Vyhľadávanie podľa kategórií: literatúra – Európa - maďarská literatúra

Zobrazené heslá 1 – 45 z celkového počtu 45 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Ady, Endre

Ady, Endre, 22. 11. 1877 Érmindszent, dnes Ady Endre, súčasť obce Căuaș, judeţ Satu Mare, Rumunsko – 27. 1. 1919 Budapešť — maďarský básnik, prozaik a publicista. Študoval právo na univerzite v Debrecíne. Od 1901 redigoval opozičný časopis Nagyváradi Napló (Veľkovaradínsky denník, 1898 – 1934), v ktorom podrobil ostrej kritike klerikalizmus maďarského veľkostatkárskeho režimu, polofeudálnu zaostalosť a nacionalizmus. Jeho radikálne zmýšľanie dotvorila po návšteve Paríža konfrontácia vyspelej francúzskej demokracie so zaostalosťou vlasti. Utvrdil sa v myšlienke, že meštianstvo s buržoáznymi spôsobmi nie je schopné revolučného činu. Bol vedúcou osobnosťou časopisu Nyugat (Západ, 1908 – 41), v ktorom sa združovali predstavitelia demokraticky zmýšľajúcej inteligencie.

Ako ideový vodca stál na čele všetkých hnutí literárnej moderny; do maďarskej poézie vniesol prvky symbolizmu a dekadencie. Spočiatku sa inšpiroval modernou francúzskou poéziou, prekliatymi básnikmi a symbolizmom, neskôr vytvoril osobitý, vlastný literárny štýl, tzv. kritický patriotizmus. Kritizoval hospodárske, sociálne a národné protiklady vo vtedajšej maďarskej spoločnosti. V básnickej tvorbe vyjadroval pocity rozpoltenosti moderného človeka prežívajúceho pocity skepsy a zároveň zameraného na nadosobné hodnoty, na národ a osobne chápaného Boha. Prvú básnickú zbierku Verše (Versek, 1899) napísal ešte v duchu tradičnej maďarskej poézie. Vydanie básnických zbierok Nové verše (Új versek, 1906) a Krv a zlato (Vér és arany, 1907) spôsobilo senzáciu. Ady sa v nich búril proti konzervatívnej polofeudálnej spoločnosti a hlásil sa k demokracii, používal mnohovýznamovú básnickú symboliku a zvláštnu formu voľného verša, čerpal z francúzskeho impresionizmu. Bol oslavovaný ako tvorca novej poézie a zároveň zatracovaný ako vlastizradca s dekadentnými a nezrozumiteľnými textami. Básnické zbierky Na Eliášovom voze (Az Illés szekerén, 1908), Rád by som bol milovaný (Szeretném, ha szeretnének, 1909), Ubiehajúci život (A menekülő élet, 1912) a Kto ma videl? (Ki látott engem?, 1914) jeho poéziu z ideovej i z formálnej stránky prehĺbili. Ostro v nich útočil proti panstvu veľkostatkárov a biskupov, vlasť nazýval močiarom, jazerom smrti, hlásal súdržnosť a porozumenie medzi stredoeurópskymi národmi. Básne posledných rokov života zhrnul v zbierkach Na čele mŕtvych (A halottak élén, 1918) a Posledné lode (Az utolsó hajók, 1923) i vo veršovanom románe Margita chce žiť (Margita élni akar, časopisecky 1912, knižne 1921).

V slovenčine vyšli výbery z Adyho básnickej tvorby Verše (1934), V mladých srdciach (1941), Básne (1950), V mladých srdciach žijem (1978) a Príchod pána (2006), v antológiách Spoveď Dunaja (1976) a Preklady (1978), ako aj výber z krátkej prózy Desaťmiliónová Kleopatra (1959).

Ágh, István

Ágh [ág], István, vlastným menom István Nagy, 24. 3. 1938 Iszkáz, župa Veszprém — maďarský básnik a prozaik, brat L. Nagya. V jeho básnických zbierkach Smie sa spievať (Szabad-e énekelni, 1965) a Medená hora (Rézerdő, 1968) ožívajú spomienky z detstva, resp. skúsenosti z veľkomestského prostredia. Na eliminovanie pocitov odcudzenia hľadal príklady z národnej histórie a literatúry evokáciou ľudského poslania a morálky, pričom základné hodnoty nachádzal v tvorivej práci. Ďalšie zbierky: Zviazanie víly (A tündér megkötözése, 1971), Máš sa dobre? (Jól vagy?, 1977), Volanie odniekiaľ (Hívás valahonnan, 2011), Zobrané verše (Összegyűjtött versek I, II, 2013) a i. Nositeľ Ceny Attilu Józsefa (1969, 1980) a Kossuthovej ceny (1992).

Alabán, František

Alabán, František, aj Ferenc, 25. 2. 1951 Husiná, okres Rimavská Sobota — literárny historik a kritik maďarskej literatúry na Slovensku. Od 1974 pôsobil na Vysokej škole pedagogickej, resp. na Pedagogickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre (1990 – 96 vedúci Katedry maďarského jazyka a literatúry, 1994 – 96 prodekan fakulty), 1996 – 2015 na Filologickej fakulte, resp. na Filozofickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici (1998 – 2007 vedúci Katedry hungaristiky, 2004 – 05 dekan Filologickej fakulty), od 2015 na Univerzite J. Selyeho v Komárne; 2006 profesor. Zaoberá sa dejinami maďarskej literatúry v Maďarsku a na Slovensku po 1948 i vzťahmi medzi nimi. Autor štúdií Výberová bibliografia maďarskej literárnej kritiky v Československu (A csehszlovákiai magyar irodalomkritika válogatott bibliográfiája, 1976), Pokračovanie a zmena (Folytatás és változás, 1984), V blízkosti literatúry (Irodalomközelben, 1992), Po stopách dvoch básnikov (Két költő nyomában, 1995), Hodnota a osobitosť literatúry (Irodalmi érték és sajátosság, 2003), Preklad a jazyková kultúra (2014) a Metamorfózy kultúrnej identity (A kulturális identitás metamorfózisai, 2016).

Almási, Miklós

Almási [-ši], Miklós, 26. 9. 1932 Budapešť — maďarský estetik, literárny teoretik a kritik. Od 1978 profesor, od 2007 emeritný profesor na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti, od 1987 člen Maďarskej akadémie vied. Zaoberá sa teóriou drámy (Cesty modernej drámy, A modern dráma útjain, 1961; Cesty vývinu drámy, A drámafejlődés útjai, 1969), filozofickými a estetickými problémami (Realita zdanlivosti, A látszat valósága, 1971; Dobrodružstvá rozumu, Az értelem kalandjai, 1980; Nemožnosť lásky, A szerelem lehetetlensége, 2012; Úvod do 21. storočia, Bevezetés a 21. századba, 2015), problematikou literárneho umenia (Úsmev apostrofu, A hiányjel mosolya, 1986) a i.

Amadeovci

Amadeovci (Amadé) — uhorský šľachtický rod zo Žitného ostrova, ktorého príslušníci odvodzovali svoj pôvod od veľmožského rodu Guthovcov-Keledovcov. Prvým známym predkom rodu bol komes Homodeus (Omodej, Amadé), ktorého syn Lothard v pol. 13. stor. získal rodový majetok Várkony (Vrakúň) a 1264 panstvo Beš (dnes Gabčíkovo) na Žitnom ostrove a druhý syn Ompud majetky v Zadunajsku. Amadeovci vlastnili majetky vo Veszprémskej a v Rábskej stolici, od 16. stor. časť panstva Branč, Cífer a Slovenské Pravno, v pol. 17. stor. Želiezovce.

Členovia rodu: Michal st. († po 1574) a jeho syn Michal ml. († 1608) zastávali funkcie bratislavských podžupanov; Štefan († 1622), bratislavský podžupan, a Leonard († 1647), 1630 – 45 vicepalatín a kráľovský pokladník, boli počas povstania G. Betlena verní Habsburgovcom, začo 1622 vicepalatín Leonard získal dedičný titul barón. Začiatkom 18. stor. Amadeovci rozpredali veľkú časť majetku a rod začal upadať.

