Abramov, Fiodor (Alexandrovič), 29. 2. 1920 Verkola, Archangeľská oblasť – 14. 5. 1983 Leningrad, dnes Petrohrad — ruský spisovateľ a literárny vedec. Pochádzal z mnohodetnej roľníckej rodiny. V roku 1941 vstúpil ako dobrovoľník do domobrany (bol ťažko ranený), 1948 ukončil štúdium na Leningradskej štátnej univerzite (dnes Petrohradská štátna univerzita), 1951 – 60 tam pôsobil ako vedúci Katedry sovietskej literatúry.

Predstaviteľ dedinskej prózy. Vo svojich dielach prostredníctvom strohých realistických prostriedkov zobrazil hornatú oblasť ruského severu v okolí rieky Pinega. Jeho postavy si ctia patriarchálne tradície a základné ľudské hodnoty prameniace z tvrdého života naplneného prácou, zvádzajú boj o existenciu a lepšiu budúcnosť. V debute Bratia a sestry (Bratia i siostry, 1958), ktorý sa stal prvou časťou románovej tetralógie Priaslinovci (Priasliny, 1958 – 1974; slov. 1979), zachytil dramatické a tragické osudy ruského severského vidieka vo vojnových a v povojnových rokoch. Ďalšie časti vydal pod názvami Dve zimy a tri letá (Dve zimy i tri leta, 1968; slov. 1979), Cesty a rázcestia (Puti-pereputia, 1973; slov. 1979) a Dom (Dom, 1978; slov. 1982). V poviedkach Pelageja (1969) a Aľka (1972) sa zameral na tému vynúteného odchodu obyvateľov dediny do mesta, v poviedkach Bez otca (Bezotcovščina, 1961; slov. 1962) a Drevené kone (Dereviannyje koni, 1970) na vykreslenie spôsobu života severského ruského vidieka.

Autor drámy Jeden boh pre všetkých (Odin bog dľa vsech, 1962), zbierky poviedok Posledná poľovačka (Posledňaja ochota, 1973), zbierky noviel, kratších poviedok a úvah Babileum (Babilej, 1981) a i. Posmrtne vyšli knihy Výlet do minulosti (Poezdka v prošloje, 1989), Kto je on? (Kto on?, 1993), Biely kôň (Belaja lošaď, 1995) a prvé kapitoly románu Čistá kniha (1998 – 2000), ktorý bol plánovaný ako trilógia zobrazujúca historickú skúsenosť sociálnych otrasov v Rusku.

adamizmus → akméizmus

Adamovič, Georgij , 19. 4. 1892 Moskva – 21. 2. 1972 Nice — ruský básnik a literárny kritik. Začiatky jeho básnickej tvorby sú spojené s akméizmom: zbierky veršov Oblaky (Oblaka, 1916) a Očistec (Čistilišče, 1922). R. 1922 emigroval do Paríža, kde sa stal vedúcim kritikom parížskej literárnej emigrácie: state Samota a sloboda (Odinočestvo i svoboda, 1955 ), Komentáre (Komentarii, 1967). Uprednostňoval denníkovú formu poézie: básnické zbierky Na západe (Na zapade, 1939), Jednota (Jedinstvo, 1967) a i.

Afanasiev, Alexandr Nikolajevič, 23. 7. 1826 Bogučar – 5. 10. 1871 Moskva — ruský literárny historik a teoretik folklóru. V trojzväzkovej práci Poetické názory Slovanov na prírodu (Poetičeskije vozzrenija slavian na prirodu, 1866 – 69) publikoval štúdie z oblasti histórie ruskej literatúry, najmä folkloristiky. Zberateľ ruského folklóru: zborníky Ruské národné rozprávky (Narodnyje russkije skazki, 1855 – 64) a Ruské národné legendy (Narodnyje russkije legendy, 1859).

