Zobraziť kategórie Skryť kategórie

Kategórie

Vyhľadávanie podľa kategórií: dejiny – Európa - Srbsko

Zobrazené heslá 1 – 6 z celkového počtu 6 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Alexander I. Karadjordjević

Alexander I. Karadjordjević [-džordževič], 17. 12. 1888 Cetinje, Čierna Hora – 9. 10. 1934 Marseille, Francúzsko — kráľ Srbov, Chorvátov a Slovincov (od 1921), juhoslovanský kráľ (od 1929) z dynastie Karadjordjevićovcov. Stúpenec a presadzovateľ silného autokraticky a centralisticky usporiadaného štátu opierajúceho sa o pomoc armády. V zahraničnej politike orientovaný na Francúzsko a Malú dohodu. U veľkej časti obyvateľstva bol značne populárny, na druhej strane rástla nespokojnosť s jeho národnostnou politikou, silneli akcie chorvátskych a macedónskych separatistov. Počas štátnej návštevy Francúzska spolu s francúzskym ministrom zahraničia J. L. Barthouom zavraždený členom ilegálnej macedónskej organizácie Vnútorná macedónska revolučná organizácia (VMRO) za spoluúčasti ustašovcov.

Alexander Karadjordjević

Alexander Karadjordjević [-džordževič], 11. 10. 1806 Topola – 4. 5. 1885 Temešvár, pochovaný v Topoli — srbské knieža 1842 – 58, syn legendárneho vodcu Karadjordjeho. Na trón dosadený parlamentom po prvom zvrhnutí jeho predchodcu z konkurenčnej dynastie Obrenovićovcov. Počas jeho vlády sa Srbsko sformovalo na moderný štát podľa záp. vzorov, v zahraničnej politike orientované prorakúsky, odklon od Ruska. Nespokojná parlamentná liberálna opozícia domáhajúca sa väčších občianskych práv ho nakoniec donútila abdikovať (1858) a znova povolala z emigrácie Miloša Obrenovića.

Garašanin, Ilija

Garašanin, Ilija, vlastným menom Ilija Savić, 16. 1. 1812 Garaši (pri Kragujevci) – 16. 6. 1874 Belehrad — srbský politik. Pôvodne dôstojník, 1839 – 42 žil z politických príčin v emigrácii. Po nástupe kniežaťa Alexandra Karadjordjevića sa vrátil do vlasti, 1842 – 52 a 1857 – 58 minister vnútra. R. 1844 sformuloval politický program zjednotenia všetkých južných Slovanov pod hegemóniou Srbska (veľkosrbská idea). R. 1852 – 53 a 1862 – 67 ministerský predseda. Zmodernizoval štátnu správu, zreformoval zákonodarstvo a školstvo. R. 1867 donútil Turkov bez boja opustiť srbské pevnosti, jeho plány na oslobodenie všetkých južných Slovanov a vytvorenie balkánskeho zväzu však stroskotali.

Karadjordje

Karadjordje [-džordže], vlastným menom Djordje Petrović, 14. 11. 1768 Viševac (pri Kragujevci) – 25. 7. 1817 Radovanje (pri Smederevskej Palanke), pochovaný v rodinnej hrobke pri meste Topola (neďaleko Kragujevca) — srbský národnooslobodzovací bojovník, vodca prvého protitureckého povstania, prvé srbské knieža (1806 – 13).

Syn roľníka, 1787/88 vstúpil ako srbský dobrovoľník do rakúskych služieb a zúčastnil sa bojov proti Turkom (pravdepodobne odvtedy prímeno Karadjordje, Čierny Juraj, z tur. kara = čierny). Po vypuknutí protitureckého povstania v Srbsku 1804 (v oblasti belehradského pašalíka) bol zvolený za vrchného veliteľa. Jeho armáda dosiahla bojové úspechy a povstalecké teritórium sa ďalej rozširovalo. R. 1806 bol pod jeho vedením dobytý Belehrad, čo povstalcom umožnilo klásť Turkom zvýšené požiadavky (rozsiahla autonómia). Počas rusko-tureckej vojny 1806 – 12 získal Karadjordje od ruského cára za poskytnutú pomoc prísľub plnej nezávislosti. R. 1806 sa ustanovil za knieža (oficiálne hlavný vodca) a vyhlásil dedičnú vládu Karadjordjevićovcov. Usiloval sa o nastolenie neobmedzenej autoritatívnej vlády, čím sa dostal do rozporu s ostatnými vodcami povstania. Po sérii porážok tureckou armádou a Bukureštskom mieri (1812) bolo povstanie 1813 zlikvidované. Karadjordje žil od 1814 pod ruskou ochranou v Besarábii. Počas druhého srbského povstania (1815) sa tajne vrátil do Srbska. Na príkaz Miloša Obrenovića bol 1817 zavraždený.

