Vyhľadávanie podľa kategórií: literatúra – Európa - maďarská literatúra

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 64 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Ady, Endre

Ady, Endre, 22. 11. 1877 Érmindszent, dnes Ady Endre, súčasť obce Căuaș, judeţ Satu Mare, Rumunsko – 27. 1. 1919 Budapešť — maďarský básnik, prozaik a publicista. Študoval právo na univerzite v Debrecíne. Od 1901 redigoval opozičný časopis Nagyváradi Napló (Veľkovaradínsky denník, 1898 – 1934), v ktorom podrobil ostrej kritike klerikalizmus maďarského veľkostatkárskeho režimu, polofeudálnu zaostalosť a nacionalizmus. Jeho radikálne zmýšľanie dotvorila po návšteve Paríža konfrontácia vyspelej francúzskej demokracie so zaostalosťou vlasti. Utvrdil sa v myšlienke, že meštianstvo s buržoáznymi spôsobmi nie je schopné revolučného činu. Bol vedúcou osobnosťou časopisu Nyugat (Západ, 1908 – 41), v ktorom sa združovali predstavitelia demokraticky zmýšľajúcej inteligencie.

Ako ideový vodca stál na čele všetkých hnutí literárnej moderny; do maďarskej poézie vniesol prvky symbolizmu a dekadencie. Spočiatku sa inšpiroval modernou francúzskou poéziou, prekliatymi básnikmi a symbolizmom, neskôr vytvoril osobitý, vlastný literárny štýl, tzv. kritický patriotizmus. Kritizoval hospodárske, sociálne a národné protiklady vo vtedajšej maďarskej spoločnosti. V básnickej tvorbe vyjadroval pocity rozpoltenosti moderného človeka prežívajúceho pocity skepsy a zároveň zameraného na nadosobné hodnoty, na národ a osobne chápaného Boha. Prvú básnickú zbierku Verše (Versek, 1899) napísal ešte v duchu tradičnej maďarskej poézie. Vydanie básnických zbierok Nové verše (Új versek, 1906) a Krv a zlato (Vér és arany, 1907) spôsobilo senzáciu. Ady sa v nich búril proti konzervatívnej polofeudálnej spoločnosti a hlásil sa k demokracii, používal mnohovýznamovú básnickú symboliku a zvláštnu formu voľného verša, čerpal z francúzskeho impresionizmu. Bol oslavovaný ako tvorca novej poézie a zároveň zatracovaný ako vlastizradca s dekadentnými a nezrozumiteľnými textami. Básnické zbierky Na Eliášovom voze (Az Illés szekerén, 1908), Rád by som bol milovaný (Szeretném, ha szeretnének, 1909), Ubiehajúci život (A menekülő élet, 1912) a Kto ma videl? (Ki látott engem?, 1914) jeho poéziu z ideovej i z formálnej stránky prehĺbili. Ostro v nich útočil proti panstvu veľkostatkárov a biskupov, vlasť nazýval močiarom, jazerom smrti, hlásal súdržnosť a porozumenie medzi stredoeurópskymi národmi. Básne posledných rokov života zhrnul v zbierkach Na čele mŕtvych (A halottak élén, 1918) a Posledné lode (Az utolsó hajók, 1923) i vo veršovanom románe Margita chce žiť (Margita élni akar, časopisecky 1912, knižne 1921).

V slovenčine vyšli výbery z Adyho básnickej tvorby Verše (1934), V mladých srdciach (1941), Básne (1950), V mladých srdciach žijem (1978) a Príchod pána (2006), v antológiách Spoveď Dunaja (1976) a Preklady (1978), ako aj výber z krátkej prózy Desaťmiliónová Kleopatra (1959).

Ágh, István

Ágh [ág], István, vlastným menom István Nagy, 24. 3. 1938 Iszkáz, župa Veszprém — maďarský básnik a prozaik, brat L. Nagya. V jeho básnických zbierkach Smie sa spievať (Szabad-e énekelni, 1965) a Medená hora (Rézerdő, 1968) ožívajú spomienky z detstva, resp. skúsenosti z veľkomestského prostredia. Na eliminovanie pocitov odcudzenia hľadal príklady z národnej histórie a literatúry evokáciou ľudského poslania a morálky, pričom základné hodnoty nachádzal v tvorivej práci. Ďalšie zbierky: Zviazanie víly (A tündér megkötözése, 1971), Máš sa dobre? (Jól vagy?, 1977), Volanie odniekiaľ (Hívás valahonnan, 2011), Zobrané verše (Összegyűjtött versek I, II, 2013) a i. Nositeľ Ceny Attilu Józsefa (1969, 1980) a Kossuthovej ceny (1992).

Alabán, František

Alabán, František, aj Ferenc, 25. 2. 1951 Husiná, okres Rimavská Sobota — literárny historik a kritik maďarskej literatúry na Slovensku. Od 1974 pôsobil na Vysokej škole pedagogickej, resp. na Pedagogickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre (1990 – 96 vedúci Katedry maďarského jazyka a literatúry, 1994 – 96 prodekan fakulty), 1996 – 2015 na Filologickej fakulte, resp. na Filozofickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici (1998 – 2007 vedúci Katedry hungaristiky, 2004 – 05 dekan Filologickej fakulty), od 2015 na Univerzite J. Selyeho v Komárne; 2006 profesor. Zaoberá sa dejinami maďarskej literatúry v Maďarsku a na Slovensku po 1948 i vzťahmi medzi nimi. Autor štúdií Výberová bibliografia maďarskej literárnej kritiky v Československu (A csehszlovákiai magyar irodalomkritika válogatott bibliográfiája, 1976), Pokračovanie a zmena (Folytatás és változás, 1984), V blízkosti literatúry (Irodalomközelben, 1992), Po stopách dvoch básnikov (Két költő nyomában, 1995), Hodnota a osobitosť literatúry (Irodalmi érték és sajátosság, 2003), Preklad a jazyková kultúra (2014) a Metamorfózy kultúrnej identity (A kulturális identitás metamorfózisai, 2016).

Almási, Miklós

Almási [-ši], Miklós, 26. 9. 1932 Budapešť — maďarský estetik, literárny teoretik a kritik. Od 1978 profesor, od 2007 emeritný profesor na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti, od 1987 člen Maďarskej akadémie vied. Zaoberá sa teóriou drámy (Cesty modernej drámy, A modern dráma útjain, 1961; Cesty vývinu drámy, A drámafejlődés útjai, 1969), filozofickými a estetickými problémami (Realita zdanlivosti, A látszat valósága, 1971; Dobrodružstvá rozumu, Az értelem kalandjai, 1980; Nemožnosť lásky, A szerelem lehetetlensége, 2012; Úvod do 21. storočia, Bevezetés a 21. századba, 2015), problematikou literárneho umenia (Úsmev apostrofu, A hiányjel mosolya, 1986) a i.

Amadeovci

Amadeovci (Amadé) — uhorský šľachtický rod zo Žitného ostrova, ktorého príslušníci odvodzovali svoj pôvod od veľmožského rodu Guthovcov-Keledovcov. Prvým známym predkom rodu bol komes Homodeus (Omodej, Amadé), ktorého syn Lothard v pol. 13. stor. získal rodový majetok Várkony (Vrakúň) a 1264 panstvo Beš (dnes Gabčíkovo) na Žitnom ostrove a druhý syn Ompud majetky v Zadunajsku. Amadeovci vlastnili majetky vo Veszprémskej a v Rábskej stolici, od 16. stor. časť panstva Branč, Cífer a Slovenské Pravno, v pol. 17. stor. Želiezovce.

Členovia rodu: Michal st. († po 1574) a jeho syn Michal ml. († 1608) zastávali funkcie bratislavských podžupanov; Štefan († 1622), bratislavský podžupan, a Leonard († 1647), 1630 – 45 vicepalatín a kráľovský pokladník, boli počas povstania G. Betlena verní Habsburgovcom, začo 1622 vicepalatín Leonard získal dedičný titul barón. Začiatkom 18. stor. Amadeovci rozpredali veľkú časť majetku a rod začal upadať.

