Alžbeta Luxemburská, 1409 – 19. 12. 1442 Győr — dcéra Žigmunda Luxemburského a Barbory Celjskej, manželka rakúskeho vojvodu, uhorského, nemeckého a českého kráľa Albrechta II. Habsburského, matka Ladislava V. Pohrobka. Po smrti manžela (1439) sa jej podarilo s pomocou najatého žoldnierskeho kapitána J. Jiskru z Brandýsa a ligy Gorjanskovcov-Celjskovcov ubrániť trón pre svojho maloletého syna proti nárokom Vladislava III. Varnenčíka.

Aponiovci (Aponi), aj Apponyiovci (Apponyi) — uhorský šľachtický rod pochádzajúci z bočnej vetvy rodu Péczovcov doloženej v 13. stor. Vlastným zakladateľom rodu je Tomáš, nazývaný Červený (Rufus), ktorý bol 1323 čachtickým kastelánom; jeho syn Peter dostal 1392 od Žigmunda Luxemburského zámenou za hrad Čeklís (Bernolákovo) hrad Oponice s panstvom, podľa ktorého potom začal rod používať predikát. V 16., 17. a 18. stor. získali jednotlivé vetvy Aponiovcov barónsky a potom aj grófsky titul. Členovia rodu sa uplatňovali vo vojenských a v politických funkciách. Okrem Oponíc mali majetky aj v Eberharde (Malinovo) a v Tolnianskej a Békešskej stolici.

Medzi najvýznamnejších členov rodu patrili:

Albert, 29. 5. 1846 Viedeň – 7. 2. 1933 Ženeva — politik, syn Juraja (Györgya). R. 1872 – 1918 člen Uhorského snemu, od 1872 pôsobil v rôznych politických stranách, 1891 sa stal predsedom Národnej strany a od 1904 až do konca 1. svetovej vojny jeden z vedúcich činiteľov Strany nezávislosti. R. 1906 – 10 a 1917 – 18 minister kultu a výučby, ako zástanca politiky vytvorenia jednotného maďarského národa v Uhorsku zaviedol 1907 zákony o povinnom vyučovaní v maďarčine aj na základných školách (tzv. Aponiho školské zákony), ktoré boli jedným z vrcholov snáh o asimiláciu nemaďarských národov v Uhorsku. Počas trvania Maďarskej republiky rád (1919) žil na rodinnom majetku v Malinove, potom sa vrátil do Budapešti a stal sa vedúcim maďarskej delegácie na mierovej konferencii v Paríži 1919, ktorej výsledkom bola o. i. Trianonská zmluva. V medzivojnovom období sa snažil o jej revíziu a obnovu Uhorska v pôvodných hraniciach. Od 1923 pôsobil až do smrti ako zástupca Maďarska v Spoločnosti národov;

Anton (Antal), 7. 9. 1782 Oponice, okres Topoľčany – 17. 10. 1852 tamže — šľachtic, diplomat v službách habsburskej monarchie, syn Antona Juraja. R. 1825 dal z Viedne prepraviť vzácnu rodovú knižnicu do Bratislavy a 1827 ju sprístupnil verejnosti. Mesto postupne odmietlo prispievať na jej udržiavanie a majiteľ ju 1846 odviezol do Oponíc. Zachovali sa katalógy knižnice i časť fondu, od 2011 sú historické fondy uložené v zrekonštruovaných priestoroch Aponiovskej knižnice kaštieľa v Oponiciach (v správe Slovenskej národnej knižnice v Martine);

Anton Juraj (Antal György), 4. 12. 1751 – 17. 5. 1817 — politik. Ako radca vládnej koalície pôsobil 1774 v Haliči a 1778 v Rijeke. R. 1779 – 84 zastával funkciu radcu miestodržiteľskej rady. Od 1780 bol hlavným županom v Tolnianskej stolici (Tolna) v dnešnom Maďarsku. Známy sa stal predovšetkým ako milovník umenia a literatúry. R. 1774 založil vo Viedni knižnicu, ktorú jeho syn Anton preniesol do Bratislavy;

Juraj (György), 29. 12. 1808 Bratislava – 28. 2. 1899 Malinovo, okres Senec — politik, otec Alberta. V revolúcii 1848 – 49 a po nej zastával konzervatívne názory a aktívne vystupoval proti liberálnej opozícii. Od 1844 podkancelár a od 1846 kancelár Uhorskej dvorskej kancelárie vo Viedni, 1861 – 63 najvyšší krajinský sudca. R. 1862 vypracoval memorandum požadujúce právnu samostatnosť Uhorska.

Arad — mesto v záp. Rumunsku na rieke Mureš, administratívne stredisko judeţa Arad, 159-tis. obyvateľov (2011). V 19. stor. stredisko obchodu s drevom splavovaným z Transylvánie. Priemysel strojársky (vagónka), textilný (hodvábnický), potravinársky, drevársky, elektrotechnický, stavebných materiálov. Dopravný uzol na trati Budapešť – Bukurešť.

Prvýkrát sa spomína okolo roku 900, v 10. stor. obsadené Maďarmi, mestské práva 1329, 1551 obsadené Turkami, ktorí ho opevnili, od 1681 v majetku Habsburgovcov. R. 1920 pripadlo Rumunsku. V auguste 1849 sa tam konalo posledné zasadnutie maďarskej revolučnej vlády, na ktorom L. Kossuth odovzdal všetku moc generálovi A. Görgeyovi, v októbri 1849 tam dal generál Julius Jakob von Haynau (*1786, †1853) popraviť 13 generálov maďarských povstaleckých vojsk. Stavebné pamiatky: pevnosť zo 16. stor., v 18. stor. prestavaná; baroková katedrála a kláštor z 18. stor. Múzeum.

