Vyhľadávanie podľa kategórií: literatúra – Európa - ruská literatúra

Zobrazené heslá 1 – 12 z celkového počtu 12 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

Abramov, Fiodor Alexandrovič

Abramov, Fiodor (Alexandrovič), 29. 2. 1920 Verkola, Archangeľská oblasť – 14. 5. 1983 Leningrad, dnes Petrohrad — ruský spisovateľ a literárny vedec. Pochádzal z mnohodetnej roľníckej rodiny. V roku 1941 vstúpil ako dobrovoľník do domobrany (bol ťažko ranený), 1948 ukončil štúdium na Leningradskej štátnej univerzite (dnes Petrohradská štátna univerzita), 1951 – 60 tam pôsobil ako vedúci Katedry sovietskej literatúry.

Predstaviteľ dedinskej prózy. Vo svojich dielach prostredníctvom strohých realistických prostriedkov zobrazil hornatú oblasť ruského severu v okolí rieky Pinega. Jeho postavy si ctia patriarchálne tradície a základné ľudské hodnoty prameniace z tvrdého života naplneného prácou, zvádzajú boj o existenciu a lepšiu budúcnosť. V debute Bratia a sestry (Bratia i siostry, 1958), ktorý sa stal prvou časťou románovej tetralógie Priaslinovci (Priasliny, 1958 – 1974; slov. 1979), zachytil dramatické a tragické osudy ruského severského vidieka vo vojnových a v povojnových rokoch. Ďalšie časti vydal pod názvami Dve zimy a tri letá (Dve zimy i tri leta, 1968; slov. 1979), Cesty a rázcestia (Puti-pereputia, 1973; slov. 1979) a Dom (Dom, 1978; slov. 1982). V poviedkach Pelageja (1969) a Aľka (1972) sa zameral na tému vynúteného odchodu obyvateľov dediny do mesta, v poviedkach Bez otca (Bezotcovščina, 1961; slov. 1962) a Drevené kone (Dereviannyje koni, 1970) na vykreslenie spôsobu života severského ruského vidieka.

Autor drámy Jeden boh pre všetkých (Odin bog dľa vsech, 1962), zbierky poviedok Posledná poľovačka (Posledňaja ochota, 1973), zbierky noviel, kratších poviedok a úvah Babileum (Babilej, 1981) a i. Posmrtne vyšli knihy Výlet do minulosti (Poezdka v prošloje, 1989), Kto je on? (Kto on?, 1993), Biely kôň (Belaja lošaď, 1995) a prvé kapitoly románu Čistá kniha (1998 – 2000), ktorý bol plánovaný ako trilógia zobrazujúca historickú skúsenosť sociálnych otrasov v Rusku.

akméizmus

akméizmus [gr.] — smer v ruskej poézii 1912 – 22. Jeho teoretikom bol Sergej Gorodeckij (*1884, †1967), najvýznamnejšími predstaviteľmi N. Gumiľov, A. Achmatovová a O. Mandeľštam združení v skupine Cech poetov (Cech básnikov). Publikovali v časopise Apollon (1909 – 17). V opozícii k mystike symbolizmu sa orientovali na prvotný význam slova a jasnosť básnického vyjadrenia. Akméizmus odmietol kult symbolu a nahradil ho kultom samotných vecí, lebo napr. ruža je ružou, a nie symbolom čohosi iného. Preto sa označoval aj ako klarizmus (z lat. clarus = jasný) a vzhľadom na bezprostredné vnímanie reality a uprednostňovanie prírodných princípov aj ako adamizmus (od praotca Adama). V kontexte európskej literatúry predstavuje odnož neoklasicizmu.

Aksakov, Sergej Timofejevič

Aksakov, Sergej Timofejevič, 1. 10. 1791 Ufa – 12. 5. 1859 Moskva — ruský prozaik, prekladateľ, ideológ slavianofilstva. Pochádzal zo starého šľachtického rodu. Jeho statok Abramcevo pri Moskve sa stal centrom slavianofilstva. Zo začiatku sa venoval prekladateľskej činnosti (Sofoklés, Molière). Vo svojich dielach sa zaoberal tematikou spojenia človeka s prírodou a dedinského prostredia s rodinou. Jeho črty o poľovníkoch a rybároch, napr. Rozprávanie a spomienky poľovníka na rôzne poľovačky (Rasskazy i vospominanija ochotnika o raznych ochotach, 1855), sa stali základom filozofickej podstaty jeho najvýznamnejších diel – autobiografickej románovej dilógie Rodinná kronika (Semejnaja chronika, 1856) a Detské roky Bagrova-vnuka (Detskije gody Bagrova-vnuka, 1858, slovensky 1960), zachytávajúcich životný štýl ruského statkárstva na prelome 18. a 19. stor., ktoré sa stali základom žánru ruskej románovej kroniky (N. S. Leskov, M. J. Saltykov-Ščedrin, M. Gorkij a i.). Autor memoárov o N. V. Gogoľovi Príbeh mojej známosti s Gogoľom (Istorija mojego znakomstva s Gogolem, posmrtne 1890), L. N. Tolstom, M. Gorkom a i.