Viacerí členovia boli vysokými štátnymi úradníkmi a hudobníkmi:

Ladislav (László), 12. 3. 1703 Gabčíkovo, okres Dunajská Streda – 22. 12. 1764 Horný Bar, okres Dunajská Streda — barón, cisársky dôstojník, básnik a prekladateľ, predstaviteľ barokovej galantnej poézie. Autor vyše 200 veršov rôzneho charakteru (nábožensky ladené, vojenské veršovanky, ľúbostné verše). Písal po latinsky, maďarsky, nemecky a slovensky, jeho galantná i reflexívna poézia vyniká ľahkosťou a štylistickou i formálnou vycibrenosťou, mal veľký zmysel pre rytmiku a melodickosť verša. Od 1750 dvorský radca Bratislavskej dvorskej komory, od 1754 hospodáril na rodovom majetku;

Tadeáš st. získal 1782 od Jozefa II. povýšenie do grófskeho stavu aj pre svojich potomkov;

Tadeáš ml. (Tádé), 10. 1. 1782 Bratislava – 17. 5. 1845 Viedeň — klavirista a hudobný skladateľ. Vnuk Ladislava. Po štúdiách hospodáril na rodinných majetkoch, 1809 – 11 kapitán bratislavského jazdeckého pluku, od 1831 cisársky dvorský hudobný gróf, 1838 skutočný tajný radca, palatín predialistov. Známy svojimi klavírnymi improvizáciami, autor klavírnych a komorných skladieb. Mecenáš F. Liszta a H. Marschnera.

Amadeovci vymreli po meči 1845 Tadeášom ml., sobášom Dominiky Amadeovej (*1810, †1875) a Emila Üchtritza (*1808, †1886) rod pokračoval ako Üchtritzovci-Amadeovci.

Ambrus, Zoltán

Ambrus [-ruš], Zoltán, 22. 2. 1861 Debrecín – 28. 2. 1932 Budapešť — maďarský prozaik, divadelný kritik, prekladateľ. R. 1877 – 81 študoval právo v Budapešti, 1885 – 86 literatúru v Paríži. Po návrate do Budapešti prispieval do periodík A Hét (Týždeň), Új Magyar Szemle (Nový maďarský obzor) a Nyugat (Západ), 1917 – 22 pôsobil ako riaditeľ maďarského Národného divadla (Nemzeti Színház). V románoch a poviedkach zobrazoval život džentry, zbohatlíkov a snobov, ale i meštiakov. Romány: Podozrenie (A gyanú, 1892; sfilmovaný 1917, réžia Márton Garas, a 2003, réžia József Pacskovszky), September (Szeptember, 1897), Giroflé a Girofla (Giroflé és Girofla, 1901), Barón Berzsenyi a jeho rodina (Berzsenyi báró és családja, 1902), Kráľ Midas (Midás király, 1906; sfilmovaný 1919, réžia Alfréd Deésy). Zaslúžil sa o rozvoj literárnej a divadelnej kritiky (eseje a kritiky Vedúci myslitelia, Vezető elmék, 1913; Večery v divadle, Színházi esték, 1914). Prekladal z francúzštiny (H. de Balzac, G. Flaubert, A. France, G. de Maupassant).

Áprily, Lajos

Áprily [-rij], Lajos, vlastným menom Lajos Jékely, 14. 11. 1887 Brašov, Rumunsko – 6. 8. 1967 Budapešť — maďarský básnik a prekladateľ. V jeho básnickej tvorbe sa odrážajú prírodné krásy rodného Sedmohradska, tajuplné veľhory v zmyslovej konkrétnosti, ako aj myšlienky humanizmu a vzájomnej úcty medzi ľuďmi a národmi. Básnické zbierky: Dedinská elégia (Falusi elégia, 1921), Na Rasmussenovej lodi (Rasmussen hajóján, 1926), Aj ty si básňou (Vers vagy te is, 1926); majster astrálnej formy, elegancie a vkusu bez novátorských prvkov. Nositeľ Ceny Attilu Józsefa (1954).

Arany, János

Arany [-raň], János, 2. 3. 1817 Salonta, Rumunsko – 22. 10. 1882 Budapešť — maďarský básnik, otec L. Aranya. Do literatúry vstúpil komickým eposom Stratená ústava (Az elveszett alkotmány, 1845), v ktorom pranieroval zaostalosť a korupciu maďarskej šľachty a politické pomery v Uhorsku charakteristické ostrým bojom konzervatívcov s liberálmi. Hlavný hrdina jeho lyricko-epickej trilógie Toldi (1847), Toldiho večer (Toldi estéje, 1854) a Toldiho láska (Toldi szerelme, 1879), postava z maďarských povestí zo 14. stor., je symbolom ľudu, jeho sily a túžby po slobode. Na obdobie Bachovho absolutizmu reagoval poéziou preniknutou trpkou iróniou Odkladám lýru (Letészem a lantot), Synovi (Fiamnak) a Doma (Otthon), všetky 1850, a baladami, v ktorých alegorickou formou odsudzoval národný útlak. V realistických eposoch Cigáni z Veľkej Idy (A nagyidai cigányok, 1851) a Blázon Ištók (Bolond Istók, 2 spevy, 1850 – 73) skúmal charakter maďarskej národnej povahy, v Budovej smrti (Buda halála, 1863) opisuje bratovražedný boj Budu a Attilu v hunských časoch. Neskorá lyrika Jesienky (Őszikék, 1877 – 80) je reflexiou starnúceho básnika na život. V slovenčine vyšiel výber Aranyovej poézie v antológii Preklady z maďarských básnikov (1931).

Arany, László

Arany [-raň], László, 24. 3. 1844 Salonta, Rumunsko – 1. 8. 1898 Budapešť — maďarský básnik, esejista, zberateľ ľudových rozprávok. Syn J. Aranya. Vo veršovanom románe Hrdina preludov (A délibábok hőse, 1872) vyjadril dezilúziu a skepticizmus nad maďarskými pomermi v Uhorsku a kritiku oblomovčiny maďarskej džentry neschopnej uskutočniť svoje ideály.

Bábi, Tibor

Bábi, Tibor, vlastným menom Tibor Poczkody, 30. 10. 1925 Báb, okres Nitra – 23. 6. 1978 Bratislava — maďarský básnik a prekladateľ na Slovensku. Predstaviteľ filozoficky ladenej, politicky a spoločensky angažovanej lyriky úzko spätej s osudovými peripetiami maďarskej národnostnej menšiny na Slovensku. V básnických zbierkach Toto je tvoj ľud (Ez a te néped, 1954) a Vlasť moja, vlasť moja (Hazám, hazám, 1955) sa vyrovnával s pocitom života na obidvoch stranách štátnej hranice a s pocitom straty vlasti, pričom sa vyjadroval v ostrých kontrastoch. Ďalšie zbierky: Sťahovavé vtáča (Vándormadár, 1960), V tieni desaťtisíc rokov (Tízezer év árnyékában, 1964), Pieseň prameňa (A forrás éneke, 1965), Slza pod drobnohľadom (Könny a mikroszkóp alatt, 1966). Autor reportáží Z Európy do Európy (Európából Európába, 1973), sociografickej práce Tvár vernosti (A hűség arca, 1974) a zbierky čŕt a poviedok Prameň a potok (Patak és forrás, 1976). Nositeľ Ceny Imreho Madácha (1967).

Bajza, József

Bajza, József, 31. 1. 1804 Szűcsi – 3. 3. 1858 Pešť, dnes súčasť Budapešti — maďarský básnik, literárny a divadelný kritik. Svojou poéziou vytvoril tzv. almanachovskú školu s ideovo príznačnými citovými konvenciami a s melancholickými, silno štylizovanými tónmi. Zdôrazňoval národnú a vlasteneckú funkciu literatúry a bojoval za jej autonómnosť: Teória epigramu (Az epigramma teoriája, 1828), O skladaní románu (A románköltésről, 1833), Národnosť a jazyk (Nemzetiség és nyelv, 1846) a i. Spolu s M. Vörösmartym a F. Toldym vytvorili trojicu prvých predstaviteľov maďarskej romantickej literatúry.

