Vyhľadávanie podľa kategórií: umenie – hudba - hudobné nástroje

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 73 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

aerofóny

aerofóny [gr.] — hudobné nástroje, ktorých tón vzniká chvením vzduchového stĺpca v trubici dychového nástroja. Zvyčajne sa delia na hranové (pikola, flauta, okarína, syrinx a niektoré organové registre), jazýčkové (klarinet, saxofón, hoboj, anglický roh, fagot) a nátrubkové (trúbka, krídlovka, trombón, lesný roh, tuba.).

aidovka

aidovka — druh rovnej, nezakrivenej trúbky s jedným alebo s troma ventilmi. Vyrába sa v ladení H alebo As. Vznikla na návrh G. Verdiho pre operu Aida (odtiaľ názov). Má lesklý slávnostný fanfárový zvuk.

Aiolova harfa

Aiolova harfa — strunový hudobný nástroj. Na plochej ozvučnej skrini má 6 – 12 rovnako ladených strún; rozoznieva ich prúd vzduchu.

akordeón

akordeón [fr.] — názov, ktorým 1827 pomenoval francúzsky nástrojár Marie Candide Buffet (*1797, †1859) prvotné harmónium a ktorý 1829 použil nástrojár Cyrill Demian (*1772, †1847) vo Viedni na označenie zdokonalenej ťahacej harmoniky.

alpský roh

alpský roh, nem. Alphorn — ľudový dychový nástroj alpských pastierov. Tvorí ho dlhá drevená kónická trúbka s prirodzeným radom tónov; obdoba slovenskej trombity.

altovka

altovka [tal.] — hovorový názov plechového dychového nástroja ladeného do es. R. 1859 ho v Hradci Králové vynašiel Václav František Červený (*1819, †1896). Vyniká krásnym mäkkým zvukom. Rozsah je od e do g2, notácia v kľúči G.

anglický roh

anglický roh — altový hoboj v ladení F. Ako nástroj symfonického orchestra vznikol v 1. polovici 18. stor. z oboe da caccia. Hrací systém má ako hoboj; písaný rozsah (b) hf 3 znie o kvintu nižšie (es) eb2.

arpeggione

arpeggione [-džone; tal.] — strunový nástroj blízky violončelu s hmatníkovými pražcami ako na gitare. Hralo sa na ňom sláčikom a používal sa aj ako brnkací nástroj. Skonštruoval ho 1823 vo Viedni Johann Georg Staufer (aj Stauffer, *1778, †1853). Bol obľúbeným nástrojom na začiatku 19. stor. a komponoval preň o. i. aj F. Schubert.

aulos

aulos [gr.] — starogrécky dvojjazýčkový drevený aerofón stredoázijského pôvodu s hmatovými dierkami a prefukovacím otvorom, neskôr aj s klapkami, dlhý 25 – 65 cm. Bol zhotovovaný z kovu, trstiny, dreva, kosti alebo zo slonoviny. Hráč na aulose hral paralelne na dvoch nástrojoch zvyčajne rôznej dĺžky, jedna píšťalka mala funkciu melodického nástroja, druhá bourdonu. Aby sa na píšťalkách lepšie hralo, pripevňovali sa o hlavu špeciálnou páskou.

Aulos bol jediným nástrojom používaným v antickej dráme a v rámci hier v Delfách sa konali špeciálne preteky auletov.

automatofón

automatofón [gr.] — neelektrifikované zariadenie používané v minulosti na mechanickú produkciu hudby; hrací stroj. Automatofóny môžu byť napr. idiofóny (polyfóny, zvonkohry), aerofóny (kolovrátky, flautové hodiny, vtáčí spev), chordofóny (Aiolove harfy, pianoly). Skladajú sa z pohonného (ručný, perový, pneumatický), riadiaceho (kolíkový valec, dierkovaný kartón) a zvučiaceho systému (zvony, píšťaly). Prototypom mechanizovaného aerofónu je verklík.

ayotl

ayotl [ajo-; nahuatl] — primitívny mexický hudobný nástroj z panciera korytnačky, ktorý oddávna používali mexickí Indiáni.

bajan

bajan — ruský hudobný nástroj podobný ručnej harmonike, zhotovený 1890. Má trojradovú chromatickú sústavu tónov. Nazvaný podľa legendárneho ruského speváka Bajana (Bojana).

balalajka

balalajka [tatársky > rusky] — ruský ľudový hudobný brnkací nástroj s troma strunami patriaci do skupiny chordofónov. Má typický trojhranný korpus s dlhým krkom. Vyrába sa v rôznych veľkostiach. Členenie s ladením strún: pikolo h1e2a2 (notuje sa o oktávu nižšie), prima e1e1a1, sekunda aad1, altová eea, basová EAd (notuje sa v basovom kľúči), kontrabasová E1A1D (notuje sa v basovom kľúči o oktávu vyššie).

bandónium

bandónium, aj bandoneon — druh chromatickej mechovej harmoniky využívaný najmä v hudbe argentínskeho tanga. Vznikol zdokonalením šesťhrannej koncertiny, ktorú 1834 zostrojil Carl Friedrich Uhlig (*1789, †1874). Nazvané podľa svojho navrhovateľa Heinricha Banda (*1821, †1860).

bandura

bandura [gr. > lat. > ukr.] — ukrajinský viacstrunový (7 – 20) brnkací nástroj s veľkým lutnovým (dvojdielnym) korpusom a s krátkym silným krkom bez pražcov. Väčšia časť strún vedená od strunníka na pravý okraj veka k samostatným napínacím kolíkom má funkciu bourdonov.

barbitos

barbitos [gr.] — starogrécky hudobný nástroj podobný lýre.

bendžo

bendžo [gr. > lat. > špan. > angl.], banjo — brnkací chordofón lutnového typu s bubienkom a pražcovým krkom. Pôvodne nástroj amerických černochov, ktorý sa stal akordickým sprievodným nástrojom džezového orchestra. Dnes sa vyrába v rôznych veľkostiach a s rôznym ladením.

bicie hudobné nástroje

bicie hudobné nástroje — všeobecne používaný názov blanozvučných hudobných nástrojov (membránofónov), samozvučných hudobných nástrojov (idiofónov) a zvukomalebných nástrojov.

