Kossuth, Lajos

Kossuth [-šut], Lajos, slov. Ľudovít Košut, 19. 9. 1802 Monok, župa Borsod-Abaúj-Zemplén – 20. 3. 1894 Turín, Taliansko, pochovaný v Budapešti — maďarský politik, právnik, publicista a redaktor; bojovník za nezávislosť Uhorska, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov revolúcie 1848 – 49 v Uhorsku. Pochádzal zo zemianskej rodiny, predkovia jeho otca pochádzali zo zemianskeho rodu z Košút (dnes súčasť Martina) v Turčianskej stolici. Po štúdiách v Sátoraljaújhelyi, Prešove a Sárospataku zložil v roku 1823 v Pešti (dnes súčasť Budapešti) advokátsku skúšku a 1824 – 32 vykonával advokátsku prax vo vtedajšej Zemplínskej stolici. V rokoch 1832 – 36 pôsobil ako absentium ablegatus na uhorskom sneme v Bratislave a získal skúsenosti v legislatívnej sfére. S cieľom pravdivo informovať o dianí na sneme, rozhýbať politický život v krajine, šíriť liberálne myšlienky, a tak určovať smer opozičnej politiky v Uhorsku vydával a rozširoval so skupinou mladých radikálov (tzv. snemová mládež) ručne písané Snemové správy (Országgyűlési Tudósítások, 1832) a tlačené Zákonodarné správy (Törvényhatósági Tudósítások, 1836 – 37), ktoré sa stali veľmi populárnymi. Začiatkom 40. rokov 19. stor. sa tak stal vodcom liberálnej opozície v Uhorsku, čím sa pre viedenskú vládu stal nepohodlným a 1837 – 40 bol väznený v Mukačeve. Po prepustení pôsobil 1841 – 44 v redakcii novín Pesti Hírlap (Peštiansky spravodaj), ktoré sa aj jeho zásluhou stali tribúnou opozície proti politike kancelára C. W. Metternicha potláčajúcej všetky snahy o liberalizáciu a demokratizáciu spoločnosti a súčasne najvýznamnejším periodikom presadzujúcim idey maďarského reformného hnutia.

V národnostnej politike sa zasadzoval za pretvorenie mnohonárodnostného Uhorska na jednonárodný maďarský štát, presadzoval ideu jednotného uhorského (maďarského) politického národa, podľa ktorej je národ politickou kategóriou viažucou sa na územie, politický systém a štát ako taký, nie však na jazyk a etnikum. Nadviazal pritom na koncepciu natio Hungarica (vo význame šľachta Uhorska bez ohľadu na etnický pôvod), pojem natio (národ) však už nechápal stavovsky, ale s novým, demokratickejším obsahom (rozšíril ho aj na nešľachticov). Zároveň však práva vyplývajúce z príslušnosti k natio Hungarica stotožnil s národnými právami Maďarov; pojem národ prisudzoval len Uhrom (Maďarom), zatiaľ čo Nemaďari predstavovali podľa neho iba ľud. To sa prejavilo na jeho postoji k národnooslobodzovacím snahám nemaďarských národov (Slovákov, Chorvátov, Srbov, Rumunov), ktoré tvrdo potláčal. Napr. na generálnom konvente Evanjelickej cirkvi a. v. v Uhorsku obvinil z vlastizrady vedúcich slovenských činiteľov, ktorí iniciovali a zorganizovali petičnú akciu proti maďarizácii tejto cirkvi (→ Slovenský prestolný prosbopis, 1842), patril k iniciátorom vyšetrovania Ľ. Štúra na bratislavskom evanjelickom lýceu (1843), ktoré sa skončilo jeho odvolaním z miesta zástupcu prof. J. Palkoviča a odchodom slovenských študentov do Levoče. V národnostnej otázke, ale aj v otázke vzťahu k Rakúsku sa dostal do rozporu s ďalším významným predstaviteľom reformného hnutia v Uhorsku, so Štefanom Séčénim (Széchényi). Kossuth bol presvedčený o potrebe osamostatnenia sa od Rakúska a zjednotenia Uhorska na báze maďarského jazyka (čo v konečnom dôsledku znamenalo maďarizáciu nemaďarských národov). Naopak, Séčéni tvrdil, že základnými podmienkami rozvoja Uhorska je priateľské spolunažívanie Maďarov s ostatnými národmi monarchie, a odmietal osamostatnenie sa Uhorska. So Séčénim sa Kossuth nezhodol ani v ekonomických otázkach: kým Séčéni vyznával princíp voľného trhu, on uprednostňoval ochranársku politiku a v roku 1844 stál pri zrode hnutia Ochranný spolok (Védegylet), ktoré si vytýčilo za cieľ chrániť uhorské hospodárstvo pred dovozom lacnejšieho tovaru z rakúskych a českých krajín. V roku 1847 zohral podstatnú úlohu pri formovaní liberálnej Opozičnej strany (Ellenzéky Párt) a jej programu, tzv. Opozičnej deklarácie (Függetlenségi nyilatkozat; jej konečnú podobu dotvoril F. Deák), a postavil sa na čelo liberálnej opozície, ktorá sa usilovala o modernizáciu, ale aj o nacionalizáciu Uhorska. Pre svoj politický program sa rozhodol získať stoličnú šľachtu, ktorá sa mala stať hnacím motorom politických a spoločenských zmien (v Uhorsku neexistovalo silné a početné meštianstvo, resp. podnikateľské vrstvy).