Balašovci

Balašovci, aj Balassovci — uhorský šľachtický rod, ktorého najstarší známy predok bol Synko, otec Detrika (spomínaný prvýkrát 1222 ako zvolenský župan). Pôvodné majetky rodu sa nachádzali vo zvolensko-hontiansko-novohradskej oblasti, za vlády Ondreja II. dostali Tepličku nad Váhom, Varín (Starý hrad) a Žilinu, ktoré potom získal Matúš Čák Trenčiansky; výmenou za tieto majetky dostali Balašovci Ďarmoty, ktoré používali v predikáte (Balašské Ďarmoty), a Modrý Kameň s okolím (panstvom), vlastnili aj Lietavu a Budatín. V 14. – 17. stor. získali trvalo alebo dočasne majetky vo viacerých župách, najmä na Slovensku (plavecké panstvo, Liptovský Hrádok, považskobystrické panstvo, divínske panstvo). Členovia rodu pravidelne zastávali dôležité funkcie v župnej správe: Detrik II. — 1250 – 54 spišský župan; magister Demeter, zač. 14. stor. — bratislavský, zvolenský a šarišský župan a krajinský sudca; magister Donč, ? – pol. 14. stor. — zvolenský, rábsky a komárňanský župan. Ďalší významní členovia rodu:

František, 1731 – 28. 8. 1807 Veľký Krtíš, pochovaný vo Veľkých Zlievcach — uhorský hodnostár, stúpenec osvietenského absolutizmu. Vo vysokých funkciách presadzoval politiku Jozefa II. Od 1777 riaditeľ bratislavského školského obvodu, 1783 predseda Uhorskej komory a strážca koruny, 1785 – 90 chorvátsko-dalmátsky bán. Po 1790 sa venoval otázkam reformy univerzity. Autor historických prác;

Ján, ? – 1575 — zvolenský a hontiansky župan, hlavný kapitán banských miest (1554 – 62), 1562 utrpelo uhorské vojsko pod jeho vedením v bitke pri Sečanoch zdrvujúcu porážku od Turkov, pričom z 12-tis. armády padlo takmer 10-tis. mužov; 1569 bol obvinený z účasti na sprisahaní proti cisárovi, zatknutý a uväznený na Bratislavskom hrade, z ktorého 1570 ušiel, 1575 dobyli Turci rodové sídlo Balašovcov Modrý kameň;

Melicher, okolo 1510 – 9. 2. 1568 Viedeň, pochovaný v Sološnici — uhorský krajinský hodnostár, hontiansky a tekovský župan, 1552 hlavný kapitán uhorských vojsk; protiturecký bojovník, prívrženec Jána Zápoľského, plienil majetky jeho odporcov (preto zbojnícky rytier);

Valent (Bálint), aj Balassi, Balassa, 20. 10. 1554 Zvolen – 30. 5. 1594 Ostrihom, pochovaný v Hybiach — syn Jána, uhorský básnik, prvý predstaviteľ po maďarsky písanej renesančnej lyriky a ľúbostnej lyriky, písal po maďarsky, slovensky i turecky. Od 1575 účastník bojov v Sedmohradsku proti Štefanovi Bátorimu, po jeho voľbe za poľského kráľa s ním odišiel do Poľska, kde sa 1577 zúčastnil bojov pri Gdansku. Vlastnil hradné panstvo Liptovský Hrádok, v 80. rokoch 16. stor. pôsobil v Jágri, Nových Zámkoch, Sedmohradsku a Krakove. Od 1593 účastník protitureckých bojov v pätnásťročnej vojne, zúčastnil sa dobýjania hradov Divín a Modrý Kameň, zomrel na následky zranenia pri obliehaní Ostrihomu. Autor ľúbostných, hrdinských a náboženských básní patriacich k vrcholom európskej renesančnej lyriky, napr. Básní o Júlii (Júlia-versek, 1587 – 88), ktoré vznikli na základe nenaplnenej lásky, ospevujú nedosiahnuteľnú ženu a symbolizujú túžbu po plnom živote. Vytvoril tzv. Balašovu stancu (forma básne), vzor mnohých básnikov. Komédiou Credulus a Júlia (aj Krásna maďarská komédia, Szép magyar komédia, 1588), ktorú 1958 objavil J. Mišianik vo Viedni, položil základy maďarskej ľúbostnej renesančnej komédie a ovplyvnil aj slovenskú renesančnú poéziu. V slovenčine písal najmä nábožensky ladené básne, Pieseň v mene peknej devy je najstaršou svetskou ľúbostnou poéziou napísanou v slovenskom jazyku (uverejnená vo Fančaliho kódexe).

Balogh, Edgár

Balogh [-log], Edgár, 7. 9. 1906 Temešvár, Rumunsko – 19. 6. 1996 Kluž, Rumunsko — maďarský spisovateľ a publicista. Zakladateľ a hlavný predstaviteľ hnutia Sarló (Kosák). Gymnázium absolvoval v Bratislave, etnografiu študoval na filozofickej fakulte Nemeckej univerzity v Prahe. Pôsobil v ČSR, odkiaľ bol pre komunistickú činnosť 1935 vyhostený, potom žil v Rumunsku.

V prácach presadzoval myšlienky pokroku, sociálnej spravodlivosti a porozumenia medzi podunajskými národmi. Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria štúdia Skutočnosť a kultúra v živote maďarstva v Československu (Valóság és kultúra a csehszlovákiai magyarság életében, 1935), v ktorej načrtol problematiku národnostného hnutia na Slovensku, a memoáre Sedem pokusov (Hét próba, 1965), v ktorých spracoval dejiny hnutia Sarló. Autor štúdií Nepísaná história (Íratlan történelem, 1939), Od Sudet po Čierne more (A Szudétáktól a Fekete-tengerig, 1945), Priama reč (Egyenes beszéd, 1957), Pero a ľudskosť (Toll és emberség, 1965), Maďari, Rumuni, Slovania (Magyarok, románok, szlávok, 1986) a zbierky poviedok Krídlový oltár (Szárnyas oltár, 1978).

Barak, László

Barak, László, 8. 9. 1953 Mužla, okres Nové Zámky — maďarský básnik na Slovensku. V tvorbe reaguje na spoločenské zmeny pocitmi mladého intelektuála. Autor básnických zbierok Sancho Panza je smutný (Sancho Panza szomorú, 1981), Utopené plagáty (Vízbe fúlt plakátok, 1982), Krotký pamflet (Szelíd pamflet, 1987), Vek inzultácií (Inzultusok kora, 1992), Aj tak ťa odkrágľujú (Úgyis kicsinálnak, 2001), A čo ak je predsa len štetka? (És ha mégis ringyó?, 2002), Retúr do pekla (Retúr a pokolba, 2005; slov. 2006), Najkrajšie básne Lászla Baraka (Barak László legszebb versei, 2007) a veršov pre deti Obchod času (Időbolt, 1990).

Baróti Szabó, Dávid

Baróti Szabó [-ty sa-], Dávid, 10. 4. 1739 Barót, dnes Baraolt, Rumunsko – 22. 11. 1819 Virt, okres Komárno — maďarský básnik a prekladateľ. R. 1757 vstúpil do jezuitského rádu, 1765 – 70 študoval teológiu v Košiciach. Pôsobil ako stredoškolský učiteľ. S J. Batsányim a F. Kazinczym založil v Košiciach časopis Magyar Museum (Maďarské múzeum, 1788 – 93). Predstaviteľ maďarského klasicizmu, s Józsefom Rájnisom (*1741, †1812) a M. Révaiom vytvárali tzv. klasicistickú triádu. V spise Tri knihy rozličných veršov vzatých na novú mieru (Uj mértékre vett külömb verseknek árom könyvei, 1777) odporúčal nahradiť dovtedy prevládajúci alexandrín klasickým veršom. Autor básní K padlému orechu (A ledőlt diófához, 1790), K mesiacu (A hóldhoz, 1791), K jari (A tavaszhoz, 1797) a i. Preložil Vergíliovu Aeneidu.

Batsányi, János

Batsányi [-čáni], János, aj Bacsányi, 9. 5. 1763 Tapolca – 12. 5. 1845 Linz — maďarský osvietenský básnik a novinár. Redaktor časopisu Magyar Museum (Maďarské múzeum, 1788 – 93), v ktorom uverejňoval svoje politické básne, napr. Veštec (A látó, 1791), Na európske vojny (Az európai hadakozásokra, 1792) a i. Báseň Na zmeny vo Francúzsku (A franciaországi változásokra, 1789) je prvým prejavom sympatie k Francúzskej revolúcii. Pre sympatie k jakobínom 1794 – 97 väznený v Kufsteine, potom žil vo Viedni a v Paríži, do konca života internovaný v Linzi. Dielo: básnická zbierka Kufsteinské elégie (Kufsteini elégiák, 1795), básne Rab a vták (A rab és a madár, 1795), Varna a Moháč (Várna és Mohács,1808), Rozjímanie (Tűnődés, druhé desaťročie 19. stor.) a i.

Batta, György

Batta, György, 10. 1. 1943 Rimavská Sobota — maďarský básnik, novinár a prekladateľ maďarskej literatúry na Slovensku. Člen literárnej skupiny Negyek (Štyria). V básnickej tvorbe zachytáva dynamické momenty, objavuje sa v nej moderný obraz sveta, ako aj pocity mladej generácie, dominujú optimizmus, ľahkosť a hravosť; z formálnej stránky inklinuje k avantgardnej poézii. Autor básnických zbierok Kvet otvára hlaveň pušky (Virágot nyit a puskacső, 1965), Testament (Testamentum, 1969), Dvadsiata svetová vojna (Huszadik világháború, 1974) a Veta o láske (Egy mondat a szeretetről, 1991), esejí Pätnásť športových reportáží (Tizenöt sportriport, 1973), divadelných hier Kohútí tanec (Kakastánc, 1977), ktorá je voľným rozhovorom o vybraných problémoch súčasnosti, a Lampáš z tekvice (Töklámpás, 1980) i monografie Farby k portrétu Zoltána Fábryho (Színek Fábry Zoltán portréjához, 1990).