Achmadulinová (Achmadulina), Bella, vlastným menom Izabella, 10. 4. 1937 Moskva – 29. 11. 2010 Peredelkino, dnes súčasť Moskvy — ruská poetka, manželka básnika J. Jevtušenka, neskôr spisovateľa J. Nagibina. Spoluautorka literárneho almanachu Metropol (1979). Nadviazala na klasickú líniu ruskej poézie i na básnickú tvorbu M. Cvetajevovej. V básnických zbierkach Struna (Struna, 1962), Zimnica (Oznob, Franfurkt nad Mohanom, 1968), Hodiny hudby (Uroki muzyki, 1969), Verše (Stichi, 1975), Metelica (Meteľ, 1977), Tajomstvo (Tajna, 1983), Sad (S., 1987), Pobrežie (Poberežie, 1991), Truhlica a kľúč (Larec i kľuč, 1994), Raz v decembri (Odnaždy v dekabre, 1996), Okamih bytia (Mig bytia, 1997), Pri jedličke (Vozle jolki, 1999), Priateľov mojich vynikajúce vlastnosti (Druzej mojich prekrasnyje čerty, 2000), Zmrznutý hyacint (Oziabšij giacint, 2008), Ani slovo o láske (Ni slova o ľubvi, 2010) a i. zachytila krásy života, lásku a priateľstvo. Jedným z inšpiratívnych zdrojov jej tvorby bolo Gruzínsko. Do zbierky Sny o Gruzínsku (Sny o Gruzii, 1977) zahrnula básne, publicistiku a preklady gruzínskych básnikov (G. Tabidze, I. Abašidze, K. Kaladze a i.). Pod názvom Achmatovovej poémy Môj rodokmeň (Moja rodoslovnaja, 1964) vyšiel 1966 v slovenčine výber jej básní. V 60. rokoch 20. stor. spolupracovala s J. Nagibinom na viacerých filmových scenároch. Autorka esejí o A. S. Puškinovi a M. J. Lermontovovi, surrealistickej prózy Veľa psov a pes (Mnogo sobak i sobaka, 1979), autobiografickej prózy Mimovoľnosť (Nečajanije, 1999) a i. Jej básne boli preložené do viacerých jazykov. Nositeľka viacerých ocenení.

Achmatovová (Achmatova), Anna, vlastným menom Gorenková, 23. 6. 1889 Boľšoj Fontan, dnes súčasť Odesy, Ukrajina – 5. 3. 1966 Domodedovo pri Moskve, pochovaná v Komarove pri Petrohrade — ruská poetka, významná predstaviteľka ruskej poézie 20. stor., nazývaná ruská Sapfó. R. 1910 – 18 manželka básnika N. Gumiľova, 1910 a 19011 spolu navštívili Paríž, kde sa zoznámila s maliarom F. Modiglianim (autor jej portrétu), a 1912 Taliansko. Gumiľov ju ako začínajúcu spisovateľku uviedol do spoločnosti okolo V. I. Ivanova (zúčastňovala sa literárnych stretnutí, tzv. večerov vo veži). R. 1911 sa stala sekretárkou Cechu poetov (Cech básnikov) organizovaného Gumiľovom a Sergejom Gorodeckým (*1884, †1967), ktorí 1912 spolu s básnikom O. Mandeľštamom a i. vytvorili združenie akméistov (→ akméizmus). Ojedinelá poetka lásky v ruskej a vo svetovej literatúre, lásku zobrazila najskôr ako ľúbostné očarenie, neskôr ako drámu rozchodu, častý je motív beznádejnej lásky. Po básnickej prvotine Večer (Večer, 1912) písala ľúbostnú lyriku vo forme románových a dramatických miniatúr (tzv. sujetová lyrika) vyznačujúcich sa štýlovou a sémantickou prostotou, slávu získala básnickou zbierkou Ruženec (Čotki, 1913), nasledovali zbierky Biely kŕdeľ (Belaja staja, 1917) a Roku Pána 1921 (Anno Domini MCMXXI, 1922). Počas obdobia zákazu publikovania (1925 – 39) sa venovala štúdiu diela A. S. Puškina a prekladateľskej činnosti (klasická čínska, kórejská, indická poézia, z európskej G. Leopardi, V. Hugo, I. Krasko a i.). V 30. rokoch 20. stor. písala básne inšpirované tragickými udalosťami stalinských represií, ktorých obeťou sa takisto stal jej syn L. Gumiľov (autobiografická poéma Rekviem, napísaná 1935 – 40, vydaná 1963, Mníchov, v Rusku až 1987). R. 1940 – 46 mohla znova publikovať (výber poézie Zo šiestich kníh, Iz šesti knig, 1940; cyklus poém Severné elégie, Severnyje elegii, 1943). Najvýznamnejším dielom je lyrickoepická Poéma bez hrdinu (Poema bez geroja, napísaná 1940 – 62, vyšla 1974), v ktorej jej osobná spoveď prerastá do kroniky tragického obdobia polovice 20. stor. (Veľká vlastenecká vojna, blokáda Petrohradu). R. 1946 bola Achmatovová opäť vylúčená z verejného a literárneho života, v 60. rokoch 20. stor. rehabilitovaná. Vydala básnickú zbierku Plynutie času (Beg vremeni, 1965), spomienky na A. Bloka, O. Mandeľštama a i. vyšli až posmrtne. R. 1964 získala taliansku literárnu cenu Etna – Taormina, 1965 jej Oxfordská univerzita udelila čestný doktorát. V slovenčine vyšli výbery jej básní pod názvami Ľúbostný denník (1964), Spálený zošit (1981), Vrcholiaca luna (1989) a Biely kŕdeľ (2002).

akméizmus [gr.] — smer v ruskej poézii 1912 – 22. Jeho teoretikom bol Sergej Gorodeckij (*1884, †1967), najvýznamnejšími predstaviteľmi N. Gumiľov, A. Achmatovová a O. Mandeľštam združení v skupine Cech poetov (Cech básnikov). Publikovali v časopise Apollon (1909 – 17). V opozícii k mystike symbolizmu sa orientovali na prvotný význam slova a jasnosť básnického vyjadrenia. Akméizmus odmietol kult symbolu a nahradil ho kultom samotných vecí, lebo napr. ruža je ružou, a nie symbolom čohosi iného. Preto sa označoval aj ako klarizmus (z lat. clarus = jasný) a vzhľadom na bezprostredné vnímanie reality a uprednostňovanie prírodných princípov aj ako adamizmus (od praotca Adama). V kontexte európskej literatúry predstavuje odnož neoklasicizmu.

