa uvoľneným rukopisom (Vykorenený strom, 1860 – 70).

Od pobytu v Prahe sa zaujímal o dagerotypiu, 1842 – 43 s K. S. Amerlingom viedol v Prahe fotoateliér Swětloobrazárna. Z tohto obdobia pochádzajú dagerotypie (napr. Rodinný portrét, 1841 – 43) považované za najstaršie Klemensove diela.

Výnimočne sa venoval sochárskej tvorbe (busta Karadjordjeho, pol. 50. rokov 19. stor.).

V Klemensových dielach sa prelínajú štýlové východiská klasicizmu a romantizmu (romantickou štylizáciou a pátosom sa vyznačujú najmä portréty) s prvkami stredoeurópskeho realizmu obdobia biedermeiera. Od 60. rokov 19. stor. vplývala na jeho portrétnu tvorbu dagerotypia (Portrét Ľudmily Jesenskej, 1865; Portrét súrodencov, 1882) a často maľoval podľa predlohy.

Zaoberal sa aj bádateľskou činnosťou v oblasti prírodných vied (od 1858 člen Cisársko-kráľovského ríšskeho geologického ústavu vo Viedni, od 1862 Uhorskej prírodovednej spoločnosti v Pešti). Ako člen viedenského geologického ústavu spolupracoval s D. Štúrom pri tvorbe geologických máp Liptovskej a Trenčianskej stolice. Skúmal minerálne pramene na Liptove a ložiská minerálov v okolí Banskej Bystrice (1854 objavil ložisko kamenného uhlia a mramoru). Vlastnil rozsiahlu mineralogickú a botanickú zbierku. Realizoval archeologický výskum zameraný na odkrytie artefaktov kultúry starých Slovanov (Hrádok pri dnešných Horných Pršanoch), analyzoval nápisy na skalách Kremnických vrchov s cieľom odhaliť pozostatky tzv. runoslovanských nápisov na slovenskom území, vytvoril súbor nákresov nájdených predmetov a skúmaných lokalít. Od 60. rokov 19. stor. sa venoval technickým vynálezom, vytvoril návrh tzv. hrajetisku a samotlače – tlačiarenského stroja, ktorého nákresy poslal 1862 na Svetovú výstavu do Londýna. Koncom 70. rokov 19. stor. navrhol žiaroruch – motor založený na princípe pohonu teplým vzduchom, nepodarilo sa mu však postaviť jeho prototyp (nezískal podporu podnikateľov ani patent uhorského patentového úradu). Autor viacerých populárnonáučných článkov i odborných štúdií a recenzií z oblasti prírodných vied a umenia.

Klíč, Karel Václav, aj Karl Wenzel Klietsch, 30. 5. 1841 Hostinné, okres Trutnov – 16. 11. 1926 Viedeň — český kresliar, maliar, grafik, karikaturista, fotograf a vynálezca. Študoval na akadémii v Prahe, pôsobil v Brne a Budapešti, 1869 sa usadil vo Viedni, v 90. rokoch 19. stor. žil v Spojenom kráľovstve. Vynikajúci kresliar, pracoval ako ilustrátor a karikaturista viacerých českých i zahraničných časopisov. Jeho kresby sa vyznačujú mondénnou linkou, zobrazoval námety z meštiackeho prostredia, zriedkavejšie politickú satiru. R. 1878 objavil na základe svojich experimentov s reprodukčnými technikami heliogravúru, 1890 rotačnú stieraciu hĺbkotlač.

Kodachrome [-kroum] — výrobná značka farebných diapozitívnych (inverzných) filmov zavedených do výroby 1935 americkou spoločnosťou Eastman Kodak Co. Počas desaťročí tieto filmy najviac využívali profesionáli aj amatéri vďaka ich farebnej presnosti, farebnej stálosti a trvácnosti. Postupne, s vyvinutím nových materiálov, ale najmä so zavádzaním digitálneho obrazového záznamu sa ich význam znižoval a 2009 bola výroba zastavená.

kontrast [tal.] — úplná odlišnosť, protiklad, pravý opak;

1. fotogr. výraznosť rozdielu vo vzhľade dvoch alebo viacerých častí fotografovanej scény alebo fotografie, protiklad svetla a tieňa. Z fyzikálneho hľadiska pomer jasov dvoch alebo viacerých častí fotografovanej scény, pomer transmitancie dvoch alebo viacerých častí obrazu na priehľadnom fotografickom materiáli (negatívnom alebo pozitívnom filme) alebo pomer reflexných koeficientov dvoch alebo viacerých častí fotografie. Kontrastné vlastnosti fotografického materiálu určuje strmosť senzitometrickej krivky (senzitometrickej charakteristiky; → charakteristická krivka). Čím je senzitometrická krivka vo svojej lineárnej časti strmšia, tým je fotografický materiál kontrastnejší, t. j. tým väčšie kontrasty poskytuje. Kontrastné (tvrdo pracujúce) materiály poskytujú prechody medzi svetlom a tieňom prudko, málo kontrastné (mäkko pracujúce) materiály, naopak, plynulo, pričom zobrazujú aj jemné detaily; → fotografická citlivá vrstva; → gradácia;

2. fyz. rozdiel hodnôt priestorovo alebo časovo závislej veličiny (jas, farba a pod.), ktorý umožňuje vzájomné rozlíšenie pozorovaných oblastí. Bežne sa hodnotí subjektívne (→ kontrast jasu, → kontrast farby) alebo sa meria fotometricky;

