kornet

kornet [tal.], fr. cornet à pistons, angl. cornet, tal. cornetta, nem. Kornett — plechový dychový hudobný nástroj (nátrubkový aerofón). Nie je príbuzný s rodinou renesančných a ranobarokových cinkov po anglicky nazývaných cornetts.

Prvé kornety vznikli okolo roku 1825 v Paríži. Za predchodcu kornetu je pokladaný nemecký poštový roh (Posthorn), ktorý francúzsky nástrojár Jean Louis Antoine (*1788, †1861) spočiatku doplnil o ventily. V roku 1838 začali parížski výrobcovia používať pri kornetoch piestové ventily, ktoré zdokonalil francúzsky nástrojár François Périnet (pôsobil okolo 1829 – 55; nazývané aj Périnetove ventily). Telo kornetu (podobné trúbke) tvorí špirálovito ohnutá mosadzná trubica s troma ventilmi, ktorej kónický tvar je kompaktnejší ako pri trúbke, čo spôsobuje, že v porovnaní s ňou má mäkší tón a možno na ňom precíznejšie zahrať rýchle pasáže, zároveň je však intonácia jednotlivých tónov menej stabilná. Začiatok hlavnej trubice tvorí nátrubok, ktorého lievik je oproti trúbke hlbší, koniec trubice vyúsťuje do rozširujúcej sa ozvučnice.

Zvuk sa tvorí fúkaním vzduchu do nátrubku cez vibrujúce pery hráča, čím sa rozochvieva vzduchový stĺpec a vzniká tón, ktorý sa zosilňuje v ozvučnici. Kornet má rovnaké základné ladenie, mechaniku i prstoklad ako trúbka, nástroje však majú odlišnú farbu tónu a rozdielne sú aj špecifiká techniky hry na každom z nich. Kornet sa ustálil v ladení B, ale existujú aj sopránový kornet v ladení Es a kornety v ladení A a C. Český výrobca Václav František Červený (*1819, †1896) vyrábal v roku 1862 typ kornetu v ladení B, ktorý znel o oktávu vyššie než bežný nástroj, v praxi sa však neujal. Kornet (rovnako ako trúbka či krídlovka) v ladení B je tzv. transponujúci nástroj, takže jeho písaný tónový rozsah fis – c³ (c⁴) znie o celý tón nižšie. Krátko po zostrojení bol kornet integrovaný do symfonického orchestra so zámerom doplniť sekciu trúbok. Použitie ventilov umožnilo využívať plnochromatickú tónovú škálu, zatiaľ čo hra prirodzených trúbok (bez ventilov) v tom období bola stále založená na princípe zosilňovania alikvotných tónov. Tón kornetu zvukovo prepájal sekciu trúbok a lesných rohov, a to aj po zavedení trúbok s klapkovým mechanizmom.

Z významných skladateľov tzv. vážnej (klasickej) hudby použil kornet ako prvý Hector Berlioz, v ktorého dielach, napr. vo Fantastickej symfónii (1830), plnil okrem sonórnej funkcie aj funkciu melodického nástroja, vo funkcii melodického nástroja ho použil napr. aj Piotr Iľjič Čajkovskij v skladbe Talianske capriccio (1880). Kombináciu kornetov a trúbok obľubovali aj skladatelia 20. stor., napr. Edward Elgar či Igor Stravinskij, ktorý do baletu Petruška (1911) zaradil sólo pre kornet (pri revízii diela 1948 však kornet nahradil trúbkou). V súčasnosti sa kornet používa v džezových zoskupeniach, v dychových orchestroch (tzv. brass bandoch) a zriedkavo aj v orchestrálnom repertoári, ak sa vyžaduje nástroj s mäkšou zvukovou charakteristikou.