Aksionov, Vasilij

Aksionov, Vasilij, 20. 8. 1932 Kazaň, Tatársko – 6. 7. 2009 Moskva — ruský prozaik a dramatik. R. 1979 bol zakladateľom a autorom nezávislého almanachu Metropol, v ktorom vydal kontroverznú divadelnú hru Štyri temperamenty (Četyre temperamenta), 1980 musel opustiť Rusko, bol zbavený občianstva (do 1990); do 2004 žil v USA, neskôr striedavo vo Francúzsku a v Moskve. V 60. rokoch 20. stor. v novele Kolegovia (Kollegi, 1960, slovensky 1962; aj rovnomenná divadelná hra, sfilmovaná 1962), v románoch Hviezdny lístok, Zviozdnyj bilet, 1961, slovensky 1965; sfilmovaný pod názvom Môj mladší brat, Moj mladšij brat, 1962) a Je čas, priateľ môj (Pora, moj drug, pora, 1964) zobrazil prostredníctvom mládežníckeho žargónu a slangu kritické postoje svojej generácie. Neskôr vo svojich dielach využíval prelínanie reálnych a ireálnych prvkov, grotesknosť, absurdnosť a paródiu (novela Pomaranče z Maroka, Apeľsiny iz Marokko, 1963, slovensky 1965; divadelná hra Vždy na predaj, Vsegda v prodaže, 1965; novela Sudy osudu, Zatovarennaja bočkotara, 1968; kniha pre deti Môj dedko – pomník, Moj deduška – pamiatnik, 1972). V USA vydal v ruštine autobiografický román Spálenina (Ožog, 1976) a utopický román Ostrov Krym (O. K., 1979). V 90. rokoch 20. stor. využíval postmodernistickú poetiku (trilógia Moskovská sága, Moskovskaja saga, 1989 – 93, sfilmovaná 2004; Nový sladký štýl, Novyj sladostnyj stiľ, 1996). Autor románu Voltairovci a voltairiánky (Voľteriancy i voľterianki, 2004), za ktorý získal Ruskú Bookerovu cenu, knihy spomienok Zrenička oka (Zenica oka, 2005), románov Moskva-kva-kva (M.-kva-kva, 2006; slovensky 2008), Vzácne krajiny (Redkije zemli, 2007), Tajomná vášeň. Román o šesťdesiatnikoch (Tainstvennaja strasť. Roman o šestidesiatnikach, 2009) a i. Nositeľ viacerých ocenení.

Aldanov, Mark

Aldanov, Mark, vlastným menom Mark Alexandrovič Landau, 19. 11. 1886 Kyjev – 25. 2. 1957 Nice, Francúzsko — ruský emigrantský spisovateľ židovského pôvodu. Písal historické cykly, historické romány a poviedky, v ktorých zobrazil ruské a európske dejiny od polovice 18. stor. do polovice 20. stor. z pohľadu jednoduchého ruského človeka. V tetralógii Mysliteľ (M., 1921 – 27) zachytil udalosti Francúzskej revolúcie, v trilógii Kľúč (Kľuč, 1929 – 36) prvú svetovú vojnu a Októbrovú revolúciu 1917. Román Začiatok konca (Načalo konca, 1936 – 40) zachytáva obdobie nástupu fašizmu v Nemecku, román Pramene (Istoki, 1950) vypovedá o smrti Alexandra II., román Ži ako chceš (Živi kak chočeš, 1951) nastoľuje tému ruskej emigrácie v Rusku. Autor biografických románov Súčasníci (Sovremenniki, 1928), Portréty (Portrety, 1931) a Príbeh o smrti (Povesť o smerti, 1953), filozofického diela Ulmská noc. Filozofia náhody (Uľmskaja noč. Filosofija slučaja, 1953) a i.