Viacerí členovia boli vysokými štátnymi úradníkmi a hudobníkmi:

Ladislav (László), 12. 3. 1703 Gabčíkovo, okres Dunajská Streda – 22. 12. 1764 Horný Bar, okres Dunajská Streda — barón, cisársky dôstojník, básnik a prekladateľ, predstaviteľ barokovej galantnej poézie. Autor vyše 200 veršov rôzneho charakteru (nábožensky ladené, vojenské veršovanky, ľúbostné verše). Písal po latinsky, maďarsky, nemecky a slovensky, jeho galantná i reflexívna poézia vyniká ľahkosťou a štylistickou i formálnou vycibrenosťou, mal veľký zmysel pre rytmiku a melodickosť verša. Od 1750 dvorský radca Bratislavskej dvorskej komory, od 1754 hospodáril na rodovom majetku;

Tadeáš st. získal 1782 od Jozefa II. povýšenie do grófskeho stavu aj pre svojich potomkov;

Tadeáš ml. (Tádé), 10. 1. 1782 Bratislava – 17. 5. 1845 Viedeň — klavirista a hudobný skladateľ. Vnuk Ladislava. Po štúdiách hospodáril na rodinných majetkoch, 1809 – 11 kapitán bratislavského jazdeckého pluku, od 1831 cisársky dvorský hudobný gróf, 1838 skutočný tajný radca, palatín predialistov. Známy svojimi klavírnymi improvizáciami, autor klavírnych a komorných skladieb. Mecenáš F. Liszta a H. Marschnera.

Amadeovci vymreli po meči 1845 Tadeášom ml., sobášom Dominiky Amadeovej (*1810, †1875) a Emila Üchtritza (*1808, †1886) rod pokračoval ako Üchtritzovci-Amadeovci.

Ambrus, Zoltán

Ambrus [-ruš], Zoltán, 22. 2. 1861 Debrecín – 28. 2. 1932 Budapešť — maďarský prozaik, divadelný kritik, prekladateľ. R. 1877 – 81 študoval právo v Budapešti, 1885 – 86 literatúru v Paríži. Po návrate do Budapešti prispieval do periodík A Hét (Týždeň), Új Magyar Szemle (Nový maďarský obzor) a Nyugat (Západ), 1917 – 22 pôsobil ako riaditeľ maďarského Národného divadla (Nemzeti Színház). V románoch a poviedkach zobrazoval život džentry, zbohatlíkov a snobov, ale i meštiakov. Romány: Podozrenie (A gyanú, 1892; sfilmovaný 1917, réžia Márton Garas, a 2003, réžia József Pacskovszky), September (Szeptember, 1897), Giroflé a Girofla (Giroflé és Girofla, 1901), Barón Berzsenyi a jeho rodina (Berzsenyi báró és családja, 1902), Kráľ Midas (Midás király, 1906; sfilmovaný 1919, réžia Alfréd Deésy). Zaslúžil sa o rozvoj literárnej a divadelnej kritiky (eseje a kritiky Vedúci myslitelia, Vezető elmék, 1913; Večery v divadle, Színházi esték, 1914). Prekladal z francúzštiny (H. de Balzac, G. Flaubert, A. France, G. de Maupassant).

Áprily, Lajos

Áprily [-rij], Lajos, vlastným menom Lajos Jékely, 14. 11. 1887 Brašov, Rumunsko – 6. 8. 1967 Budapešť — maďarský básnik a prekladateľ. V jeho básnickej tvorbe sa odrážajú prírodné krásy rodného Sedmohradska, tajuplné veľhory v zmyslovej konkrétnosti, ako aj myšlienky humanizmu a vzájomnej úcty medzi ľuďmi a národmi. Básnické zbierky: Dedinská elégia (Falusi elégia, 1921), Na Rasmussenovej lodi (Rasmussen hajóján, 1926), Aj ty si básňou (Vers vagy te is, 1926); majster astrálnej formy, elegancie a vkusu bez novátorských prvkov. Nositeľ Ceny Attilu Józsefa (1954).

Arany, János

Arany [-raň], János, 2. 3. 1817 Salonta, Rumunsko – 22. 10. 1882 Budapešť — maďarský básnik, otec L. Aranya. Do literatúry vstúpil komickým eposom Stratená ústava (Az elveszett alkotmány, 1845), v ktorom pranieroval zaostalosť a korupciu maďarskej šľachty a politické pomery v Uhorsku charakteristické ostrým bojom konzervatívcov s liberálmi. Hlavný hrdina jeho lyricko-epickej trilógie Toldi (1847), Toldiho večer (Toldi estéje, 1854) a Toldiho láska (Toldi szerelme, 1879), postava z maďarských povestí zo 14. stor., je symbolom ľudu, jeho sily a túžby po slobode. Na obdobie Bachovho absolutizmu reagoval poéziou preniknutou trpkou iróniou Odkladám lýru (Letészem a lantot), Synovi (Fiamnak) a Doma (Otthon), všetky 1850, a baladami, v ktorých alegorickou formou odsudzoval národný útlak. V realistických eposoch Cigáni z Veľkej Idy (A nagyidai cigányok, 1851) a Blázon Ištók (Bolond Istók, 2 spevy, 1850 – 73) skúmal charakter maďarskej národnej povahy, v Budovej smrti (Buda halála, 1863) opisuje bratovražedný boj Budu a Attilu v hunských časoch. Neskorá lyrika Jesienky (Őszikék, 1877 – 80) je reflexiou starnúceho básnika na život. V slovenčine vyšiel výber Aranyovej poézie v antológii Preklady z maďarských básnikov (1931).

Arany, László

Arany [-raň], László, 24. 3. 1844 Salonta, Rumunsko – 1. 8. 1898 Budapešť — maďarský básnik, esejista, zberateľ ľudových rozprávok. Syn J. Aranya. Vo veršovanom románe Hrdina preludov (A délibábok hőse, 1872) vyjadril dezilúziu a skepticizmus nad maďarskými pomermi v Uhorsku a kritiku oblomovčiny maďarskej džentry neschopnej uskutočniť svoje ideály.

Bábi, Tibor

Bábi, Tibor, vlastným menom Tibor Poczkody, 30. 10. 1925 Báb, okres Nitra – 23. 6. 1978 Bratislava — maďarský básnik a prekladateľ na Slovensku. Predstaviteľ filozoficky ladenej, politicky a spoločensky angažovanej lyriky úzko spätej s osudovými peripetiami maďarskej národnostnej menšiny na Slovensku. V básnických zbierkach Toto je tvoj ľud (Ez a te néped, 1954) a Vlasť moja, vlasť moja (Hazám, hazám, 1955) sa vyrovnával s pocitom života na obidvoch stranách štátnej hranice a s pocitom straty vlasti, pričom sa vyjadroval v ostrých kontrastoch. Ďalšie zbierky: Sťahovavé vtáča (Vándormadár, 1960), V tieni desaťtisíc rokov (Tízezer év árnyékában, 1964), Pieseň prameňa (A forrás éneke, 1965), Slza pod drobnohľadom (Könny a mikroszkóp alatt, 1966). Autor reportáží Z Európy do Európy (Európából Európába, 1973), sociografickej práce Tvár vernosti (A hűség arca, 1974) a zbierky čŕt a poviedok Prameň a potok (Patak és forrás, 1976). Nositeľ Ceny Imreho Madácha (1967).

Bajza, József

Bajza, József, 31. 1. 1804 Szűcsi – 3. 3. 1858 Pešť, dnes súčasť Budapešti — maďarský básnik, literárny a divadelný kritik. Svojou poéziou vytvoril tzv. almanachovskú školu s ideovo príznačnými citovými konvenciami a s melancholickými, silno štylizovanými tónmi. Zdôrazňoval národnú a vlasteneckú funkciu literatúry a bojoval za jej autonómnosť: Teória epigramu (Az epigramma teoriája, 1828), O skladaní románu (A románköltésről, 1833), Národnosť a jazyk (Nemzetiség és nyelv, 1846) a i. Spolu s M. Vörösmartym a F. Toldym vytvorili trojicu prvých predstaviteľov maďarskej romantickej literatúry.