Benjámin, László

Benjámin, László, 5. 12. 1915 Budapešť – 18. 8. 1986 tamže — maďarský básnik, publicista a prekladateľ. Jeho básnická tvorba sa rozvíjala pod vplyvom autorov združených okolo časopisu Nyugat (Západ), E. Adyho a poézie robotníckych autorov. V prvej básnickej zbierke Hviezda neprišla (A csillag nem jött, 1939) ožívajú jeho zážitky zo života veľkomestského proletariátu, témou básnickej zbierky Po stvorení (A teremtés után, 1948) sú vojnové zážitky.

Po 1948 tvoril angažovanú lyriku preniknutú optimizmom (zbierka Večne žiť, Örökké élni, 1949), na roky kultu osobnosti reagoval kriticky, po 1956 väznený. V zbierkach Jediný život (Egyetlen élet, 1956), Piate ročné obdobie (Ötödik évszak, 1962), V zajatí morí (Tengerek fogságában, 1967) a i. sa postupne vymanil z krízy a znova sa angažoval za ľudské a spoločenské ideály. Nositeľ viacerých ocenení.

Bereck, József

Bereck [-rek], József, 9. 3. 1945 Dolný Bar, okres Dunajská Streda – 16. 1. 2013 Dunajská Streda — maďarský prozaik na Slovensku, žurnalista a prekladateľ, autor psychologických próz. V zbierke poviedok Pred búrkou (Vihar előtt, 1974), v románe Môj starký, ten posledný (Öregem, az utolsó, 1977), v zbierke noviel Porážka (Vereség, 1981) a v spomienkových črtách Náruživé prebudenie (Indulatos ébredés, 1988) sa formou lyrizovaných výpovedí vyznával z generačných pocitov, pričom niektoré z príbehov lokalizoval na rodný Žitný ostrov. V slovenčine vyšiel výber z jeho tvorby Chvíle lásky (1983). Nositeľ Ceny Imreho Madácha (1997).

Berzsenyi, Dániel

Berzsenyi [-ženi], Dániel, 7. 5. 1776 Egyházashetye, župa Vas – 24. 2. 1836 Nikla, župa Somogy — maďarský básnik. Jeho spočiatku lyrická, neskôr meditatívna a vlastenecká tvorba je charakteristická vznešeným štýlom a vzletným jazykom, neskôr sa jeho záujem pod vplyvom ideí osvietenstva sústreďoval na ďalší osud národa.

Autor ód K povstalej šľachte (A felkölt nemességhez, 1797), K Maďarom (A magyarokhoz, 2 diely, 1807 – 10) a Prosba (Fohászkodás, 1810), v ktorej ovplyvnený I. Kantom syntetizoval kresťanstvo so súdobými teóriami filozofického myslenia, pričom racionálne poznanie Boha považoval za nemožné, epigramov K Napoleonovi (Napoleonhoz, 1814), v ktorých oslavuje víťazstvo slobody nad tyraniou, i básne Vandalská múdrosť (Vandal bölcseség, 1814 – 15) vyzdvihujúcej vzdelanie a humánnosť.

Bessenyei, György

Bessenyei [-šenei], György, 1746 alebo 1747 Tiszabercel – 24. 2. 1811 Pusztakovácsi, dnes Bakonszeg — maďarský spisovateľ, filozof a dramatik. Vedúca osobnosť maďarskej osvietenskej literatúry.

Vo filozofických a v historických drámach Agisova tragédia (Ágis trágédiája, 1772) a Tragédia Ladislava Huňadyho (Hunyadi László’ trágédiája, 1772) i vo veselohrách Filozof (A filozófus, 1777) a Lais (napísaná 1777, vydaná 1899) sa zaoberal problematikou osvietenského absolutizmu v Uhorsku, ako aj problematikou kultúrnej zaostalosti a provinčnosti šľachty, pričom kritizoval spôsob života aristokracie. Vo filozofickej básni Svet prírody (A természet világa, napísaná 1799, vydaná 1898) a vo filozofických traktátoch Biharský pustovník (A bihari remete, napísaný 1804, vydaný 1894) a Hľadanie rozumu (Az értelemnek keresése, napísaný 1804, vydaný časopisecky 1955 – 56, knižne 1986 v súbornom vydaní Prozaické diela 1802 – 1804, Prózai munkák, 1802 – 1804) sa v duchu materialistického svetonázoru zamýšľa nad zmyslom života a nad možnosťami a hranicami ľudského poznania. Filozofický román Tarimenove cesty (Tarimenes utazása, napísaný 1804, vydaný 1930) zobrazuje ideálnu utopickú formu štátu Totoposz, ktorého snem prijímal rôzne osvietenské reformy.

Bettes, István

Bettes [-teš], István, 15. 8. 1954 Rimavská Sobota — maďarský básnik a prekladateľ na Slovensku. R. 1981 absolvoval archívnictvo na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, 1981 – 84 pôsobil ako učiteľ na základnej škole v Rimavskej Sobote, 1984 – 89 archivár Csemadoku a maďarskej redakcie Československého rozhlasu, od 1991 v slobodnom povolaní.

Publikovať začal už v 70. rokoch 20. stor., v básnických zbierkach Prijímanie klaunov (Bohócok áldozása, 1981), Medzi dvoma kotrmelcami (Két bukfenc között, 1985), V čase rozšklbanej piesne (Szétcincált ének idején, 1990), Lyrický alarm (Lírai vészjel, 1999) a i. ironickým až groteskným spôsobom zobrazuje anomálie života, pričom využíva rôzne jazykové hry a polohy. Nositeľ Ceny Imreho Madácha (1990).

Bod, Péter

Bod, Péter, 22. 2. 1712 Felsőcsernáton (rum. Cernatu de Sus), dnes súčasť Cernatu, Rumunsko – 2. 3. 1769 Magyarigen, dnes Ighiu, Rumunsko — maďarský literárny a cirkevný historik, reformovaný kňaz. Po štúdiách v Holandsku dvorný kňaz grófky Katy Betlenovej (Betlen, *1700, †1759).

Priekopník maďarskej vedy, literárnej a cirkevnej histórie neskorého baroka v Sedmohradsku. Nadväzujúc na dielo D. Cvitingera, M. Rotaridesa a i., vydal slovník maďarských spisovateľov Maďarský Athenas (Magyar Athenas, 1766), ktorý obsahuje heslá vyše 500 maďarských autorov z celého Uhorska a je dôležitým prameňom literárnej histórie. Autor monografie o maďarských prekladoch Biblie Dejiny svätej Biblie (A’ szent bibliának historiája, 1748) a práce Maďarské cirkevné dejiny (Historia Hungarorum ecclesiastica, napísaná 1756, vydaná v 3 zväzkoch 1888 – 90). V diele Svätý Hilarius (Szent Hilarius, 1760) píše o svetských záležitostiach, o činoch mužov a žien, dobre a zle, bohatstve a chudobe, živote a smrti. Námet čerpal z nemeckej zbierky v štýle curiosa questio.

Bölöni, György

Bölöni, György (Sámuel), 30. 10. 1882 Szilágysomlyó (rum. Şimleu Sălajului), dnes Şimleu Silvaniei, Rumunsko – 11. 9. 1959 Budapešť — maďarský spisovateľ, literárny historik, publicista a prekladateľ. Po skončení štúdií práva novinár v Paríži, kde sa zoznámil s E. Adym. Účastník revolúcie 1918 – 19. Po 1. svetovej vojne v diplomatických službách v Holandsku, po návrate predseda Maďarského PEN clubu, šéfredaktor časopisu Élet és irodalom (Život a literatúra). Účastník antifašistického hnutia.

Autor základných monografií o E. Adym Skutočný Ady (Az igazi Ady, 1934) a Novinár Ady (Ady az újságíró, 1956). Nositeľ Baumgartenovej ceny (1948) a Kossuthovej ceny (1955).

Bródy, Sándor

Bródy, Sándor, 23. 7. 1863 Eger – 12. 8. 1924 Budapešť — maďarský prozaik, dramatik a žurnalista. Novinár v Kluži, od 1890 v Budapešti, kde 1900 – 02 vydával časopis Fehér Könyv (Biela kniha), 1903 – 05 založil a spolu s G. Gárdonyim a Z. Ambrusom viedol časopis Jövendő (Budúcnosť), v ktorom žiadal spoločenské a hospodárske reformy Uhorska.