biwa

biwa — japonský brnkací hudobný nástroj. Štvorstrunová lutna hruškovitého tvaru s krátkym krkom, na ktorej sa hrá veľkým bielym dlátovitým plektrom. Pochádza z čínskej lutny pchi-pcha (pipa), rozšírila sa najmä v stredoveku medzi potulnými spevákmi recitujúcimi príbehy z vojny medzi rodmi Tairovcov a Minamotovcov. V 17. stor. ju nahradil menší a praktickejší → šamisen pochádzajúci z Rjúkjúskeho kráľovstva.

cabaza

cabaza [kabasa; port.], aj cabaça — brazílsky hudobný nástroj. Pôvodne sa zhotovoval z vrúbkovito vyrezanej a vysušenej tekvice (port. cabaço), s rúčkou a voľne opletenými retiazkami zo sušených bôbov navlečených na špagáte, v súčasnosti sa vyrába z dreva. Má vajcovitý tvar v strede s priemerom asi 15 cm, vydáva štrkotavý zvuk. Dodnes sa používa napr. pri sambe.

cimbal

cimbal [gr. > lat.] — doskový strunový hudobný nástroj s chromatickým ladením. Struny napnuté v lichobežníkovej skrini sa rozozvučiavajú údermi dvoch paličiek, niekedy aj prstovým brnkaním. Cimbal sa pôvodne dostal do Európy z perzsko-arabského kultúrneho sveta približne v 12. stor. Jeho vývinovým predchodcom bolo stredoveké psaltérium, podobný mu je nemecký hackbrett. Na Slovensku známy od 17. stor. Dnešný cimbal profesionálnej výroby má 35 – 39 strunových sústav, na ktorom možno v chromatickom postupe od veľkého C po trojčiarkové g zahrať 50 – 56 tónov; máva aj pedálové tlmiace zariadenie. Má mäkký zvuk, pre hru sú charakteristické rýchle sledy rozložených akordov. Využíva sa najmä vo folklórnej hudbe a je neodmysliteľnou súčasťou rómskych kapiel.

cink

cink [nem.] — kónický nátrubkový dychový hudobný nástroj z dreva alebo zo slonoviny, s hmatovými dierkami, rovného (priamy, biely cink) alebo mierne ohnutého tvaru (krivý, čierny cink) s bohatým polohovým členením. Používal sa od stredoveku do 18. stor.

citara

citara, citera [gr. > nem.] — jednoduchý brnkací strunový hudobný nástroj. Pozostáva z nosiča strún, cez ktorý sú napnuté struny. Nosič môže byť umiestnený nad rezonančnou skrinkou, ponad ktorú môžu byť napnuté ďalšie struny. Podľa rezonátora sa rozlišujú palicové (hudobný luk) a trubicové citary (v Oceánii a v Ázii), citary so zaoblenou rezonančnou doskou (Čína), doskové, resp. skrinkové (medzi nimi plťové), nádobové a rámové citary. Citara patrí k základnému typu strunového nástroja, ktorý sa vyskytuje už od 4. tisícročia pred n. l. vo všetkých doložených a tradičných ľudových hudobných kultúrach. Bola známa v Európe, v Nemecku od 16. stor. pod označením Scheitholz. Ako módny nástroj získala nové uplatnenie v priebehu 18. stor. v strednej Európe, najmä v alpských krajinách. Populárnym nástrojom sa stala opäť na prelome 19. a 20. stor. v Európe a v Amerike, najmä pri domácom pestovaní hudby, v alpských krajinách aj v spojení s ďalšími nástrojmi (akordeón, gitara, husle a i.). Citara má súpravu kovových alebo črevových melodických a bourdonových strún, ktorých počet môže byť rozdielny (až 40 – prevažne sprievodných). Sú ladené v kvartách a kvintách a siahajú od F až k a1, pričom celkový rozsah dosahuje 3 – 4 oktávy. K štandardným ladeniam strún (nad hmatníkom) patrí tzv. bavorské, resp. mníchovské (c, g, d1, a1, a1) a viedenské (c, g, g1, d1, a1). Na hmatníku sú umiestnené kovové pražce, ktoré dodávajú nástroju presné diatonické alebo chromatické ladenie. Nástroje sa ladia napínacími kolíkmi alebo skrutkovým zariadením. Struny sa rozozvučiavajú brnkaním prstami, palcom, husím brkom alebo kovovým brnkadlom. Tón citary je jasný, dobre znejúci. Od pol. 19. stor. prešla citara konštrukčným zdokonalením najmä rakúskymi a juhonemeckými výrobcami, ktorí pripravili nástroj na koncertné využitie s 29 pražcami a s rozdielnou menzúrou. Vznikli citary rôzneho typu (napr. prímová, terciová, kvintová, altová, basová) a vytvorili sa viaceré typy dvojitých a pedálových citár. Medzi nimi boli aj tzv. trené, akordické citary a citary s klaviatúrou. Dnes sa používajú citary salzburského typu s jedno- alebo mittenwaldského typu s dvojstranne vydutou rezonančnou skrinkou a citary s viacnásobne delenými hlavami a s rezonančnými skrinkami (Slovensko, Maďarsko). Známa je koncertná citara v náročnejšom vyhotovení, vhodná na interpretáciu nielen ľudovej a populárnej, ale aj klasickej hudby. Repertoár pozostáva najmä z ľudových piesní, tancov, zo salónnej hudby a zo spracovania diel klasickej koncertnej hudby; citara sa používa aj ako sprievodný nástroj k piesňovému prednesu.

clarino

clarino [kla-; fr. > špan.] —

1. v období renesancie a baroka druh malej prirodzenej trúbky s jasným tónom (názov z lat. clarus — jasný) v ladení D, Es a F. Používala sa do 18. stor. pre vysoké tónové polohy na rozdiel od väčšej trúbky (principale) v ladení B, C a A používanej pre nižšie polohy;

2. názov organového registra s jasným vysokým hlasom.

cornu

cornu [kor-; lat.] —

1. signalizačný zvierací roh;