Aksakov, Sergej Timofejevič, 1. 10. 1791 Ufa – 12. 5. 1859 Moskva — ruský prozaik, prekladateľ, ideológ slavianofilstva. Pochádzal zo starého šľachtického rodu. Jeho statok Abramcevo pri Moskve sa stal centrom slavianofilstva. Zo začiatku sa venoval prekladateľskej činnosti (Sofoklés, Molière). Vo svojich dielach sa zaoberal tematikou spojenia človeka s prírodou a dedinského prostredia s rodinou. Jeho črty o poľovníkoch a rybároch, napr. Rozprávanie a spomienky poľovníka na rôzne poľovačky (Rasskazy i vospominanija ochotnika o raznych ochotach, 1855), sa stali základom filozofickej podstaty jeho najvýznamnejších diel – autobiografickej románovej dilógie Rodinná kronika (Semejnaja chronika, 1856) a Detské roky Bagrova-vnuka (Detskije gody Bagrova-vnuka, 1858, slovensky 1960), zachytávajúcich životný štýl ruského statkárstva na prelome 18. a 19. stor., ktoré sa stali základom žánru ruskej románovej kroniky (N. S. Leskov, M. J. Saltykov-Ščedrin, M. Gorkij a i.). Autor memoárov o N. V. Gogoľovi Príbeh mojej známosti s Gogoľom (Istorija mojego znakomstva s Gogolem, posmrtne 1890), L. N. Tolstom, M. Gorkom a i.

Aksionov, Vasilij, 20. 8. 1932 Kazaň, Tatársko – 6. 7. 2009 Moskva — ruský prozaik a dramatik. R. 1979 bol zakladateľom a autorom nezávislého almanachu Metropol, v ktorom vydal kontroverznú divadelnú hru Štyri temperamenty (Četyre temperamenta), 1980 musel opustiť Rusko, bol zbavený občianstva (do 1990); do 2004 žil v USA, neskôr striedavo vo Francúzsku a v Moskve. V 60. rokoch 20. stor. v novele Kolegovia (Kollegi, 1960, slovensky 1962; aj rovnomenná divadelná hra, sfilmovaná 1962), v románoch Hviezdny lístok, Zviozdnyj bilet, 1961, slovensky 1965; sfilmovaný pod názvom Môj mladší brat, Moj mladšij brat, 1962) a Je čas, priateľ môj (Pora, moj drug, pora, 1964) zobrazil prostredníctvom mládežníckeho žargónu a slangu kritické postoje svojej generácie. Neskôr vo svojich dielach využíval prelínanie reálnych a ireálnych prvkov, grotesknosť, absurdnosť a paródiu (novela Pomaranče z Maroka, Apeľsiny iz Marokko, 1963, slovensky 1965; divadelná hra Vždy na predaj, Vsegda v prodaže, 1965; novela Sudy osudu, Zatovarennaja bočkotara, 1968; kniha pre deti Môj dedko – pomník, Moj deduška – pamiatnik, 1972). V USA vydal v ruštine autobiografický román Spálenina (Ožog, 1976) a utopický román Ostrov Krym (O. K., 1979). V 90. rokoch 20. stor. využíval postmodernistickú poetiku (trilógia Moskovská sága, Moskovskaja saga, 1989 – 93, sfilmovaná 2004; Nový sladký štýl, Novyj sladostnyj stiľ, 1996). Autor románu Voltairovci a voltairiánky (Voľteriancy i voľterianki, 2004), za ktorý získal Ruskú Bookerovu cenu, knihy spomienok Zrenička oka (Zenica oka, 2005), románov Moskva-kva-kva (M.-kva-kva, 2006; slovensky 2008), Vzácne krajiny (Redkije zemli, 2007), Tajomná vášeň. Román o šesťdesiatnikoch (Tainstvennaja strasť. Roman o šestidesiatnikach, 2009) a i. Nositeľ viacerých ocenení.