Priekopník naturalizmu v maďarskej literatúre. V zbierke poviedok Bieda (Nyomor, 1884) a v cykle noviel Pestúnka Alžbeta (Erzsébet dajka, 1902) si všímal život rozličných vrstiev v mestskom prostredí. Autor divadelných hier Dojka (A dada, 1902; slov. 1976; sfilmovaná napr. 1987, réžia Peter Léner) o tragckom osude dievčaťa z dediny, ktoré odišlo pracovať do mesta, Slečna učiteľka (A tanítónő, 1908; sfilmovaná napr. 1945, réžia Márton Keleti) o konflikte dvoch morálnych postojov a rozdielnych hodnotových rebríčkov, keď mladú učiteľku v dôsledku odmietania amorálnych návrhov dedinských boháčov vyhodia zo školy, a Medik (A medikus, 1911; sfilmovaná 1974, réžia Otto Ádám) i spoločenskokritických realistických románov Strieborná koza (Az ezüst kecske, 1898; sfilmovaný 1916, réžia M. Curtiz) a Rytier dňa (A nap lovagja, 1902; sfilmovaný napr. 1987, réžia Levente Málnay) o karieristoch.

Csoóri, Sándor

Csoóri [čó-], Sándor, 3. 2. 1930 Zámoly – 12. 9. 2016 Üröm — maďarský básnik, prozaik a esejista. Vo svojej tvorbe spočiatku vyjadroval pocity a skúsenosti dedinskej mládeže a inteligencie, neskôr sa venoval problematike každodenného života, morálnej zodpovednosti človeka za vlastný osud i za osud národa. Je autorom básnických zbierok Vyletí vták (Felröppen a madár, 1954), Čertov motýlik (Ördögpille, 1957), Útek zo samoty (Menekűlés a magányból, 1962), Spomienky návštevníka (A látogató emlékei, 1977) a So zelenou vetvičkou v ruke (Kezemben zöld ág, 1985), esejistického cestopisu Kubánsky denník (Kubai napló, 1965), zbierok noviel a esejí Cestovanie v polosne (Utazás, félálomban, 1974) a Nomádsky denník (Nomád napló, 1978), mikrorománu Bahenný dážď (Iszapeső, 1981) a spolu s režisérom Sándorom Sárom (*1933, †2019) filmového scenára 80 husárov (80 huszár, 1978). Bol nositeľom Ceny Attilu Józsefa (1954, 1970), Kossuthovej ceny (1990) a Veľkej Kossuthovej ceny (2012).

Dobos, László

Dobos [-boš], László, 28. 10. 1930 Kráľovský Chlmec, okres Trebišov – 25. 7. 2014 Bratislava — maďarský prozaik, literárny kritik a esejista pôsobiaci na Slovensku. V moderne komponovaných prózach zobrazoval osudové problémy maďarskej národnosti na Slovensku. Je autorom románov Ďaleko boli hviezdy (Messze voltak a csillagok, 1963; slov. 1963), Vyhnanci (Földönfutók, 1967; zdramatizovaný 2005, réžia Sándor Beke) komponovanom ako dialóg spisovateľa (niekdajšieho maďarského študenta) a pilota (bývalého slovenského pohraničníka) s prelínajúcimi sa príbehmi a spomienkami, V jedinej košeli (Egy szál ingben, 1976), ktorý zachytáva takmer celé obdobie existencie maďarskej národnosti v ČSR, Snehová prikrývka (Hólepedő, 1979) a Vo víre (Sodrásban, 1984), o období stalinizmu, esejí Kniha starostí (Gondok könyve, 1982) a zbierky poviedok S vaším dovolením (Engedelmével, 1987). Bol nositeľom viacerých ocenení, napr. Ceny Imreho Madácha (1968), Ceny Gábora Bethlena (1991) a Kossuthovej ceny (1994).

Dobossy, László

Dobossy [-ši], László, pseudonym László Czuczor, 9. 8. 1910 Vlčany, okres Šaľa – 27. 1. 1999 Budapešť — maďarský literárny historik, bohemista a romanista. Študoval na Sorbone v Paríži a na Karlovej univerzite v Prahe. V 30. rokoch 20. stor. bol poprednou osobnosťou hnutia mladej maďarskej inteligencie v ČSR Sarló (Kosák). Počas 2. svetovej vojny žil vo Francúzsku, 1945 – 50 bol vedecký spolupracovník a riaditeľ Maďarského inštitútu v Paríži. Od roku 1950 žil v Maďarsku, kde pôsobil ako profesor slavistiky na univerzite v Budapešti.

Zaoberal sa francúzskou a českou literatúrou. Je autorom Česko-maďarského slovníka (Cseh-magyar szótár, 1. zväzok A – O, 2. zväzok P – Z, 1960), Dejín francúzskej literatúry (A francia irodalom története, 2 zväzky, 1963), monografií Čapek (1961), Romain Rolland. Človek a spisovateľ (Romain Rolland. Az ember és az író, 1961), Hašek (1963), Haškov svet (Hašek világa, 1970), literárnych štúdií Medzi dvoma domovinami (Két haza között, 1981), Proti predsudkom literárnej štúdie (Előítéletek ellen, 1985) a i.

Duba, Gyula

Duba, Gyula, 8. 6. 1930 Hontianska Vrbica, okr. Levice — maďarský prozaik a publicista. Debutoval satirami a humoreskami Človek, ktorý sa smeje a iné veselé príbehy (A nevető ember és egyéb vidám írások, 1959), Moja žena koketuje a ďalšie humorné príbehy (Szemez a feleségem és egyéb humoros írások, 1961), No, kto som? (Na, ki vagyok?, 1965), v ktorých ironizoval individualistov, nedostatky spoločnosti a kultúrneho života. V satirickej zbierke poviedok Na bezhviezdnom nebi pštros (Csillagtalan égen struccmadár, 1963; slov. 1966) zobrazil motív žiarlivého manžela a ženy, ktorá sa chce každému páčiť.

Neskôr sa venoval problémom roľníkov, vidieckej inteligencie a maďarskej menšiny na Slovensku, využívajúc prelínanie časových rovín, striedanie rozprávačského času a asociačnú charakterizáciu. Je autorom autobiografického románu Voľný pád (Szabadesés, 1969), v ktorom príslušníka mladej bratislavskej inteligencie prenasledujú spomienky na rodnú dedinu, sociografie Vajatajúci sedliacky svet (Vajúdó parasztvilág, 1974) o postupnom zániku tradičného dedinského života na rodnom dolnom Pohroní v 50. rokoch, románovej kroniky Šťuky sa trú (Ívnak a csukák, 1977), v ktorej realisticky priblížil tri povojnové roky dedinky na dolnom Pohroní, románov Vírivý čas (Örvénylő idő, 1982) a Vysnívali si more (Álmodtak tengert, 2 zväzky, 1993 – 94), v ktorom nastoľuje problém dvoch svetov mesta a dediny, zbierok noviel Skok do neznáma (Ugrás a semmibe, 1971; slov. 1976) a Anjel alebo strašidlo? (Angyal vagy madárijesztő?, 1975), zbierky kritík a štúdií Skutočnosť a životný pocit (Valóság és életérzés, 1972), literárnych paródií na kolegov a priateľov spisovateľov Kádrovanie na (vreckovom) Parnase (Káderezés a (zseb) Parnasszuson, 1979) a satír Únos dreziny (Az elrabolt taliga, 1980) a Rozprávajúci vrah (A mesélő gyilkos, 1992). Je nositeľom viacerých ocenení, napr. Ceny Imreho Madácha (1967, 1970, 1975, 1982) a Ceny Attilu Józsefa (2004).

Esterházy, Péter

Esterházy, Péter, 14. 4. 1950 Budapešť – 14. 7. 2016 tamže — maďarský prozaik a publicista. Bol potomkom uhorského šľachtického rodu Esterháziovcov. Absolvoval prírodovedeckú fakultu budapeštianskej univerzity, od roku 1978 pôsobil ako slobodný umelec. Bol výraznou osobnosťou maďarskej postmodernej prózy. Jeho tvorba má spoločensko-psychologický charakter, snaží sa v nej pomocou hry s jazykovými prostriedkami a analýzy odkrývať životné postoje, myšlienkový a životný štýl i životné pocity, vzťahy človeka k umeniu, dejinám i medzi ľuďmi navzájom a sprítomniť esenciu vecí.