Balašovci

Balašovci, aj Balassovci — uhorský šľachtický rod, ktorého najstarší známy predok bol Synko, otec Detrika (spomínaný prvýkrát 1222 ako zvolenský župan). Pôvodné majetky rodu sa nachádzali vo zvolensko-hontiansko-novohradskej oblasti, za vlády Ondreja II. dostali Tepličku nad Váhom, Varín (Starý hrad) a Žilinu, ktoré potom získal Matúš Čák Trenčiansky; výmenou za tieto majetky dostali Balašovci Ďarmoty, ktoré používali v predikáte (Balašské Ďarmoty), a Modrý Kameň s okolím (panstvom), vlastnili aj Lietavu a Budatín. V 14. – 17. stor. získali trvalo alebo dočasne majetky vo viacerých župách, najmä na Slovensku (plavecké panstvo, Liptovský Hrádok, považskobystrické panstvo, divínske panstvo). Členovia rodu pravidelne zastávali dôležité funkcie v župnej správe: Detrik II. — 1250 – 54 spišský župan; magister Demeter, zač. 14. stor. — bratislavský, zvolenský a šarišský župan a krajinský sudca; magister Donč, ? – pol. 14. stor. — zvolenský, rábsky a komárňanský župan. Ďalší významní členovia rodu:

František, 1731 – 28. 8. 1807 Veľký Krtíš, pochovaný vo Veľkých Zlievcach — uhorský hodnostár, stúpenec osvietenského absolutizmu. Vo vysokých funkciách presadzoval politiku Jozefa II. Od 1777 riaditeľ bratislavského školského obvodu, 1783 predseda Uhorskej komory a strážca koruny, 1785 – 90 chorvátsko-dalmátsky bán. Po 1790 sa venoval otázkam reformy univerzity. Autor historických prác;

Ján, ? – 1575 — zvolenský a hontiansky župan, hlavný kapitán banských miest (1554 – 62), 1562 utrpelo uhorské vojsko pod jeho vedením v bitke pri Sečanoch zdrvujúcu porážku od Turkov, pričom z 12-tis. armády padlo takmer 10-tis. mužov; 1569 bol obvinený z účasti na sprisahaní proti cisárovi, zatknutý a uväznený na Bratislavskom hrade, z ktorého 1570 ušiel, 1575 dobyli Turci rodové sídlo Balašovcov Modrý kameň;

Melicher, okolo 1510 – 9. 2. 1568 Viedeň, pochovaný v Sološnici — uhorský krajinský hodnostár, hontiansky a tekovský župan, 1552 hlavný kapitán uhorských vojsk; protiturecký bojovník, prívrženec Jána Zápoľského, plienil majetky jeho odporcov (preto zbojnícky rytier);

Valent (Bálint), aj Balassi, Balassa, 20. 10. 1554 Zvolen – 30. 5. 1594 Ostrihom, pochovaný v Hybiach — syn Jána, uhorský básnik, prvý predstaviteľ po maďarsky písanej renesančnej lyriky a ľúbostnej lyriky, písal po maďarsky, slovensky i turecky. Od 1575 účastník bojov v Sedmohradsku proti Štefanovi Bátorimu, po jeho voľbe za poľského kráľa s ním odišiel do Poľska, kde sa 1577 zúčastnil bojov pri Gdansku. Vlastnil hradné panstvo Liptovský Hrádok, v 80. rokoch 16. stor. pôsobil v Jágri, Nových Zámkoch, Sedmohradsku a Krakove. Od 1593 účastník protitureckých bojov v pätnásťročnej vojne, zúčastnil sa dobýjania hradov Divín a Modrý Kameň, zomrel na následky zranenia pri obliehaní Ostrihomu. Autor ľúbostných, hrdinských a náboženských básní patriacich k vrcholom európskej renesančnej lyriky, napr. Básní o Júlii (Júlia-versek, 1587 – 88), ktoré vznikli na základe nenaplnenej lásky, ospevujú nedosiahnuteľnú ženu a symbolizujú túžbu po plnom živote. Vytvoril tzv. Balašovu stancu (forma básne), vzor mnohých básnikov. Komédiou Credulus a Júlia (aj Krásna maďarská komédia, Szép magyar komédia, 1588), ktorú 1958 objavil J. Mišianik vo Viedni, položil základy maďarskej ľúbostnej renesančnej komédie a ovplyvnil aj slovenskú renesančnú poéziu. V slovenčine písal najmä nábožensky ladené básne, Pieseň v mene peknej devy je najstaršou svetskou ľúbostnou poéziou napísanou v slovenskom jazyku (uverejnená vo Fančaliho kódexe).

Balogh, Edgár

Balogh [-log], Edgár, 7. 9. 1906 Temešvár, Rumunsko – 19. 6. 1996 Kluž, Rumunsko — maďarský spisovateľ a publicista. Zakladateľ a hlavný predstaviteľ hnutia Sarló (Kosák). Gymnázium absolvoval v Bratislave, etnografiu študoval na filozofickej fakulte Nemeckej univerzity v Prahe. Pôsobil v ČSR, odkiaľ bol pre komunistickú činnosť 1935 vyhostený, potom žil v Rumunsku.

V prácach presadzoval myšlienky pokroku, sociálnej spravodlivosti a porozumenia medzi podunajskými národmi. Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria štúdia Skutočnosť a kultúra v živote maďarstva v Československu (Valóság és kultúra a csehszlovákiai magyarság életében, 1935), v ktorej načrtol problematiku národnostného hnutia na Slovensku, a memoáre Sedem pokusov (Hét próba, 1965), v ktorých spracoval dejiny hnutia Sarló. Autor štúdií Nepísaná história (Íratlan történelem, 1939), Od Sudet po Čierne more (A Szudétáktól a Fekete-tengerig, 1945), Priama reč (Egyenes beszéd, 1957), Pero a ľudskosť (Toll és emberség, 1965), Maďari, Rumuni, Slovania (Magyarok, románok, szlávok, 1986) a zbierky poviedok Krídlový oltár (Szárnyas oltár, 1978).

Barak, László

Barak, László, 8. 9. 1953 Mužla, okres Nové Zámky — maďarský básnik na Slovensku. V tvorbe reaguje na spoločenské zmeny pocitmi mladého intelektuála. Autor básnických zbierok Sancho Panza je smutný (Sancho Panza szomorú, 1981), Utopené plagáty (Vízbe fúlt plakátok, 1982), Krotký pamflet (Szelíd pamflet, 1987), Vek inzultácií (Inzultusok kora, 1992), Aj tak ťa odkrágľujú (Úgyis kicsinálnak, 2001), A čo ak je predsa len štetka? (És ha mégis ringyó?, 2002), Retúr do pekla (Retúr a pokolba, 2005; slov. 2006), Najkrajšie básne Lászla Baraka (Barak László legszebb versei, 2007) a veršov pre deti Obchod času (Időbolt, 1990).

Baróti Szabó, Dávid

Baróti Szabó [-ty sa-], Dávid, 10. 4. 1739 Barót, dnes Baraolt, Rumunsko – 22. 11. 1819 Virt, okres Komárno — maďarský básnik a prekladateľ. R. 1757 vstúpil do jezuitského rádu, 1765 – 70 študoval teológiu v Košiciach. Pôsobil ako stredoškolský učiteľ. S J. Batsányim a F. Kazinczym založil v Košiciach časopis Magyar Museum (Maďarské múzeum, 1788 – 93). Predstaviteľ maďarského klasicizmu, s Józsefom Rájnisom (*1741, †1812) a M. Révaiom vytvárali tzv. klasicistickú triádu. V spise Tri knihy rozličných veršov vzatých na novú mieru (Uj mértékre vett külömb verseknek árom könyvei, 1777) odporúčal nahradiť dovtedy prevládajúci alexandrín klasickým veršom. Autor básní K padlému orechu (A ledőlt diófához, 1790), K mesiacu (A hóldhoz, 1791), K jari (A tavaszhoz, 1797) a i. Preložil Vergíliovu Aeneidu.

Batsányi, János

Batsányi [-čáni], János, aj Bacsányi, 9. 5. 1763 Tapolca – 12. 5. 1845 Linz — maďarský osvietenský básnik a novinár. Redaktor časopisu Magyar Museum (Maďarské múzeum, 1788 – 93), v ktorom uverejňoval svoje politické básne, napr. Veštec (A látó, 1791), Na európske vojny (Az európai hadakozásokra, 1792) a i. Báseň Na zmeny vo Francúzsku (A franciaországi változásokra, 1789) je prvým prejavom sympatie k Francúzskej revolúcii. Pre sympatie k jakobínom 1794 – 97 väznený v Kufsteine, potom žil vo Viedni a v Paríži, do konca života internovaný v Linzi. Dielo: básnická zbierka Kufsteinské elégie (Kufsteini elégiák, 1795), básne Rab a vták (A rab és a madár, 1795), Varna a Moháč (Várna és Mohács,1808), Rozjímanie (Tűnődés, druhé desaťročie 19. stor.) a i.