Aldanov, Mark, vlastným menom Mark Alexandrovič Landau, 19. 11. 1886 Kyjev – 25. 2. 1957 Nice, Francúzsko — ruský emigrantský spisovateľ židovského pôvodu. Písal historické cykly, historické romány a poviedky, v ktorých zobrazil ruské a európske dejiny od polovice 18. stor. do polovice 20. stor. z pohľadu jednoduchého ruského človeka. V tetralógii Mysliteľ (M., 1921 – 27) zachytil udalosti Francúzskej revolúcie, v trilógii Kľúč (Kľuč, 1929 – 36) prvú svetovú vojnu a Októbrovú revolúciu 1917. Román Začiatok konca (Načalo konca, 1936 – 40) zachytáva obdobie nástupu fašizmu v Nemecku, román Pramene (Istoki, 1950) vypovedá o smrti Alexandra II., román Ži ako chceš (Živi kak chočeš, 1951) nastoľuje tému ruskej emigrácie v Rusku. Autor biografických románov Súčasníci (Sovremenniki, 1928), Portréty (Portrety, 1931) a Príbeh o smrti (Povesť o smerti, 1953), filozofického diela Ulmská noc. Filozofia náhody (Uľmskaja noč. Filosofija slučaja, 1953) a i.

Babeľ, Isaak (Emmanuilovič), 13. 7. 1894 Odesa – 27. 1. 1940 väznica Butyrka, Moskva — ruský spisovateľ. Pochádzal zo židovskej obchodníckej rodiny, 1905 zažil pogrom v Odese. Základné vzdelanie získal v hebrejčine pri štúdiu náboženských kníh. R. 1911 – 15 študoval na finančnom a obchodnom inštitúte v Kyjeve, 1915 sa v Petrohrade zoznámil s M. Gorkým, ktorý v časopise Letopis publikoval jeho prvé poviedky. R. 1919 pôsobil ako prekladateľ v ČEKA, počas občianskej vojny v Rusku 1918 – 20 ako vojnový spravodajca Ruskej tlačovej agentúry Jug-ROSTA a štábny dôstojník Prvej jazdeckej armády S. M. Buďonného, 1920 v Štátnom vydavateľstve v Odese, 1921 ako dopisovateľ novín Zaria Vostoka (Úsvit východu) v Tbilisi, neskôr pracovník mestskej správy v Odese; 1922 sa spriatelil s I. Erenburgom, od 1924 žil v Moskve. R. 1939 bol zatknutý a obvinený zo sprisahaneckej činnosti a špionáže v prospech Francúzska, 1940 zastrelený, 1954 rehabilitovaný.

Predstaviteľ avantgardnej prózy 20. rokov 20. stor. Jeho umelecký experiment je založený na obraznej fragmentárnosti (náznak udalostí, útržky dialógov) a expresívnom kontraste rôznych naratívnych vrstiev a estetických kategórií (tragika a čierny humor, drastickosť a lyrizmus, pátos a irónia). Prostredníctvom osobitých jazykových prostriedkov s prvkami židovského a ukrajinského žargónu zachytáva človeka v krajnej situácii počas veľkých sociálnych zmien (Októbrová revolúcia 1917, občianska vojna 1918 – 20). Preslávil sa cyklom krátkych próz napísanom na základe denníkových záznamov Prvá jazdecká (Konarmija, 1926; slov. 1959), v ktorom zobrazil ťaženie jazdeckej armády Buďonného proti poľským jednotkám na území západnej Ukrajiny 1920. Text obsahuje listy, vyhlášky a rozkazy, čo evokuje autentickosť a pripomína poetiku postmodernizmu. Kniha vyvolala ostrú polemiku, kritici Babeľovi vyčítali subjektívne zobrazenie občianskej vojny.

V zbierke poviedok Odeské poviedky (Odesskije rasskazy, 1931; viackrát sfilmovaná) a v dráme Západ slnka (Zakat, 1928) spracoval tematiku svojrázneho odeského židovského podsvetia, v divadelnej hre Mária (Marija, 1935) dramatické osudy predstaviteľov aristokracie vykorenenej z porevolučného života. Autor zbierky poviedok Židovské poviedky (Jevrejskije rasskazy, 1927), nedokončeného románu Veľká Krinica (Velikaja Krinica), filmových scenárov Beňa Krik (1926), Bludné hviezdy (Bluždajuščije zvjozdy, 1926) a i. Jeho diela boli preložené do viacerých jazykov.

Kantemir, Antioch Dmitrijevič, aj Antioh Cantemir, 21. 9. 1708 Konštantínopol (dnes Istanbul) — 11. 4. 1744 Paríž, pochovaný v Moskve — ruský spisovateľ a diplomat moldavského pôvodu. Pochádzal z aristokratickej rodiny (otec Dimitrie Cantemir bol moldavské knieža, významný humanistický spisovateľ a vedec; → Cantemirovci), mal vynikajúce domáce vzdelanie, ovládal západné i klasické jazyky. R. 1731 – 37 pôsobil ako diplomat v Londýne a 1738 – 44 v Paríži, kde sa stretával s francúzskymi filozofmi (Ch. de Montesquieu, Voltaire) a spisovateľmi. Jeden zo zakladateľov ruského klasicizmu a satirickej poézie. Literárnu činnosť začal prekladmi z latinčiny (Horácius), gréčtiny (Anakreón) a francúzštiny (Rozhovory o mnohosti svetov B. de Fontenella, Perzské listy Ch. de Montesquieho, štyri satiry N. Boileaua-Despréauxa). Napísal deväť satír, z ktorých najvýznamnejšia je Na hanobiteľov vzdelania. Môjmu rozumu (Na chuľaščich učenije. K umu svojemu, 1729), kde kritizoval cirkev a duchovenstvo. Autor epigramov, bájok, lyrických piesní a ód.