Je autorom zbierky poviedok V pápežských vodách nebuď pirátom! (Pápai vizeken ne kalózkodj!, 1977) a románov Výrobný román (mikrrroromán) (Termelési-regény (kisssregény), 1979), Kto ručí za bezpečnosť lady? (Ki szavatol a lady biztonságáért?, 1982), Malá maďarská pornografia (Kis Magyar Pornográfia, 1984), Pomocné slovesá srdca (A szív segédigéi, 1985; slov. 2009), Hrabalova kniha (Hrabal könyve, 1990), Jedna žena (Egy nő, 1995; slov. 2011), Harmonia cælestis (2000; slov. 2005), Žiadne umenie (Semmi művészet, 2008; slov. 2009), Jednoduchý príbeh čiarka sto strán: šermovacia verzia (Egyszerű történet vessző száz oldal – a kardozós változat, 2013; slov. 2013), Jednoduchý príbeh čiarka sto strán: verzia podľa Marka (Egyszerű történet vessző száz oldal – a Márk változat, 2014; slov. 2014), esejí Preparovaná labuť (A kitömött hattyú, 1988) a i. Bol nositeľom viacerých ocenení, napr. Kossuthovej ceny (1996), Rakúskej štátnej ceny za európsku literatúru (1999) a Ceny Sándora Máraia (2001).

Fábry, Zoltán

Fábry, Zoltán, 10. 8. 1897 Štós, okres Košice-okolie – 31. 5. 1970 tamže — maďarský publicista a literárny kritik žijúci na Slovensku. V rokoch 1926 – 39 bol redaktorom časopisov Korunk (Naša doba) v Kluži, 1931 – 36 Az Út (Cesta), spolupracoval s časopismi DAV a Tvorba. V publicistickej a literárnokritickej tvorbe venoval pozornosť najmä protivojnovej a antifašistickej nemeckej a maďarskej literatúre v Československu. V medzivojnovom období bol inšpirátorom protifašistického hnutia v maďarskej kultúre na Slovensku. Počas 2. svetovej vojny pracoval v antifašistickom a protivojnovom hnutí. Za protifašistické články bol v roku 1939 a 1941 väznený v Ilave.

V kritikách Tretí rozkvet (Harmadvirágzás, časopisecky 1954, knižne 1963) a Menej veršov – viac poézie (Kevesebb verset – több költészetet, časopisecky 1955) napísal o 15 pôvodných maďarských dielach, ktoré vyšli na Slovensku po roku 1950, čím výrazne prispel k rozvoju maďarskej literatúry na Slovensku. Na základe jeho kritickej činnosti vznikol žáner literatúra skutočnosti. Je autorom štúdií a esejí Príkaz doby (Korparancs, 1934), Proti vojakom a zbraniam (Fegyver s vitéz ellen, 1937), Pravda myšlienky (A gondolat igaza, 1955), Pravda mieru (A béke igaza, 1956), Otázniky novely (A novella kérdőjelei, časopisecky 1960), Ľudia v neľudskosti (Emberek az embertelenségben, 1962), Naša vlasť Európa (Hazánk, Európa, 1967) a Dopoludnia v Štóse (Stószi délelőttök, 1968). V slovenčine vyšiel výber jeho štúdií pod názvom Pravda myšlienky a mieru (1958) a Vox humana (1974). Monografie o ňom napísali S. Csanda (Zoltán Fábry, Fábry Zoltán, 1980) a Z. Fónod (V pohnutom svete, Megmozdult világban, 1987). Bol nositeľom Ceny Imreho Madácha (1967).

Faludi, Ferenc

Faludi, Ferenc, 25. 3. 1704 Németújvár, dnes Güssing, Rakúsko – 18. 12. 1779 Rohonc, dnes Rechnitz, Rakúsko — maďarský básnik, prozaik a prekladateľ. V roku 1720 vstúpil do jezuitského rádu a po štúdiách filozofie v Grazi a teológie vo Viedni bol v roku 1734 vysvätený za kňaza. Pôsobil ako profesor na rehoľných gymnáziách, potom ako kňaz v Budíne a Banskej Bystrici, 1736 – 37 bol profesor a vychovávateľ novicov na viedenskom Pázmáneu, 1737 – 40 profesor filozofie v Grazi, 1740 – 45 maďarský spovedník v Chráme sv. Petra v Ríme, 1746 – 47 profesor teológie v Trnave a 1747 – 48 na viedenskom Tereziáne (Teresianum). V rokoch 1748 – 51 pôsobil ako riaditeľ akademickej tlačiarne v Trnave, 1751 – 54 ako predstavený rehoľného domu. V rokoch 1754 – 57 bol riaditeľom gymnázia v Kőszegu, 1759 – 73 riaditeľom jezuitskej knižnice v Bratislave. Po rozpustení rádu žil na panstve Baťánovcov v Rohonci.

Bol významným predstaviteľom maďarského rokoka, priekopníkom ľudovosti v maďarskej literatúre a jej formálnym reformátorom. Je autorom prvého sonetu v maďarskej literatúre O fajke (A pipárul). V tvorbe vychádzal z neskorého baroka španielsko-talianskeho kultúrneho okruhu. Písal náboženskú, galantnú i pastiersku poéziu ovplyvnenú napr. P. Metastasiom, v próze adaptoval moralistickú anglickú a španielsku barokovú a rokokovú prózu. Napísal moralistické prózy Šľachtic poučený o nábožnej dobrote a šťastnom živote (Istenes jóságra, és szerentsés bóldog életre oktatott nemes ember, 1748), Šľachtičná poučená o nábožnej dobrote a šťastnom živote (Istenes jóságra, és szerentsés bóldog életre oktatott nemes asszony, 1748) a Mladý šľachtic poučený o nábožnej dobrote a šťastnom živote (Istenes jóságra, és szerentsés bóldog életre oktatott nemes urfi, 1771), všetky podľa anglického jezuitu Williama Darrella (*1651, †1721), Múdry a pozorný dvoran (Bölts, és Figyelmetes udvari ember, 1750) podľa španielskeho moralistu B. Graciána a zbierku noviel Zimné noci (Téli éjszakák, 1787).

Faludy, György

Faludy, György, vlastným menom György Bernát József Leimdörfer, 22. 9. 1910 Budapešť – 1. 9. 2006 tamže — maďarský básnik, publicista a prekladateľ. V roku 1939 emigroval do Paríža, odtiaľ do Maroka, od roku 1941 žil v USA. V roku 1946 sa vrátil do Maďarska, kde pôsobil v časopise Népszava (Hlas ľudu) až do roku 1950, keď bol neoprávnene odsúdený na nútené práce (1953 rehabilitovaný). Koncom roku 1956 emigroval do Viedne, potom do Londýna, kde bol redaktorom časopisu Irodalmi Újság (Literárne noviny), po 1963 žil vo Florencii a na Malte, od 1967 v Kanade. Do roku 1971 prednášal na Kolumbijskej univerzite v New Yorku a na viacerých univerzitách v USA a Kanade.

Je autorom básnických zbierok Pompejská stráž (A pompeji strázsa, 1938), Po jesennej rose (Őszi harmat után, 1947), Listy budúcim pokoleniam (Levelek az utókorhoz, 1975), Väzenské verše 1949 – 52 (Börtönversek 1949 – 52, 1983), výberu básní Kniha spomienok na červenú Byzanciu (Emlékkönyv a rőt Bizáncról, 1961) a autobiografie Moje šťastné dni v pekle (My Happy Days in Hell, angl. 1962; maď. Pokolbeli víg napjaim, 1987). Prekladal balady F. Villona. V roku 1938 vydal preklad antifašistickej európskej poézie Antológia európskych básnikov (Európai költők antológiája). Bol nositeľom viacerých ocenení, napr. Kossuthovej ceny (1994).

Farkas, István

Farkas [-kaš], István, 18. 5. 1900 Martin – 23. 12. 1975 Svätý Jur, okres Pezinok — maďarský prozaik, publicista a prekladateľ pôsobiaci na Slovensku. Pôsobil ako učiteľ v Jelšovci, Šahách, Nagykanizsi a vo Svätom Jure. V rokoch 1925 – 28 bol redaktor a vydavateľ časopisu Új Társaság – Neue Gesellschaft (Nová spoločnosť), 1926 – 28 časopisu maďarských skautov A Cserkész (Skaut), 1929 redaktor spoločenského, kultúrneho a literárneho časopisu A Hét (Týždeň), 1934 – 38 Magyar Család (Maďarská rodina) v Šahách. Bol spoluzakladateľom Madáchovho kruhu v Lučenci.