Batta, György

Batta, György, 10. 1. 1943 Rimavská Sobota — maďarský básnik, novinár a prekladateľ maďarskej literatúry na Slovensku. Člen literárnej skupiny Negyek (Štyria). V básnickej tvorbe zachytáva dynamické momenty, objavuje sa v nej moderný obraz sveta, ako aj pocity mladej generácie, dominujú optimizmus, ľahkosť a hravosť; z formálnej stránky inklinuje k avantgardnej poézii. Autor básnických zbierok Kvet otvára hlaveň pušky (Virágot nyit a puskacső, 1965), Testament (Testamentum, 1969), Dvadsiata svetová vojna (Huszadik világháború, 1974) a Veta o láske (Egy mondat a szeretetről, 1991), esejí Pätnásť športových reportáží (Tizenöt sportriport, 1973), divadelných hier Kohútí tanec (Kakastánc, 1977), ktorá je voľným rozhovorom o vybraných problémoch súčasnosti, a Lampáš z tekvice (Töklámpás, 1980) i monografie Farby k portrétu Zoltána Fábryho (Színek Fábry Zoltán portréjához, 1990).

Benjámin, László

Benjámin, László, 5. 12. 1915 Budapešť – 18. 8. 1986 tamže — maďarský básnik, publicista a prekladateľ. Jeho básnická tvorba sa rozvíjala pod vplyvom autorov združených okolo časopisu Nyugat (Západ), E. Adyho a poézie robotníckych autorov. V prvej básnickej zbierke Hviezda neprišla (A csillag nem jött, 1939) ožívajú jeho zážitky zo života veľkomestského proletariátu, témou básnickej zbierky Po stvorení (A teremtés után, 1948) sú vojnové zážitky.

Po 1948 tvoril angažovanú lyriku preniknutú optimizmom (zbierka Večne žiť, Örökké élni, 1949), na roky kultu osobnosti reagoval kriticky, po 1956 väznený. V zbierkach Jediný život (Egyetlen élet, 1956), Piate ročné obdobie (Ötödik évszak, 1962), V zajatí morí (Tengerek fogságában, 1967) a i. sa postupne vymanil z krízy a znova sa angažoval za ľudské a spoločenské ideály. Nositeľ viacerých ocenení.

Bereck, József

Bereck [-rek], József, 9. 3. 1945 Dolný Bar, okres Dunajská Streda – 16. 1. 2013 Dunajská Streda — maďarský prozaik na Slovensku, žurnalista a prekladateľ, autor psychologických próz. V zbierke poviedok Pred búrkou (Vihar előtt, 1974), v románe Môj starký, ten posledný (Öregem, az utolsó, 1977), v zbierke noviel Porážka (Vereség, 1981) a v spomienkových črtách Náruživé prebudenie (Indulatos ébredés, 1988) sa formou lyrizovaných výpovedí vyznával z generačných pocitov, pričom niektoré z príbehov lokalizoval na rodný Žitný ostrov. V slovenčine vyšiel výber z jeho tvorby Chvíle lásky (1983). Nositeľ Ceny Imreho Madácha (1997).

Berzsenyi, Dániel

Berzsenyi [-ženi], Dániel, 7. 5. 1776 Egyházashetye, župa Vas – 24. 2. 1836 Nikla, župa Somogy — maďarský básnik. Jeho spočiatku lyrická, neskôr meditatívna a vlastenecká tvorba je charakteristická vznešeným štýlom a vzletným jazykom, neskôr sa jeho záujem pod vplyvom ideí osvietenstva sústreďoval na ďalší osud národa.

Autor ód K povstalej šľachte (A felkölt nemességhez, 1797), K Maďarom (A magyarokhoz, 2 diely, 1807 – 10) a Prosba (Fohászkodás, 1810), v ktorej ovplyvnený I. Kantom syntetizoval kresťanstvo so súdobými teóriami filozofického myslenia, pričom racionálne poznanie Boha považoval za nemožné, epigramov K Napoleonovi (Napoleonhoz, 1814), v ktorých oslavuje víťazstvo slobody nad tyraniou, i básne Vandalská múdrosť (Vandal bölcseség, 1814 – 15) vyzdvihujúcej vzdelanie a humánnosť.

Bessenyei, György

Bessenyei [-šenei], György, 1746 alebo 1747 Tiszabercel – 24. 2. 1811 Pusztakovácsi, dnes Bakonszeg — maďarský spisovateľ, filozof a dramatik. Vedúca osobnosť maďarskej osvietenskej literatúry.

Vo filozofických a v historických drámach Agisova tragédia (Ágis trágédiája, 1772) a Tragédia Ladislava Huňadyho (Hunyadi László’ trágédiája, 1772) i vo veselohrách Filozof (A filozófus, 1777) a Lais (napísaná 1777, vydaná 1899) sa zaoberal problematikou osvietenského absolutizmu v Uhorsku, ako aj problematikou kultúrnej zaostalosti a provinčnosti šľachty, pričom kritizoval spôsob života aristokracie. Vo filozofickej básni Svet prírody (A természet világa, napísaná 1799, vydaná 1898) a vo filozofických traktátoch Biharský pustovník (A bihari remete, napísaný 1804, vydaný 1894) a Hľadanie rozumu (Az értelemnek keresése, napísaný 1804, vydaný časopisecky 1955 – 56, knižne 1986 v súbornom vydaní Prozaické diela 1802 – 1804, Prózai munkák, 1802 – 1804) sa v duchu materialistického svetonázoru zamýšľa nad zmyslom života a nad možnosťami a hranicami ľudského poznania. Filozofický román Tarimenove cesty (Tarimenes utazása, napísaný 1804, vydaný 1930) zobrazuje ideálnu utopickú formu štátu Totoposz, ktorého snem prijímal rôzne osvietenské reformy.

Bettes, István

Bettes [-teš], István, 15. 8. 1954 Rimavská Sobota — maďarský básnik a prekladateľ na Slovensku. R. 1981 absolvoval archívnictvo na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, 1981 – 84 pôsobil ako učiteľ na základnej škole v Rimavskej Sobote, 1984 – 89 archivár Csemadoku a maďarskej redakcie Československého rozhlasu, od 1991 v slobodnom povolaní.

Publikovať začal už v 70. rokoch 20. stor., v básnických zbierkach Prijímanie klaunov (Bohócok áldozása, 1981), Medzi dvoma kotrmelcami (Két bukfenc között, 1985), V čase rozšklbanej piesne (Szétcincált ének idején, 1990), Lyrický alarm (Lírai vészjel, 1999) a i. ironickým až groteskným spôsobom zobrazuje anomálie života, pričom využíva rôzne jazykové hry a polohy. Nositeľ Ceny Imreho Madácha (1990).

Bod, Péter

Bod, Péter, 22. 2. 1712 Felsőcsernáton (rum. Cernatu de Sus), dnes súčasť Cernatu, Rumunsko – 2. 3. 1769 Magyarigen, dnes Ighiu, Rumunsko — maďarský literárny a cirkevný historik, reformovaný kňaz. Po štúdiách v Holandsku dvorný kňaz grófky Katy Betlenovej (Betlen, *1700, †1759).

Priekopník maďarskej vedy, literárnej a cirkevnej histórie neskorého baroka v Sedmohradsku. Nadväzujúc na dielo D. Cvitingera, M. Rotaridesa a i., vydal slovník maďarských spisovateľov Maďarský Athenas (Magyar Athenas, 1766), ktorý obsahuje heslá vyše 500 maďarských autorov z celého Uhorska a je dôležitým prameňom literárnej histórie. Autor monografie o maďarských prekladoch Biblie Dejiny svätej Biblie (A’ szent bibliának historiája, 1748) a práce Maďarské cirkevné dejiny (Historia Hungarorum ecclesiastica, napísaná 1756, vydaná v 3 zväzkoch 1888 – 90). V diele Svätý Hilarius (Szent Hilarius, 1760) píše o svetských záležitostiach, o činoch mužov a žien, dobre a zle, bohatstve a chudobe, živote a smrti. Námet čerpal z nemeckej zbierky v štýle curiosa questio.

