aerofóny [gr.] — hudobné nástroje, ktorých tón vzniká chvením vzduchového stĺpca v trubici dychového nástroja. Zvyčajne sa delia na hranové (pikola, flauta, okarína, syrinx a niektoré organové registre), jazýčkové (klarinet, saxofón, hoboj, anglický roh, fagot) a nátrubkové (trúbka, krídlovka, trombón, lesný roh, tuba.).
aidovka — druh rovnej, nezakrivenej trúbky s jedným alebo s troma ventilmi. Vyrába sa v ladení H alebo As. Vznikla na návrh G. Verdiho pre operu Aida (odtiaľ názov). Má lesklý slávnostný fanfárový zvuk.
Aiolova harfa — strunový hudobný nástroj. Na plochej ozvučnej skrini má 6 – 12 rovnako ladených strún; rozoznieva ich prúd vzduchu.
alpský roh, nem. Alphorn — ľudový dychový nástroj alpských pastierov. Tvorí ho dlhá drevená kónická trúbka s prirodzeným radom tónov; obdoba slovenskej trombity.
altové hudobné nástroje → alt
altovka [tal.] — hovorový názov plechového dychového nástroja ladeného do es. R. 1859 ho v Hradci Králové vynašiel Václav František Červený (*1819, †1896). Vyniká krásnym mäkkým zvukom. Rozsah je od e do g2, notácia v kľúči G.
Amatiovci (Amati) — taliansky rod výrobcov sláčikových nástrojov pôsobiaci v 16., 17. a v 1. polovici 18. stor. v Cremone.
Najvýznamnejší predstavitelia:
Andrea, medzi 1525/1535, podľa iných prameňov medzi 1505/1511 Cremona – 1577 tamže — zakladateľ husliarskej školy rodiny Amatiovcov, ako aj tradície cremonskej školy. Vyrábal nielen husle, ale aj violy, violončelá a lutny;
Antonio, lat. Antonius, okolo 1555, podľa iných prameňov medzi 1535/1540 Cremona – 1640, podľa iných prameňov 1630/1631 alebo 1635 tamže — Andreov starší syn, veľmi nadaný husliar, vytvoril niekoľko vzácnych husieľ;
Girolamo, lat. Hieronymus, okolo 1561, podľa iných prameňov 1551 alebo 1556 Cremona – 2. 11. 1630 tamže — Andreov mladší syn, zaslúžil sa o ďalší rozvoj husliarstva;
Nicolò, aj Nicola, Niccolo, lat. Nicolaus, 3. 12. 1596 Cremona – 12. 4. 1684 tamže — Girolamov syn a najvýznamnejší predstaviteľ rodiny Amatiovcov i cremonskej školy. Vytvoril vlastný model husieľ nazývaný Grand Amati, ktorému sa vyrovnajú len najlepšie nástroje Antonia Stradivariho, ktorý spolu s Andreom Guarnerim (→ Guarneriovci) patril k jeho žiakom;
Girolamo II., aj Hieronymus, 26. 2. 1649 Cremona – 21. 12. 1740 tamže — Nicolòv syn.
K rodine Amatiovcov pravdepodobne patril aj Giuseppe Amati v Bologni, ktorý v 17. storočí tvoril husle a kontrabasy.
anglický roh — altový hoboj v ladení F. Ako nástroj symfonického orchestra vznikol v 1. polovici 18. stor. z oboe da caccia. Hrací systém má ako hoboj; písaný rozsah (b) h – f 3 znie o kvintu nižšie (es) e – b2.
arpeggione [-džone; tal.] — strunový nástroj blízky violončelu s hmatníkovými pražcami ako na gitare. Hralo sa na ňom sláčikom a používal sa aj ako brnkací nástroj. Skonštruoval ho 1823 vo Viedni Johann Georg Staufer (aj Stauffer, *1778, †1853). Bol obľúbeným nástrojom na začiatku 19. stor. a komponoval preň o. i. aj F. Schubert.
aulos [gr.] — starogrécky dvojjazýčkový drevený aerofón stredoázijského pôvodu s hmatovými dierkami a prefukovacím otvorom, neskôr aj s klapkami, dlhý 25 – 65 cm. Bol zhotovovaný z kovu, trstiny, dreva, kosti alebo zo slonoviny. Hráč na aulose hral paralelne na dvoch nástrojoch zvyčajne rôznej dĺžky, jedna píšťalka mala funkciu melodického nástroja, druhá bourdonu. Aby sa na píšťalkách lepšie hralo, pripevňovali sa o hlavu špeciálnou páskou.