V tvorbe preferoval maďarsko-slovenské literárne vzťahy, pravidelne uverejňoval v slovenských časopisoch (Slovenské pohľady, Slovenské smery umelecké, Elán a i.). Je autorom zbierky noviel V sedemnástom (Tizenhétben, 1925), románu Vzkriesenie duší (Lelkek feltámadása, 1926), noviel Jednoduché príbehy (Egyszerű történetek, 1927), románu pre mládež Zázračné prázdniny (Csodálatos vakáció, 1932) a i. Zostavil a do maďarčiny preložil Antológiu slovenskej prózy (Szlovák prózai antológia, 1928).

Fáy, András

Fáy, András, 30. 5. 1786 Kohány, dnes Kochanovce, súčasť obce Sečovce, okres Trebišov – 26. 7. 1864 Pešť, dnes súčasť Budapešti — maďarský prozaik, publicista a politik, propagátor ideí Š. Séčéniho. Jeden z priekopníkov maďarského spoločenského románu. Aktívne sa zapájal do spoločenského a kultúrneho života, v rokoch 1832 – 36 pôsobil ako poslanec uhorského snemu za peštiansku stolicu. V roku 1840 založil prvú maďarskú sporiteľňu. V roku 1831 sa stal čestným členom Uhorskej akadémie vied, od 1845 bol jej podpredsedom. Po revolúcii v roku 1848 odišiel z verejného života.

Ohlas získal generačným románom z patriarchálneho obdobia uhorskej strednej šľachty v reformnom období Dom Béltekyovcov (A’ Béltekÿ ház, 2 zväzky, 1832), ktorý bol prvým maďarským spoločenským románom. Beletristickými prostriedkami v ňom propagoval reformné myšlienky Š. Séčéniho. Je tiež autorom románov Rodina Halmayovcov (A Halmay-család, 1858), historickej drámy Dvaja Bátoriovci (A’ két Báthorÿ, 1827), zbierky bájok a aforizmov Pôvodné bájky a aforizmy Andrása Fáya (Fáy András eredeti Meséi és Aphorizmái, 1820) a komédie Staré peniaze alebo Sedmohradčania v Uhorsku (A’ régi pénzek, vagy az erdélyiek Magyarországban, 1824).

Fazekas, Mihály

Fazekas [-kaš], Mihály, 6. 1. 1766 Debrecín – 23. 2. 1828 tamže — maďarský básnik a botanik. Literárnu činnosť začal po dlhej vojenskej službe v Haliči, Moldavsku a západnej Európe. So Sámuelom Diószegim (*1761, †1813) napísali prvú maďarskú botaniku Maďarské rastlinstvo (Magyar füvészkönyv, 1807).

Preslávil sa komickým eposom v hexametroch Husiar Matyi (Lúdas Matyi, napísaný 1804, vydaný 1815; slov. 1954) na motívy ľudovej rozprávky o nepoddajnom ľudovom hrdinovi, ktorý sa odvážne stavia proti panskej zlovôli a svojou vynachádzavosťou a šibalstvom pomstí krivdy páchané na chudobnom dedinskom ľude. V rokoch 1804 – 19 napísal ľúbostné a prírodné verše Ruszánda, moldavská kráska (Ruszánda, moldvai szép), K jari (A tavaszhoz), Letná večerná pieseň (Nyári esti dal), Pieseň z Hortobágye (Hortobágyi dal) a i. V duchu osvietenskej osvety každoročne vydával Debrecínsky maďarský kalendár (Debreceni magyar kalendárium, 1819 – 28).

Fekete, Gyula

Fekete, Gyula, 26. 2. 1922 Mezőkeresztes – 16. 1. 2010 Budapešť — maďarský prozaik, publicista a literárny kritik. V prózach si všímal najmä konflikty moderného života, civilizačné problémy a ich dosah na individuálny a spoločenský život súčasného človeka na vidieku i vo veľkomestskom prostredí, celkové problémy medziľudských vzťahov, ako aj emancipačné úsilie moderných žien.

Je autorom mikrorománov Májový strom (Májusfa, 1952) a Kati (1953), vedecko-fantastických románov Modrý ostrov (A kék sziget, 1959) a Planéta zaľúbených (Szerelmesek bolygója, 1964; slov. 1966), románov Kráska dediny (A falu szépe, 1961), Lekárova smrť (Az orvos halála, 1963; slov. 1966), Tisícprvý rok (Ezeregyedik esztendő, 1965), Vyznanie do rána (Vallomás hajnalig, 1970), Medové týždne (Mézeshetek, 1975) a Chýba jeden muž (Hiányzik egy férfi, 1978), poviedok Vedomie (Eszmélet, 1953) a Únos dievčaťa (Lányszöktetés, 1966), eseje Meditácie o Amerike (Meditáció Amerikáról, 1987) a rozprávok pre deti.

Fodor, József

Fodor, József, 22. 4. 1898 Nagyilonda (rumunsky Ileanda Mare), dnes Ileanda, Rumunsko – 7. 10. 1973 Budapešť — maďarský básnik, publicista a prekladateľ. R. 1923 – 29 redaktor časopisu Az Est (Večer), 1929 – 31 jeho spravodajca v Berlíne. Jeho básnické zbierky z tohto obdobia Oddychujúce lesy (Lihegő erdők, 1927), Epilóg (Utóhang, 1935), Bez harmónie (Összhang nélkül, 1938) a i. sa vyznačujú hlbokou ľudskou a morálnou zodpovednosťou, pokrokovými myšlienkami, humanistickými víziami, bohatstvom metafor a unikátnym profetickým jazykovým výrazom ovplyvneným E. Adym a D. Berzsenyim. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia. Po 1949 sa pod tlakom dogmatickej kultúrnej politiky utiahol do ústrania, do literatúry sa vrátil po 1956.

Autor básnických zbierok Piesne počas dňa (Énekek napközben, 1966), Tvorivý nepokoj (Teremtő nyugtalanság, 1968) a Nekonečný pochod (Végtelen menet, 1973), básnických výberov Výstredný sviatok (Szertelen ünnep, 1963) a Vydrž ešte, žiara (Tarts még, ragyogás, 1978), memoárov Ľudia a zastávky (Emberek és állomások, 1969), eseje Príbeh jednej poézie (Egy költészet története, 1975) a i. Nositeľ Baumgartenovej ceny (1934, 1943) a Kossuthovej ceny (1957).

Forbáth, Imre

Forbáth [-bát], Imre, vlastným menom Imre Fuchs, 17. 11. 1898 Böhönye, Maďarsko – 16. 5. 1967 Teplice, ČR — maďarský básnik a publicista na Slovensku. R. 1918 sa stal členom komunistickej strany. Po páde Maďarskej republiky rád emigroval do ČSR. R. 1919 – 24 študoval na lekárskej fakulte v Prahe, kde sa spriatelil s V. Nezvalom, E. E. Kischom, L. Novomeským a i. R. 1939 emigroval do Londýna, kde pôsobil ako lekár a aktívne sa zapájal do činnosti československej emigrantskej skupiny. Po návrate 1945 bol banským lekárom v Ostrave, 1951 krátky čas pracoval na ministerstve zahraničných vecí, od konca 1951 až do smrti pôsobil ako lekár v Tepliciach. Literárne začal tvoriť pod vplyvom avantgardy (expresionistický štýl sa často prelína s grotesknosťou).

Autor básnických zbierok Básne (Versek, 1922), Pieseň pútnika (Vándordal, 1923), Drevorubači (Favágók, 1930), Žaloba a nádej (Panasz és remény, 1942) a výberu básní Keď nemý prehovorí (Mikor a néma beszélni kezd, 1958). V slovenčine vyšiel výber z jeho poézie Na zázrak čakajúci (1965).

Gesta Hungarorum

Gesta Hungarorum1. Gesta Hungarorum vetera — najstaršia uhorská kronika. Vznikla v 11. stor. Opisovala dejiny starých Maďarov, obsahovala aj viaceré údaje k dejinám Slovenska. Ako celok sa nezachovala, jej časti sa dostali do neskorších stredovekých kroník, do Anonymovej kroniky (Gesta Hungarorum, prelom 12. – 13. stor.) a do Kroniky Šimona z Kézy (Gesta Hunnorum et Hungarorum, 2. pol. 13. stor.; → Šimon z Kézy); 2. → Anonymova kronika.

Hamvas, Béla

Hamvas [-vaš], Béla, 23. 3. 1897 Prešov – 7. 11. 1968 Budapešť — maďarský literárny vedec, filozof, prekladateľ a publicista. Vo svojich prácach vychádzal z filozofie K. Jaspersa, náboženského existencializmu a moderných iracionalistických smerov. Autor esejí Svetová kríza (A világválság, 1938), Duch a existencia. Filozofia Karla Jaspersa (Szellem és exisztencia. Karl Jaspers filozófiája, 1941), Neviditeľný príbeh (A láthatatlan történet, 1943), Piati géniovia (Az öt géniusz, 1985), Filozofia vína (A bor filozófiája, 1988; slov. 2003), Scientia sacra I. (1988), Scientia sacra II. (1996), štúdie Revolúcia v umení – abstrakcia a surrealizmus v Maďarsku (Forradalom a művészetben – absztrakció és szürrealizmus Magyarországon, 1947, s Katalin Keményovou, Kemény, *1909, †2004) a i. Prekladal z antickej a orientálnej literatúry. Nositeľ Kossuthovej ceny (1990).