2. starorímsky pastiersky a poľovnícky signálny plechový nátrubkový aerofón stočený takmer do kruhu; odvodený od rohu.

cow-bell

cow-bell [kau-; angl.], bell, špan. cencerro, kravský zvonec — bicí hudobný nástroj pôvodne používaný v latinskoamerickej hudbe; asi 10 – 20 cm dlhý zvonec, na ktorom sa zvuk vyludzuje údermi železnou alebo drevenou paličkou. Využíva sa najmä v džezovej hudbe (jednotlivo, prípadne v páre, najčastejšie pripevnený na bubon alebo na iný bicí nástroj).

dno

dno — spodok niečoho, obyčajne nádob, dutých predmetov;

1. bot. valva — voľná časť schránky rozsievok; pri panciernatkách (Dinophyta) polovica schránky z celulózových mnohouholníkových doštičiek, ktorá vznikla rozdelením povrchu priečnou ryhou;

2. dopr. → lodné dno;

3. ekon. dno recesie — dolná ohraničujúca fáza hospodárskeho cyklu (niekedy označovaná aj ako stagnácia). Dnom sa končí ekonomický pokles, reálny produkt zaznamenáva najnižšiu úroveň, po ktorej nasleduje vzostup. Odrazenie od dna znamená zastavenie poklesu a postupné oživenie ekonomických aktivít;

4. hud. spodná doska rezonančnej skrine (korpusu) strunových nástrojov s krkom.

drumbľa

drumbľa — ľudový kovový samozvučný hudobný nástroj. Má polkruhový, eliptický alebo hruškovitý rám (priemer 3 – 4 cm), do ktorého je zakutý oceľový jazýček (dĺžka 5 – 7 cm). Rozozvučiava sa zachytením dvoch kovových ramienok zubami a brnkaním ukazovákom na jazýček (lamelku), ktorý sa rozkmitá, čím vzniká základný zvuk. Zmenou tvaru a veľkosti rezonátora (ústnej dutiny hráča) sa pri hre zo základného tónu vyberajú harmonické tóny (8. – 13.).

Drumbľa pochádza z Indie, Tibetu a Tichomoria. Vyvinula sa z dreveného pratvaru, vývojový medzistupeň predstavoval druh s dreveným rámčekom hranatého tvaru a s rovnou oceľovou lamelkou. Prvé archeologické doklady o výskyte drumble na Slovensku sú z 12. stor., obľúbená bola v 19. stor.

Érard, Sébastien

Érard [erár], Sébastien, 5. 4. 1752 Štrasburg – 5. 8. 1831 Paríž — francúzsky hudobný nástrojár. Spolu s bratom Jeanom-Baptistom Érardom (*1745, †1826) založil v Paríži dielňu na výrobu klávesových nástrojov. Skonštruoval pedálový mechanizmus harfy a pomocou repetičnej mechaniky zdokonalil klavír.

flauta

flauta [lat. > tal.] —

1. dychový hudobný nástroj, jeden z najstarších aerofónov s hmatovými otvormi. Flauta pochádza pravdepodobne z Ázie, odkiaľ sa dostala do Európy ako obmena jednoduchej drevenej píšťaly so 6 dierkami; známa bola v starovekom Egypte, Grécku a Ríme. Najstaršie flauty boli kostené (doložené z archeologických nálezov z obdobia mladšieho paleolitu), lastúrové alebo bambusové, neskôr i keramické, najčastejšie však drevené, od polovice 19. stor. aj kovové, príp. kombinované. Podľa konštrukcie a spôsobu hry sa flauty delia na staršie pozdĺžne (zobcové) a mladšie priečne. Pozdĺžna (zobcová) flauta sa pri hre drží pozdĺžne podobne ako klarinet alebo píšťala. Skladá sa z hlavice (má zobcový tvar s priečnym výrezom), zo stredného dielu (má 8 dierok, ktoré sa prikrývajú prstami obidvoch rúk) a z ozvučnice (korpus lievikovitého tvaru tvoriaci najspodnejšiu časť nástrojovej trubice). Tón vzniká nárazom prúdu vzduchu na hranu výrezu hlavice, čím sa rozkmitá vzduchový stĺpec vnútri nástroja. Pozdĺžne flauty môžu byť aj zdvojené alebo zložené z viacerých (syrinx). Priečna flauta sa pri hre drží priečne na pravú stranu hráča. Dnešná priečna flauta má 16 – 18 klapiek a skladá sa z hlavice, zo stredného dielu a z nôžky (krátky rúrkový doplnok s klapkami pre tóny c1, cis1, dis1). Na hlavicu je pripevnený náustok (z kovu, zo slonoviny alebo z dreva) s elipsovitým otvorom, na ktorého ostrú hranu sa cez úzku štrbinu vháňa vzduchový prúd. Stredný diel z grenadilového dreva (získavané z dreviny rodu dalbergia) alebo z kovu má všetky dierky prikryté klapkami (klapkový mechanizmus modernej priečnej flauty označovanej ako typ Böhm zostrojil okolo 1850 nemecký flautový virtuóz a nástrojár Theobald Böhm, *1794, †1881). Ladenie: C, Des. Rozsah: h (c1) – d4. Väčšie, nižšie ladené sú altová flauta (v G ladení, zostrojená v 19. stor.) a málo používaná basová flauta (s dvojnásobnou dĺžkou zvukovej trubice, znie o oktávu nižšie), najmenší a najvyššie znejúci nástroj z tejto stavebnej skupiny je pikola. Priečne flauty patria do základného obsadenia veľkého symfonického i dychového orchestra, uplatnenie má i v komornej hudbe a v menšej miere aj v džeze; pozdĺžne flauty sa koncertne uplatňujú pri interpretácii staršej hudby a slúžia ako nástroje pri hudobnej výchove detí;

2. v organe spoločný názov otvorených, krytých i polokrytých perných (labiálnych) píšťal tvoriacich skupinu základných a pomocných hlasov (napr. dvojnásobná, jemná, otvorená, priečna, harmonická, švajčiarska, trubicová flauta).