Kantemir, Antioch Dmitrijevič

Kantemir, Antioch Dmitrijevič, aj Antioh Cantemir, 21. 9. 1708 Konštantínopol (dnes Istanbul) — 11. 4. 1744 Paríž, pochovaný v Moskve — ruský spisovateľ a diplomat moldavského pôvodu. Pochádzal z aristokratickej rodiny (otec Dimitrie Cantemir bol moldavské knieža, významný humanistický spisovateľ a vedec; → Cantemirovci), mal vynikajúce domáce vzdelanie, ovládal západné i klasické jazyky. R. 1731 – 37 pôsobil ako diplomat v Londýne a 1738 – 44 v Paríži, kde sa stretával s francúzskymi filozofmi (Ch. de Montesquieu, Voltaire) a spisovateľmi. Jeden zo zakladateľov ruského klasicizmu a satirickej poézie. Literárnu činnosť začal prekladmi z latinčiny (Horácius), gréčtiny (Anakreón) a francúzštiny (Rozhovory o mnohosti svetov B. de Fontenella, Perzské listy Ch. de Montesquieho, štyri satiry N. Boileaua-Despréauxa). Napísal deväť satír, z ktorých najvýznamnejšia je Na hanobiteľov vzdelania. Môjmu rozumu (Na chuľaščich učenije. K umu svojemu, 1729), kde kritizoval cirkev a duchovenstvo. Autor epigramov, bájok, lyrických piesní a ód.

Karamzin, Nikolaj Michajlovič

Karamzin, Nikolaj Michajlovič, 12. 12. 1766 Michajlovka, dnes Preobraženka, Buzulucký rajón, Orenburská oblasť – 3. 6. 1826 Petrohrad — ruský spisovateľ, publicista a historik. Vyrastal na panstve otca, ktorý pochádzal zo strednej šľachty a bol potomkom tatárskych kniežat. Študoval v šľachtických ústavoch v Simbirsku a v Moskve, 1784 – 89 bol členom slobodomurárskej lóže N. I. Novikova, 1789 – 90 cestoval po Európe (Francúzsko, Anglicko, Nemecko, Švajčiarsko), kde sa zoznámil s významnými osobnosťami (I. Kant, J. G. von Herder, L. Sterne, J.-J. Rousseau), vo Francúzsku bol svedkom zrútenia sa absolutistickej monarchie (→ Francúzska revolúcia). R. 1791 – 92 vydával prvý ruský literárny časopis Moskovskij žurnal (Moskovské noviny), v ktorom propagoval sentimentalizmus, 1802 – 03 časopis Vestnik Jevropy (Eur. vestník). R. 1803 – 26 bol oficiálnym historiografom cára Alexandra I. Pavloviča, od 1818 člen Ruskej akadémie.

Hlavný predstaviteľ ruského sentimentalizmu a tvorca moderného ruského jazyka. V literárnej tvorbe vyjadril názory strednej šľachty v období začiatku rozvoja kapitalizmu. Položil základy romantického a realistického psychologizmu, sústredil sa na vykreslenie vnútorného života postáv, prvýkrát postavil do centra rozprávania vlastnú, autorskú osobnosť, vytvoril nový literárny jazyk blízky hovorovej reči. Na začiatku literárnej činnosti prekladal diela W. Shakespeara, G. E. Lessinga, S. Gessnera a i. a písal sentimentálnu poéziu. V časopise Moskovskij žurnal publikoval základné dielo ruského sentimentalizmu – cestopis Listy ruského cestovateľa (Pisma russkogo putešestvennika, 1791 – 92) ovplyvnené L. Sternom a novelu Úbohá Líza (Bednaja Liza, 1792) o nešťastnej láske kvetinárky Lízy k šľachticovi Erastovi.

Autor sentimentálnych poviedok Jevgenij a Júlia (Jevgenij i Julija, 1789) a Natália, bojarská dcéra (Natalija, bojarskaja doč, 1792), lyrických básní a próz Moje drobnôstky (Moi bezdelki, 1794), gotickej novely Ostrov Bornholm (Ostrov Borngoľm, 1794), historickej poviedky Miestodržiteľka Marfa (Marfa posadnica, 1803) z obdobia neúspešného boja Novgorodu za nezávislosť v 15. stor. a diela Dejiny ruského štátu (Istorija gosudarstva rossijskogo, 1816 – 29, 12 zv.; posledný zväzok vydaný posmrtne), v ktorom na základe pramenného výskumu spracoval ruské dejiny od najstarších čias do začiatku 17. stor.

