Korjo

Text hesla

Korjo

1. kórejské kráľovstvo (918 – 1392) založené na území štátu Neskoré Kogurjo (aj Tchäbong, 901 – 918; → Neskoré Tri kráľovstvá) vojvodcom Wang Konom, ktorého po zosadení kráľa Neskorého Kogurja Kungjeho vyhlásili vzbúrení generáli za kráľa. Novoutvorené kráľovstvo bolo premenované na Korjo (skrátená podoba názvu bývalého štátu Kogurjo, najvyspelejšieho z tzv. Troch kráľovstiev, ktorý existoval 37 pred n. l. – 668 n. l.; → Kórea); názov Korjo potom prevzali európski misionári na pomenovanie územia Kórey. Hranice Korja sa postupne rozšírili takmer na celé kórejské územie.

Wang Kon (posmrtné meno Tchädžo, vládol 918 – 943) nadviazal na tradície pôvodnej ríše Kogurjo a za hlavné mesto zvolil svoje rodisko Käsong. Počas vlády kráľa Kwandžonga (949 – 975) bol vydaný zákon o revízii otrokov a (podľa čínskeho vzoru) zavedený systém skúšok na výber úradníkov do civilných služieb (kwago, 958), čo o. i. posilnilo moc kráľa. Štátna správa bola sústredená v Troch komorách, prvé dve neskôr splynuli do jedného orgánu, do tzv. Správnej komory (Čäbu), ktorá prijímala najvyššie politické rozhodnutia, tretia komora, resp. Sekretariát pre štátne záležitosti (Sangsosong), riadila Šesť úradov, ktoré mali na starosti konkrétne činnosti (úrad pre štátnu správu, vojenský a daňový úrad, úrad trestov, úrad pre obrady, úrad verejných prác), ďalším významným orgánom bol Kráľovský sekretariát. Najvyšší úradníci Správnej komory a Kráľovského sekretariátu sa schádzali na spoločných zhromaždeniach Tajnej rady (Todang), kde sa prerokúvali otázky týkajúce sa politiky štátu.

Od roku 983 bolo Korjo územnosprávne rozdelené na dvanásť krajov (mok), od roku 1018 na oblasť hlavného mesta (kjonggi), na provincie (to) a na pohraničné oblasti (kje), zároveň boli určené ďalšie metropoly – Pchjongjang, Kjongdžu a Hanjang (dnešný Soul), päť vojenských okruhov (tohobu), osem krajov (mok), ako aj okresy (kun), újazdy (hjon) a vojenské posádky (čin). Vládnuca trieda v kráľovstve tvorená civilnými úradníkmi (munban), vojenskými úradníkmi (muban), palácovými hodnostármi (namban) a vojakmi (kunban) bola spätá s politickým systémom. Okrem toho existovali rôzne kategórie cirkevných hodností a najrôznejších remesiel, členstvo v nich však bolo určované na základe dedičnosti. Roľníci sa nemohli uchádzať o žiadny úrad a na najnižšom stupni spoločenského rebríčka stáli tzv. nízki ľudia (čchonmin), ktorí mali postavenie otrokov. Rozvoj vzdelania uľahčila drevotlač (od 1234 sa tlačilo aj prostredníctvom pohyblivých typov), zakladali sa rôzne školy, a to súkromné (napr. učilištia) i štátne, napr. Štátna univerzita Kukčagam (založená 992), ktorú tvorilo tzv. Šesť škôl hlavného mesta: Štátna škola Kukčahak, Vysoká škola Tchähak, Škola štyroch brán Samunhak, Právnická fakulta, Škola kaligrafie a Škola účtovníctva. Vznikala bohatá literatúra, napr. kroniky Samguk sagi (Dejiny Troch kráľovstiev, 1145) od Kim pu-sika a Samguk jusa (Odkazy Troch kráľovstiev, asi 80. roky 13. stor.) od Irjona. Vrcholom umeleckého úsilia v Korje bola tzv. seladónová keramika (→ kórejská keramika). Popri konfucianizme a neskôr i neokonfucianizme mal významné postavenie aj buddhizmus (delil sa na dva hlavné prúdy – doktrinárnu školu Kjo a meditatívnu školu Son, t. j. Zen). Význam buddhizmu vzrástol najmä v období pustošivých mongolských nájazdov v 13. stor. a celkovej zlej situácie v krajine, keď vo viere v Buddhovu pomoc bola vytvorená Tripitaka Koreana (Pchalman tädžanggjong, 1251; → Tripitaka; prvá rezba tlačových matríc z 1087 bola zničená pri vpáde Mongolov), najobsiahlejšie náboženské literárne dielo a najväčší zachovaný súbor (vyše 80-tis. tabuliek – tlačových matríc) buddhistických textov; v súčasnosti uložený v špeciálnych budovách v kláštornom komplexe Häinsa (1995 boli komplex budov i zbierka tabuliek zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Rôzne výhody a ústupky (napr. získavanie pôdy od štátu a oslobodenie od povinnosti nútených prác) prispievali k zvyšovaniu počtu buddhistických mníchov a k zväčšovaniu majetku kláštorov (napr. vstup príslušníkov aristokracie do kláštorov).