gong

gong [malajsky] — samozvučný kovový bicí hudobný nástroj (idiofón) s vyladeným tónom; kotúč (s priemerom 30 – 60 cm) zo špeciálnej bronzovej zliatiny so zahnutým (2 – 3 cm vysokým) okrajom tlmiacim časť neharmonických tónov. Pomocou hodvábnej šnúrky je zavesený na kovovom ráme, hráč ho rozoznieva úderom paličky (mäkkej alebo tvrdej) do jeho stredu. Gong má dlho doznievajúci hlboký tón (pripomína zvon), ladený je na približnú výšku tónu v oktáve c – c1. Notuje sa v basovom kľúči alebo na samostatnej linajke. Je rozšírený najmä v tradičnom inštrumentári Indonézie, do Európy prišiel cez Indiu. V európskych symfonických orchestroch sa používajú gongy rôznych veľkostí, relatívne laditeľné. Veľký neladený variant gongu (pôvodom z Číny) sa nazýva tamtam.

hackbrett

hackbrett [hak-; nem.] — nemecký doskový strunový ľudový hudobný nástroj; obdoba cimbalu. Jeho jednoduchá konštrukcia sa ustálila okolo 1570. Na rezonátore obdĺžnikového alebo lichobežníkového tvaru (zväčša s rozmermi 80 cm x 32 cm) je natiahnutých okolo 25 zborov prevažne kovových strún (tri až štyri struny pre každý tón), ktoré sa rozoznievajú údermi drevených paličiek (s hlavicou obalenou plsťou alebo kožou), prípadne plektrom alebo brnkaním prstami. Približne v strede nástroja je kobylka, ktorá skracuje každú strunu v pomere 2 : 3. Zvuk hackbrettu je mäkký a nežný, vďaka rezonátoru dlho doznieva. Vlastná farba zvuku je daná jednak drevom použitým na výrobu rezonátora i paličiek, ako aj materiálom, ktorým sú paličky potiahnuté (prípadne hrou nepotiahnutými paličkami), spôsobom a miestom úderu ap.

Nástroj prešiel vo vývoji rôznymi zmenami. Zvuk sa zosilňoval rozšírením počtu strún, melodické možnosti sa rozširovali prechodom od diatonického k chromatickému ladeniu. Za predchodcu hackbrettu sa považuje stredoveké psaltérium, pravdepodobne pochádza z Perzie (z orientálneho nástroja santûr). Ako tradičný ľudový nástroj bol v stredoveku známy v Európe – vo Švajčiarsku, v Bavorsku a Rakúsku, v anglosaskom a keltskom kultúrnom priestore (angl. dulcimer, fr. tympanon), v románskych krajinách (tal. salterio tedesco), ale aj v islamských krajinách a v Číne. Okolo 1900 sa z hudobnej praxe takmer vytratil, až okolo 1920 salzburský ľudový hudobník Tobias Reiser (*1907, †1974) vyvinul tzv. salzburský hackbrett (s chromatickým ladením, paličky boli obalené plsťou), ktorý podnietil mnohých skladateľov k novým úpravám ľudových piesní a k prepisom starých skladieb.

Hambergerovci

Hambergerovci (Hamberger) — rodina husliarov pôsobiacich v 19. stor. v Bratislave a Viedni. Známi členovia: Joseph st., 1808 Viedeň – 14. 4. 1864 Bratislava, otec Ferdinanda a Josepha ml. Vyučil sa vo Viedni, okolo 1826 sa presťahoval do Bratislavy a pravdepodobne pracoval v dielni K. Ertla, potom prevzal husliarsku dielňu po J. G. Leebovi ml. (v zachovaných bratislavských daňových zoznamoch zapísaný 1829 – 50), od 1830 bratislavský mešťan. Vyučili sa uňho synovia Ferdinand a Joseph ml. Vo svojej dielni vyrábal husle, violončelá a citary. Spočiatku zhotovoval klenuté nástroje podľa viedenskej tradície, potom si vytvoril vlastný, elegantný a detailne vypracovaný model vychádzajúci z nástrojov A. Stradivariho. Po smrti Josepha st. viedla 1864 – 71 firmu jeho manželka Susanna a ich starší syn Ferdinand (asi 1846 Bratislava – 1891 tamže), ktorý po 1871 viedol firmu sám. Jeho husliarske práce sa podobajú otcovým, vyznačujú sa elegantnými obrysmi a pekným klenutím, mali výbornú povesť v Uhorsku i v Rakúsku; Joseph ml., 1849 Bratislava – 1904 Viedeň – mladší syn Josepha, vyučil sa u svojho otca a po jeho smrti 1864 krátky čas pracoval v rodinnej dielni. R. 1865 sa natrvalo presťahoval z Bratislavy do Viedne, kde pracoval u Antona Hofmanna (*1815, †1871), po ktorého smrti prevzal 1873 jeho obchod a dielňu. Získal titul c. k. dvorného výrobcu husieľ a stal sa dodávateľom hudobných nástrojov aj pre viedenskú operu.

handrárska píšťala

handrárska píšťala — malý vzduchozvučný hranový hudobný nástroj zhotovený z baranej alebo z bravčovej kosti (novšie z kaučuku alebo z PVC) s dĺžkou asi 90 – 150 mm a priemerom 30 – 40 mm. Trubicu na hornom konci uzatvára dubový klátik. Na prednej strane má navŕtané dva hmatové otvory, na zadnej strane jeden palcový hmatový otvor. Signalizačný nástroj handrárov, ktorým pri príchode do dediny privolávali ľudí na výmenu či na odkúpenie drobného tovaru buď jednoduchými signálmi, alebo handrárskymi nápevmi či piesňami. V tejto funkcii sa používal do 50. rokov 20. stor.