Gömbös [-böš], Gyula, 26. 12. 1886 Murga – 6. 10. 1936 Mníchov — maďarský generál a pravicový politik. Počas 1. svetovej vojny kapitán rakúsko-uhorskej armády, po jej skončení pracoval na ministerstve národnej obrany. Počas Maďarskej republiky rád (1919) štátny tajomník protirevolučnej vlády v Segedíne. Organizoval akcie polovojenských oddielov v západnom Maďarsku a podieľal sa na potlačení pokusov o kráľovský prevrat (1921). R. 1923 založil radikálno-pravicovú Maďarskú národnú stranu nezávislosti. R. 1928 štátny tajomník na ministerstve národnej obrany, 1929 minister národnej obrany vo vláde I. Bethlena. R. 1932 – 36 predseda vlády. Pokúsil sa vytvoriť totalitnú vládnu stranu, obmedzil právomoci parlamentu, obnovil zákaz činnosti politických strán. V zahraničnopolitickej oblasti sa usiloval o revíziu mierových zmlúv a vybudovanie úzkej spolupráce s fašistickým Talianskom a nacistickým Nemeckom. Ako prvý zahraničný predseda vlády navštívil 1933 nemeckého kancelára A. Hitlera. Dňa 17. 3. 1934 podpísal s politickými predstaviteľmi Rakúska a Talianska tzv. rímske protokoly o úzkej politickej a hospodárskej spolupráci. Pre zhoršujúci sa zdravotný stav sa od mája 1936 liečil v Nemecku.

Göncz [gönc], Árpád, 10. 2. 1922 Budapešť – 6. 10. 2015 tamže — maďarský politik, spisovateľ a prekladateľ. Počas 2. svetovej vojny sa zapojil do činnosti ľavicovo orientovaných organizácií. Na jeseň 1945 vstúpil do Nezávislej maloroľníckej strany, po jej rozpustení (1948) vystriedal viacero zamestnaní. V revolučnom období 1956 sa aktívne zapojil do činnosti prodemokratických síl v krajine (→ maďarské protikomunistické povstanie 1956). Po invázii sovietskych vojsk bol spoluautorom memoranda maďarského nezávislého demokratického hnutia, maďarskej emigrácii v západnej Európe doručil rukopisy I. Nagya. R. 1957 zatknutý a v auguste 1958 odsúdený na doživotný trest odňatia slobody. R. 1963 amnestovaný, po prepustení z väzenia začal opäť písať a prekladal anglickú, americkú a japonskú klasickú a modernú prózu. Koncom 80. rokov 20. stor. spoluzakladateľ Zväzu slobodných demokratov. Po prvých slobodných voľbách (1990) predseda Národného zhromaždenia, 3. 8. 1990 – 6. 6. 2000 prezident. Nositeľ slovenského vyznamenania Rad bieleho dvojkríža I. triedy (2000).

Görgei, Artur → Görgey, Artur

Görgey, Artur, aj Görgei, 30. 1. 1818 Toporec, okres Poprad – 21. 5. 1916 Visegrád — maďarský generál a politik. Pochádzal zo schudobnenej zemianskej rodiny Görgeiovcov. Po ukončení štúdia na vojenskej ženijnej škole v Tullne (1837) slúžil ako poručík šľachtickej kráľovskej osobnej stráže, 1842 husársky nadporučík. Pre štúdium chémie na pražskej univerzite (1845 – 48) sa dočasne vzdal vojenskej kariéry. Počas revolúcie 1848 ponúkol svoje služby novoutvorenej maďarskej vláde. V júni 1848 kapitán, neskôr major, na návrh L. Kossutha bol v novembri vymenovaný za generála a veliteľa naddunajských vojsk. Od 1. 11. 1848 hlavný veliteľ uhorskej revolučnej armády (→ honvédi). Na jar 1849 operoval v okolí slovenských banských miest, neskôr na Liptove, Orave a v Turci, v apríli 1849 dobyl Komárno. Počas jarnej ofenzívy 1849 preukázal svoje veliteľské schopnosti, keď porazil cisárske vojská a obsadil Budín. V období 7. 5. – 14. 7. 1849 minister vojny maďarskej revolučnej vlády. Usiloval sa o dohodu s Habsburgovcami a nesúhlasil s ich detronizáciou, na druhej strane však chcel pokračovať v marcových reformách. Po bitke pri Temešvári (Timişoara) a po úspešnom zásahu ruských intervenčných vojsk mu L. Kossuth 11. 8. 1849 odovzdal najvyššiu civilnú a vojenskú správu v krajine. V tejto funkcii 13. 8. po porážke pri Világoši (dnes Şiria, Rumunsko) zložil zbrane do rúk Rusov a podpísal bezpodmienečnú kapituláciu. Počas represálií po porážke revolúcie bol omilostený, do 1867 bol však internovaný v Klagenfurte. Napísal autobiografiu Môj život a pôsobenie v Uhorsku (Mein Leben und Wirken in Ungarn, 1852), v ktorej obhajuje svoj postup počas revolúcie.

Grasalkovičovci (Grassalkovich) — uhorský šľachtický rod pôvodom z Chorvátska. Jeho príslušníci zohrali v 18. a v 1. polovici 19. stor. významnú úlohu v politickom a vo verejnom živote habsburskej monarchie. Najvýznamnejší členovia:

Anton (I.), 6. 3. 1694 Mojmírovce, okres Nitra – 1. 12. 1771 Csömör, Maďarsko — krajinský hodnostár a blízky spolupracovník Márie Terézie, otec Antona (II.). Pôvodne advokát vácskeho biskupstva, neskôr kráľovský právny zástupca, od 1724 komorský radca, od 1731 kráľovský personál, od 1748 radca Uhorskej komory, od 1751 skutočný tajný radca, strážca kráľovskej koruny, kráľovský hlavný koniar, aradský a novohradský župan. Tešil sa priazni Habsburgovcov vďaka zvládnutiu ekonomických problémov, sprehľadneniu činnosti Uhorskej komory, upevneniu meny a riešeniu problémov zahraničného obchodu. Zlepšil systém vyberania cla, vyzbrojovanie a zásobovanie armády. Kráľovskými darmi, ženbou a kúpami získal rozsiahle majetky na území medzi Tisou a Dunajom, čiastočne aj na území Slovenska, čím sa rod stal jedným z najbohatších v Uhorsku. R. 1744 – 50 vybudoval rozľahlý barokový zámok na svojom panstve v maďarskom Gödöllő, okolo 1760 dal postaviť barokový Grasalkovičov palác v Bratislave (dnes Prezidentský palác), rokokokový kaštieľ v Ivanke pri Dunaji a pričinil sa o barokovú prestavbu Bratislavského hradu. R. 1736 získal barónsky a 1743 grófsky titul;