Podal prvý ucelený výklad vývoja ruského národa s osvietensko-sentimentalistickým pohľadom na historické udalosti, zdôraznil potrebu štátnej jednoty. Jeho názory ovplyvnili osobné zážitky počas Francúzskej revolúcie (jakobínsky teror), odmietal revolúciu ako prostriedok pokroku (odsudzoval však tyraniu) a pokúšal sa nájsť pre Rusko vlastnú špecifickú podobu štátnosti (prikláňal sa ku konzervatívnemu absolutizmu). Jeho dielo malo vplyv na viacero generácií a pomohlo budovať ruské národné uvedomenie. Karamzinova literárna tvorba ovplyvnila najmä V. A. Žukovského, K. N. Baťuškova a A. S. Puškina.

Kazakov, Jurij Pavlovič

Kazakov, Jurij Pavlovič, 8. 8. 1927 Moskva – 29. 11. 1982 tamže — ruský spisovateľ. R. 1946 – 51 študoval hudbu (hral v džezových a symfonických orchestroch), 1953 – 58 literatúru na Literárnom inštitúte M. Gorkého v Moskve. Predstaviteľ ruskej lyrickej prózy, v tvorbe nadviazal na tradície lyrizmu A. P. Čechova, I. Bunina a K. Paustovského, ktoré najvýraznejšie rozvinul v novele Jeseň v dubových lesoch (Oseň v dubovych lesach, 1969). Jeho poviedky Modré a zelené (Goluboje i zeľonoje, 1956), Artur – poľovný pes (Arktur – gončij pios, 1957), Maňka (M., 1958), Na zastávke (Na polustanke, 1959), Po ceste (Po doroge, 1961) a i. sú charakteristické prevahou lyrickej zložky nad epickou (hlavný hrdina, opisy prírody), ako aj jemnou a detailnou analýzou človeka. V 60. rokoch 20. stor. uskutočnil viacero ciest do severných častí ZSSR po stopách M. Prišvina, zaujímal sa aj o pamiatky ruskej minulosti. Svoje zážitky zachytil v zbierke čŕt Severský denník (Severnyj dnevnik, 1961 – 73). V slovenčine vyšli výbery z Kazakovej tvorby pod názvom Modré a zelené (1961) a Adam a Eva (1979) v preklade Nade Szabovej.

Kirejevskij, Ivan Vasilievič

Kirejevskij, Ivan Vasilievič, 3. 4. 1806 Moskva – 23. 6. 1856 Petrohrad, pochovaný v kláštore Optina v meste Kozelsk, Kalužská obl. — ruský filozof, literárny kritik a publicista. Pochádzal zo starého šľachtického rodu. Ovládal francúzštinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu. Už ako 13-ročný sa začal zaujímať o filozofiu, 1822 – 24 navštevoval na moskovskej univerzite verejné prednášky venované filozofii F. W. J. Schellinga, 1824 – 28 pracoval v moskovskom archíve Kolégia zahraničných vecí, kde sa stal členom tajného krúžku tzv. ľubomudrov (Spoločnosť ľubomudrov, rusky Obščestvo ľubomudrija, → Filozofický spolok, 1823 – 25). R. 1830 odišiel do Nemecka (Berlín, Drážďany, Mníchov), kde sa osobne stretol s G. W. F. Heglom a F. W. J. Schellingom, ako aj s ich stúpencami a navštevoval ich prednášky. Po návrate 1832 začal vydávať časopis Jevropejec (Európan). Po vydaní druhého čísla, v ktorom bol publikovaný jeho článok Devätnáste storočie (Deviatnadcatyj vek), bol časopis cárom Mikulášom I. zakázaný.

Kirejevskij takmer jedenásť rokov nepublikoval a zameral sa na teoretickú činnosť. Žil na rodinnom majetku v Kalužskej gubernii a pod vplyvom manželky sa okolo 1840 priklonil k pravosláviu, spolu s mníchmi v kláštore Optina sa venoval vydávaniu životopisov cirkevných otcov. Začiatkom 40. rokov 19. stor. sa spolu s A. S. Chomiakovom stal jedným zo zakladateľov špecifického ruského filozofického a náboženského prúdu slavianofilstva zdôrazňujúceho úlohu Ruska (resp. slovanstva) v európskej civilizácii a význam pravoslávia v kresťanstve; podľa Kirejevského Rusko po osvojení si princípov európskeho osvietenstva zohrá v dejinách veľkú úlohu a stane sa duchovným vodcom Európy. Za článok O charaktere osvietenstva v Európe i o jeho vzťahu k osvietenstvu v Rusku (O charaktere prosveščenija Jevropy i o jego otnošenii k prosveščeniju Rossii) uverejnený v orgáne slavianofilov Moskovskij sbornik (Moskovský zborník, 1852) sa dostal pod policajný dohľad a vydávanie zborníka bolo zakázané.