V roku 1847 sa Kossuth stal poslancom uhorského snemu, po vypuknutí Februárovej revolúcie vo Francúzsku (február 1848) sa jeho politická aktivita vystupňovala: 3. marca 1848 vystúpil na sneme s prejavom obsahujúcim požiadavky adresované panovníkovi (odstránenie absolutizmu, zostavenie uhorskej vlády, ktorá by sa zodpovedala parlamentu, zavedenie ústavných slobôd, zrušenie poddanstva a i.). Na základe jeho prejavu bol liberálnou opozíciou vypracovaný dvanásťbodový program Čo žiada uhorský národ (Mit kiván a magyar nemzet), ktorý snem prijal 13. apríla a 14. apríla 1848 ho vyhlásil. Program o. i. požadoval rovnosť pred zákonom, slobodu tlače, prepustenie politických väzňov, samostatnú vládu pre Uhorsko a každoročné zasadnutie uhorského snemu v Pešti, zriadenie národnej gardy a národnej banky, všeobecné zdanenie, zrušenie poddanstva a i.

Ako výborný rečník a agitátor dokázal Kossuth v čase revolúcie strhnúť masy. Jeho prejav prednesený na sneme a preložený do nemčiny verejne čítali študenti Viedenskej univerzity pred budovou dolnorakúskeho snemu, čo sa stalo bezprostredným signálom na vypuknutie revolúcie vo Viedni (13. marca 1848) a v Pešti (15. marca 1848), → revolúcie 1848 – 49. Už 15. marca Kossuth na čele stočlennej deputácie predložil vo Viedni požiadavky uhorských poslancov, od 18. marca sa začala formovať prvá uhorská vláda, ktorej predsedom sa stal Ľ. Baťán (Batthyány), Kossuth sa v nej stal ministrom financií. Čoskoro sa však rozpory medzi Viedňou a Pešťou začali prehlbovať, pretože cisársky dvor nebol ochotný akceptovať uhorskú politiku smerujúcu k vytvoreniu personálnej únie, videl v tom zánik jednoty habsburskej monarchie. Baťán však s vyhrotením konfliktu s Viedňou nesúhlasil a po strate podpory zo strany radikálneho Kossuthovho krídla v septembri abdikoval. Na Kossuthov návrh bol zriadený Výbor na obranu vlasti (Országos Honvédelmi Bizottmány), ktorý prevzal funkciu exekutívneho orgánu; Kossuth sa stal jeho predsedom, čo mu umožňovalo získať takmer úplnú moc pri riadení krajiny. Hlavnou úlohou výboru a Kossutha bolo vytvoriť na obranu slobody a nezávislosti Uhorska bojaschopné oddiely domobrany (→ honvéd). Zvýšené náklady na obranu sa mali hradiť novými, samostatnými uhorskými bankovkami, tzv. košútovkami (1848), ktorých vydávanie nariadil. Pred postupujúcimi cisárskymi vojenskými jednotkami nariadil 4. apríla 1849 presťahovať vládu a snem z Pešti do Debrecína, kde bola prevezená aj svätoštefanská koruna. Na neverejnom zasadnutí snemu v miestnom kalvínskom kostole 13. apríla 1849 predstavil Deklaráciu nezávislosti Uhorska (Függetlenségi nyilatkozat), ktorá vyhlasovala detronizáciu Habsburgovcov a republiku, na verejnom zasadaní 14. apríla bola deklarácia jednomyseľne prijatá a Kossuth sa stal gubernátorom Uhorska.