Bölöni, György

Bölöni, György (Sámuel), 30. 10. 1882 Szilágysomlyó (rum. Şimleu Sălajului), dnes Şimleu Silvaniei, Rumunsko – 11. 9. 1959 Budapešť — maďarský spisovateľ, literárny historik, publicista a prekladateľ. Po skončení štúdií práva novinár v Paríži, kde sa zoznámil s E. Adym. Účastník revolúcie 1918 – 19. Po 1. svetovej vojne v diplomatických službách v Holandsku, po návrate predseda Maďarského PEN clubu, šéfredaktor časopisu Élet és irodalom (Život a literatúra). Účastník antifašistického hnutia.

Autor základných monografií o E. Adym Skutočný Ady (Az igazi Ady, 1934) a Novinár Ady (Ady az újságíró, 1956). Nositeľ Baumgartenovej ceny (1948) a Kossuthovej ceny (1955).

Bródy, Sándor

Bródy, Sándor, 23. 7. 1863 Eger – 12. 8. 1924 Budapešť — maďarský prozaik, dramatik a žurnalista. Novinár v Kluži, od 1890 v Budapešti, kde 1900 – 02 vydával časopis Fehér Könyv (Biela kniha), 1903 – 05 založil a spolu s G. Gárdonyim a Z. Ambrusom viedol časopis Jövendő (Budúcnosť), v ktorom žiadal spoločenské a hospodárske reformy Uhorska.

Priekopník naturalizmu v maďarskej literatúre. V zbierke poviedok Bieda (Nyomor, 1884) a v cykle noviel Pestúnka Alžbeta (Erzsébet dajka, 1902) si všímal život rozličných vrstiev v mestskom prostredí. Autor divadelných hier Dojka (A dada, 1902; slov. 1976; sfilmovaná napr. 1987, réžia Peter Léner) o tragckom osude dievčaťa z dediny, ktoré odišlo pracovať do mesta, Slečna učiteľka (A tanítónő, 1908; sfilmovaná napr. 1945, réžia Márton Keleti) o konflikte dvoch morálnych postojov a rozdielnych hodnotových rebríčkov, keď mladú učiteľku v dôsledku odmietania amorálnych návrhov dedinských boháčov vyhodia zo školy, a Medik (A medikus, 1911; sfilmovaná 1974, réžia Otto Ádám) i spoločenskokritických realistických románov Strieborná koza (Az ezüst kecske, 1898; sfilmovaný 1916, réžia M. Curtiz) a Rytier dňa (A nap lovagja, 1902; sfilmovaný napr. 1987, réžia Levente Málnay) o karieristoch.

Gesta Hungarorum

Gesta Hungarorum1. Gesta Hungarorum vetera — najstaršia uhorská kronika. Vznikla v 11. stor. Opisovala dejiny starých Maďarov, obsahovala aj viaceré údaje k dejinám Slovenska. Ako celok sa nezachovala, jej časti sa dostali do neskorších stredovekých kroník, do Anonymovej kroniky (Gesta Hungarorum, prelom 12. – 13. stor.) a do Kroniky Šimona z Kézy (Gesta Hunnorum et Hungarorum, 2. pol. 13. stor.; → Šimon z Kézy); 2. → Anonymova kronika.

Hamvas, Béla

Hamvas [-vaš], Béla, 23. 3. 1897 Prešov – 7. 11. 1968 Budapešť — maďarský literárny vedec, filozof, prekladateľ a publicista. Vo svojich prácach vychádzal z filozofie K. Jaspersa, náboženského existencializmu a moderných iracionalistických smerov. Autor esejí Svetová kríza (A világválság, 1938), Duch a existencia. Filozofia Karla Jaspersa (Szellem és exisztencia. Karl Jaspers filozófiája, 1941), Neviditeľný príbeh (A láthatatlan történet, 1943), Piati géniovia (Az öt géniusz, 1985), Filozofia vína (A bor filozófiája, 1988; slov. 2003), Scientia sacra I. (1988), Scientia sacra II. (1996), štúdie Revolúcia v umení – abstrakcia a surrealizmus v Maďarsku (Forradalom a művészetben – absztrakció és szürrealizmus Magyarországon, 1947, s Katalin Keményovou, Kemény, *1909, †2004) a i. Prekladal z antickej a orientálnej literatúry. Nositeľ Kossuthovej ceny (1990).

Határ, Győző

Határ, Győző, vlastným menom Viktor Hack, 13. 11. 1914 Gyoma, dnes Gyomaendrőd – 27. 11. 2006 Londýn — maďarský básnik, prozaik a prekladateľ pôsobiaci v Spojenom kráľovstve. Po maďarskom protikomunistickom povstaní 1956 emigroval, od 1957 žil v Londýne, 1957 – 76 spolupracovník maďarskej sekcie BBC. Napísal mytologicko-surrealistický román Heliáne (1947) a básnickú zbierku Liturgikon (1948). Mystickú lásku zobrazil v románe Pepito a Pepita (fr. Pépito et Pépita, 1963; maď. Pepito és Pepita, 1983), v mystériu Babylonská veža (Bábel tornya, 1966) hľadá odpoveď na večné témy ľudstva. Autor cyklu mysterióznych drám Golghelóghi (1976), filozofických komentárov Čas račej hodiny (A rákóra ideje, 1982), básnickej zbierky Medvedie ručanie (Medvedorombolás, 1988), románu Eumolpos alebo Žaltár klamania (Eumolposz avagy A hazudozás zsoltára, 1990), básnickej zbierky Medailón Madona (Medaillon Madonna, 1997) a i. Nositeľ Kossuthovej ceny (1991) a Ceny Sándora Máraia (2001).

Háy, Gyula

Háy [háj], Gyula, pseudonym Stefan Faber, 5. 5. 1900 Abony – 7. 5. 1975 Ascona, Švajčiarsko — maďarský dramatik. Po porážke Maďarskej republiky rád (1919) žil väčšinou v cudzine, najmä v Nemecku, 1935 – 45 v Sovietskom zväze. R. 1956 v politickom procese so spisovateľmi odsúdený, 1960 amnestovaný, 1964 opustil Maďarsko a usadil sa vo Švajčiarsku.

Autor divadelných hier Boh, cisár, sedliak (nem. Gott, Kaiser und Bauer, 1932; maď. Isten, császár, paraszt, 1940), Mať (nem. Haben, 1938; maď. Kút Potisia, Tiszazug, 1940), Rumoviská (Romok, 1947; slov. 1952), Päť divadelných hier (Öt színdarab, 1954) a Kráľovské drámy (Királydrámák, 1964), románu Ševčenkovský lovec vĺn (A sevcsenkói hullámvadász, 1947), románového torza a článkov Kucsera. Prečo nemám rád súdruha Kucseru? (Kucsera. Miért nem szeretem Kucsera elvtársat?, 1978) a i. Nositeľ Kossuthovej ceny (1951).

Hegedüs, Géza

Hegedüs [-düš], Géza, 14. 5. 1912 Budapešť – 9. 4. 1999 tamže — maďarský spisovateľ. R. 1939 – 46 redaktor vydavateľstva Anonymus, 1945 – 73 prednášal na Vysokej škole divadelného a filmového umenia v Budapešti. Autor úspešných historických, biografických a spoločenských románov, napr. Buriči opojenia (A mámor zendülői, 1937), Milétsky námorník (A milétoszi hajós, 1957; slov. 1964), Starí bohovia (Régi istenek, 1959), monografie Byron (1961), kultúrnohistorických štúdií a esejí, literárnych portrétov maďarských spisovateľov Galéria maďarskej literatúry (A magyar irodalom arcképcsarnoka, 1976), spomienok Súmrak včerajška (A tegnap alkonya, 1987), dejín filozofie Tisícročie európskeho myslenia (Az európai gondolkodás évezredei, 1994), kroniky Metropola na brehu rieky Körös. Veľkovaradínske legendárium (Körösparti metropolis. Nagyváradi legendárium, 1999) a i.

Heltai, Gáspár

Heltai, Gáspár, nem. Caspar Helth, lat. Helthus, asi 1500 Heltau, dnes Cisnădie, Rumunsko – asi 1574 Koložvár, dnes Kluž, Rumunsko — maďarský protestantský kazateľ a kníhtlačiar. Pôvodom sedmohradský Nemec. Preložil Bibliu (1551 – 65), 1566 pod názvom Sto fabúl (Száz fabula) vytlačil prvú časť Ezopových bájok, ktorú voľne preložil z nemčiny a opatril interpretačným komentárom. Autor romantickej adaptácie príbehu Umenie španielskej Svätej Inkvizície (Sanctae Inquisitionis hispanicae artes, 1567, Casiodoro de Reina, *asi 1520, †1594) pod názvom Sieť (Háló, 1570) zameraného proti španielskej inkvizícii a Kroniky o živote Maďarov (Chronica az magyaroknac dolgairol, 1575) zostavenej podľa latinskej predlohy, ktorá vyšla posmrtne ako všetky jeho ďalšie spisy v jeho tlačiarni v Kluži.