Aulos bol jediným nástrojom používaným v antickej dráme a v rámci hier v Delfách sa konali špeciálne preteky auletov.
automatofón [gr.] — neelektrifikované zariadenie používané v minulosti na mechanickú produkciu hudby; hrací stroj. Automatofóny môžu byť napr. idiofóny (polyfóny, zvonkohry), aerofóny (kolovrátky, flautové hodiny, vtáčí spev), chordofóny (Aiolove harfy, pianoly). Skladajú sa z pohonného (ručný, perový, pneumatický), riadiaceho (kolíkový valec, dierkovaný kartón) a zvučiaceho systému (zvony, píšťaly). Prototypom mechanizovaného aerofónu je verklík.
ayotl [ajo-; nahuatl] — primitívny mexický hudobný nástroj z panciera korytnačky, ktorý oddávna používali mexickí Indiáni.
bajan — ruský hudobný nástroj podobný ručnej harmonike, zhotovený 1890. Má trojradovú chromatickú sústavu tónov. Nazvaný podľa legendárneho ruského speváka Bajana (Bojana).
balalajka [tatársky > rusky] — ruský ľudový hudobný brnkací nástroj s troma strunami patriaci do skupiny chordofónov. Má typický trojhranný korpus s dlhým krkom. Vyrába sa v rôznych veľkostiach. Členenie s ladením strún: pikolo h1 – e2 – a2 (notuje sa o oktávu nižšie), prima e1 – e1 – a1, sekunda a – a – d1, altová e – e – a, basová E – A – d (notuje sa v basovom kľúči), kontrabasová E1 – A1 – D (notuje sa v basovom kľúči o oktávu vyššie).
bandónium, aj bandoneon — druh chromatickej mechovej harmoniky využívaný najmä v hudbe argentínskeho tanga. Vznikol zdokonalením šesťhrannej koncertiny, ktorú 1834 zostrojil Carl Friedrich Uhlig (*1789, †1874). Nazvané podľa svojho navrhovateľa Heinricha Banda (*1821, †1860).
bandura [gr. > lat. > ukr.] — ukrajinský viacstrunový (7 – 20) brnkací nástroj s veľkým lutnovým (dvojdielnym) korpusom a s krátkym silným krkom bez pražcov. Väčšia časť strún vedená od strunníka na pravý okraj veka k samostatným napínacím kolíkom má funkciu bourdonov.
barbitos [gr.] — starogrécky hudobný nástroj podobný lýre.
barytónový roh → eufónium
basetový roh — altový klarinet v ladení F vytvorený 1770 v Nemecku. Vo vývoji prekonal rôzne zmeny. Najčastejšie ho používal W. A. Mozart, F. Mendelssohn-Bartholdy a R. Strauss.
basička [tal.] — stredný korýtkový alebo skriňový 2- až 3-strunový slovenský ľudový sláčikový nástroj. Veľkosťou sa podobá violončelu, dodnes sa zachoval na Liptove, Podpoľaní, Orave a Kysuciach. Varianty ladenia: terchovské G – d, goralské A – D – d, liptovské a podpolianske A – d – g.
basová gitara → gitara
basová krídlovka, aj tenorový roh — nátrubkový aerofón oválneho tvaru, stavaný ako tenorový člen skupiny krídloviek v ladení B.
bendžo [gr. > lat. > špan. > angl.], banjo — brnkací chordofón lutnového typu s bubienkom a pražcovým krkom. Pôvodne nástroj amerických černochov, ktorý sa stal akordickým sprievodným nástrojom džezového orchestra. Dnes sa vyrába v rôznych veľkostiach a s rôznym ladením.
bicie hudobné nástroje — všeobecne používaný názov blanozvučných hudobných nástrojov (membránofónov), samozvučných hudobných nástrojov (idiofónov) a zvukomalebných nástrojov.
biwa — japonský brnkací hudobný nástroj. Štvorstrunová lutna hruškovitého tvaru s krátkym krkom, na ktorej sa hrá veľkým bielym dlátovitým plektrom. Pochádza z čínskej lutny pchi-pcha (pipa), rozšírila sa najmä v stredoveku medzi potulnými spevákmi recitujúcimi príbehy z vojny medzi rodmi Tairovcov a Minamotovcov. V 17. stor. ju nahradil menší a praktickejší → šamisen pochádzajúci z Rjúkjúskeho kráľovstva.
