korunovácia

korunovácia [lat.] — v užšom význame slávnostný obrad intronizácie panovníka symbolickým nasadením koruny na jeho hlavu, v širšom význame korunovačný ceremoniál, t. j. ustálený súbor formálnych úkonov (pravidiel a zvyklostí), ktoré sú s aktom nasadenia koruny spojené, pričom v jednotlivých ríšach (krajinách) sú (boli) odlišné. Okrem panovníka môže byť korunovaná aj jeho manželka.

Oficiálne inauguračné akty ustanovenia panovníka boli známe už v staroveku (Egypt, Mezopotámia, Judsko-izraelské kráľovstvo) a v rozličných obdobiach a krajinách mali (majú) rozličnú podobu. Stredoveké korunovácie v kresťanských monarchiách nadväzovali na neskororímsky ceremoniál, počas ktorého bol budúci panovník vojskom a ľudom vyhlásený za cisára (aklamácia), následne ho vojaci vyzdvihli na štít (akt prevzatý od Germánov) a na hlavu mu ako odznak moci (namiesto cisárskeho diadému) nasadili nákrčník torques; podľa zachovaných údajov bol takto za rímskeho cisára ako prvý korunovaný Julián (Julián Apostata, 361). Tento akt, ktorý demonštroval vojenský základ cisárskej moci, bol v Byzantskej ríši od vyhlásenia Leva I. za cisára rozšírený o sakrálny prvok, keď Levovi nasadil korunu na hlavu konštantínopolský patriarcha (451); cisár tak vystupoval ako pozemský nástupca Ježiša Krista. Ceremoniál sa spočiatku odohrával na hipodróme, od 7. stor. v Chráme Božej múdrosti (Hagia Sofia) v Konštantínopole (dnes Istanbul) a stal sa liturgickou ceremóniou. Po dobytí Konštantínopola križiakmi a presídlení cisárskeho dvora do Nikaie (dnes İznik; → Nicejské cisárstvo, 1204 – 61) bol byzantský korunovačný ceremoniál doplnený aj o pomazanie.

Stredovekí západoeurópski panovníci boli spočiatku rovnako ako východoeurópski volení, na rozdiel od nich však neboli korunovaní, ale pomazávaní. Tento akt pochádzal z biblickej tradície, podľa ktorej prorok Samuel pomazal prvých dvoch kráľov Izraela Saula a Dávida ako Bohom vyvolených. Podľa všeobecne prijímaného názoru bol v roku 672 ako prvý pomazaný vizigótsky kráľ Wamba, podľa iných názorov k pomazávaniu kresťanských panovníkov dochádzalo už skôr. Vo Franskej ríši zaviedol pomazávanie Pipin III. Krátky, ktorý bol prvýkrát pomazaný v roku 751 v Soissons po zvolení za kráľa, opakovane 28. 7. 754 v Saint-Denis pápežom Štefanom II. (III.) spolu s manželkou Bertou a s deťmi. Je však možné, že pritom došlo aj k nasadeniu koruny ako k vedľajšiemu aktu. Prvým bezpečne doloženým korunovaným panovníkom kresťanskej éry bol franský kráľ Karol Veľký, ktorý v roku 781 prijal od pápeža Hadriána I. tzv. kráľovský diadém a ktorému po aklamácii rímskym ľudom položil pápež Lev III. počas vianočnej omše (25. decembra 800) v Chráme sv. Petra v Ríme na hlavu cisársku korunu (korunovácia sa však chápala ako svetský akt). Od korunovácie Ľudovíta I. Pobožného pápežom Štefanom IV. v Reimse (816) predstavujú nasadenie koruny a pomazanie cirkevno-liturgický akt.