harfa

harfa [nem.] — strunový brnkací hudobný nástroj. Pochádza z Orientu a svojím stavebným riešením reprezentuje pravdepodobne najstarší hudobný nástroj, na ktorom je viacero strún natiahnutých na jednej rezonančnej skrini. Doklady o existencii oblúkových a uhlových hárf (krk a rezonátor tvorili oblúk, resp. uhol) bez typického oporného stĺpa a s rôznym počtom strún pochádzajú z Mezopotámie (Sumeri, okolo 2400 – 1800 pred n. l.) a z Egypta, odkiaľ sú aj najstaršie vyobrazenia (v období Starej ríše, asi 2700 – 2180 pred n. l., patrila harfa medzi najčastejšie zobrazované hudobné nástroje). Nie je známe, odkedy sa harfa rozšírila v Európe (angl. harp, nem. Harfe, tal. arpa, fr. harpe), najstaršie dôkazy hry na harfe pochádzajú z Britských ostrovov. V 9. a 10. stor. sa presadila rámová harfa z Írska, ktorá bola uzavretá oporným stĺpom. V stredoveku bola harfa obľúbeným nástrojom trubadúrov, truvérov a minnesängrov, mala asi 75 cm a 19 strún. V období renesancie sa vyrábali väčšie, asi 1 m dlhé harfy s 24 – 26 strunami. Barokové harfy boli ešte o 30 cm väčšie. Bohatá renesančná literatúra pre harfu pochádza zo Španielska. Diatonický tónový rozsah harfy bránil jej širšiemu hudobnému uplatneniu. Chromatická harfa s veľkým počtom strún (vedené krížom vo dvoch radoch, ktoré sa navzájom chromaticky dopĺňali) zostrojená v 16. stor. sa pre svoju ťažkú ovládateľnosť neujala. Diatonický rad strún háčikovej harfy z 2. polovice 17. stor. bolo možné prelaďovať do potrebnej tóniny ručne pomocou malých háčikov na krku nástroja. Pokrok vo vývoji harfy znamenalo vynájdenie pedálového mechanizmu s jedným zárezom, ktorý umožňoval prelaďovať struny zošliapnutím pedálov. Všeobecne sa v hudobnej praxi presadila až pedálová harfa so siedmimi pedálmi s dvojitým zárezom, ktorú okolo 1810 zdokonalil S. Érard v Paríži. Moderná pedálová harfa sa skladá zo zhora sa rozširujúcej rezonančnej skrine, prehnutého krku v tvare ležatého písmena S a stĺpa. Výška nástroja je asi 180 cm, má 47 kovových, črevových, prípadne nylonových strún ladených diatonicky v Ces dur (na lepšiu orientáciu sú ces-struny červené a fes-struny modré). Rozsah je 6,5 oktávy: Ces1-fes4 (ges4), notácia v husľovom a basovom kľúči. V dolnej časti nástroja sa nachádza pedálová skrinka so siedmimi pedálmi (pre pravú nohu Des, Ces, B, pre ľavú nohu Es, Fes, Ges, As) a pedálovým mechanizmom s dvojitým zárezom umožňujúcim chromatické zvyšovanie tónov. Zošliapnutím pedála do prvého zárezu sa preladia všetky príslušné struny o poltón vyššie, do druhého zárezu o celý tón vyššie. Príznačným spôsobom hry na harfe je arpeggio a stupnicovité a akordické glissando. V 18. a 19. stor. sa harfa uplatňovala prevažne ako salónny nástroj, a preto pre ňu vzniklo len málo originálnych kompozícií, mnohé skladby sú transkripciami klavírnej literatúry. V orchestri našla významnejšie uplatnenie v impresionizme, najmä v skladbách C. Debussyho. K známym skladateľom pre harfu patril J. K. Krumpholz. V 20. stor. sa harfový repertoár obohatil o viacero komorných kompozícií.

