Korolenko, Vladimir Galaktionovič

Korolenko, Vladimir Galaktionovič, 27. 7. 1853 Žytomyr, Ukrajina – 25. 12. 1921 Poltava, Ukrajina — ruský spisovateľ a publicista.

V rokoch 1871 – 74 študoval na technologickom inštitúte v Petrohrade a v rokoch 1874 – 76 na poľnohospodárskej a lesníckej akadémii v Moskve. Počas štúdií sa pridal k národníckemu hnutiu (→ národníctvo; 1876 bol pre politické názory vylúčený zo štúdií), v roku 1877 začal študovať na banskej akadémii v Petrohrade. Obdobie 1879 – 85 prežil vo vyhnanstve vo Viatskej gubernii a v Jakutsku, v rokoch 1885 – 96 žil v Nižnom Novgorode (najplodnešie obdobie jeho tvorby). V roku 1893 uskutočnil cestu do USA (poviedka Bez jazyka, 1895) a západnej Európy. Od roku 1896 žil v Petrohrade, kde spolu s Nikolajom Konstantinovičom Michajlovským (*1842, †1904) vydávali liberálny národnícky časopis Russkoje bogatstvo (Ruské bohatstvo), od roku 1900 žil v Poltave. Odsúdil Októbrovú revolúciu v roku 1917 a vystupoval proti boľševickému teroru (Listy Lunačarskému, Pisma Lunačarskomu, Paríž, 1922; ZSSR, 1988).

Vo svojich literárnych dielach spojil realizmus s romantizmom, jeho tvorba je typická lyrickosťou, symbolickosťou a alegorickosťou, hlbokou sugestivitou, psychologickou kresbou vnútorného sveta postáv a záujmom o skryté sily ľudskej duše, ktoré chápal ako súčasť svetového tzv. nekonečného vedomia. Prvá novela Epizódy zo života „hľadajúceho“ (Epizody iz žizni „iskateľa“, 1879) o mladom raznočincovi (príslušník ruskej inteligencie nešľachtického pôvodu) odráža jeho záujem o myšlienky národníctva. Úspech získal poviedkou Makarov sen (Son Makara, 1885; slov. 1962) o starom Jakutovi, alkoholikovi a zlodejovi, ktorého dobrota a láskavosť prevážia na Božích váhach spravodlivosti. K jeho najvýznamnejším poviedkam patria Podivná (Čudnaja, 1880, vydaná 1905), v ktorej zobrazil nezlomný charakter dievčiny revolucionárky vo vyhnanstve, Les šumí (Les šumit, 1886; slov. 1951) z obdobia záporožských kozákov a Slepý hudobník (Slepoj muzykant, 1886; slov. 1950) o citovom bohatstve a duchovnom prerode hudobne nadaného slepého chlapca. V mnohých poviedkach spracoval príbehy ľudí z okraja spoločnosti, ktorí však nestrácajú vlastnú dôstojnosť a hľadajú miesto vo svete naplnenom pokrytectvom a násilím (Deti z podzemia, V durnom obščestve, 1885; slov. 1957; Zabijak, Ubivec, 1885; Svetielka, Ogoňki, 1901; Mráz, Moroz, 1901). Jeho najrozsiahlejším dielom je niekoľkozväzková autobiografia Príbeh môjho súčasníka (Istorija mojego sovremennika, 1922 – 29; slov. 1953), v ktorej spojil históriu jednotlivca s históriou spoločnosti a umelecký štýl s publicistickým. Bol autorom literárnokritických statí o Nikolajovi Gavrilovičovi Černyševskom, Vissarionovi Grigorievičovi Belinskom, Antonovi Pavlovičovi Čechovovi, Levovi Nikolajevičovi Tolstom a Nikolajovi Vasilievičovi Gogoľovi.

Korolenko bol aj verejne činný, zasadzoval sa za humanizmus a obranu utláčaných. Pre mnohých súčasníkov bol zosobnením občianskeho svedomia, napr. v cykle statí Soročinská tragédia (Soročinskaja tragedija, 1907) vystúpil proti potrestaniu sedliakov mestečka Soročince a v statiach Všedný jav (Bytovoje javlenije, 1910) a Znaky vojenského súdnictva (Čerty vojennogo pravosudija, 1910) obvinil štátnu moc za masové popravy účastníkov Ruskej revolúcie v rokoch 1905 – 07.