Anton (II.), knieža, 24. 8. 1734 Gödöllő – 5. 6. 1794 Viedeň, pochovaný v Ivanke pri Dunaji — stoličný hodnostár, syn Antona (I.), zať Mikuláša Jozefa Esterháziho. Od 1755 komorský radca, od 1758 cisársko-kráľovský komorník, kráľovský hlavný koniar, od 1759 bodrocký a 1769 zvolenský župan. Rodový majetok nadobudol formou fideikomisu, výnosy z neho využíval na svoju šľachtickú reprezentáciu a pompézny spôsob života. Podporoval údržbu a stavbu nových ciest, chov ušľachtilých koní a šľachtickú kultúru. Pri svojom dvore vydržiaval 24-členný orchester, v ktorom pôsobil hudobný skladateľ J. Družecký a príležitostne ho viedli aj J. Haydn a K. Ditters von Dittersdorf. V Grasalkovičovom paláci v Bratislave usporadúval operné a divadelné predstavenia a koncerty. R. 1784 povýšený do kniežacieho stavu, po 1789 si dal postaviť vo Viedni klasicistický palác;

Anton (III.), knieža, 12. 9. 1771 – 9. 9. 1841 — stoličný hodnostár, syn Antona (II.), posledný mužský potomok rodu. Tajný radca, cisársko-kráľovský komorník, csongrádsky župan. Veľké finančné prostriedky venoval na vybudovanie Maďarského národného múzea, divadla a akadémie vied v Maďarsku.

Grósz [grós], Károly, 1. 8. 1930 Miškovec – 7. 1. 1996 Gödöllő — maďarský komunistický politik. Po skončení 2. svetovej vojny vstúpil do komunistickej strany a zapojil sa do činnosti straníckej organizácie v župe Borsod, od 1954 predseda jej agitačno-propagačného oddelenia. Počas maďarského protikomunistického povstania 1956 zakázal novinárom z titulu svojej funkcie písať o situácii v krajine. Po ukončení straníckej vysokej školy (1961) pracoval v agitačno-propagačnom oddelení Maďarskej socialistickej robotníckej strany (MSRS), od 1974 jeho vedúci. R. 1973 bol zvolený za prvého tajomníka strany v župe Fejér, 1979 v župe Borsod a 1984 v Budapešti. R. 1985 – 89 člen Ústredného výboru MSRS, 1987 – 88 predseda vlády a súčasne do 1989 generálny tajomník MSRS.

György [ďörď] — maďarské mužské meno, slovenská podoba Juraj.

Hóman, Bálint, 29. 12. 1885 Budapešť – 2. 6. 1951 Vác — maďarský historik a politik. R. 1925 – 31 profesor na univerzite v Budapešti; od 1929 člen Maďarskej akadémie vied. Špecializoval sa na dejiny stredoveku. Vydal viacero prác zaoberajúcich sa hospodárskymi dejinami, historiografiou, filológiou ap. Od 30. rokov 20. stor. stúpenec politiky zbližovania s nacistickým Nemeckom. R. 1932 – 38 a 1939 – 42 minister školstva, položil základy jeho neskorších reforiem (8-ročná dochádzka na základných, 4-ročná na stredných a odborných školách). Po obsadení Maďarska nemeckou armádou (1944) emigroval do západnej Európy. Po návrate bol 1946 odsúdený ľudovým súdom pre vojnové zločiny na doživotie, zomrel počas výkonu trestu. Autor publikácií Dejiny uhorských peňazí (Magyar pénztörténet 1000 – 1325, 1916), Peňažné a hospodársko-politické záležitosti Uhorského kráľovstva v dobe Karola Róberta (A magyar királyság pénzügyei és gazdaságpolitikája Károly Róbert korában, 1921), spoluautor 5-zväzkovej práce Dejiny Uhorska (1935 – 39).

honvéd [maď.] — vlastibranec; príslušník uhorskej, neskôr maďarskej armády. Počas revolúcie 1848 – 49 člen maďarskej revolučnej armády slúžiacej na obranu slobody a nezávislosti Uhorska. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) v období 1868 – 1918 vojak osobitnej časti rakúsko-uhorskej armády – vlastibrany (honvédség), ktorá priamo podliehala uhorskému ministerstvu obrany. V období 1920 – 48 vojak maďarskej kráľovskej armády. Od 1990 príslušník maďarského pozemného vojska.

Horn, Gyula, 5. 7. 1932 Budapešť – 19. 6. 2013 tamže — maďarský politik a ekonóm. Od 1954 člen Maďarskej strany pracujúcich (MDP), od 1956 Maďarskej socialistickej robotníckej strany (MSZMP). Počas maďarského protikomunistického povstania 1956 člen milícií (tzv. pufajkáši, maď. pufajkások, podľa vatovaného kabáta nazývaného pufajka, ktorý nosili), ktoré boli ako represívny orgán ministerstva vnútra zriadené na boj s povstalcami. Od 1959 pracoval na ministerstve zahraničných vecí a v diplomatických službách na veľvyslanectvách v Bulharsku v Sofii (1961 – 63) a v Juhoslávii v Belehrade (1963 – 69). R. 1969 – 83 pracovník zahraničného oddelenia MSZMP, od 1983 jeho predseda, od 1985 štátny tajomník na ministerstve zahraničných vecí. R. 1989 – 90 ako minister zahraničných vecí vo vláde M. Németha vykonal 27. 6. 1989 symbolický akt prestrihnutím ostnatého drôtu na maďarsko-rakúskych hraniciach, ktorý predznamenal pád železnej opony. V septembri 1989 umožnil útek tisícok Nemcov z vtedajšej NDR cez Maďarsko na západ. Po zmene spoločenského systému (1989) zakladajúci člen a 1990 – 98 predseda Maďarskej socialistickej strany (MSZP), ktorá vznikla z bývalej MSZMP. R. 1994 priviedol svoju socialistickú stranu k volebnému víťazstvu, 1994 – 98 predseda vlády. V poslednom období sa venoval práci v rôznych medzinárodných organizáciách (napr. Socialistická internacionála).