Základným princípom Kirejevského filozofie je princíp ucelenosti (komplexnosti). Podľa neho človek zjednotením všetkých svojich duchovných síl do uceleného, harmonického celku nadobudne schopnosť mystickej intuície, schopnosť zladiť vieru s rozumom a odhaliť metaracionálne pravdy. R. 1856 v časopise Russkaja beseda (Ruská beseda, 1856 – 60) publikoval článok O nevyhnutnosti a možnosti nových princípov pre filozofiu (O neobchodimosti i vozmožnosti novych načal dľa filosofii), v ktorom poukázal na to, že filozofia vychádzajúca z učenia cirkevných otcov nie je konečná a bude potrebné vytvoriť novú. Na rozdiel od západnej filozofie a racionalisticko-abstraktnej teológie, ktoré sú charakteristické rozdvojením a racionalizmom, základnými znakmi ruskej filozofie by mali byť celostnosť a účelnosť, konkrétne duchovno-morálna celostnosť osobnosti, ktorá nachádza svoje vyjadrenie v náboženskej viere. Kirejevskij sa usiloval, aby osvietenstvo prostredníctvo princípov pravoslávnej cirkvi dosiahlo vyšší zmysel a stalo sa motiváciou ďalšieho vývoja Ruska a pochopenia krajiny i ruskej kultúry zo strany Západu. Aj keď hovoril o správnej metóde poznávania pravdy, sám žiadnu nerozpracoval, iba tvrdil, pričom odmietal abstraktno-logické myslenie, že je potrebné zjednotiť všetky svoje schopnosti (logické myslenie, cit, estetické cítenie, svedomie, lásku) do jedného celku. Kriticky sa stavajúc k zveličovaniu významu cirkevnej hierarchie, sa zaoberal aj problematikou vzťahu štátu a cirkvi a potrebou rozpracovania kresťanského pohľadu na svet, čo sa stalo nosným problémom jeho nasledovníkov.

Kľujev, Nikolaj

Kľujev, Nikolaj, 22. 10. 1884 Koštugi, Vologodská oblasť – 23. alebo 25. 10. 1937 Tomsk — ruský básnik. Pochádzal zo staroverskej rodiny (jeho matka bola ľudovou poetkou a rozprávačkou bylín), v mladosti žil niekoľko rokov v Soloveckom kláštore. R. 1907 vydal A. Blok jeho prvé básne, od 1911 žil striedavo v Moskve a Petrohrade (začal publikovať básne v časopisoch symbolistov a akméistov). Zoznámil sa so S. Jeseninom, stal sa členom združenia Skify, 1934 zatknutý a poslaný do vyhnanstva, 1937 za účasť v neexistujúcej organizácii zastrelený. R. 1957 bol rehabilitovaný, jeho básne sa však začali v Rusku publikovať až v období tzv. glasnosti.

Predstaviteľ prúdu tzv. roľníckej poézie. V básňach zdôrazňoval osobitosti ruskej dediny, ospevoval patriarchálne pravoslávne Rusko a odmietal mestskú civilizáciu i techniku. V básnickej zbierke Vyzváňanie sosien (Sosen perezvon, 1912) čerpal námety i jazyk z roľníckeho ľudového básnictva a využil podnety ruského symbolizmu, v básnickych zbierkach Lesné príhody (Lesnyje byli, 1913) a Svetské dumy (Mirskije dumy, 1916) rozvíjal staroruské národné a náboženské tradície (básne pripomínajúce ruské dumy sa spájajú s biblickými žalmami, vyznačujú sa ornamentálnym štýlom a bohatstvom obrazov). Revolučné zmeny v 1917 prijal zo začiatku kladne (básnická zbierka Medený stĺp, Mednyj kit, 1918; obsahuje cyklus Lenin), pretože v nich videl nádej na zmeny ruského vidieku. Jeho ďalšie knihy (poémy Žalospev na Jesenina, Plač o Jesenine, 1926; Dedina, Derevňa, 1927; Spálená krajina, Pogoreľščina, 1927 – 28) boli ostro kritizované. Kľujevovým najvýznamnejším dielom je monumentálna básnická skladba Pieseň o Veľkej Matke (Pesň o Velikoj Materi, napísaná 1931, vydaná 1991), v ktorej spojil obraz svojej matky s obrazom matky Rusi a Matky Božej a prorocky predpovedal zánik bezbožnej vlády.