3. hud. následná alebo súčasná zmena charakteru hudobného procesu v hudobnom diele. Vzniká nápadným striedaním rôznych odtieňov napr. v dynamike, tempe, rytme, ako aj vo farbe, resp. výške tónov a často aj kombináciou rôznych techník, dynamík či rytmov, ktoré môžu v skladbe znieť súčasne (napr. arco a pizzicato alebo slabá dynamika určitej skupiny nástrojov so silnou dynamikou iných skupín nástrojov). Kontrast vytvára protikladné vzťahy medzi jednotlivými úsekmi hudobného diela, a tým podporuje zmenu jeho charakteru. Možno ho stupňovať alebo zmierňovať, hudobní skladatelia ho využívajú najmä pri stupňovaní alebo zmierňovaní napätia v skladbe. Princíp kontrastu sa využíva napr. v inštrumentálnom koncerte (koncertantný princíp); kontrast vytvára aj striedanie častí v skladbe (napr. v sonáte, sólovom koncerte), pričom je typické striedanie najmä tempa a charakteru (rýchla časť – pomalá časť – rýchla časť);

4. a) film. jeden z obrazových štylistických prostriedkov v kompozícii audiovizuálneho diela (filmová montáž, montáž strihovej skladby), ktorý sa realizuje kombináciou protikladných prvkov (svetlý predmet na tmavom pozadí, ostrosť prvého plánu vo filmovom zábere, ostrý strih medzi dvoma náladovo odlišnými zábermi a pod.);

b) lit. antiteton — zámerné spojenie protikladných motívov alebo rôznych zložiek literárneho diela, ktoré sa uplatňuje ako jedna zo základných foriem porovnania i ako hlavný zdroj vnútorného dramatického napätia (→ antitéza). Kontrast sa využíva najmä v rozprávkach (čierno-biely kontrast) a v stredovekej, barokovej a romantickej literatúre;

c) novin. štýlotvorný prvok v novinovom texte, kde je nositeľom konfliktu a napätia v časovej následnosti (dobrý – zlý, mier – vojna, sľuby – realita a pod.).

konverzný filter — filter používaný vo farebnej fotografii na vyrovnanie rozdielov farieb denného a umelého svetla. Umiestňuje sa pred objektív alebo pred zdroj svetla.

Farebný konverzný filter sa používa na kompenzáciu osvetlenia, ktoré má odlišnú farebnú teplotu (→ chromatickosť) od teploty, na ktorú je vyvážený daný film. Napr. modrý filter 80A sa používa na fotografovanie pri umelom osvetlení s filmom na denné svetlo, pretože koriguje oranžovočervenkastý nádych žiarovkového osvetlenia, filter 85B koriguje modrastý nádych denného svetla pri použití filmu na umelé osvetlenie. S vývojom digitálnych fotoaparátov, pri ktorých je možné nastaviť polohu bieleho bodu (→ farebný trojuholník) v závislosti od zdroja svetla, sa potreba použitia konverzného filtra výrazne znížila.

Körper, Karol, aj Károly, aj Carl, 27. 10. 1845 Miláno – 18. 3. 1923 Bratislava — fotograf pôsobiaci v Bratislave. Prvý ateliér si založil 1869, ďalší 1894, vlastnil aj obchod s fotografickými potrebami.

Venoval sa ateliérovej portrétnej fotografii. Jeden z najproduktívnejších autorov (s E. N. Kozičom) fotografických pohľadov na Bratislavu, na jej pamiatky a blízke okolie (historické centrum mesta, Bratislavský hrad a okolie, Aupark – dnes Sad Janka Kráľa, Kalvária, Kamzík, Železná studnička) vo vizitkovom a kabinetnom formáte (vizitky, kabinetky). Autor fotografií v albume kabinetného formátu Spomienka na Prešporok (Souvenir de Pressbourg, okolo 1883) vydanom lipským vydavateľom Rudolfom Drodtleffom a fotografií v albume Pamiatka na Prešporok (Erinnerung an Pressburg – Pozsony emlék, 1900). Príležitostne dokumentoval stavebné premeny mesta (regulácia brehov Dunaja 1886 – 96, výstavba druhého železničného tunela 1900 – 02, prestavba radnice 1910 – 12), stav historických pamiatok (interiéry Letného arcibiskupského paláca) i udalosti v meste (slávnosti, trhy), na objednávku reprodukoval výtvarné a remeselné diela (pre J. Fadrusa, maliara Gustava Wintersteinera a i.). Od 90. rokov 19. stor. Körperov ateliér vydával fotografie mesta aj vo forme pohľadníc. Okolo 1910 prevzal ateliéry jeho syn Eugen (*1885, †?), zanikli pravdepodobne v období 1919 – 25.

Kozáček, Ivan, 24. 12. 1923 Dolné Sŕnie, okres Nové Mesto nad Váhom – 13. 11. 2015 Bratislava — slovenský fotograf. Iniciátor a organizátor fotoamatérskeho života na Slovensku, zakladajúci člen (1968) a 1978 – 95 predseda Zväzu slovenských fotografov. Vo svojej tvorbe sa venoval zobrazovaniu každodenného života (Zaujaté krásou, 1960; 1. máj študentov, 1960 – 80; Dievčatá a psík, 1970 – 80). Dlhoročne a programovo dokumentoval aj architektúru a premeny Bratislavy (Zo starej uličky, 1953; Detail Mosta SNP, 1984). Nositeľ viacerých ocenení.