kórejská vojna
kórejská vojna — vojenský konflikt (1950 – 53) medzi Kórejskou ľudovodemokratickou republikou (KĽDR) a Kórejskou republikou. Predchádzali mu čoraz radikálnejšia politická polarizácia na Kórejskom polostrove najmä v súvislosti s vytvorením dvoch oddelených politických režimov (1948) podľa amerického (Kórejská republika) a sovietskeho vzoru (KĽDR), neúspešná vojna ľavicových partizánov v Kórejskej republike (1948 – 50) a početné vojenské zrážky medzi južnými a severnými ozbrojenými zložkami v blízkosti 38. rovnobežky predstavujúcej líniu oddeľujúcu severnú oblasť od južnej. Pravdepodobne neúspech juhokórejského partizánskeho hnutia, návrat vojenských veteránov z čínskej občianskej vojny (1949) a otvorené vyjadrenia juhokórejského prezidenta I Sung-mana o vojenskom ťažení na sever prispeli k tomu, že 25. júna 1950 na príkaz severokórejského vodcu Kim Il-songa prekročili severokórejské vojská demarkačnú čiaru okolo 38. rovnobežky a vpadli na juhokórejské územie. Po bleskovom vojenskom útoku získali lepšie vycvičené a skúsenejšie severokórejské jednotky prevahu (juhokórejský Soul bol dobytý za tri dni; jún 1950) a zabrali väčšinu juhokórejského územia s výnimkou tzv. Pusanského perimetra (okolie mesta Pusan).
Kórejská otázka sa dostala na rokovanie Bezpečnostnej rady OSN, ktorá v neprítomnosti ZSSR (stiahlo svojho zástupcu pre neuznanie Čínskej ľudovej republiky) označila KĽDR za agresora a 31. júna 1950 schválila rezolúciu vyzývajúcu členské štáty OSN poskytnúť pod jej mandátom pomoc Kórejskej republike. Intervencia vojsk OSN (90 % tvorili vojská USA, zvyšok ďalších 16 členských štátov OSN) pod velením amerického generála Douglasa MacArthura priniesla vo vojne obrat, ktorý sa začal už koncom augusta rozsiahlym bombardovaním najmä východného pobrežia Kórey. Dňa 15. septembra 1950 sa Američania úspešne vylodili v prístave Inčchon neďaleko Soulu, zaútočili na severokórejskú armádu, 28. septembra znova dobyli Soul, následne vytlačili severokórejské vojská až za 38. rovnobežku a v októbri fakticky obsadili celý Kórejský polostrov. K ďalšiemu obratu došlo v novembri 1950 po mohutnej protiofenzíve severokórejských síl za pomoci čínskych tzv. ľudových dobrovoľníkov (v skutočnosti vojakov čínskej armády), čo spôsobilo nútený ústup spojeneckých a juhokórejských vojsk zo Soulu; evakuácia bola ukončená 4. januára 1951. Generál D. MacArthur presadzoval tvrdý postup (vrátane použitia jadrových zbraní), čo americký prezident Harry Spencer Truman odmietol, v apríli 1951 MacArthura odvolal a za nového veliteľa vojsk OSN vymenoval generála Matthewa B. Ridgewaya. Severokórejčania a Číňania boli síce zo Soulu vytlačení, ale všetky snahy Američanov získať prevahu boli neúspešné a ďalej na sever nepostúpili, bojová činnosť uviazla na línii neďaleko 38. rovnobežky (pozičná vojna). Následné dva roky trvajúce rokovania o prímerí sa začali v júli 1951 v meste Käsong, v novembri 1951 boli premiestnené do obce Pchanmundžom, kde bola 27. júla 1953 predstaviteľmi OSN na jednej a KĽDR a Číny na druhej strane podpísaná Dohoda o prímerí; Kórejská republika sa k dohode nikdy nepripojila. Čína stiahla svoje vojská zo severnej časti (1958), USA majú svoje vojská (asi 40-tis.) v južnej časti dodnes. Nárazníkovou zónou medzi Severom a Juhom, teda medzi obidvoma rozdelenými krajinami, ostalo pásmo okolo 38. rovnobežky, kde bola vytvorená kórejská demilitarizovaná zóna dodnes oddeľujúca KĽDR a Kórejskú republiku.
Počas kórejskej vojny zahynulo celkove približne 150-tis. vojakov spojeneckých vojsk a približne 2,3 mil. Kórejčanov bolo zabitých alebo nezvestných, na juhu bola zničená takmer polovica priemyselných podnikov, tretina obytných domov a väčšina infraštruktúry. Kórejská vojna prebiehala takmer súčasne s indočínskou vojnou – prvou fázou vietnamskej vojny, a obidve vojny sa stali vojnami o udržanie, resp. rozšírenie sféry vplyvu medzi dvoma superveľmocami – USA a ZSSR.