Karadjordjevićovci

Karadjordjevićovci [-džordževičov-] (Karadjordjević) — srbská kniežacia a neskôr kráľovská dynastia vládnuca 1806 – 13, 1842 – 58 a 1903 – 18 v Srbsku, 1918 – 29 v Kráľovstve SHS, resp. 1929 – 41 (oficiálne do 1946) v Kráľovstve Juhoslávie.

Zakladateľom dynastie bol Djordje Petrović nazývaný Karadjordje. R. 1815 sa v Srbsku dostal k moci rod Obrenovićovcov, s ktorými po zavraždení Karadjordjeho (1817) viedli Karadjordjevićovci dlhotrvajúce boje o vládu. Po zosadení kniežaťa Michala Obrenovića vládol 1842 – 58 Karadjordjeho syn, knieža Alexander Karadjordjević. Po jeho abdikácii sa opäť ujali vlády Obrenovićovci. Po ich zosadení a vyvraždení počas krvavého puču (1903) nastúpil na trón ako srbský kráľ a od 1918 panovník Kráľovstva SHS Peter I. Karadjordjević (11. 7. 1844 Belehrad – 16. 8. 1921 tamže). V tomto období však úrad fakticky vykonával jeho syn, princ Alexander (ako regent), ktorý po otcovej smrti nastúpil na trón Kráľovstva SHS ako Alexander I. Karadjordjević, od 1929 kráľ Juhoslávie. Po jeho zavraždení pri atentáte v Marseille (1934) sa stal panovníkom jeho syn Peter II. Karadjordjević (6. 9. 1923 Belehrad – 3. 11. 1970 Denver), počas ktorého neplnoletosti vládol bratanec jeho otca Pavol Karadjordjević (15. 4. 1893 Petrohrad – 14. 9. 1976 Paríž).

Počas 2. svet. vojny (od 1941) a nacistickej okupácie žila rodina v exile, trón oficiálne stratila 1946, kráľ Peter II. však nikdy neabdikoval. V súčasnosti je hlavným predstaviteľom rodu jeho syn, princ Alexander II. Karadjordjević (*1945).

Karadžić, Radovan

Karadžić [-džič], Radovan, 19. 6. 1945 Petnjica (pri Šavniku), Čierna Hora — srbský politik v Bosne a Hercegovine. Pôvodne psychiater. R. 1990 spoluzakladateľ Srbskej demokratickej strany, strany bosnianskych Srbov v Bosne a Hercegovine, ktorí odmietli deklaráciu zvrchovanosti Bosny a Hercegoviny (15. 10. 1991) a na území obývanom Srbmi vyhlásili 9. 1. 1992 Republiku srbskú (mala zostať súčasťou Juhoslávie), od apríla 1992 jej prvý prezident a hlavný veliteľ ozbrojených síl. Počas jeho pôsobenia na čele Republiky srbská vypukla v Bosne a Hercegovine občianska vojna (po vyhlásení nezávislosti Bosny a Hercegoviny 3. 3. 1992), do októbra 1992 obsadili jednotky bosnianskych Srbov vyše dvoch tretín územia Bosny a Hercegoviny.

Karadžić je považovaný za hlavného iniciátora a strojcu etnických čistiek na obsadených územiach obývaných bosnianskymi Moslimami a Chorvátmi uskutočnených v mene idey tzv. veľkého Srbska, ako aj masakrovania nesrbského obyvateľstva v Srebrenici (1995) a počas obliehania Sarajeva 1992 – 95 (spolu s hlavným vojenským veliteľom Ratkom Mladićom, *1943). V júli 1995 bol Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu v Haagu v neprítomnosti obvinený zo zločinov genocídy a prenasledovania i zo zločinov proti ľudskosti na území Bosny a Hercegoviny, v novembri 1995 za podiel na zločinoch v Srebrenici a bol na neho vydaný zatykač. R. 1996 musel pod tlakom medzinárodnej verejnej mienky odstúpiť z pozície prezidenta a predsedu Srbskej demokratickej strany (koncom decembra 2001 bol ako vojnový zločinec zo strany vylúčený). Až do 2008, keď bol zatknutý srbskou políciou a deportovaný do Haagu, žil v Belehrade pod cudzou identitou. Po mnohoročnom procese pred Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu v Haagu (od 2009), pred ktorým popieral svoju vinu, bol 2016 odsúdený na 40 rokov väzenia.