Karamzin, Nikolaj Michajlovič, 12. 12. 1766 Michajlovka, dnes Preobraženka, Buzulucký rajón, Orenburská oblasť – 3. 6. 1826 Petrohrad — ruský spisovateľ, publicista a historik. Vyrastal na panstve otca, ktorý pochádzal zo strednej šľachty a bol potomkom tatárskych kniežat. Študoval v šľachtických ústavoch v Simbirsku a v Moskve, 1784 – 89 bol členom slobodomurárskej lóže N. I. Novikova, 1789 – 90 cestoval po Európe (Francúzsko, Anglicko, Nemecko, Švajčiarsko), kde sa zoznámil s významnými osobnosťami (I. Kant, J. G. von Herder, L. Sterne, J.-J. Rousseau), vo Francúzsku bol svedkom zrútenia sa absolutistickej monarchie (→ Francúzska revolúcia). R. 1791 – 92 vydával prvý ruský literárny časopis Moskovskij žurnal (Moskovské noviny), v ktorom propagoval sentimentalizmus, 1802 – 03 časopis Vestnik Jevropy (Eur. vestník). R. 1803 – 26 bol oficiálnym historiografom cára Alexandra I. Pavloviča, od 1818 člen Ruskej akadémie.

Hlavný predstaviteľ ruského sentimentalizmu a tvorca moderného ruského jazyka. V literárnej tvorbe vyjadril názory strednej šľachty v období začiatku rozvoja kapitalizmu. Položil základy romantického a realistického psychologizmu, sústredil sa na vykreslenie vnútorného života postáv, prvýkrát postavil do centra rozprávania vlastnú, autorskú osobnosť, vytvoril nový literárny jazyk blízky hovorovej reči. Na začiatku literárnej činnosti prekladal diela W. Shakespeara, G. E. Lessinga, S. Gessnera a i. a písal sentimentálnu poéziu. V časopise Moskovskij žurnal publikoval základné dielo ruského sentimentalizmu – cestopis Listy ruského cestovateľa (Pisma russkogo putešestvennika, 1791 – 92) ovplyvnené L. Sternom a novelu Úbohá Líza (Bednaja Liza, 1792) o nešťastnej láske kvetinárky Lízy k šľachticovi Erastovi.

Autor sentimentálnych poviedok Jevgenij a Júlia (Jevgenij i Julija, 1789) a Natália, bojarská dcéra (Natalija, bojarskaja doč, 1792), lyrických básní a próz Moje drobnôstky (Moi bezdelki, 1794), gotickej novely Ostrov Bornholm (Ostrov Borngoľm, 1794), historickej poviedky Miestodržiteľka Marfa (Marfa posadnica, 1803) z obdobia neúspešného boja Novgorodu za nezávislosť v 15. stor. a diela Dejiny ruského štátu (Istorija gosudarstva rossijskogo, 1816 – 29, 12 zv.; posledný zväzok vydaný posmrtne), v ktorom na základe pramenného výskumu spracoval ruské dejiny od najstarších čias do začiatku 17. stor.

Podal prvý ucelený výklad vývoja ruského národa s osvietensko-sentimentalistickým pohľadom na historické udalosti, zdôraznil potrebu štátnej jednoty. Jeho názory ovplyvnili osobné zážitky počas Francúzskej revolúcie (jakobínsky teror), odmietal revolúciu ako prostriedok pokroku (odsudzoval však tyraniu) a pokúšal sa nájsť pre Rusko vlastnú špecifickú podobu štátnosti (prikláňal sa ku konzervatívnemu absolutizmu). Jeho dielo malo vplyv na viacero generácií a pomohlo budovať ruské národné uvedomenie. Karamzinova literárna tvorba ovplyvnila najmä V. A. Žukovského, K. N. Baťuškova a A. S. Puškina.