Horthy [-ty], Miklós, 18. 6. 1868 Kenderes – 9. 2. 1957 Estoril, Portugalsko — rakúsko-uhorský admirál a maďarský politik. Študoval v Debrecíne a po ukončení Námornej akadémie vo Fiume (dnes Rijeka) 1886 dôstojník rakúsko-uhorského vojenského námorníctva. Ako korvetný kapitán bol pobočníkom cisára Františka Jozefa I. Počas 1. svetovej vojny bol ťažko zranený v námornej bitke pri Otrante. R. 1918 ako posledný veliteľ rakúsko-uhorskej vojenskej flotily potlačil vzburu námorníkov v Kotorskej Boke. R. 1919 minister vojny protirevolučnej vlády v Segedíne, po porážke Maďarskej republiky rád a ústupe rumunskej armády sa vrátil do Budapešti ako hlavný veliteľ armády. Tvrdo sa vyrovnal s opozičnými stranami komunistov a sociálnych demokratov. R. 1920 sa dal parlamentom vyhlásiť za ríšskeho správcu (svoje postavenie a rozšírenie právomocí si dal potvrdiť aj 1933 a 1937) a zriadil Rád hrdinov (Vitézi Rend; sám bol jeho nositeľom a používal titul Vitéz nagybányai). R. 1921 potlačil pokusy o návrat excisára Karola I. (IV.) na maďarský trón. Vo vnútornej politike sa opieral o konzervatívne a aristokratické kruhy. Usiloval sa o revíziu Trianonskej zmluvy, o obnovu územnej integrity bývalého Uhorska, resp. o pričlenenie tých častí ČSR, Juhoslávie a Rumunska k Maďarsku, na ktorých žila maďarská menšina. Táto politika viedla k čoraz užšej spolupráci s fašistickým Talianskom a od 30. rokov 20. stor. s nacistickým Nemeckom, na ktorého strane sa Maďarsko zúčastnilo v 2. svetovej vojne. Po Viedenskej arbitráži (1938) a okupácii územia južného Slovenska sa zúčastnil na slávnostnom uvítaní v Komárne a v Košiciach, kam triumfálne vstúpil na čele vojska. V dôsledku série vojenských porážok na východnom fronte (1943 – 44) sa snažil tajnými diplomatickými kanálmi uzavrieť separátny mier s protihitlerovskou koalíciou. Po obsadení Maďarska nemeckou armádou 1944 bol prinútený odstúpiť a odovzdať moc v krajine F. Szálasimu a jeho fašistickej strane Šípové kríže. Internovaný v Nemecku, kde bol zajatý americkým vojskom. Po skončení vojny vypovedal ako svedok v norimberskom procese. Žiadosť Juhoslávie a Maďarska o jeho vydanie ako vojnového zločinca bola zo strany USA zamietnutá, neskôr žil v Portugalsku. Autor memoárov Život pre Maďarsko (Emlékirataim, 1953).

Huňady, Ladislav, aj Hunyady, Hunyadi, Lászlo, 1433 – 16. 3. 1457 Budín (popravený), pochovaný v Alba Iulii, Rumunsko — uhorský krajinský hodnostár, syn Jána Huňadyho, brat neskoršieho uhorského kráľa Mateja I. Korvína. R. 1452 bratislavský župan, 1453 chorvátsko-slavónsky bán, 1456 – 57 temešský župan, kapitán Belehradu. Zúčastňoval sa na otcových vojenských výpravách a po jeho boku získal už ako mladík bojové skúsenosti. Po porážke Jána Huňadyho na Kosovom poli (1448) sa stal namiesto otca rukojemníkom (do 1450) srbského despotu Juraja Brankovića (→ Brankovićovci). Po nástupe Ladislava V. Pohrobka na uhorský trón bol 1453 vymenovaný za hlavného veliteľa vojska, ktoré malo potlačiť bratrícke hnutie na Slovensku. K ozbrojenému stretnutiu však z viacerých príčin nedošlo a s vodcom bratríkov P. Aksamitom uzavrel prímerie. V tom čase si na dvore Ladislava V. Pohrobka upevnili pozíciu magnáti Celjskovci, ktorí sa snažili obmedziť vplyv Huňadyovcov v Uhorsku. Po otcovej smrti (1456) sa Huňady stal oprávneným dedičom jeho funkcií a majetkov, najvýznamnejšie krajinské funkcie však od kráľa získal Ulrich Celjský, ktorého 9. 11. 1456 v Belehrade zavraždili prívrženci huňadyovskej strany. Ladislav V. Pohrobok Huňadyho zdanlivo omilostil a dokonca ho vymenoval za hlavného krajinského kapitána a taverníka. Dňa 14. 3. 1457 však bol v Budíne zadržaný žoldniermi J. Jiskru z Brandýsa. Po krátkom procese, v ktorom bol obvinený zo zrady (údajná príprava vraždy kráľa), bol o dva dni neskôr verejne popravený sťatím. Dôsledkom jeho popravy bolo vypuknutie občianskej vojny.

