Kosztolányi, Dezső

Kosztolányi [kos- -ňi], Dezső (István Izabella), 29. 3. 1885 Szabadka, Rakúsko-Uhorsko, dnes Subotica, Srbsko – 3. 11. 1936 Budapešť — maďarský spisovateľ.

V rokoch 1903 – 05 študoval na univerzitách v Budapešti a vo Viedni; počas štúdia sa spriatelil s Mihálym Babitsom, Milánom Füstom a Frigyesom Karinthym. Od roku 1905 pracoval ako novinár v Budapešti, od roku 1928 bol členom Kisfaludyho spoločnosti (Kisfaludy Társaság), od roku 1930 predsedom maďarského PEN klubu.

Kosztolányi patrí k najvýznamnejším predstaviteľom prvej generácie autorov združených okolo časopisu Nyugat (Západ), s ktorým spolupracoval od roku 1908. V prvom tvorivom období (do 1920) písal poéziu, pričom vychádzal z impresionizmu, zo symbolizmu a z expresionizmu. Bol zástancom čistého umenia (charakterizoval sa ako homo aestheticus), krásu nadraďoval nad dobro a estetiku nad morálku. Pre jeho tvorbu je príznačná hravosť jazyka a rýmu, elegancia a striedmosť štýlu, jemnosť tónu a formálna dokonalosť. V básnických zbierkach Medzi štyrmi stenami (Négy fal között, 1907), Náreky úbohého dieťaťa (A szegény kisgyermek panaszai, 1910), Čary (Mágia, 1912), Mak (Mák, 1916) a Chlieb a víno. Nové básne (Kenyér és bor. Új versek, 1920) akcentoval sugestívne dojmy a citovosť, v neskoršej básnickej tvorbe vyjadril vnútorné napätie zraneného, ale vo svojej bolesti uvedomelého človeka (Náreky smutného muža, A bús férfi panaszai, 1924; Naho, Meztelenül, 1928). V zbierke Bilancia (Számadás, 1935) súčasne uplatnil hravosť poézie a prirodzenosť hovorovej reči.

V druhom tvorivom období (po 1920) písal predovšetkým psychologické románové kompozície ovplyvnené Sigmundom Freudom, Friedrichom Nietzschem, Platónom a Arthurom Schopenhauerom, v ktorých sa usiloval odhaliť príčiny utrpenia a ľudskej samoty a vyslovil v nich prenikavú spoločenskú kritiku. V najvýznamnejšom románe Krvavý básnik Nero (A véres költő, 1922; slov. 1935; sfilmovaný 1976, réžia Sándor G. Szőnyi) zobrazil vnútorný život a tragiku rímskeho cisára Neróna, analyzoval príčiny vedúce k morálnemu úpadku človeka, ako aj interakciu umenia a politiky a varoval pred diktatúrou. Bol aj autorom románov Škovránok (Pacsirta, 1924; slov. 1970; sfilmovaný 1964, réžia László Ranódy), Zlatý drak (Aranysárkány, 1925; sfilmovaný napr. 1966, réžia L. Ranódy) a Slúžka (Édes Anna, 1926; slov. 1969 a pod názvom Sladká vrahyňa aj 2015; sfilmovaný napr. 1958, réžia Zoltán Fábri), cestopisnej zbierky poviedok Večerné romance (Esti Kornél éneke, 1933; slov. 1983), v ktorej prostredníctvom postavy (vlastného alter ego) Kornéla Estiho zachytil svoj fiktívny životopis (myšlienku rozdvojenia osobnosti prevzal zo psychoanalýzy S. Freuda, pričom Esti stelesňuje Kosztolányiho podvedomie), a zbierky poviedok Morské oko, 77 príbehov (Tengerszem, 77 történet, 1936), ktorej súčasťou sú aj ďalšie príbehy z cyklu Dobrodružstvá Kornéla Estiho (Esti Kornél kalandjai).

Bol aj autorom esejí o svetovej literatúre (Charles Baudelaire, Charles Baudelaire, 1915), súčasníkoch (Zrada negramotných. Zvláštny názor na Endreho Adyho, Az írástudatlanok árulása. Különvélemény Ady Endréről, 1929) a prác s jazykovednou tematikou (Pevnou oporou je náš jazyk, Erős várunk, a nyelv, posmrtne 1940). Prekladal z anglickej (George Gordon Byron, Lewis Carroll, William Shakespeare, Oscar Wilde, Thornton Wilder), francúzskej (Charles Baudelaire, Honoré de Balzac, Henry Léon Gustave Charles Bernstein, Joris-Karl Huysmans, René Maran, Guy de Maupassant, Molière, Jules Renard, Edmond Rostand), nemeckej (Georg Büchner, Johann Wolfgang Goethe, Reiner Maria Rilke) a španielskej (Pedro Calderón de la Barca) literatúry. V slovenčine vyšiel výber z jeho básní v antológii maďarskej poézie 20. stor. Večerná blýskavica (1957).