Katajev, Valentin, 28. 1. 1897 Odesa – 12. 4. 1986 Moskva — ruský spisovateľ, brat J. Petrova. Počas 1. svetovej vojny bojoval 1915 – 17 ako dobrovoľník na fronte (dvakrát ranený), 1918 – 20 v občianskej vojne v radoch Červenej armády (dokumentárna próza Zápisky o občianskej vojne, Zapiski o graždanskoj vojne, 1924), 1921 pracoval ako propagandista v tlačovej agentúre JUgROSTA (Južnoje biuro Rossijskogo telegrafnogo agentstva) v Charkove, 1922 odišiel do Moskvy, spolupracoval s rôznymi novinami a časopismi (Gudok, Pravda, Krokodil), 1932 sa zúčastnil expedície do Magnitogorska (budovateľský román Napred, je čas!, Vremia, vperiod!, 1932; slovensky 1949; sfilmovaný 1965), počas 2. svetovej vojny bol korešpondentom novín Pravda a Krasnaja zvezda (Červená hviezda), 1946 – 54 členom redakcie časopisu Novyj mir (Nový svet), 1955 založil časopis Junosť (Mladosť; do 1962 jeho šéfredaktor), od 1934 člen predsedníctva Zväzu spisovateľov ZSSR.

Originálny autor so zmyslom pre humor, ovplyvnený tzv. juhoruskou školou (autori zobrazujúci špecifický život v Odese). Zo začiatku publikoval v novinách, neskôr knižne žánrovo a tematicky rôznorodé diela, napr. realistické poviedky Rodion Žukov (1925), humoristicko-satirické poviedky Nože (Noži, 1926) a Fúzatý človiečik (Borodatyj maľutka, 1926), paródie na dobové fantasticko-dobrodružné romány Leňoch Eduard (Bezdeľnik Eduard, 1925) a Ostrov Erendorf (1924), satirickú novelu Defraudanti (Rastratčiki, 1926; slovensky 1959; divadelná hra 1928) o dobrodružnom putovaní dvoch bankových úradníkov po Rusku a veselohry Kvadratúra kruhu (Kvadratura kruga, 1928; slovensky 1958) a Milión trápení (Million terzanij, 1931; slovensky 1949). Úspech získal poviedkou Belie sa plachta osamelá (Belejet parus odinokij, 1936; slovensky 1946; sfilmovaná 1937, réžia Vladimir Legošin), ktorá sa stala úvodnou knihou tetralógie Vlny Čierneho mora (Volny Čornogo moria; sfilmovaná 1976 ako televízny seriál) zobrazujúcej život v Odese od 1905 do vypuknutia 2. svetovej vojny.

Počas 2. svetovej vojny napísal poviedky s vojnovou tematikou Tretí tank (Tretij tank, 1942), Žena (Ženščina, 1943) a Syn pluku (Syn polka, 1945; slovensky 1946; sfilmovaná 1946, réžia Vasilij Pronin). V 60. a 70. rokoch 20. stor. vyšli spomienkové prózy Svätá studňa (Sviatoj kolodec, 1966), Tráva zabudnutia (Trava zabvenija, 1967), Zázračný Oberonov roh (Razbitaja žizň, ili Volšebnyj rog Oberona, 1972; slovensky 1980) a Môj diamantový veniec (Almaznyj moj venec, 1978), ktorá je založená na prúde asociácií. Katajevove diela boli preložené do viacerých jazykov. Jeho hry (napr. Milión trápení, Kvadratúra kruhu) uviedli aj slovenské ochotnícke a profesionálne divadlá. Nositeľ viacerých ocenení.

Kaverin, Veniamin, vlastným menom Veniamin Ziľber, 19. 4. 1902 Pskov – 2. 5. 1989 Moskva — ruský spisovateľ. Pochádzal z hudobníckej rodiny, 1923 vyštudoval arabistiku v Inštitúte východných jazykov v Leningrade, 1924 históriu a filológiu na univerzite v Leningrade. Od 30. rokov 20. stor. sa venoval iba literatúre, počas 2. svetovej vojny bol dopisovateľom novín Izvestija, v polovici 50. rokov 20. stor. sa aktívne zúčastnil reformného procesu (postavil sa na obranu prenasledovaných spisovateľov a usiloval sa o rehabilitáciu M. A. Bulgakova a Jurija Tyňanova). Od 1921 bol členom literárnej skupiny Serapionovi bratia, na začiatku literárnej tvorby tvoril v intenciách tejto skupiny (využil modernistické naratívne postupy nadväzujúce na L. Sterna, E. T. A. Hoffmanna a E. A. Poea, ornamentálny štýl a spojenie realistických a romantických prvkov). Do tohto obdobia patria fantastické poviedky s prvkami mystiky, hororu a grotesky (zbierky poviedok Majstri a tovariši, Mastera i podmasteria, 1923; Vrabčia noc, Vorobjinaja noč, 1927) a kriminálno-detektívne poviedky z obdobia NEP-u (Koniec zapadákova, Konec chazy, 1925). Najvýznamnejším formálnym experimentom bol román Neznámy majster (Chudožnik neizvesten, 1931).