Hungaria — latinský názov historického územia Uhorsko, resp. dnešného Maďarska, ktorý sa zaužíval aj v iných jazykoch.

Isaszeg [išaseg] — mesto v Maďarsku 30 km východne od Budapešti v župe Pest; 12-tis. obyvateľov (2010).

Pri Isaszegu sa odohrali dve bitky. Prvá, medzi uhorským kráľom Belom IV. a jeho synom Štefanom (V.) v marci 1265, bola vyvrcholením ich dlhotrvajúcich sporov pre vzrastajúce mocenské ambície Štefana, ktorý sa snažil získať od otca väčší podiel na vládnutí v krajine. Po vzájomných vojenských konfliktoch si dohodou v Bratislave (1262) vymohol titul mladšieho kráľa a súčasne dostal údel vo východnej časti Uhorska (vrátane východného Slovenska a Spiša). Na svojom území vystupoval ako neobmedzený panovník, razil vlastné mince, povyšoval do šľachtického stavu a udeľoval majetky. Situáciu sa Belo IV. rozhodol riešiť vojensky, v bitke pri Isaszegu však zvíťazil Štefan a následná dohoda potvrdila predošlý stav a rozdelenie krajiny na dve fakticky samostatné územia.

Druhá bitka, medzi cisárskym vojskom a maďarskou revolučnou armádou (→ honvéd), sa odohrala 6. apríla 1849 počas revolúcie 1848 – 49 v Uhorsku. V rámci jarnej ofenzívy cisárske vojská obkľúčili komárňanskú pevnosť, obsadili Budín a dostali sa až k rieke Tise. Honvédska armáda pod vedením A. Görgeya sa však dokázala zmobilizovať a podnikla úspešnú protiofenzívu s cieľom vytlačiť cisársku armádu pod vedením A. Windischgrätza z územia Uhorska. K vzájomnému vojenskému stretnutiu obidvoch bojujúcich strán došlo pri Isaszegu, kde po celodennej bitke zvíťazila honvédska armáda. Nepodarilo sa jej však splniť pôvodný zámer – obkľúčiť a zničiť hlavné sily rakúskej armády, ktorá, napriek tomu, že nebola prenasledovaná, začala ustupovať smerom na Vacov (Vác). Víťazná bitka je doteraz Maďarmi považovaná za jeden z vrcholných úspechov maďarského národnoemancipačného zápasu 1848 – 49.

Izabella, maď. Izabella, Háziipar Egyesület, nem. Izabelle, Haus-Industrie Verein — spolok domáckej výroby založený 1895 v Bratislave z podnetu arcivojvodkyne Izabelly von Croÿ-Dülmen (*1856, †1931), manželky arcivojvodu Fridricha Habsburského (*1856, †1936). Zakladal výšivkárske dielne v Budmericiach, Dolnom Lopašove a Zavare, neskôr v Podhradí a Dubnici nad Váhom. Najväčšie stredisko bolo v Cíferi pod odborným vedením Márie Hollósyovej (*1858, †1945), ktorá tam od 1892 viedla výšivkársku školu a vytvárala návrhy výšiviek a odevov zhotovovaných v Izabelle. R. 1904 pracovalo pre Izabellu 800 ľudových vyšívačiek, o. i. aj z obcí Voderady, Košolná, Suchá nad Parnou, Dolná Dubová, Kátlovce, Dechtice, Smolenice, Opoj, Križovany nad Dudváhom, Slovenský Grob, Chorvátsky Grob a Veľký Grob. Spolok bol zameraný na rozvíjanie ľudovej výšivky prostredníctvom talentovaných vyšívačiek, ktoré aplikovali miestne techniky a vzory na odevné, cirkevné a bytové textílie. R. 1900 – 10 sa zúčastnil mnohých výstav v Európe i v Amerike, kde získal mnohé ocenenia. Pre vtedajšiu politickú situáciu však boli výrobky slovenských vyšívačiek prezentované ako maďarské, resp. hornouhorské. Po vzniku Československa bol spolok zrušený a jeho úlohu prevzal spolok Detva (1919).

Jeszenszky [-senski], Géza, 10. 11. 1941 Budapešť — maďarský politik a historik. Pre účasť na tzv. tichej demonštrácii (začiatkom → maďarského protikomunistického povstania 1956) počas štúdia na strednej škole (ako 15-ročný) nemohol spočiatku študovať na vysokej škole, pracoval ako pomocný robotník. R. 1961 – 66 študoval históriu a anglický jazyk na Univerzite L. Eötvösa (Eötvös Loránd Tudományegyetem) v Budapešti, potom učil na strednej škole, neskôr pracoval v Krajinskej Séčéniho knižnici, od 1976 pôsobil na univerzite v Budapešti. Po získaní Fulbrightovho štipendia prednášal 1984 – 86 na Kalifornskej univerzite v Los Angeles a v Santa Barbare. Zakladajúci člen Maďarského demokratického fóra (1988), po demokratických zmenách 1989 sa ako prvý minister zahraničných vecí vo vláde J. Antalla (1990 – 94) orientoval na postupné začleňovanie Maďarska do euroatlantických štruktúr a na spoluprácu stredoeurópskych krajín v rámci Vyšehradskej skupiny. Po parlamentných voľbách 1994 pôsobil v opozícii. R. 1995 bol zvolený za predsedu maďarskej Atlantickej rady. Po vnútorných nezhodách v Maďarskom demokratickom fóre zo strany vystúpil a stal sa spoluzakladateľom Maďarskej demokratickej ľudovej strany (1996). R. 1998 – 2002 veľvyslanec vo Washingtone. Od septembra 2002 pôsobí na Korvínovej univerzite v Budapešti (Budapesti Corvinus Egyetem) a súčasne ako hosťujúci profesor na viacerých zahraničných univerzitách. Zaoberá sa históriou a medzinárodnými vzťahmi, autor viacerých odborných prác z novodobej histórie Maďarska a z oblasti medzinárodných vzťahov. Nositeľ viacerých ocenení.