Národnostnej otázke neprikladal dôležitosť. Neuznal právo na sebaurčenie nemaďarských národov Uhorska a ostro vystupoval proti štátoprávnym požiadavkám ich reprezentácií. Verejne prezentoval názor, že príslušníci nemaďarských etník majú obetovať svoju národnosť v prospech slobody a ústavnosti nezávislého Uhorska. Aj v dôsledku jeho postojov sa vedúce sily revolúcie dostávali do sporov a následne do ozbrojených konfliktov s predstaviteľmi Chorvátov (ťaženie J. Jelačića), Srbov, Rumunov, sedmohradských Sasov i Slovákov (→ Slovenské povstanie 1848 – 49), ktorí sa tak ocitali na strane cisárskej Viedne oficiálne deklarujúcej rovnosť všetkých národov monarchie. Jeho postoj k nemaďarským národom v Uhorsku viedol k vojne na dvoch frontoch (proti cisárskemu vojsku a proti aktivitám nemaďarských hnutí) a stal sa jednou z hlavných príčin porážky revolúcie.

Napriek vypätému úsiliu sa postup spoločnej rakúskej a ruskej intervenčnej armády (Rakúsko požiadalo o pomoc Rusko) nepodarilo zastaviť. Po bitke pri Világosi (dnes obec Șiria v Rumunsku) 13. augusta 1849 uhorské (maďarské) vojsko kapitulovalo a 17. augusta 1849 Kossuth s niekoľkými ministrami emigrovali na územie Osmanskej ríše (na hraniciach zakopali svätoštefanskú korunu). Po prekročení hraníc ho však turecké úrady zatkli. Odmietli ho však vydať Rakúsku (kde ho v neprítomnosti odsúdili na trest smrti) a internovali ho v meste Kütahya (v západnom Turecku), kde vypracoval návrh novej uhorskej ústavy – jeho projekt tzv. podunajskej konfederácie predpokladal v priestore strednej a juhovýchodnej Európy spojenectvo viacerých národov, v rámci neho však nepočítal so samostatným či s autonómnym postavením Slovenska (pokladal ho za integrálnu súčasť Uhorska). Z internácie ho prepustili až na základe intervencií Francúzska a USA. V decembri 1851 podnikol cestu do USA, kde bol prijatý ako významný predstaviteľ revolučného boja za slobodu. Od roku 1852 žil v Spojenom kráľovstve, 1861 sa usadil v talianskom Turíne. V emigrácii udržiaval styky s poprednými predstaviteľmi revolučných a národnooslobodzovacích hnutí v Európe a usiloval sa ovplyvňovať vývoj v Uhorsku. S cieľom obnoviť protihabsburský odboj bolo v roku 1859 v Paríži pod jeho vedením založené Uhorské národné direktórium (Magyar Nemzeti Igazgatóság), jeho plány sa však ukázali ako nereálne. V roku 1867 odmietol kompromis medzi Viedňou a Budapešťou a so zavedením dualizmu sa nestotožnil; pre Uhorsko naďalej požadoval úplnú nezávislosť. Hoci mu cisár František Jozef I. pri svojej korunovácii za uhorského kráľa udelil amnestiu (1867), do vlasti sa odmietol vrátiť a natrvalo zostal v cudzine.

V niektorých otázkach však zo svojich chybných rozhodnutí z čias revolúcie 1848 – 49 vyvodil ponaučenie. Kritizoval napr. mocenské postoje Júliusa Andrášiho (st.), ktorý paralyzoval pokusy o česko-rakúske vyrovnanie. Zdôrazňoval, že česká otázka je v habsburskej monarchii štátoprávnym problémom, ktorý treba riešiť podobným spôsobom ako postavenie Uhorska.

Zomrel v Turíne, prevoz jeho telesných ostatkov a následný veľkolepý pohreb v Budapešti sa stali manifestáciou maďarského nacionalizmu. V maďarskej spoločnosti je pokladaný za národný symbol boja za nezávislosť a patrí k najväčším národným hrdinom, v Maďarsku sú podľa neho nazvané štátna cena (Kossuth-díj, udeľovaná od 1948), univerzita v Debrecíne, rozhlasová stanica a i. V slovenskej spoločnosti je vnímaný ako jeden z predstaviteľov národného útlaku Slovákov v 19. stor.