harmonika

harmonika [gr. ] — viachlasný vzduchozvučný jazýčkový hudobný nástroj. Zdrojom tónu je sústava ladených kovových jazýčkov umiestnených v drevených kanáloch; jazýčky sa rozoznievajú buď dychom hráča (ústna alebo fúkacia harmonika), alebo vzduchom z mechov (mechová alebo ťahacia harmonika). Názvom harmonika prvýkrát označil 1762 B. Franklin ním zostrojený hudobný nástroj známy neskôr ako sklenená harmonika. Prvotná harmonika vznikla 1816 v dielni Johanna Davida Buschmanna (*1775, †1852) a nazývala sa aeolina, neskôr bola zdokonalená pod názvom aeolodikon. Priamym predchodcom ústnej (fúkacej) harmoniky a prototypom všetkých harmonikových nástrojov bola aura (10 cm dlhý nástroj s pätnástimi kovovými jazýčkami umiestnenými za vzduchovými kanálikmi, do ktorých hráč fúkal), ktorú 1821 zostrojil Christian Friedrich Ludwig Buschmann (*1805, †1864) a slúžila mu pri ladení organov. R. 1823 ju zdokonalil Christian Messner (*1805, †1874) a nazývala sa Mundharmonika (Mundäoline). Dnešná ústna harmonika má obdĺžnikovitý tvar. Jej hracia skrinka (pôvodne z dreva) je priečne rozdelená kanálikmi v jednom, prípadne vo dvoch radoch, v ktorých je 6 – 128 kovových jazýčkov rôznej veľkosti. Zdvojenie hlasov umožňuje vyludzovať tóny pri vdychu i pri výdychu hráča. Pri dvojradových nástrojoch je každý základný tón zosilnený oktávou spravidla naladenou vyššie (prípadne nižšie), čím vzniká charakteristické prelínanie zvukových vĺn. Hráč pri hre posúva harmoniku medzi perami na obidve strany. Melódia je obvykle zdvojená terciami, prípadne jednoduchými akordmi. Ústna harmonika sa vyrába v rozmanitých konštrukčných a tvarových obmenách s variabilným tónovým rozsahom (napr. diatonická, chromatická, basová, akordická). Jej využitie je veľmi široké, a to od detskej hračky až po koncertný hudobný nástroj, uplatňuje sa v rôznych hudobných žánroch (hudobný folklór, populárna i filmová hudba) a ojedinele aj v koncertantnej hudbe. Skladby pre ústnu harmoniku komponovali napr. H. Villa-Lobos (Koncert pre ústnu harmoniku a orchester a mol, 1955 – 56), Michael Spivakovsky (*1919, †1983), Gordon Jacob (*1895, †1984), Čchü Siao-song (Qu Xiao-song, *1952) a i. Určujúci význam pri uplatnení ústnej harmoniky ako koncertného nástroja mal Kanaďan Tommy Reilly (*1919, †2000), ktorý bol pôvodne huslista. Významní hráči na ústnej harmonike často začínali ako džezoví interpreti, napr. Larry Adler (*1914, †2001) a Jan Verwey (*1936), pre niektorých, napr. pre Paca Garrida (Argentína), Thierryho Crommenu (*1958, Belgicko) a Jušinu Jošida (*1954, Japonsko), bola ústna harmonika od začiatku kariéry koncertným nástrojom. Festivaly ústnej harmoniky sa konajú v Klingenthale (Nemecko), Kuala Lumpure (Malajzia) a i. Vynálezcom mechovej (ťahacej) harmoniky je takisto Ch. F. L. Buschmann, ktorý ju zostrojil 1822 v Berlíne a nazval ju Handäoline. Je prototypom dnešnej harmoniky. Jej ďalším zdokonalením (zväčšením mechov, prispôsobením mechaniky a doplnením klaviatúry, pomocou ktorej sa otvárali a zatvárali vzduchové ventily) bola 1828 zostrojená nemecká Concertina. Napodobňovaním vznikali podobné hudobné nástroje, napr. anglická concertina (gombíková harmonika so šesťbokým telom zostrojená 1829 Ch. Wheatstonom) vyrábaná v rôznych veľkostiach. Viedenský nástrojár Cyrill Demian (*1772, †1847) zlepšil Buschmannovu Handäoline a 1829 si dal patentovať nástroj s názvom akordeón (Accordion), z ktorého vznikol tzv. viedenský model ťahacej harmoniky. Ako jeden z prvých nástrojov mal basový hmatník a akordovú mechaniku s diatonickým tónovým usporiadaním. Nemeckú Concertinu zdokonalili Friedrich Carl Uhlig (*1789, †1874) a Heinrich Band (*1821, †1860); → bandónium. Technický vývoj priniesol niekoľko desiatok obmien, ktoré mali rôzne zvukovo-technické osobitosti i názvy. Od 1891 sa v Európe rozšíril systém poltónového usporiadania diskantu v troch radoch gombíkov, ktorý je v podstate zhodný s dnešným typom nástroja. Mechová (ťahacia) harmonika sa skladá z koženého mecha s viacerými záhybmi, v ktorých sú na bokoch umiestnené kovové jazýčky rozochvievajúce sa jeho sťahovaním alebo rozťahovaním. Jazýčky sú ladené v jednej, prípadne vo viacerých diatonických stupniciach. V obidvoch zvukových sústavách (v melodickej i v sprievodnej) mala pôvodne gombíky. V ľudovej hudbe sa dosiaľ používa gombíková harmonika s ľudovým názvom heligónka, ktorá má melodickú sústavu v diatonickom rade durovej stupnice a v sprievodnej sústave len niekoľko akordov. Technicky dokonalejšia je klávesová harmonika (chromatická harmonika, nazývaná aj akordeón), ktorá má v melodickej sústave pre pravú ruku klávesnicu s rozsahom 2 – 3 oktávy, na ktorých možno hrať chromatiku (podobne ako na klavíri), v sprievodnej sústave je podľa veľkosti nástroja v radoch umiestnených 24 – 140 basov (gombíkov) s jednoduchými, zdvojenými (s malou alebo s veľkou terciou), prípadne akordicky naladenými tónmi (septakordmi); prelaďovať ju možno pomocou špeciálnych prelaďovacích klapiek (registrov). Pri hre má hráč nástroj popruhmi zavesený na ramenách a opretý o hruď. Pravou rukou hrá melódiu, ľavou rukou basy. V našom kultúrnom priestore je najrozšírenejší akordeón s klávesovou klaviatúrou. Akordeón sa stal obľúbeným hudobným nástrojom vo viacerých hudobných žánroch tanečnej aj ľudovej hudby (napr. v Rusku, vo Francúzsku, Švédsku a i.). Tvorbe pre akordeón sa venovali mnohí hudobní skladatelia, napr. P. I. Čajkovskij, D. Šostakovič, A. Berg, R. Harris a i., v slovenskej hudbe J. Hatrík, I. Zeljenka, I. Dibák, M. Novák, V. Bokes, M. Krajčí, P. Zagar, M. Piaček a i., ktorých početné koncertné aj inštruktívne skladby sú súčasťou živého repertoáru slovenských akordeonistov (R. Kákoni, V. Čuchran, B. Lenko a i.).

harmónium

harmónium [gr.] — viachlasný vzduchozvučný jazýčkový hudobný nástroj tvarom podobný pianínu. Má jednu alebo dve klaviatúry (manuály), väčšie nástroje majú aj nožnú klaviatúru (pedál, podobne ako organ). Predchodcom harmónia bol orgue expressif, ktorý 1810 skonštruoval Gabriel Joseph Grenié (*1756, †1837). Na jeho konštrukčnom princípe sa neskôr začali vyrábať klávesové nástroje s voľne sa chvejúcimi kovovými jazýčkami a s rôznymi názvami (aeolin, aeolikin, fysharmonika a i.). Ich ďalším zdokonalením vzniklo dnešné harmónium, ktorého zdrojom zvuku je sústava kovových jazýčkov (usporiadaných vedľa seba podľa výšky tónu a umiestnených v jazýčkových komorách) rozoznievaná prúdom vytláčaného (európsky typ harmónia) alebo nasávaného (americký typ) vzduchu z mecha (spravidla má jeden zásobníkový a dva čerpacie mechy napojené na šliapadlá). Objav harmónia sa pripisuje viedenskému hudobnému nástrojárovi Antonovi Häckelovi (aj Häckl, Häkel), od ktorého sa zachoval nástroj z 1821 nazvaný Physharmonica. V Nemecku zostrojil podobný nástroj organár a nástrojár Jakob Deutschmann (*1795, †1853). Súčasný typ harmónia s niekoľkými registrami zostrojil 1840 parížsky nástrojár Alexandre Debain (*1809, †1877), ktorý naň 1842 získal patent s dnešným názvom. Variant dvojmanuálového harmónia s nožným (organovým) pedálom sa začal zhotovovať v 2. polovici 19. stor. Zdokonalenie zvuku harmónia podporilo rozvoj hráčskej techniky, ktorá si vyžadovala dokonalé legato. Tvorbe pre harmónium sa venovali Louis James Alfred Lefébure-Wély (*1817, †1869), C. Franck, C. Saint-Saëns, Félix Alexandre Guilmant (*1837, †1911), August Reinhardt (*1831, †1912, o. i. napísal aj školu hry na harmóniu), F. Liszt, M. Reger, R. Strauss, A. Zemlinsky, Siegfried Karg-Elert (*1877, †1933, autor mnohých skladieb pre organ aj pre harmónium), A. Schönberg, G. Rossini, A. Dvořák a i. Harmónium sa uplatnilo ako sprievodný nástroj v období nemého filmu, v tanečnej hudbe, ako náhrada za organ pri hraní v domácom prostredí ap. Na Slovensku sa harmónium využívalo aj ako sprievodný nástroj pri vyučovaní hudobnej výchovy.