Kádár, János, vlastným menom János Csermanek, 26. 5. 1912 Fiume, dnes Rijeka, Chorvátsko – 6. 6. 1989 Budapešť — maďarský komunistický politik. Pochádzal z chudobných pomerov, od 1918 žil v Budapešti, vyučil sa za mechanika, príležitostne pracoval ako robotník. Od mladosti sa aktívne zapájal do činnosti odborov, robotníckeho hnutia a ilegálnych mládežníckych komunistických združení. R. 1930 vstúpil do ilegálnej Strany maďarských komunistov (SMK) a vystupoval pod krycím menom János Barna. Viackrát bol zatknutý, 1933 odsúdený na dvojročný trest odňatia slobody (trest si odpykával v Segedíne, kde sa spoznal s M. Rákosim). Po rozpustení SMK 1936 bol poverený preniknúť do Maďarskej sociálnodemokratickej strany (od 1940 člen jej výkonného výboru). Po obnovení SMK sa 1942 stal členom Ústredného výboru a 1943 tajomníkom ÚV strany; odvtedy používal meno Kádár. Podieľal sa na vypracovaní programu SMK, po jej rozpustení v júni 1943 inicioval založenie Strany mieru, ktorá bola faktickou pokračovateľkou SMK. V apríli 1944 bol vyslaný do Juhoslávie nadviazať kontakty s komunistickými emigrantmi. Pri prechode hraníc bol zatknutý a odsúdený na dva roky väzenia ako vojnový dezertér. Počas prevozu do Nemecka sa mu podarilo utiecť a vrátiť sa do Budapešti. Po obsadení mesta Červenou armádou obnovila komunistická strana svoju činnosť pod názvom Maďarská komunistická strana (MKS, 1948 – 56 po spojení sa s Maďarskou sociálnodemokratickou stranou názov Maďarská strana pracujúcich, MSP).

V povojnovom období patril Kádár k hlavným postavám prevzatia moci v krajine komunistami. R. 1945 – 51 poslanec parlamentu, od 1946 člen politbyra, 1946 – 51 námestník tajomníka Ústredného výboru MKS (resp. ÚV MSP), od augusta 1948 do 23. 6. 1950 minister vnútra. Zo svojej ministerskej pozície sa podieľal na príprave vykonštruovaného procesu s Lászlóom Rajkom (bývalý minister vnútra a minister zahraničných vecí, popravený v októbri 1949). Na začiatku 50. rokov 20. stor. sa však sám stal obeťou politických čistiek v MSP, koncom apríla 1951 bol zatknutý, zbavený všetkých straníckych funkcií a odsúdený na doživotie. Po Stalinovej smrti (1953), odvolaní M. Rákosiho z postu predsedu vlády a následnom uvoľnení spoločensko-politických pomerov bol v júli 1954 rehabilitovaný a prepustený z väzenia. Postupne opäť získal stratené pozície v strane, v júni 1956 bol zvolený za tajomníka MSP a v októbri 1956 za tajomníka novovzniknutej Maďarskej socialistickej robotníckej strany (MSRS). Napriek tomu, že sa 30. októbra 1956 stal členom reformnej vlády Imreho Nagya, ktorá odštartovala demokratizačný proces, mal výrazný podiel na potlačení maďarského protikomunistického povstania 1956. Keď vláda I. Nagya vyhlásila neutralitu Maďarska (1. 11. 1956), odišiel na sovietske veľvyslanectvo v Budapešti, odkiaľ bol prevezený do Moskvy. Po rokovaniach v Moskve odcestoval 4. 11. do Szolnoku, kde sa pod jeho vedením sformovala kolaborantská, promoskovsky orientovaná revolučná robotnícko-roľnícka vláda. So sovietskym vojenským konvojom sa 7. 11. vrátil do Budapešti. Po krvavom potlačení povstania od februára 1957 predseda ÚV a od júla 1957 – 85 prvý tajomník Maďarskej socialistickej robotníckej strany (MSRS), 1958 – 61 štátny minister, 1961 – 65 predseda vlády, 1985 – 89 generálny tajomník MSRS.

Po stabilizovaní vnútropolitickej situácie pripustil čiastočnú decentralizáciu centrálne riadenej ekonomiky a čiastočnú liberalizáciu režimu, čo sa v 60. rokoch 20. stor. prejavilo na zvyšovaní životnej úrovne obyvateľstva (prispeli k tomu aj pôžičky zo západných krajín, ktoré sa aj napriek nepriaznivému obrazu z revolučných rokov podarilo Kádárovej vláde získať); toto obdobie sa v dejinách Maďarska označuje ako kádárizmus, resp. gulášový socializmus. V zahraničnopolitickej oblasti sa orientoval predovšetkým na úzku spoluprácu so Sovietskym zväzom; v auguste 1968 podporil intervenciu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Napriek určitému oživeniu ekonomiky, povoleniu drobného podnikania a zvýšeniu počtu súkromne hospodáriacich roľníkov pretrvávala neefektívnosť centrálne plánovaného hospodárstva a zároveň sa zvyšovala zahraničná zadlženosť Maďarska. V 80. rokoch 20. stor. už Kádár nedokázal čeliť reformným snahám silnejúcim od nástupu M. Gorbačova k moci v ZSSR (1985), čo 1988 viedlo k jeho odvolaniu z funkcie generálneho tajomníka MSRS (ostal však v čestnej funkcii prezidenta strany), v máji 1989 bol odvolaný zo všetkých straníckych funkcií.