Hernádi, Gyula

Hernádi, Gyula, 23. 8. 1926 Rusovce, dnes časť Bratislavy – 21. 7. 2005 Budapešť — maďarský spisovateľ. Jeho tvorba bola ovplyvnená existencializmom. Autor fantastických groteskných próz a drám, napr. zbierky poviedok Drevený kláštor (Deszkakolostor, 1959), románov Chodby (Folyosók, 1966), Pevnosť (Az erőd, 1971; slov. 1973), Pekná pani v Bielom dome (Az elnökasszony, 1978; slov. 1980), Oholené tablo (Borotvált tabló, 1980), Drakula (1983; slov. 1987), zbierky noviel a filmových scenárov Behám, ležiac horeznačky (Hátamon fekve szaladgálok, 1987), divadelných hier Mojím bratom je zajtrajšok (Fivérem a holnap, 1976) a Kostné rednutie hlúposti (A hülyeség csontritkulása, 1979), filmových scenárov Ja tvoju mater! Komáre (Anyád! A szúnyogok, 2000) a Vstaň, priateľu, nespi! (Kelj fel, komám, ne aludjál!, 2002). Nositeľ Ceny Attilu Józsefa (1976) a Kossuthovej ceny (1999).

Hizsnyai, Zoltán

Hizsnyai [hižňaj], Zoltán, 13. 2. 1959 Rimavská Sobota — maďarský básnik a literárny publicista na Slovensku. R. 1978 absolvoval strojnícku priemyselnú školu v Košiciach, potom sa stal hercom košického divadla Thália. R. 1990 – 92 redaktor časopisu Irodalmi Szemle (Literárny obzor) a 1992 – 2003 časopisu Kalligram.

Patrí k moderným intelektuálnym lyrikom smelo experimentujúcim so zmenami polôh lyrického subjektu, často meniacim uhol pohľadu i rolu. Odmieta tradičné formy lyrického výrazu, stavia na voľne plynúcich, časovo a priestorovo neobmedzených asociačno-metaforických kompozíciách predstavujúcich hravé, ironizujúce i vážne hlboké sondáže do spletitosti životných polôh a situácií, ale so zmyslom pre fixný detail. Autor básnických zbierok Rondo (Rondó, 1987), Posunovanie (Tolatás, 1989), Kráter stigmy (A stigma krátere, 1994), Koráb a čln (Bárka és ladik, 2001), Spev (Ének, 2010) a i. Nositeľ Ceny Imreho Madácha (1994) a Ceny Attilu Józsefa (2002).

Kaffková, Margit

Kaffková (Kaffka), Margit (Emília Johanna), 10. 6. 1880 Nagykároly (rum. Careii Mari), dnes Carei, Rumunsko – 1. 12. 1918 Budapešť — maďarská spisovateľka a publicistka. Prvá významná maďarská autorka, členka skupiny spisovateľov združených okolo časopisu Nyugat (Západ). V autobiografickom románe Farby a roky (Szinek és évek, 1912; slov. 1972) zobrazila rozpadávajúci sa svet provinčnej šľachty a problematiku žien, v románe Máriine roky (Mária évei, časopisecky 1912, knižne 1913) nový typ nezávislej ženy a v románe Mravenisko (Hangyaboly, 1917; slov. 1977) prostredie kláštornej školy. Autorka básnických zbierok Verše (Versek, 1903) a Cestou života (Az élet útján, 1918), zbierky poviedok Tiché krízy (Csendes válságok, 1909) a i.

Karinthy, Frigyes

Karinthy [-ti], Frigyes (Ernő), 25. 6. 1887 Budapešť – 29. 8. 1938 Siófok — maďarský spisovateľ a publicista. Patril ku skupine spisovateľov združenej okolo časopisu Nyugat (Západ). Humorista, mnohostranný populárny spisovateľ. Charakteristickou črtou jeho prózy je zobrazenie obyčajnej situácie dovedenej do absurdity, vytvoril typ reflexívnej prózy so silným emotívnym dôrazom, nadchýnal sa možnosťami vedy a techniky. Autor literárnych paródií Tak píšete vy (Így írtok ti, 1912), satirických próz Krivé zrkadlo (Görbe tükör, 1912; slov. 1960), humoristických čŕt zo študentského prostredia Pán profesor, prosím (Tanár úr kérem, 1916; sfilmované 1956, réžia Frigyes Mamcserov) a Čarovné kreslo (A bűvös szék, 1918; slov. 1960), fantasticko-satirických románov ovplyvnených G. Swiftom Cesta do Faremida (Utazás Faremidóba, 1916; slov. 1974) o krajine dokonalých ľudí a Kapilária (Capillária, 1921; slov. 1974) o vzťahoch medzi mužmi a ženami, zbierky čŕt, fejtónov a esejí Kristus a Barabáš. Vojna a mier (Krisztus és Barabbás. Háború és béke, 1918), románu Cesta okolo mojej lebky (Utazás a koponyám körül, 1936; sfilmovaný 1970, réžia György Révész), v ktorom opísal vlastnú operáciu mozgu u švédskeho profesora Herberta Olivecronu (*1891, †1980), satirických publicistických článkov Grimasa (Grimasz, 1914, slov. 1960), v ktorých ostro protestoval proti vojne, a i. Nositeľ Baumgartenovej ceny (1935).

Károlyi, Gáspár

Károlyi [-ji], Gáspár, aj Károli, vlastným menom Gáspár Radić, aj Radics, Radicsics, 1529 alebo 1530 Nagykároly (rumunsky Careii Mari), dnes Carei, Rumunsko – 31. 12. 1591 alebo 3. 1. 1592 Gönc, Abovská župa, dnes župa Borsod-Abaúj-Zemplén, Maďarsko — uhorský protestantský (kalvínsky) teológ, cirkevný hodnostár a náboženský spisovateľ. Pochádzal z rodiny srbských utečencov, po viacročnom štúdiu vo Wittenbergu pôsobil ako kňaz na viacerých miestach v Uhorsku (Gönc, Tállya). Jeho najvýznamnejším dielom je prvý úplný preklad Biblie do maďarčiny (tlačou vyšiel 1589 – 90 vo Vizsolyi neďaleko Göncu, známy ako Károlyiho Biblia, aj Vizsolyská Biblia), ktorý zohral významnú úlohu pri formovaní maďarského spisovného jazyka. R. 1999 bolo v meste Gönc založené Múzeum G. Károlyiho (Károlyi Gáspár Múzeum és Biblia kiállítás).

Kassák, Lajos

Kassák [-šák], Lajos, 21. 3. 1887 Nové Zámky – 22. 7. 1967 Budapešť — maďarský spisovateľ a výtvarník. Od 1904 žil v Budapešti, kde pracoval ako kovorobotník, zapojil sa do robotníckeho hnutia a organizoval štrajky. Bol samouk. R. 1909 – 10 cestoval po západnej Európe, začas žil v Paríži, kde sa zoznámil s G. Apollinairom, P. Picassom a i. umelcami a oboznámil sa so súdobými umeleckými trendmi. Publikovať začal 1908, prvé kresby vytvoril 1916 pod vplyvom B. Uitza. V 20. – 30. rokoch 20. stor. teoretik, organizátor a kľúčový predstaviteľ maďarského avantgardného hnutia. R. 1915 – 16 vydával časopis A Tett (Čin; pre antimilitaristický postoj zakázaný), ktorý združoval členov avantgardného hnutia, tzv. aktivistov, presadzujúcich radikálne moderné umelecké názory, a od 1916 časopis MA (Dnešok), okolo ktorého sa sformovala rovnomenná skupina maďarských avantgardných umelcov (patril do nej napr. aj L. Moholy-Nagy). Za aktívnu politickú činnosť počas Maďarskej republiky rád (na oslavu revolúcie napísal epos Hranice spievajú, Máglyák énekelnek, 1920) však po jej potlačení musel opustiť Maďarsko. Od 1920 žil vo Viedni, kde do 1926 pokračoval vo vydávaní časopisu MA (1919 v Maďarsku zakázaný), vystupoval aj politicky a kriticky sa vyjadroval k politickej situácii v Maďarsku, udržiaval kontakty s viacerými európskymi avantgardnými výtvarnými umeleckými skupinami i jednotlivcami, cestoval a vystavoval v Európe. R. 1926 sa vrátil do Maďarska. Významná je najmä jeho organizačná činnosť, vydával časopisy Dokumentum (Dokument, 1926 – 28), ktorý sa stal platformou surrealizmu, a Munka (Práca, 1928 – 38), okolo ktorého sa sformovala skupina ľavicovo orientovaných mladých robotníkov, intelektuálov, spisovateľov, maliarov i fotografov; prispieval i do ďalších ľavicovo orientovaných časopisov. Od 1945 spolupredseda maďarského PEN centra, od 1948 člen maďarského parlamentu a Maďarskej robotníckej strany, z ktorej bol 1953 pre kritický postoj ku kultúrnej politike strany vylúčený a nemohol publikovať, zaoberal sa najmä maľbou, kresbou a grafikou. Od 1956 bol opäť umelecky činný.