V zahraničnej politike udržiavalo Korjo diplomatické a obchodné styky najmä s Čínou (vyvážalo zlato, striebro, meď i korene ženšena a dovážalo hodváb, hudobné nástroje, knihy, porcelán, lieky a korenie), ale aj s Japonskom a Arábiou. Niekoľkokrát ho zvonka ohrozovali nájazdy Kitanov (926, 993, 1018) a Džürčenov (1107). Diskriminácia vojenských hodnostárov, ktorí sa cítili nedocenení, a povinnosť vojakov zúčasňovať sa nútených prác v obdobiach mieru vyústili nakoniec do vojenskej vzbury (1170) a k prevzatiu moci vojenskými úradníkmi, ktorí Korjo riadili prostredníctvom najvyššieho vojenského orgánu (Rada generála, Čungbang). V 2. polovici 12. stor. uzurpovala moc v Korje vojenská vláda rodu Čchö, ktorá sa obklopila nielen vojenskými, ale i civilnými úradníkmi jangbanmi (t. j. úradníci obidvoch skupín), ktorí v 13. stor. kontrolovali všetky štátne záležitosti. Po niekoľkých povstaniach mníchov a roľníkov zaútočili na Korjo Mongoli (1231 a 1254), v dôsledku čoho bolo hlavné mesto načas premiestnené z Käsongu na ostrov Kanghwa (kórejsky Kanghwado, 1232 – 70). Po zavraždení posledného vládcu z rodu Čchö a po uzavretí mieru s mongolskou dynastiou Jüan prešla moc dočasne späť do rúk kráľa (1258). V závere svojej existencie čelilo Korjo veľkému množstvu vnútorných i vonkajších problémov, napr. neustálemu zasahovaniu do jeho vnútorných záležitostí zo strany Mongolov, ktorí sa ho pokúšali podrobiť, zahraničnej politike čínskej dynastie Ming (1368 – 1644), ktorá si nárokovala na celé severovýchodné územie Korja, nájazdom čínskych povstaleckých oddielov (Červených turbanov) v polovici 14. stor. a pustošivým nájazdom i rabovaniu japonských pirátov (wägu) na západe Kórejského polostrova (od 13. stor.), ktoré v konečnom dôsledku spôsobili jeho oslabenie. Definitívnemu zániku Korja predchádzal nečakaný prevrat zorganizovaný v roku 1388 promingsky orientovaným generálom I Song-gjem, ktorý zvrhol kráľa Korja U (vládol 1374 – 88) a dosadil kráľa Čchanga (1389 ho nahradil kráľom Kongjanom). V roku 1392 sám nastúpil na trón a založil kórejský feudálny štát Čoson (1392 – 1910) a dynastiu I (Ri) nazývanú aj Čoson;

2. aj Wang – kórejská kráľovská dynastia (34 kráľov) vládnuca (918 – 1392) v kráľovstve Korjo;

3. názov obdobia vlády dynastie Korjo.

Zverejnené 2. februára 2024.

Korjo [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2024-05-25 ]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/korjo