Kállay [-laj], Miklós, 23. 1. 1887 Nyíregyháza – 14. 1. 1967 New York — maďarský politik. Pochádzal zo šľachtickej rodiny. R. 1910 získal doktorát z práva na univerzite v Budapešti. Zastával viaceré funkcie na župnej úrovni spočiatku ako hlavný slúžny, 1922 – 29 hlavný župan Szabolcsskej župy. Počas svetovej hospodárskej krízy sa z pozície štátneho tajomníka ministra obchodu usiloval zúročiť svoje skúsenosti a kontakty predovšetkým v oblasti posilňovania maďarsko-francúzskych hospodárskych vzťahov. R. 1931 sa stal poslancom parlamentu za vládnu Zjednotenú stranu, resp. Národnú zjednotenú stranu. R. 1932 – 35 minister poľnohospodárstva vo vláde G. Gömbösa. Pre rozpory a nesúhlas s radikálnou pravicovou orientáciou predsedu vlády sa vzdal ministerského postu a spolu s I. Bethlenom vystúpil z vládnej Národnej zjednotenej strany. V ďalšom volebnom období opäť získal poslanecký mandát (1936). Po vypuknutí 2. svet. vojny sa usiloval oslabiť pronemeckú orientáciu maďarskej politiky a posilniť snahy o rokovanie a spoluprácu so Spojencami. Vo funkcii predsedu vlády (10. 3. 1942 – 22. 3. 1944) a ministra zahraničia nadviazal tajne prostredníctvom maďarských zastupiteľských úradov v neutrálnych štátoch kontakty so Spojencami v otázke prípadných podmienok uzavretia dohody o spoločnom postupe. Na uskutočnenie cieľov jeho koncepcie, ktorá zahŕňala obranu národných záujmov, zachovanie územných ziskov po 1939 a obranu Karpát ako prírodnej prekážky, bolo potrebné stiahnuť maďarské vojská z východného frontu, čo však bolo možné realizovať len so súhlasom nemeckej strany. To vylučovalo možnosť vypovedať spojenectvo s nacistickým Nemeckom, na druhej strane mu však išlo o zabránenie reálnej hrozby postupu sovietskych vojsk do Maďarska. Rozkolísanosť a nejednoznačnosť zahraničnopolitickej orientácie Maďarska nakoniec viedla k obsadeniu krajiny Wehrmachtom (19. 3. 1944) a nástupu radikálnej pravice k moci. Po okupácii sa Kállay spočiatku uchýlil na turecké vyslanectvo v Budapešti, v novembri 1944 bol však zatknutý a prevezený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr v Dachau. Po skončení vojny žil od 1953 v USA.

Karácsonyi [-čoňi], János, 15. 12. 1858 Gyula, župa Békés – 1. 1. 1929 Oradea, Rumunsko — maďarský historik. Po štúdiu teológie na univerzite v Budapešti bol 1882 vysvätený za kňaza. Pôsobil na biskupskom lýceu v Oradei, kde prednášal cirkevné dejiny a právo, 1904 – 05 profesor na teologickej fakulte v Budapešti; od 1905 kanonik, od 1923 titulárny biskup v Oradei. Aktívny dopisovateľ (korešpondent) Maďarskej akadémie vied, od 1904 jej riadny člen. Autor viacerých historických prác, najmä z oblasti cirkevných dejín stredoveku, napr. Dejiny františkánskeho rádu v Maďarsku do 1711, I – II (Szent Ferenc rendjének története Magyarországon 1711-ig, I – II, 1923, 1924).

Károlyi [-ji], Mihály, gróf, 4. 3. 1875 Budapešť – 19. 3. 1955 Vence, departement Alpes-Maritimes, Francúzsko, pochovaný v Budapešti (od 1961) — maďarský politik. Pochádzal z rodiny vysokej uhorskej šľachty a počas mladosti viedol život typický pre svoju spoločenskú vrstvu, okrem Budapešti sa zdržiaval v Paríži, Londýne a vo Viedni. Politickú kariéru začal 1909 v konzervatívnom tábore, ktorý však čoskoro opustil, a 1910 – 18 bol vedúcim predstaviteľom demokratickej opozície v uhorskom parlamente, od 1913 jeden z vodcov Strany nezávislosti, ktorá presadzovala nezávislosť Uhorska vo forme personálnej únie s Rakúskom, všeobecné volebné právo, lepšiu sociálnu politiku a pozemkovú reformu. Počas cesty do USA 1914 predstavil koncepciu federalizovaného Uhorska s demokratickým systémom. Jeho zahraničnopolitická orientácia počas 1. svet. vojny (mier zabezpečujúci teritoriálnu integritu Rakúsko-Uhorska bez územných strát) viedla k rozchodu s väčšinou uhorských vysokých politikov. Na protest proti vojnovému kurzu vlády a jej vnútornej politike opustil v júli 1916 spolu s ďalšími 25 poslancami svojej strany parlament a založil novú Stranu nezávislosti a 48. roku, ktorá žiadala radikálne zmeny vo vnútropolitických pomeroch krajiny a ukončenie vojny.

Od 25. októbra 1918 stál na čele novovytvorenej Uhorskej (maďarskej) národnej rady, 31. 10. 1918 ho pod tlakom ľudových más (tzv. Astrová revolúcia) rakúsky cisár Karol I. (uhorský kráľ Karol IV.) vymenoval za predsedu novej uhorskej vlády. Jeho kabinet napriek svojmu úsiliu nezabránil rozpadu Rakúsko-Uhorska. Pod tlakom masových demonštrácií dosiahol Károlyi 13. 11. 1918 odstúpenie Karola I. (IV.) z výkonu štátnej moci v Uhorsku a premenu zriadenia na republikánske, po vyhlásení Nemeckej republiky a Rakúskej republiky vyhlásila Maďarská národná rada 16. 11. 1918 samostatnú Maďarskú republiku a Károlyi sa stal jej prvým prezidentom (11. 1. – 21. 3. 1919). Po vyhlásení Maďarskej republiky rád (21. 3. 1919) a uchopení moci komunistami emigroval do Francúzska, neskôr do USA a Spojeného kráľovstva. R. 1920 – 44 najmä svojou publikačnou činnosťou vystupoval proti horthyovskému režimu a fašizmu, aktívne bol činný v protivojnovom hnutí. Po skončení 2. svet. vojny sa 1946 vrátil do Maďarska, 1947 – 49 bol veľvyslancom v Paríži, 1949 však na protest proti stalinským represáliám v Maďarsku na svoj post rezignoval a do vlasti sa už nevrátil. Autor pamätí Spomienky Michaela Karolyiho. Viera bez ilúzií (Memoirs of Michael Karolyi. Faith without illusion, 1956).