Határ, Győző

Határ, Győző, vlastným menom Viktor Hack, 13. 11. 1914 Gyoma, dnes Gyomaendrőd – 27. 11. 2006 Londýn — maďarský básnik, prozaik a prekladateľ pôsobiaci v Spojenom kráľovstve. Po maďarskom protikomunistickom povstaní 1956 emigroval, od 1957 žil v Londýne, 1957 – 76 spolupracovník maďarskej sekcie BBC. Napísal mytologicko-surrealistický román Heliáne (1947) a básnickú zbierku Liturgikon (1948). Mystickú lásku zobrazil v románe Pepito a Pepita (fr. Pépito et Pépita, 1963; maď. Pepito és Pepita, 1983), v mystériu Babylonská veža (Bábel tornya, 1966) hľadá odpoveď na večné témy ľudstva. Autor cyklu mysterióznych drám Golghelóghi (1976), filozofických komentárov Čas račej hodiny (A rákóra ideje, 1982), básnickej zbierky Medvedie ručanie (Medvedorombolás, 1988), románu Eumolpos alebo Žaltár klamania (Eumolposz avagy A hazudozás zsoltára, 1990), básnickej zbierky Medailón Madona (Medaillon Madonna, 1997) a i. Nositeľ Kossuthovej ceny (1991) a Ceny Sándora Máraia (2001).

Háy, Gyula

Háy [háj], Gyula, pseudonym Stefan Faber, 5. 5. 1900 Abony – 7. 5. 1975 Ascona, Švajčiarsko — maďarský dramatik. Po porážke Maďarskej republiky rád (1919) žil väčšinou v cudzine, najmä v Nemecku, 1935 – 45 v Sovietskom zväze. R. 1956 v politickom procese so spisovateľmi odsúdený, 1960 amnestovaný, 1964 opustil Maďarsko a usadil sa vo Švajčiarsku.

Autor divadelných hier Boh, cisár, sedliak (nem. Gott, Kaiser und Bauer, 1932; maď. Isten, császár, paraszt, 1940), Mať (nem. Haben, 1938; maď. Kút Potisia, Tiszazug, 1940), Rumoviská (Romok, 1947; slov. 1952), Päť divadelných hier (Öt színdarab, 1954) a Kráľovské drámy (Királydrámák, 1964), románu Ševčenkovský lovec vĺn (A sevcsenkói hullámvadász, 1947), románového torza a článkov Kucsera. Prečo nemám rád súdruha Kucseru? (Kucsera. Miért nem szeretem Kucsera elvtársat?, 1978) a i. Nositeľ Kossuthovej ceny (1951).

Hegedüs, Géza

Hegedüs [-düš], Géza, 14. 5. 1912 Budapešť – 9. 4. 1999 tamže — maďarský spisovateľ. R. 1939 – 46 redaktor vydavateľstva Anonymus, 1945 – 73 prednášal na Vysokej škole divadelného a filmového umenia v Budapešti. Autor úspešných historických, biografických a spoločenských románov, napr. Buriči opojenia (A mámor zendülői, 1937), Milétsky námorník (A milétoszi hajós, 1957; slov. 1964), Starí bohovia (Régi istenek, 1959), monografie Byron (1961), kultúrnohistorických štúdií a esejí, literárnych portrétov maďarských spisovateľov Galéria maďarskej literatúry (A magyar irodalom arcképcsarnoka, 1976), spomienok Súmrak včerajška (A tegnap alkonya, 1987), dejín filozofie Tisícročie európskeho myslenia (Az európai gondolkodás évezredei, 1994), kroniky Metropola na brehu rieky Körös. Veľkovaradínske legendárium (Körösparti metropolis. Nagyváradi legendárium, 1999) a i.

Heltai, Gáspár

Heltai, Gáspár, nem. Caspar Helth, lat. Helthus, asi 1500 Heltau, dnes Cisnădie, Rumunsko – asi 1574 Koložvár, dnes Kluž, Rumunsko — maďarský protestantský kazateľ a kníhtlačiar. Pôvodom sedmohradský Nemec. Preložil Bibliu (1551 – 65), 1566 pod názvom Sto fabúl (Száz fabula) vytlačil prvú časť Ezopových bájok, ktorú voľne preložil z nemčiny a opatril interpretačným komentárom. Autor romantickej adaptácie príbehu Umenie španielskej Svätej Inkvizície (Sanctae Inquisitionis hispanicae artes, 1567, Casiodoro de Reina, *asi 1520, †1594) pod názvom Sieť (Háló, 1570) zameraného proti španielskej inkvizícii a Kroniky o živote Maďarov (Chronica az magyaroknac dolgairol, 1575) zostavenej podľa latinskej predlohy, ktorá vyšla posmrtne ako všetky jeho ďalšie spisy v jeho tlačiarni v Kluži.

Hernádi, Gyula

Hernádi, Gyula, 23. 8. 1926 Rusovce, dnes časť Bratislavy – 21. 7. 2005 Budapešť — maďarský spisovateľ. Jeho tvorba bola ovplyvnená existencializmom. Autor fantastických groteskných próz a drám, napr. zbierky poviedok Drevený kláštor (Deszkakolostor, 1959), románov Chodby (Folyosók, 1966), Pevnosť (Az erőd, 1971; slov. 1973), Pekná pani v Bielom dome (Az elnökasszony, 1978; slov. 1980), Oholené tablo (Borotvált tabló, 1980), Drakula (1983; slov. 1987), zbierky noviel a filmových scenárov Behám, ležiac horeznačky (Hátamon fekve szaladgálok, 1987), divadelných hier Mojím bratom je zajtrajšok (Fivérem a holnap, 1976) a Kostné rednutie hlúposti (A hülyeség csontritkulása, 1979), filmových scenárov Ja tvoju mater! Komáre (Anyád! A szúnyogok, 2000) a Vstaň, priateľu, nespi! (Kelj fel, komám, ne aludjál!, 2002). Nositeľ Ceny Attilu Józsefa (1976) a Kossuthovej ceny (1999).

Hizsnyai, Zoltán

Hizsnyai [hižňaj], Zoltán, 13. 2. 1959 Rimavská Sobota — maďarský básnik a literárny publicista na Slovensku. R. 1978 absolvoval strojnícku priemyselnú školu v Košiciach, potom sa stal hercom košického divadla Thália. R. 1990 – 92 redaktor časopisu Irodalmi Szemle (Literárny obzor) a 1992 – 2003 časopisu Kalligram.

Patrí k moderným intelektuálnym lyrikom smelo experimentujúcim so zmenami polôh lyrického subjektu, často meniacim uhol pohľadu i rolu. Odmieta tradičné formy lyrického výrazu, stavia na voľne plynúcich, časovo a priestorovo neobmedzených asociačno-metaforických kompozíciách predstavujúcich hravé, ironizujúce i vážne hlboké sondáže do spletitosti životných polôh a situácií, ale so zmyslom pre fixný detail. Autor básnických zbierok Rondo (Rondó, 1987), Posunovanie (Tolatás, 1989), Kráter stigmy (A stigma krátere, 1994), Koráb a čln (Bárka és ladik, 2001), Spev (Ének, 2010) a i. Nositeľ Ceny Imreho Madácha (1994) a Ceny Attilu Józsefa (2002).

Kaffková, Margit

Kaffková (Kaffka), Margit (Emília Johanna), 10. 6. 1880 Nagykároly (rum. Careii Mari), dnes Carei, Rumunsko – 1. 12. 1918 Budapešť — maďarská spisovateľka a publicistka. Prvá významná maďarská autorka, členka skupiny spisovateľov združených okolo časopisu Nyugat (Západ). V autobiografickom románe Farby a roky (Szinek és évek, 1912; slov. 1972) zobrazila rozpadávajúci sa svet provinčnej šľachty a problematiku žien, v románe Máriine roky (Mária évei, časopisecky 1912, knižne 1913) nový typ nezávislej ženy a v románe Mravenisko (Hangyaboly, 1917; slov. 1977) prostredie kláštornej školy. Autorka básnických zbierok Verše (Versek, 1903) a Cestou života (Az élet útján, 1918), zbierky poviedok Tiché krízy (Csendes válságok, 1909) a i.