V dielach zo súčasnosti sa zaoberal problematikou vzťahu inteligencie k revolúcii (román Deväť desatín osudu, Deviať desiatych suďby, 1925), problematikou života vedcov a spisovateľov (román Splnenie túžob, Ispolnenije želanij, 2 zväzky, 1934 – 36; slov. 1975), osudom ruskej inteligencie (trilógia Otvorená kniha, Otkrytaja kniga, 1949 – 56; slov. 1960; sfilmovaná 1977, réžia Viktor Abrosimovič Titov) a vedca prepusteného z pracovného tábora (román Dvojitý portrét, Dvojnoj portret, 1966). Úspech získal dobrodružným románom pre mládež Dvaja kapitáni (Dva kapitana, 1. zväzok 1938, 2. zväzok 1944; slov. 1950; sfilmovaný 1976, réžia Jevgenij Jefimovič Karelov) o stratenej výprave do Antarktídy.

Autor satiry Sedem párov hriešnikov (Sem par nečistych, 1962), románu Pred zrkadlom (Pered zerkalom, 1971; slov. 1974) pri písaní ktorého čerpal z vlastnej korešpondencie, románovej trilógie Osvetlené okná (Osveščonnyje okna, 1974 – 76), autobiografického románu Dvojhodinová prechádzka (Dvuchčasovaja progulka, 1978), grotesknej satirickej rozprávkovej novely Verlioka (1982), literárnych spomienok V starom dome (V starom dome, 1971), súborov publicistických statí Večerný deň. Listy. Stretnutia. Portréty (Večernij deň. Pisma. Vstreči. Portrety, 1980) a i. Nositeľ viacerých ocenení.

Kazakov, Jurij Pavlovič, 8. 8. 1927 Moskva – 29. 11. 1982 tamže — ruský spisovateľ. R. 1946 – 51 študoval hudbu (hral v džezových a symfonických orchestroch), 1953 – 58 literatúru na Literárnom inštitúte M. Gorkého v Moskve. Predstaviteľ ruskej lyrickej prózy, v tvorbe nadviazal na tradície lyrizmu A. P. Čechova, I. Bunina a K. Paustovského, ktoré najvýraznejšie rozvinul v novele Jeseň v dubových lesoch (Oseň v dubovych lesach, 1969). Jeho poviedky Modré a zelené (Goluboje i zeľonoje, 1956), Artur – poľovný pes (Arktur – gončij pios, 1957), Maňka (M., 1958), Na zastávke (Na polustanke, 1959), Po ceste (Po doroge, 1961) a i. sú charakteristické prevahou lyrickej zložky nad epickou (hlavný hrdina, opisy prírody), ako aj jemnou a detailnou analýzou človeka. V 60. rokoch 20. stor. uskutočnil viacero ciest do severných častí ZSSR po stopách M. Prišvina, zaujímal sa aj o pamiatky ruskej minulosti. Svoje zážitky zachytil v zbierke čŕt Severský denník (Severnyj dnevnik, 1961 – 73). V slovenčine vyšli výbery z Kazakovej tvorby pod názvom Modré a zelené (1961) a Adam a Eva (1979) v preklade Nade Szabovej.

Kirejevskij, Ivan Vasilievič, 3. 4. 1806 Moskva – 23. 6. 1856 Petrohrad, pochovaný v kláštore Optina v meste Kozelsk, Kalužská obl. — ruský filozof, literárny kritik a publicista. Pochádzal zo starého šľachtického rodu. Ovládal francúzštinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu. Už ako 13-ročný sa začal zaujímať o filozofiu, 1822 – 24 navštevoval na moskovskej univerzite verejné prednášky venované filozofii F. W. J. Schellinga, 1824 – 28 pracoval v moskovskom archíve Kolégia zahraničných vecí, kde sa stal členom tajného krúžku tzv. ľubomudrov (Spoločnosť ľubomudrov, rusky Obščestvo ľubomudrija, → Filozofický spolok, 1823 – 25). R. 1830 odišiel do Nemecka (Berlín, Drážďany, Mníchov), kde sa osobne stretol s G. W. F. Heglom a F. W. J. Schellingom, ako aj s ich stúpencami a navštevoval ich prednášky. Po návrate 1832 začal vydávať časopis Jevropejec (Európan). Po vydaní druhého čísla, v ktorom bol publikovaný jeho článok Devätnáste storočie (Deviatnadcatyj vek), bol časopis cárom Mikulášom I. zakázaný.

Kirejevskij takmer jedenásť rokov nepublikoval a zameral sa na teoretickú činnosť. Žil na rodinnom majetku v Kalužskej gubernii a pod vplyvom manželky sa okolo 1840 priklonil k pravosláviu, spolu s mníchmi v kláštore Optina sa venoval vydávaniu životopisov cirkevných otcov. Začiatkom 40. rokov 19. stor. sa spolu s A. S. Chomiakovom stal jedným zo zakladateľov špecifického ruského filozofického a náboženského prúdu slavianofilstva zdôrazňujúceho úlohu Ruska (resp. slovanstva) v európskej civilizácii a význam pravoslávia v kresťanstve; podľa Kirejevského Rusko po osvojení si princípov európskeho osvietenstva zohrá v dejinách veľkú úlohu a stane sa duchovným vodcom Európy. Za článok O charaktere osvietenstva v Európe i o jeho vzťahu k osvietenstvu v Rusku (O charaktere prosveščenija Jevropy i o jego otnošenii k prosveščeniju Rossii) uverejnený v orgáne slavianofilov Moskovskij sbornik (Moskovský zborník, 1852) sa dostal pod policajný dohľad a vydávanie zborníka bolo zakázané.

