Kosovo pole

Kosovo pole, srb. Kosovo polje, Kosovsko polje — v slovenskej historiografii zaužívaný názov kotliny Kosovo polje v Srbsku (v dnešnej autonómnej oblasti Kosovo), kde sa odohrali dve významné bitky medzi európskymi kresťanskými vojskami a osmanskými Turkami označované ako bitka na Kosovom poli;

1. bitka na Kosovom poli 28. júna 1389 (podľa juliánskeho kalendára 15. júna; na deň sv. Víta, srb. Vidov dan) medzi spojenými vojskami Srbov, Bosniakov, Bulharov a Albáncov (podľa niektorých prameňov aj za účasti Chorvátov, Uhrov a Poliakov) na čele so srbským kniežaťom Lazárom Hrebeljanovićom a vojskom osmanských Turkov pod vedením sultána Murada I., ktorej cieľom bolo zastaviť rozpínavosť Osmanskej ríše smerom do centrálnych a západných oblastí Balkánskeho polostrova. Po smrti srbského cára Štefana IV. Uroša Dušana (1355) totiž dlhotrvajúci mocenský boj o jeho dedičstvo vyčerpal finančné zdroje srbských kniežat, podlomil ich vojenskú moc a srbská ríša sa začala rozpadať. Oslabená bola aj Byzantská ríša, ktorú sužovala séria občianskych vojen a jej cisári ovládali už len malé územie v blízkosti hlavného mesta, Konštantínopola. Po smrti bulharského cára Ivana Alexandra (1371) sa na tri časti rozpadlo aj Bulharsko a pre Turkov už nepredstavovalo vážnejšiu hrozbu. V roku 1354 obsadili Turci pevnosť Gallipoli (dnes Gelibolu, Turecko), čím si vytvorili základňu na následnú expanziu do západných častí Balkánskeho polostrova.

V osmanskom vojsku, ktoré bojovalo v bitke na Kosovom poli, slúžili vojaci zo všetkých častí ríše vrátane vazalských krajín, ako aj najatí Gréci a Janovčania, dôležitú úlohu mali aj janičiarske oddiely. Vo vojsku koalície kresťanských panovníkov boli okrem vojska Lazára Hrebeljanovića aj vojská srbského magnáta Vuka Brankovića (*1345, †1397) ovládajúceho takmer celé Kosovo a vojská bosnianskeho bána Tvrtka I. Kotromanića, účasť albánskych vojsk potvrdzuje napr. zmienka o smrti albánskeho magnáta Teodora Muzaku (vládol od 1372) uvedená v osmanských kronikách. O priebehu bitky sa zachovalo málo hodnoverných údajov. Podľa odhadov bolo v osmanskom vojsku 27- až 40-tisíc mužov (podľa anonymnej florentskej kroniky spísanej 1385 – 1409 okolo 140- až 300-tisíc mužov) a v koaličnom vojsku približne 25- až 30-tisíc mužov (podľa niektorých prameňov 12- až 70-tisíc). V priebehu bitky bol zajatý a po nej popravený Lazár Hrebeljanović, v bitke (alebo pred ňou) zahynul aj sultán Murad I. (okolnosti jeho smrti nie sú známe, podľa niektorých zdrojov i podľa neskoršej srbskej tradície ho v osmanskom tábore smrteľne zranil srbský rytier Miloš Obilić, *?, †1389, ktorý pritom zahynul) a velenie prevzal jeho syn Bajezid (I.). Na bojisku zostalo na obidvoch stranách množstvo mŕtvych (asi 30-tisíc vojakov koaličnej armády a asi až do 70-tisíc Turkov). Výsledok bitky je v prameňoch interpretovaný nejednoznačne, historickým vývojom sa však preukázalo víťazstvo osmanských Turkov, ktorým sa tak otvorila cesta na Balkán.

Jedna z najväčších a najslávnejších bitiek stredoveku, jej opis sa postupne stal srbským národným mýtom a trvalou súčasťou srbskej národnej identity. Podľa niektorých zdrojov znamenala koniec srbskej štátnosti, keďže Srbi už nemali dostatok síl pokračovať v odpore (v bitke na Kosovom poli padli takmer všetci významní príslušníci srbskej šľachty). K definitívnemu obsadeniu srbského územia Osmanmi však došlo až neskôr (1459). V období osmanskej okupácie boli udalosti bitky na Kosovom poli viackrát interpretované romanticky (osudové stretnutie kresťanstva a islamu, Lazár Hrebeljanović si zvolil mučenícku smrť v boji, hrdinstvo Miloša Obilića) a stali sa nevyčerpateľným zdrojom srbských národných povestí, hrdinskej poézie a piesní. V skutočnosti však išlo (i napriek silnému náboženskému rozmeru) o typický stredoveký vojenský konflikt dvoch nepriateľských strán. Bajezid I. dal na pamiatku svojho otca postaviť v blízkosti dejiska boja (dnes obec Mazgit, asi 10 km severne od Prištiny) hrobku sultána Murada I. (türbe; 14. stor.; prebudovaná po 1660 a 1850, obnovená 2005). Na pamiatku srbských obetí bol postavený pamätník Gazimestan (1953; asi 5 km severne od Prištiny). Lazár Hrebeljanović bol vyhlásený za svätého mučeníka Srbskej pravoslávnej cirkvi, 1889 bol podľa neho nazvaný srbský Rad sv. kniežaťa Lazára, ktorý mohol byť udeľovaný iba srbským kráľom. V 80. a 90. rokoch 20. stor. došlo pod vplyvom nárastu nacionalizmu v srbskej spoločnosti k oživeniu kosovského kultu (mučeníctvo srbského národa, Bohom vyvolený národ), ktorý však bol často zneužívaný na politickú propagandu (prejav S. Miloševića 28. 6. 1989 pri pamätníku Gazimestan pri príležitosti 600. výročia bitky);

2. bitka na Kosovom poli 17. – 19. októbra 1448 medzi spojenou uhorskou armádou (Maďari, Valasi, Poliaci, Nemci, Česi) pod vedením J. Huňadyho a vojskami osmanských Turkov pod vedením sultána Murada II., ktorá mala za cieľ zastaviť osmanskú expanziu do Uhorska. Nezúčastnilo sa jej albánske protiturecké vojsko vedené Skanderbegom (napriek predošlým dohodám) ani srbský despota Juraj Brankovič, ktorý zostal k Osmanskej ríši lojálny. Bitka sa skončila rozdrvením armády J. Huňadyho (údajne ho zradili valašskí spojenci, ktorí sa pridali k Turkom). Českí bojovníci použili v boji aj vozovú hradbu, ktorú úspešne používalo husitské vojsko, ani táto bojová taktika však nedokázala porážku odvrátiť. V bitke padlo asi 4-tisíc osmanských a asi 17-tisíc uhorských vojakov, zvyšok uhorskej armády sa dal na útek (J. Huňady sa počas neho dostal do zajatia despotu Brankovića, z ktorého bol prepustený za vysoké výkupné, začas ho ako rukojemník nahradil jeho syn L. Huňady). Víťazstvom tureckého vojska a zničením uhorskej armády sa upevnil vplyv Turkov na Balkáne.