Jeho raná tvorba je plná pátosu a nadšenia z robotníckej revolúcie. V literatúre predstavil nový životný ideál a nového človeka (sám seba označil za sociálneho človeka). Propagoval myšlienku jednoty technickej civilizácie a umenia, pohyb považoval za rozhodujúci životný prejav. Vytvoril originálny voľný verš, jeho básne sú strohé a majú prísnu konštrukciu, k najvýznamnejším avantgardným básnickým zbierkam patria Epos vo Wagnerovej maske (Éposz Wagner maszkjában, 1915), Svet, mať moja (Világanyám, 1921), Kniha čistoty (Tisztaság könyve, 1926) obsahujúca aj prozaické texty a preklady a 35 básní (35 vers, 1931). V emigrácii napísal autobiografickú poému Kôň zomrie, vtáci sa rozletia (A ló meghal, a madarak kirepülnek, 1924; slovensky 1971). Autor básnických zbierok Zem moja, kvet môj (Földem, virágom, 1935), Dar žene (Ajándék az asszonynak, 1937), Láska, láska (Szerelem, szerelem, 1962) a Pozdrav majstrov (Mesterek köszöntése, 1965), autobiografického románového cyklu Život človeka (Egy ember élete, 8 zväzkov, 1927 – 37) zachytávajúceho cestu do Paríža, románov Koniec cesty (Az út vége, 1946) a Za ním stojí anjel (Mögötte áll az angyal, 1948), ako aj románov zobrazujúcich život ľudí z periférie veľkomesta Angyalföld (1929; sfilmovaný 1962, režia György Révész), Marika, spievaj! (Marika énekelj!, 1930) a Nezamestnaní (Munkanélküliek, 1933). Na Slovensku vyšli niektoré jeho básne vo výbere maďarskej poézie Rezsőa Szalatnaia Na brehu čiernych vôd (1943) a v antológii E. B. Lukáča Spoveď Dunaja (1976).

Ako výtvarník experimentoval s plastickými formami, vo výtvarných i v teoretických dielach sa zblížil s myšlienkami hnutia De Stijl i Bauhausu. Vytváral návrhy konštruktivistickej architektúry i koláže a fotomontáže ovplyvnené dadaizmom (Obesenec, Akasztott Ember, 1920; od 1922 Kassák vydával rovnomenný časopis). R. 1921 vydal vo Viedni pamflet Obrazová architektúra (Bildarchitektur), v ktorom sa priklonil ku konštruktivizmu (štýl jeho výtvarných diel bol ovplyvnený ruským i európskym konštruktivizmom, a jeho tvorba tak predstavovala spojenie obidvoch vplyvov, napr. grafická séria Obrazová architektúra, Képarchitektúra, 1922). R. 1922 vydal s L. Moholyom-Nagyom Knihu nových umelcov (Buch neuer Künstler, maďarsky Új művészek könyve), v ktorej uverejnil diela moderného umenia spolu s fotografiami áut a strojov. V období po návrate z Viedne vytváral figuratívne kompozície, v ktorých nadviazal na svoje staršie konštruktivistické diela (napr. séria olejomalieb Obrazová architektúra, Képarchitektúra, 1958).

Nositeľ viacerých ocenení, napr. Kossuthovej ceny (1965). R. 1976 bolo v Budapešti založené Kassákovo múzeum (Kassák Múzeum, súčasť Petőfiho literárneho múzea, Petőfi Irodalmi Múzeum). V Nových Zámkoch sa nachádzajú Kassákova pamätná tabuľa a bronzová socha (2006, Tibor Szilágyi), v Galérii umenia Ernesta Zmetáka bola 2004 sprístupnená Stála expozícia Lajosa Kassáka (pôvodne od 1986 Pamätná izba).

Kazinczy, Ferenc

Kazinczy [-ci], Ferenc, 27. 10. 1759 Érsemjén, dnes Şimian, Rumunsko – 23. 8. 1831 Széphalom, dnes súčasť obce Sátoraljaújhely, Maďarsko — uhorský spisovateľ, prekladateľ, jazykovedec a organizátor literárneho života. Príslušník šľachtického rodu. R. 1769 – 79 študoval právo, teológiu a filozofiu na univerzite v Blatnom Potoku (dnes Sárospatak), 1777 – 78 bol na študijnom pobyte vo Viedni. Pôsobil ako advokátsky praktikant v Košiciach, 1781 – 82 v Prešove a 1782 – 83 v Pešti, neskôr podnotár Zemplínskej stolice a 1786 Abovskej stolice, 1786 – 91 dozorca národných škôl v košickom obvode, od 1791 v Alsóregmeci (neďaleko mesta Sátoraljaújhely), 1794 sa zapojil do hnutia uhorských jakobínov, 1794 – 1801 bol väznený na Špilberku, v Obrovieci, Kufsteine a Mukačeve (pamäti Denník z väzenia, Fogságom náplója, 1828, vydané 1931), od 1806 do konca života hospodáril na malom statku v Széphalome, v 20. rokoch 19. stor. pisár zemplínskeho archívu, od 1830 člen Uhorskej akadémie vied. R. 1787 spoluzakladateľ osvietenského literárneho spolku Magyar Museum v Košiciach, 1788 založil rovnomenný časopis, 1789 – 92 vydával časopis Orpheus, v ktorom propagoval diela francúzskych osvietenských spisovateľov.

Propagátor osvietenstva, klasicistický básnik, a reformátor maďarského jazyka. Vypracoval koncepciu jazykovej a štylistickej obrody vychádzajúcu z uprednostňovania prekladov pred originálmi, zastával princíp verného prekladu. Preložil diela W. Shakespeara, Molièra, J.-J. Rousseaua, L. Sterna, J. G. Herdera, J. W. Goetheho, G. E. Lessinga, F. G. Klopstocka, Ch. M. Wielanda, S. Gessnera a i. Autor publikácie Zemepis Uhorska (Magyarország geographica, 1775), zbierky epigramov Tŕnie a kvety (Tövisek és virágok, 1811), básnických listov Básnická epištola k priateľovi Mihályovi Vitkovicsovi (Poétai epistola Vitkovics Mihály barátomhoz, 1811) namierených proti feudálnej a jazykovej zaostalosti, štúdie Ortológia a neológia u nás a u iných národov (Orthologus és neologus nálunk és más nemzeteknél, 1819) o možnostiach vzniku modernej maďarskej literatúry, memoárov Spomienky na moju cestu (Pályám emlékezete, 1828), romancí, sonetov a i.

Kemény, Zsigmond

Kemény [-méň], Zsigmond, 12. 6. 1814 Alvinc, dnes Vinţu de Jos, Rumunsko – 22. 12. 1875 Pusztakamarás, dnes Cămăraşu (pri meste Kluž), Rumunsko — maďarský spisovateľ, publicista a politik. Pochádzal zo schudobnenej sedmohradskej šľachtickej rodiny. R. 1841 – 43 pôsobil v Koložváre (dnes Kluž) ako novinár. Od 1846 žil v Pešti, kde pracoval ako novinár v Pesti Hírlap (Peštianske noviny) a svojimi liberálnymi článkami o potrebe reforiem prispel k radikalizácii verejnosti. Počas revolúcie 1848/49 bol zvolený za poslanca a člena vlády, bol zástancom nezávislosti Uhorska. Po porážke revolúcie odišiel do exilu, po návrate do vlasti (po amnestii) pôsobil od 1855 ako redaktor politického denníka Pesti Napló (Peštiansky denník).