blanozvučné hudobné nástroje, membránofóny — skupina bicích nástrojov, ktorých tón vzniká rozochvením blany napnutej na rezonančnej skrinke rozličného tvaru (valca, polgule, súdka a i.). Blanu tvorí spracovaná zvieracia koža alebo plastická látka a udiera sa na ňu končekmi prstov alebo paličkami. Spolu so samozvučnými hudobnými nástrojmi (idiofónmi) tvoria blanozvučné hudobné nástroje od najstarších čias súčasť tanečných a vojenských inštrumentálnych súborov. Do orchestrálnej praxe sa dostali v 18., a najmä v 19. storočí. Používajú sa na zvýraznenie rytmu a zosilnenie orchestrálneho zvuku. Delia sa na nástroje s vyladenými tónmi (tympany) a na nástroje so zvukom neurčitej výšky (veľký bubon, malý bubon, vírivý bubon, tom-tom, bongo, kongá).
bonang [jávsky] — jávsky ľudový hudobný nástroj zo skupiny samozvučných kovových bicích hudobných nástrojov s vyladeným tónom; jeden zo základných nástrojov jávskeho orchestra (→ gamelan).
Vnútri dreveného rámu alebo skrinky je na napnutých povrazoch uložených vo dvoch radoch 10 – 14 gongov ladených podľa jávskej tónovej sústavy. Rozoznievajú sa úderom drevenými paličkami. Staršia forma jednoradového bonangu sa zachovala na Bali.
bongo [špan.] — afrokubánsky bicí hudobný nástroj. Skladá sa z dvoch rovnako vysokých, vzájomne prepojených bubienkov rôznej veľkosti (s priemerom približne 15 – 25 cm). Na vrchnej strane sú potiahnuté kožou, hrá sa na ne zvyčajne dlaňami alebo prstami. Výška tónu závisí od miesta a spôsobu úderu.
brnkacie hudobné nástroje — skupina hudobných nástrojov, ktoré sa rozozvučia trhnutím struny prstami, nechtami, brkom alebo brnkadlom z kaučuku, umelej hmoty alebo z kovu. Medzi brnkacie hudobné nástroje patria gitara, mandolína, citara, lutna, mandola, bendžo, ukulele, balalajka, domra, gusle, harfa, lýra a i., z tradičných mimoeurópskych nástrojov napr. hudobný luk. Zo skupiny samoznejúcich nástrojov sa sem zaraďuje napr. drumbľa, lamelofóny, zo skupiny historických klávesových nástrojov napr. čembalo, virginal, spinet, pri ktorých sa struny rozochvievajú pomocou mechanického brka. Brnkacia technika sa môže používať aj pri hre na ďalších hudobných nástrojoch (husle, viola, kontrabas, violončelo, cimbal a i.). Tón vylúdený trhnutím má ostrý, rýchle rozoznievaný zvuk, ktorého dĺžka znelosti závisí od rezonančnej skrinky nástroja.
bunkoš [maď.] — slovenský ľudový samoznejúci hudobný nástroj známy najmä na strednom a severnom Slovensku; štylizovaný kyjak. Tvorí ho obradná vyrezávaná palica dlhá 70 – 150 cm, ktorá je s výnimkou oboch koncov (cca 20 cm) obitá mosadzným plechom. Do dreva sú cez plechový plášť vbité malé klinčeky s okami, v ktorých sú navešané mosadzné karičky, pliešky, retiazky a zvončeky vydávajúce pri potriasaní chrastivý kovový zvuk. Aby pri údere o zem vyniklo chrastenie, a nie búchanie, sú na oboch koncoch bunkoša pribité plstené alebo kožené podušky. Používa sa ako tanečná rekvizita, pri obradoch či betlehemských hrách.
cabaza [kabasa; port.], aj cabaça — brazílsky hudobný nástroj. Pôvodne sa zhotovoval z vrúbkovito vyrezanej a vysušenej tekvice (port. cabaço), s rúčkou a voľne opletenými retiazkami zo sušených bôbov navlečených na špagáte, v súčasnosti sa vyrába z dreva. Má vajcovitý tvar v strede s priemerom asi 15 cm, vydáva štrkotavý zvuk. Dodnes sa používa napr. pri sambe.
castagnettes [kastaňet; fr.] → kastanety
cimbal [gr. > lat.] — doskový strunový hudobný nástroj s chromatickým ladením. Struny napnuté v lichobežníkovej skrini sa rozochvievajú údermi dvoch paličiek, niekedy aj prstovým brnkaním. Cimbal sa pôvodne dostal do Európy z perzsko-arabského kultúrneho sveta približne v 12. stor. Jeho vývinovým predchodcom bolo stredoveké psaltérium, podobný mu je nemecký hackbrett. Na Slovensku je známy od 17. stor. Dnešný cimbal profesionálnej výroby má 35 – 39 strunových sústav, na ktorých možno v chromatickom postupe od veľkého C po trojčiarkové g zahrať 50 – 56 tónov; máva aj pedálové tlmiace zariadenie. Má mäkký zvuk, pre hru sú charakteristické rýchle sledy rozložených akordov. Využíva sa najmä vo folklórnej hudbe a je neodmysliteľnou súčasťou rómskych kapiel.