Základným princípom Kirejevského filozofie je princíp ucelenosti (komplexnosti). Podľa neho človek zjednotením všetkých svojich duchovných síl do uceleného, harmonického celku nadobudne schopnosť mystickej intuície, schopnosť zladiť vieru s rozumom a odhaliť metaracionálne pravdy. R. 1856 v časopise Russkaja beseda (Ruská beseda, 1856 – 60) publikoval článok O nevyhnutnosti a možnosti nových princípov pre filozofiu (O neobchodimosti i vozmožnosti novych načal dľa filosofii), v ktorom poukázal na to, že filozofia vychádzajúca z učenia cirkevných otcov nie je konečná a bude potrebné vytvoriť novú. Na rozdiel od západnej filozofie a racionalisticko-abstraktnej teológie, ktoré sú charakteristické rozdvojením a racionalizmom, základnými znakmi ruskej filozofie by mali byť celostnosť a účelnosť, konkrétne duchovno-morálna celostnosť osobnosti, ktorá nachádza svoje vyjadrenie v náboženskej viere. Kirejevskij sa usiloval, aby osvietenstvo prostredníctvo princípov pravoslávnej cirkvi dosiahlo vyšší zmysel a stalo sa motiváciou ďalšieho vývoja Ruska a pochopenia krajiny i ruskej kultúry zo strany Západu. Aj keď hovoril o správnej metóde poznávania pravdy, sám žiadnu nerozpracoval, iba tvrdil, pričom odmietal abstraktno-logické myslenie, že je potrebné zjednotiť všetky svoje schopnosti (logické myslenie, cit, estetické cítenie, svedomie, lásku) do jedného celku. Kriticky sa stavajúc k zveličovaniu významu cirkevnej hierarchie, sa zaoberal aj problematikou vzťahu štátu a cirkvi a potrebou rozpracovania kresťanského pohľadu na svet, čo sa stalo nosným problémom jeho nasledovníkov.

klarizmus → akméizmus

Kľujev, Nikolaj, 22. 10. 1884 Koštugi, Vologodská oblasť – 23. alebo 25. 10. 1937 Tomsk — ruský básnik. Pochádzal zo staroverskej rodiny (jeho matka bola ľudovou poetkou a rozprávačkou bylín), v mladosti žil niekoľko rokov v Soloveckom kláštore. R. 1907 vydal A. Blok jeho prvé básne, od 1911 žil striedavo v Moskve a Petrohrade (začal publikovať básne v časopisoch symbolistov a akméistov). Zoznámil sa so S. Jeseninom, stal sa členom združenia Skify, 1934 zatknutý a poslaný do vyhnanstva, 1937 za účasť v neexistujúcej organizácii zastrelený. R. 1957 bol rehabilitovaný, jeho básne sa však začali v Rusku publikovať až v období tzv. glasnosti.

Predstaviteľ prúdu tzv. roľníckej poézie. V básňach zdôrazňoval osobitosti ruskej dediny, ospevoval patriarchálne pravoslávne Rusko a odmietal mestskú civilizáciu i techniku. V básnickej zbierke Vyzváňanie sosien (Sosen perezvon, 1912) čerpal námety i jazyk z roľníckeho ľudového básnictva a využil podnety ruského symbolizmu, v básnickych zbierkach Lesné príhody (Lesnyje byli, 1913) a Svetské dumy (Mirskije dumy, 1916) rozvíjal staroruské národné a náboženské tradície (básne pripomínajúce ruské dumy sa spájajú s biblickými žalmami, vyznačujú sa ornamentálnym štýlom a bohatstvom obrazov). Revolučné zmeny v 1917 prijal zo začiatku kladne (básnická zbierka Medený stĺp, Mednyj kit, 1918; obsahuje cyklus Lenin), pretože v nich videl nádej na zmeny ruského vidieku. Jeho ďalšie knihy (poémy Žalospev na Jesenina, Plač o Jesenine, 1926; Dedina, Derevňa, 1927; Spálená krajina, Pogoreľščina, 1927 – 28) boli ostro kritizované. Kľujevovým najvýznamnejším dielom je monumentálna básnická skladba Pieseň o Veľkej Matke (Pesň o Velikoj Materi, napísaná 1931, vydaná 1991), v ktorej spojil obraz svojej matky s obrazom matky Rusi a Matky Božej a prorocky predpovedal zánik bezbožnej vlády.