Korunovácia (resp. korunovačný ceremoniál) ako jedna z najdôležitejších ceremoniálnych udalostí krajiny a zároveň záležitosť medzinárodnej reprezentácie sa stala štátoprávnym, ako aj cirkevnoprávnym aktom. Spravidla pozostávala z prejavu vôle účastníkov korunovácie uznať kandidáta za svojho kráľa a z cirkevného obradu, slávnostnej liturgie, ktorou cirkev vyjadrila podporu panovníkovi, napr. v katolíckych krajinách sa od konca 16. stor. liturgické obrady počas korunovácie riadili Rímskym pontifikálom (Pontificale Romanum, 1596) pápeža Klementa VIII. Súčasťami korunovačného ceremoniálu boli pomazanie posväteným olejom (→ krizma), odovzdanie insígnií (vlastné nasadenie koruny, ako aj odovzdanie ďalších výsostných odznakov vladárovej moci, hodnosti a zdedeného alebo prepožičaného mocenského postavenia; → korunovačné klenoty), prísaha panovníka dodržiavať všetky krajinské práva a privilégiá (tzv. volebná kapitulácia, korunovačný reverz) a slávnostná liturgia. Ako obligatórna podmienka nástupu kresťanského panovníka na trón potvrdzovalo jeho legitimitu položenie jedinej, tzv. korunovačnej koruny na jeho hlavu jedinou oprávnenou osobou (lat. coronator) na jedinom, na to určenom mieste (v chráme). Napr. v Rímsko-nemeckej ríši, resp. vo Svätej rímskej ríši nemeckého národa, to bola ríšska koruna (aj cisárska koruna), v Uhorsku svätoštefanská koruna. Jedinou osobou, ktorá mala právo korunovať panovníka, bol výhradne pápež (v prípade rímsko-nemeckých cisárov) alebo najvyšší cirkevný hodnostár krajiny (napr. v Uhorsku prímas Uhorska – ostrihomský arcibiskup, v Anglicku, resp. v Spojenom kráľovstve, prímas anglikánskej cirkvi – canterburský arcibiskup). Korunovačným miestom rímsko-nemeckých kráľov bola od korunovácie Ota I. Veľkého za nemeckého kráľa 7. augusta 936 do korunovácie Ferdinanda I. za rímsko-nemeckého kráľa v roku 1531 Katedrála Panny Márie v Aachene (resp. jej centrálna časť – kaplnka falce), od roku 1562 dóm Sankt Bartholomäus vo Frankfurte nad Mohanom. Korunovačným miestom francúzskych kráľov bola katedrála Notre-Dame v Reimse, anglických, resp. britských kráľov Westminsterské opátstvo v Londýne, ruských cárov Katedrálny chrám zosnutia presvätej Bohorodičky (Uspenský chrám) v Kremli v Moskve.

Korunovácie uhorských kráľov sa konali od roku 1000 v Stoličnom Belehrade (dnes Székesfehérvár v Maďarsku) do jeho obsadenia Turkami (1543), 1563 – 1830 vo vtedajšom hlavnom meste Uhorska Bratislave a 1830 – 1916 v Matejovom chráme (Mátyás-templom) v Budíne, resp. v Budapešti. Posledným korunovaným uhorským kráľom (1916) bol Karol I. (IV.) s manželkou Zitou (*1892, †1989). V Bratislave sa korunovačné obrady konali v Dóme sv. Martina (spolu 18 korunovácií, z toho 11 kráľov vrátane Márie Terézie a 7 kráľovien – manželiek kráľov), po ich skončení kráčal korunovačný sprievod mestom po ceste pokrytej červeným súknom (diváci si ho neskôr mohli rozobrať) a jeho účastníci hádzali okolitému davu mince. Nový kráľ v Kostole zvestovania Panny Márie (františkánsky kostol) pasoval mladých uhorských šľachticov za rytierov zlatej ostrohy, potom pred mestskými hradbami zložil slávnostnú korunovačnú prísahu vernosti svojim poddaným. Sprievod prešiel k Dunaju, kde bol navŕšený tzv. korunovačný pahorok (vytvorený z hliny navozenej z celého Uhorska), na ktorý vystúpil panovník na koni a na znak ochrany Uhorska pred nepriateľom zaťal mečom na všetky svetové strany. Korunovačné slávnosti trvali niekoľko dní, zúčastňovalo sa ich mnoho hostí (i z cudziny) a boli sprevádzané zábavami, hrami a ohňostrojmi.

Rituály historických korunovačných obradov sa (s určitými obmenami) zachovávajú aj v súčasných monarchiách (Spojené kráľovstvo). V niektorých krajinách (Švédsko, Dánsko, Nórsko, Holandsko) je korunovácia nahradená prísahou panovníka na ústavu štátu (pri tomto akte sa používa pojem intronizácia); panovník síce formálne stojí na čele monarchie, jeho funkcia je však zvyčajne len reprezentatívna.

Korunovačný ceremoniál v nekresťanských monarchiách zahŕňa okrem nasadenia koruny aj obrady v súlade s tradíciami (náboženstvom) danej krajiny.