Predstaviteľ maďarského romantizmu. Autor historických románov Vdova a jej dcéra (Özvegy és leánya, 1855), Blúznivci (A rajongók, 1858 – 59) a Pochmúrna doba (Zord idő, 1858) z obdobia náboženských a politických bojov v 16. a 17. stor., publicistických prác Kortešovanie a prostriedky proti nemu (Korteskedés és ellenszerei, 1843 – 44), Po revolúcii (Forradalom után, 1850) a Ešte slovo po revolúcii (Még egy szó a forradalom után, 1851), v ktorých poukazoval na neopodstatnenosť revolúcie v maďarských podmienkach.

Kertész, Imre

Kertész [-tés], Imre, 9. 11. 1929 Budapešť – 31. 3. 2016 tamže — maďarský spisovateľ. R. 1944 bol ako 14-ročný chlapec pre svoj židovský pôvod deportovaný do koncentračného tábora v Osvienčime a 1945 do Buchenwaldu, po oslobodení 1945 sa vrátil do Maďarska. R. 1948 – 50 pracoval ako novinár v komunistickom denníku Világosság (Žiara), 1951 – 53 v tlačovom odbore ministerstva priemyslu, 1953 bol prepustený, živil sa ako prekladateľ a libretista muzikálov, 2001 – 12 žil v Nemecku.

V tvorbe čerpal z osobných zážitkov, hlavnou témou jeho prozaických diel je holokaust (podľa jeho názoru je holokaust nielen logickým vyústením dejín, ale je zakotvený priamo v podstate človeka), pričom využíval filozofiu absurdnosti a krutú iróniu. V románe Bezosudovosť (Sorstalanság, dokončený 1965, vydaný 1975; slov. 2000; sfilmovaný 2005, réžia Lajos Koltai) zobrazil osud jednotlivca konfrontovaného s historickými udalosťami holokaustu z pohľadu dospievajúceho 15-ročného chlapca. Tento román spolu s románmi Fiasko (A kudarc, 1988), Kaddiš za nenarodené dieťa (Kaddis a meg nem született gyermekért, 1990; slov. 2003) a Likvidácia (Felszámolás, 2003; slov. 2004) tvoria voľnú tetralógiu.

Autor poviedok Anglická vlajka (Az angol lobogó, 1991), fiktívneho denníka o rokoch 1961 – 91 Galejníkov denník (Gályanapló, 1992) s pokračovaním Ja-niekto iný: kronika premeny (Valaki más: a változás krónikája, 1997), esejí Holokaust ako kultúra (A holocaust mint kultúra, 1993), Moment ticha, keď popravná čata nabíja (A gondolatnyi csend, amíg a kivégzőosztag újratölt, 1998) a Vyhnaný jazyk (A száműzött nyelv, 2001; slov. 2002), novely Svetoobčan a pútnik. Kain a Ábel (Világpolgár és zarándok, Káin és Ábel, 2007), denníka z 2001 – 03 Záchrana inak (Mentés másként, 2011) a i. Prekladal diela H. von Hofmannsthala, E. Canettiho, J. Rotha, A. Schnitzlera, F. Nietzscheho a S. Freuda. Jeho diela boli preložené do viacerých jazykov. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (2002), Ceny Attilu Józsefa (1989), Ceny Sándora Máraia (1996) a Kossuthovej ceny (1997).

Kisfaludy, Károly

Kisfaludy [kiš-], Károly, 5. 2. 1788 Tét, župa Győr-Moson-Sopron – 21. 11. 1830 Pešť, dnes súčasť Budapešti — maďarský spisovateľ, organizátor kultúrneho a literárneho života, brat S. Kisfaludyho. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, 1804 nastúpil na vojenskú akadémiu v Rábe, počas napoleonských vojen bojoval v Taliansku (1805), 1811 odišiel z armády, 1812 študoval maliarstvo vo Viedni a 1815 v Taliansku, 1821/22 začal vydávať literárny almanach Aurora. Predstaviteľ prvej fázy maďarského romantizmu. Sústredil okolo seba mladú generáciu romantických autorov (M. Vörösmarty, G. Czuczor, F. Toldy a i.), čím sa začala éra maďarskej literatúry nazývaná reformkor (reformné obdobie). V dielach podal pravdivý obraz súdobej spoločnosti, kritizoval obmedzenosť a prízemnosť vidieckej inteligencie a šľachty; zaslúžil sa o rozvoj nových literárnych žánrov (ľudová pieseň, balada, poviedka), prvý významný maďarský tvorca poviedky. Z prozaickej tvorby vynikajú cyklus noviel realistického zamerania Útrapy Jonáša Tollagiho (Tollagi Jónás viszontagságai, 1. zväzok 1823, 2. zväzok 1827), satirické poviedky Simon Sulyosdi (Sulyosdi Simon, 1824), Čo robí bocian? (Mit csinál a gólya?, 1824), Veľa problémov pre nič (Sok baj semmiért, 1825), Biely plášť (A fehér köpönyeg, 1826) a So zlom išiel, veselý sa vrátil (Bajjal ment, vígan jött, 1826) a historická novela Tihamér (1825). Priekopník maďarského divadla, najvýznamnejšie sú jeho veselohry Pytači (A kérők, 1817; slov. 1955), Vzbúrenci (A pártütők, 1819) a Sklamania (Csalódások, 1828) a jednoaktovky Čo fígeľ, to groš (Szeget szeggel, 1827; slov. 1885), Skúška vernosti (Hűség próbája, 1828), Nútená dobrosrdečnosť (Kénytelen jószívűség, 1828), Skúpy alebo Nemohol von z izby (A fösvény vagy Nem mehet ki a szobából, 1829; slov. 1892), Falošní vedci (Áltudósok, 1829), Traja odrazu (Három egyszerre, 1830) a i. Autor historických drám Vojvoda Stibor (Stibor vajda, 1818; slov. 1928), Tatári v Uhorsku (A' Tatárok Magyar Országban, 1819), Irena (Irene, 1820) s turecko-gréckou tematikou, Mária Séčiová (Szécsi Mária, 1817) a Nelzor a Amida (Nelzor és Amída, 1822), vlasteneckej elégie Moháč (Mohács, 1824), balady Vianočná noc (Karácsonyéj, 1829), ponášok na ľudové piesne Krásne hranice domoviny (Szülőföldem szép határa, 1828 – 29), Žltý list (Sárga levél, 1828) a i. R. 1836 bola podľa neho nazvaná Kisfaludyho spoločnosť (Kisfaludy Társaság), ktorej cieľom bolo podporovať literárny život a vydávanie kníh, udeľovať literárne ceny ap. (rozpustená 1952).

Kisfaludy, Sándor

Kisfaludy [kiš-], Sándor, 27. 9. 1772 Sümeg, župa Veszprém – 28. 10. 1844 tamže — maďarský básnik, brat K. Kisfaludyho. R. 1788 – 92 študoval filozofiu a právo v Bratislave, 1793 – 96 slúžil v armáde vo Viedni a v Miláne, 1796 sa tam dostal do francúzskeho zajatia (literárne zápisky Denník a moje francúzske väznenie, Napló és francia fogságom, 1796, vydané 1962), 1799 odišiel do výslužby a vrátil sa do Uhorska, od 1830 člen Uhorskej akadémie vied.

Priekopník raných romantických tendencií v maďarskej literatúre, majster znelky (sonetu). Kisfaludyho najvýznamnejším dielom je cyklus ľúbostných básní komponovaný ako ľúbostný román Himfyho lásky (Himfy szerelmei, 1801), ktorý obsahoval časť Žalostná láska (A kesergő szerelem, 1801; po slov. úryvky v antológii Spoveď Dunaja, 1976), neskôr rozšírený o časť Šťastná láska (A boldog szerelem, 1807). Básne sú napísané tzv. Himfyho strofou podľa vzoru F. Petrarcu. Autor veršovaných historických povestí Povesti z maďarského dávnoveku (Regék a magyar előidőből, 1807) a historickej drámy Ján Huňady (Hunyady János, 1816). Kisfaludy preložil časť eposu Oslobodený Jeruzalem T. Tassa a idylický román Gnidský chrám Ch. de Montesquieuho.