Katona, Štefan, 13. 12. 1732 Boľkovce, okr. Lučenec – 17. 8. 1811 Kalocsa, Maďarsko — uhorský historik a teológ. R. 1750 vstúpil do jezuitskej rehole, 1754 – 55 študoval filozofiu na univerzite v Košiciach a 1759 – 62 teológiu v Trnave. R. 1753 vyučoval gramatiku na gymnáziu v Gyöngyösi, 1756 gramatiku a rétoriku v Oradei a 1758 v Komárne, 1765 – 73 profesor rétoriky na univerzite v Trnave, 1777 – 84 vedúci katedry dejín na filozofickej fakulte univerzity v Budíne (1782 – 83 dekan fakulty). Od 1784 pôsobil v Ostrihome, od 1790 knihovník arcibiskupskej knižnice a kazateľ v Kalocsi, od 1794 kanonik a od 1799 titulárny opát.

Jeden z najvýznamnejších uhorských historikov, autor 42-zväzkovej zbierky prameňov k uhorským dejinám Historia critica regnum Hungariae 1 – 42 (1779 – 1817), písal aj náboženskú literatúru polemického charakteru.

Klapka, György, 7. 4. 1820 Temešvár, Rumunsko – 17. 5. 1892 Budapešť — generál maďarských revolučných domobraneckých vojsk (→ honvéd). R. 1838 ukončil štúdium na delostreleckej vojenskej škole vo Viedni, od 1842 člen uhorskej gardy vo Viedni, kde sa zoznámil s neskorším hlavným veliteľom maďarských revolučných domobraneckých vojsk A. Görgeyom. Začiatkom 1848 vystúpil z armády a po vypuknutí revolúcie v Uhorsku (→ revolúcie 1848 – 49) vstúpil do služieb maďarskej revolučnej vlády. Od decembra 1848 náčelník sekcie generálneho štábu na uhorskom ministerstve honvédstva. V januári 1849 po porážke honvédskych vojsk pod vedením generála Lázára Mészárosa (*1796, †1858) pri Košiciach prevzal velenie nad hornouhorskou armádou a dosiahol viaceré úspechy v bojoch proti cisárskej armáde vedenej generálom Franzom Schlickom (*1789, †1862). V apríli 1849 vymenovaný za generála. Spolu s Görgeyom a generálom Jánosom Damjanichom (aj Damjanics, vlastným menom Jovan Damjanić, *1804, †1849) sa zúčastnil víťazných bitiek pri Vacove (Váci), Tekovských Lužanoch a Komárne. V júli 1849 sa stal veliteľom pevnosti v Komárne a napádal nepriateľské vojská na obidvoch brehoch Dunaja. V posledných fázach bojov bránil Komárno, kapituloval (na konci septembra 1849) až niekoľko týždňov po Görgeyovej kapitulácii pri Világosi (dnes Şiria, Rumunsko) po prísľube slobodného odchodu obrancov. Emigroval do Londýna, neskôr žil v Taliansku a vo Švajčiarsku. Počas prusko-rakúskej vojny 1866 organizoval na popud O. von Bismarcka v Hornom Sliezsku dobrovoľnícku légiu, s ktorou vpadol do Trenčianskej župy, jeho akcia však bola neúspešná. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní 1867 bol amnestovaný, vrátil sa do vlasti a stal sa poslancom uhorského snemu za ilavský volebný obvod. Čoskoro sa stiahol z politického života a žil prevažne v Ženeve. Autor memoárov a vojenskohistorických kníh.

Knauz, Ferdinand, aj Knausz, pseudonym Zumber, 12. alebo 13. 10. 1831 Budín, dnes súčasť Budapešti – 26. 4. 1898 Bratislava — uhorský právny historik, archivár a cirkevný hodnostár. Študoval filozofiu v Trnave a teológiu v Ostrihome, 1854 vysvätený za rímskokatolíckeho kňaza. Pôsobil v bohosloveckom seminári v Trnave, od 1855 študijný dozorca v generálnom seminári (Emericiánum) v Bratislave, 1856 – 60 kapitulský kaplán v Bratislave. Od 1860 arcibiskupský knihovník a archivár v Ostrihome, od 1871 kanonik, 1878 opát v Bratislave, od 1890 titulárny biskup v Ostrihome, od 1896 hlavný prepošt Bratislavskej kapituly.

Popri kňazskej službe sa zaoberal archivárskou a edičnou činnosťou, ako aj dejinami feudálnych snemov, výsad a privilégií. Preskúmal archívy Bratislavskej a Ostrihomskej kapituly, k čomu ho podnietil objav (1852) tzv. Bratislavskej kroniky (Chronicon Posoniense, začiatok 16. stor.; → kronika) v rukopisných zbierkach Bratislavskej kapitulskej knižnice, ktorej usporiadaním bol následne poverený. Najvýznamnejšie diela: Dejiny krajinskej rady a krajinských snemov v rokoch 1445 – 1452 (Az Országos Tanács és országgyülések története 1445 – 1452, 1859), Archív Ostrihomského arcibiskupstva I-II (Az esztergomi főegyháznak okmánytára I-II, 1863 – 66), Rukopisy Bratislavskej kapituly (A pozsonyi káptalannak kéziratai, 1870), Historické práva maďarského jazyka v cirkvi a vo vlasti (A magyar nyelv történeti joga az egyházban és hazában, 1870), Pamiatky ostrihomskej cirkvi I-II (Monumenta ecclesiae Strigoniensis I-II, 1874, 1882).