cink [nem.] — kónický nátrubkový dychový hudobný nástroj z dreva alebo zo slonoviny, s hmatovými dierkami, rovného (priamy, biely cink) alebo mierne ohnutého tvaru (krivý, čierny cink) s bohatým polohovým členením. Používal sa od stredoveku do 18. stor.
citara, citera [gr. > lat.] — brnkací strunový hudobný nástroj, od 18. stor. populárny v európskom ľudovom prostredí pod rôznymi názvami: fidla (Írsko), hummel (Švédsko), langleik (Nórsko), humle (Dánsko), hommel (Holandsko), Scheitholz (Nemecko), kobza (Česká republika).
Najčastejšie používaná podoba citary má plochý, na jednej strane esovito prehnutý korpus s rovným vekom (vrchná doska) i dnom (spodná doska), ktoré sú spojené veľmi nízkymi lubmi. Vo veku je umiestnený kruhový alebo elipsovitý zvukový otvor. Priemerné rozmery rezonančnej skrinky sú cca 60 × 35 cm. Nástroj má päť kovových melodických strún vedených nad mierne klenutým hmatníkom, na ktorom je umiestnených 29 vysokých kovových pražcov. Nad zvyšnou časťou korpusu je natiahnutých 24 – 42 sprievodných strún. Sú ladené v kvartách a kvintách a siahajú od F až k a1, pričom celkový rozsah dosahuje tri – štyri oktávy. K štandardným ladeniam strún nad hmatníkom patrí mníchovské (c, g, d1, a1, a1) a viedenské (c, g, g1, d1, a1) ladenie. Pri hre citara spočíva štyrmi krátkymi nožičkami na stole alebo si ju hráč kladie na kolená hmatníkom k sebe. Prsty ľavej ruky pritláčaním na vysoké pražce skracujú melodické struny, ktoré sa rozochvievajú palcom pravej ruky, na ktorom je navlečené plektrum (kovový alebo plastový prstenec s hrotom). Sprievodné struny sú rozochvievané zvyšnými prstami pravej ruky.
Vzhľadom na to, že citara je ľudový hudobný nástroj, vyznačuje sa veľkou variabilitou tvarov. Sú známe citary s korpusom tvaru podlhovastého hranola (väčšina z nich nemá dno; dno bolo nahrádzané doskou stola, na ktorom nástroj pri hre ležal), citary so zaoblenou rezonančnou skrinkou na jednej strane (salzburský typ), citary so zaoblenou rezonančnou skrinkou na obidvoch stranách, resp. citary s gitarovým korpusom (mittenwaldský typ) a citary so stupňovitým količníkom, ktorý umožňoval použitie až piatich rôznych dĺžok strún.
Začiatky remeselnej výroby citár sú spojené s menami Ignaz Simon (*1789, †1866), Georg Tiefenbrunner (*1812, †1880) a Franz Kren. V druhej polovici 19. stor. prešla citara rýchlym vývojom a konštrukčným zdokonalením. Vyrábali sa krátke citary, väčšie koncertné poloelegické a elegické citary, harfové citary, akordické citary s klávesnicou pre jednotlivé akordy, americké citary s oddelene ladenými akordmi, americké harfové citary a Auto-Chordephonetty (citary ovládané perforovanými plechovými kotúčmi), ktoré však bývajú zaraďované medzi automatofóny. Jedni z prvých hromadných výrobcov kvalitných citár boli Anton Kiendl (*1816, †1871) vo Viedni a Max Mathias Amberger (*1839, †1889; vyrobil prvú koncertnú citaru dnešného typu s predĺženou menzúrou) v Mníchove.
Vďaka svojej rozšírenosti a ľahkej dostupnosti bola citara na prelome 19. a 20. stor. obľúbeným nástrojom nenáročného muzicírovania v meštianskych domácnostiach, vznikali rôzne citarové spolky a súbory. Významným súdobým hráčom na citaru bol dolnorakúsky virtuóz Johann Petzmayer (*1803, †1884). Záujem o citaru neutíchol ani v 21. stor.
clarino [kla-; fr. > špan.] —
1. v období renesancie a baroka druh malej prirodzenej trúbky s jasným tónom (názov z lat. clarus — jasný) v ladení D, Es a F. Používala sa do 18. stor. pre vysoké tónové polohy na rozdiel od väčšej trúbky (principale) v ladení B, C a A používanej pre nižšie polohy;
2. názov organového registra s jasným vysokým hlasom.