Heisler, Joseph

Heisler [hajzler], Joseph, aj Heissler, Heizler, Heussler, P. Glycerius a Sancto Joanne, 1759 Podolínec, okres Stará Ľubovňa – 1834 Spišská Belá, okres Kežmarok — slovenský piarista, organár, organista, pedagóg a konštruktér. Študoval na gymnáziu v Podolínci, 1776 vstúpil do tamojšieho piaristického rádu a neskôr zastával viaceré hudobnícke funkcie (Institutor Musicae, regenschori a i.), 1789 ukončil štúdium teológie a stal sa profesorom na piaristickom gymnáziu v Podolínci (od 1813 vicerektor), od 1821 administrátor rímskokatolíckej fary v Spišskej Belej. Vzdelaný hudobník, ale aj nadaný mechanik-konštruktér a organár. Podľa správy z 1790 zhotovil hudobný organový stroj s obdivuhodnými zvukovými kombináciami (registrami) a fortepiano s viacerými registrami. R. 1811 opravil organ Vavrinca Čajkovského (*1677, †1749) z 1720 v drevenom evanjelickom kostole v Kežmarku. Skonštruoval aj hasičský prístroj a v kláštore v Podolínci zriadil botanickú záhradu.

Heisserer, Johann Michael

Heisserer [hajse-], Johann Michael, 1741 Sibiu, Rumunsko – 1809 Banská Štiavnica — uhorský organár. Prevzal a 1771 – 73 viedol organársku dielňu M. Podkonického v Banskej Bystrici. R. 1775 bol jeden rok členom bratislavského cechu stolárov, od prelomu storočí žil v Banskej Štiavnici. Pôsobil v kostoloch v Banskej Bystrici (rímskokatolícky Kostol sv. Kríža), Zvolene (rímskokatolícka kaplnka farského kostola), Novej Bani, Revúcej, Hronskom Beňadiku, Drženiciach, Novej Lehote (okres Prievidza), Šiveticiach, Slovenskej Ľupči a i.

heligón

heligón [gr.] — basový plechový dychový hudobný nástroj, typ kontrabasovej tuby. Má dvakrát kruhovito stočenú trubicu umožňujúcu ľahšie ovládanie pri hre za pochodu (hráč má heligón na pleci). Mohutná ozvučnica smeruje šikmo nahor. Heligón v skladbách podporuje basové tóny, používa sa v dychovke ako najhlbší hudobný nástroj. Ladenie je v B a F, rozsah E1 – b, notuje sa netransponovane v basovom kľúči. Heligón zostrojil 1848 Ignaz Stowasser (*1811, †pred 1906) vo Viedni a rýchlo sa rozšíril, v USA sa z neho vyvinul suzafón.

hmatník

hmatník

1. hud. súčasť strunozvučných hudobných nástrojov (sláčikových a niektorých brnkacích), doštička z ebenového dreva široká asi 4 – 5 cm, priglejená k vrchnej strane krku. Nad ňou sú po celej dĺžke natiahnuté struny. Na hornom konci krku je k hmatníku pripevnené malé sedlo, aby sa struny mohli voľne chvieť. Pri hre sa struny skracujú pritisnutím prstov ľavej ruky na hmatník, čím sa mení výška tónu. Kvôli lepšej hmatovej orientácii majú brnkacie hudobné nástroje (okrem niektorých orientálnych nástrojov, napr. indická tampura) hmatník priečne rozdelený nízkymi kovovými pražcami v poltónových vzdialenostiach;

2. inform. angl. touchpad, trackpad — vstupné zariadenie najčastejšie používané v prenosných počítačoch typu laptop na pohyb kurzora po obrazovke displeja. Hmatník je spravidla súčasťou klávesnice a nahrádza počítačovú myš. Pohyb kurzora je odvodený prostredníctvom sústavy kapacitných snímačov a programových prostriedkov počítača od pohybu jedného alebo dvoch prstov používateľa po povrchu hmatníka.

hoboj

hoboj [fr.] — dvojjazýčkový drevený dychový hudobný nástroj s kužeľovitým vŕtaním. Za jeho predchodcu sa považuje stredoázijská zurna a šalmajový nástroj arabského pôvodu chalemel pochádzajúci z 12. stor., z ktorého sa neskôr vyvinula celá rodina bomhartov (pumortov, pommerov). Dnešný hoboj vznikol vo Francúzsku na začiatku 17. stor. z diskantového bomhartu. V 18. stor. bol hoboj dlho jediným orchestrálnym dreveným dychovým nástrojom v sopránovej polohe a tvoril pendant husieľ. Spolu s fagotom boli až do vynájdenia klarinetu najdôležitejšími drevenými dychovými nástrojmi operného orchestra. Klapkový mechanizmus hoboja sa postupne zdokonaľoval a zavŕšil sa 1844 zavedením klapkového systému Theobalda Böhma (*1794, †1881). Súčasný hoboj má 59 – 64 cm a vyrába sa zo zimozeleňového, príp. z grenadilového dreva (získané z dreviny rodu dalbergia). Má tri diely: vrchný, stredný a zvonovitú ozvučnicu. Do vrchného dielu sa vkladá tzv. strojček (dlhý asi 6 – 7 cm) tvorený kovovou rúrkou, v ktorej sú oproti sebe pripevnené dva jemné trstinové jazýčky. Hráč vháňa výdychom vzduch do úzkej štrbiny medzi jazýčkami, čo spôsobuje jej otváranie a uzatváranie, čím sa v nástroji rozochvieva vzduchový stĺpec a vzniká tón. Hoboj má 9 – 14 klapiek, jeho ladenie je v C, výnimočne aj v B, rozsah (b) hf3 (g3), notácia v husľovom kľúči. Je to najvhodnejší nástroj na lyrické kantilény. V symfonickom orchestri sa obvykle používajú dva hoboje (okrem anglického rohu, čo je v podstate altový hoboj). V barokovej hudbe tvoril hoboj často súčasť skupiny concertina. Talianski a nemeckí skladatelia využívali hoboj aj ako sólový nástroj, napr. T. Albinoni, B. Marcello, G. B. Sammartini, A. Vivaldi a G. Ph. Telemann písali koncerty a sonáty pre hoboj. K najvýznamnejším barokovým kompozíciám patria viaceré sonáty, triové sonáty a koncerty pre hoboj G. F. Händla, vrchol klasicistického repertoáru predstavujú diela pre hoboj W. A. Mozarta, v období romantizmu písali diela pre hoboj V. Bellini, R. Schumann a C. Saint-Saëns, neskôr R. Strauss, F. Poulenc, P. Hindemith a i.

chitarrone

chitarrone [kitarró-; tal.] — brnkací strunový hudobný nástroj. Najväčší druh lutny s mimoriadne dlhým krkom opatreným dvoma hlavicami s ladiacimi kolíkmi. Chitarrone má na dolnej časti krku hmatník, nad ktorom je 6 alebo 7 zborov (párov) strún vedených k prvej hlavici. Za ňou pokračuje predĺženie krku ukončené druhou hlavicou sklonenou mierne dozadu. K nej je voľne (mimo hmatníka) vedených 7 alebo 8 diatonicky ladených basových strún (bourdonové struny), ktoré majú takmer dvojnásobnú dĺžku ako struny nad hmatníkom a dosahujú dĺžku basových strún čembala. Celková dĺžka nástroja môže dosahovať viac ako 200 cm, dĺžka korpusu 71 cm. Chitarrone sa používala v 17. – 18. stor. na hru generálneho basu.

chrotta

chrotta [keltské jazyky], aj crwth, crowth, crowd, rotta — starobylý sláčikový strunový nástroj z Walesu, kde sa používal od stredoveku do začiatku 19. stor. Má asi 60 cm dlhý podlhovastý korpus so zaoblenými hranami. Jeho spodný diel pozostáva z takmer kvadratickej (obdĺžnikovej) rezonančnej skrine, ktorej vrchná a spodná doska sú spojené bočnými lubmi, vrchný diel (s 2 otvormi) tvoria dve ramená na konci spojené priečnym ramenom, v ktorom sú zasadené ladiace kolíky. V strede medzi ramenami je krk (vyrobený z rovnakého dreva ako korpus) s hmatníkom. Chrotta má šesť strún pripevnených k strunníku, vedených cez plochú kobylku k ladiacim kolíkom, z nich štyri (melodické) ponad hmatník cez sedielko na jeho konci a dve (bourdonové) mimo hmatníka. Pri hre sa prsty ľavej ruky prestrčili cez jeden otvor medzi bočným ramenom nástroja a krkom, palec cez druhý otvor. Na struny vedené mimo hmatníka sa brnkalo ľavým palcom (fauxbourdonový sprievod), na ostatných strunách sa hralo sláčikom. Presnejšie údaje o ladení sa nezachovali.

jarmočná píšťala

jarmočná píšťala — ľudový vzduchozvučný hranový hudobný nástroj s diatonicko-chromatickým ladením, výtvarne i akusticky jednoduchší variant pastierskej píšťaly; nazvaný podľa miesta predaja – jarmoku. Jarmočná píšťala sa vyrába z bazového, lieskového (najmä v oblastiach Šariša a Spiša; v polovici 20. stor. ešte v 76 obciach) a javorového dreva na (domácich) sústruhoch (točovkách). Známe sú dva typy jarmočnej píšťaly: krátke (do 30 cm), tzv. detské, s 3 alebo so 4 hmatovými dierkami, ktoré v minulosti slúžili deťom pri hrách na signalizáciu a pri prednese krátkych (detských) nápevkov a piesní, a dlhé (do 50 cm) s 5 alebo so 6 otvormi, ktorých repertoár tvoria najmä pastierske a tanečné piesne, jednoduchá konštrukcia umožňuje variovanie nápevov. Píšťala je typicky zdobená žliabkovaním, vyrezávanými geometrickými ornamentmi a kruhmi namaľovanými farebnou ceruzkou. Na jej konci sú vysústružené dva až tri voľne sa pohybujúce prstence (krúžky) slúžiace ako chrastidlo.

jazýček

jazýček

1. bot., lat. ligula — a) blanitý alebo šupinkovitý útvar na rozhraní listovej pošvy a listovej čepele napr. pri niektorých palmách či trávach z čeľade lipnicovité (Poaceae); b) šupinkovitý útvar na listoch niektorých plavúňov, ktorý pomáha zachytávať vodné kvapky, napr. pri rode plavúnka (Selaginella);

2. hud. ohybný plátok z trstiny, kovu alebo z plastu, ktorý sa rozochvieva prúdom vzduchu, pričom pravidelným kmitaním vzniká tón jazýčkových hudobných nástrojov. Rozlišuje sa nárazný jazýček, ak vzduchový prúd naráža na okraje žliabka v náustku (napr. jazýček klarinetu a saxofónu), a prierazný jazýček, ak sa rozochvieva priamo nárazom vzduchového prúdu (napr. jazýček akordeónu a harmónia). Dvojitý jazýček (tzv. strojček) je súčasťou dvojjazýčkových dychových nástrojov (napr. hoboja, fagotu a anglického rohu);

3. tech. pohyblivá, na jednom konci upevnená tyčka (jednoramenná páčka), súčasť najrozličnejších mechanických prístrojov slúžiaca ako ukazovateľ hodnoty meranej veličiny, napr. jazýček na mechanických váhach.