kórejská literatúra
kórejská literatúra — literatúra napísaná Kórejčanmi spočiatku v čínskom, neskôr v kórejskom jazyku (aj zmiešane), príp. v iných jazykoch. Delí sa na klasickú (staršiu, do začiatku 20. stor.) a modernú (od 20. rokov 20. stor.) literatúru, od roku 1948 zahŕňa literatúru Kórejskej republiky a literatúru Kórejskej ľudovodemokratickej republiky (KĽDR).
V staroveku boli prvé klasické kórejské literárne formy prebraté z Číny, najväčšiu časť písomníctva tvorili básne v čínskom štýle hansi, učenecké diskusie a historická literatúra, vznikali však aj ľudové žánre, napr. mýty, legendy a šamanské i ľudové piesne. Zo starovekých žánrov sú najviac zachované poézia v čínskom štýle (bežná príležitostná a buddhistická poézia), historiografia (prvé kroniky vznikali vo 4. stor.), biografie, náučná literatúra vrátane komentárov súter a samostatných rozpráv, ako aj rituálne spevy (→ hjangga). Najviac ustálená bola ranostredoveká kórejská literatúra s vyhranenými protipólmi tzv. vysokého a nízkeho štýlu. Počas existencie kráľovstva Korjo vznikli prvé zachované kroniky, napr. Samguk sagi (Dejiny Troch kráľovstiev, 1145) od Kim Pu-sika a Samguk jusa (Odkazy Troch kráľovstiev, asi 80. roky 13. stor., najstaršia úplná zachovaná verzia je z 1512) od Irjona, ktorá je pokladaná za prvú ucelenú neoficiálnu kórejskú kroniku od založenia údajne najstaršieho kórejského štátu Starý Čoson (2333 pred n. l.), ako aj ľudový žáner Korjo kajo (piesne Korjo) a drobné zábavné prozaické útvary pchäsol. Väčšina diel bola ovplyvnená kontaktmi s Čínou a boli napísané výhradne v klasickej čínštine (I Kju-bo a Im Če). Počas ranej vlády dynastie I (Ri; od 1392) vznikali diela s tematikou štátu a obhajoby štátnosti, napr. historické a rituálne diela, zákonníky, hymnická poézia, najmä žáner akčchang, ktorý sa čiastočne zapisoval i novovzniknutou kórejskou abecedou hangul. Okrem básní v klasickej čínštine boli populárne i kórejské literárne formy sidžo, ktorej najvýraznejšími tvorcami boli Čong Čchol, Hwang Čin-i a Jun Son-do, a kasa (dlhá báseň), ktorej tvorcami boli napr. Čong Čchol a Pak Il-lo. V próze vynikal Kim Si-sup (Rozprávania z hory Kumo, Kumo sinhwa, okolo 1460, vydané 1927; čes. 1973). V neskorostredovekej kórejskej literatúre prevládali klasické žánre, viditeľný bol však prechod od viazaných pravidiel a vážnych žánrov k zábavným. Zmenili sa i požiadavky na funkciu literatúry v nižších vrstvách a v čoraz početnejších vrstvách stredného stavu (väčšinou) mestského obyvateľstva, pre ktoré autori začali písať. Od 17. stor. sa rozvíjal aj tzv. starý román (kodä sosol), ktorého najvýznamnejšími tvorcami boli Ho Kjun a Kim Man-džung. V 18. stor. sa v literárnych formách sidžo a kasa začali zobrazovať nové témy a došlo k uvoľneniu ich schém, čím sa stali prístupnejšími aj pre autorov zo stredných vrstiev. Súčasne boli postupne kodifikované (zapisované) obľúbené rozprávačské formy, spevohry (spievaný príbeh, pchansori), napr. Rozprávanie o Čchunhjang (Čchunhjangdžon), Rozprávanie o Sim Čchong (Sim Čchongdžon), Rozprávanie o zajacovi (Tchokkidžon) a Rozprávanie o Hung-buovi a Nol-buovi (Hungbu Nolbudžon).
Prechodnú fázu kórejskej literatúry predstavuje obdobie od otvorenia sa Kórey svetu (1876) do vzniku modernej kórejskej literatúry v 20. rokoch 20. stor., ktoré je charakteristické vplyvmi viacerých smerov, prúdov i jednotlivých diel prenikajúcich do Kórey takmer súčasne, ako aj pestovaním vlastnej, kórejskej literatúry vytváranej s vedomím ohrozenia nezávislosti krajiny. Preto prevažovala národná a výchovná (osvietenská) literatúra. S cieľom vymaniť sa zo zaostalosti a zachovať si nezávislosť sa rozvíjali krátkodobé žánre, ale i tzv. projaponské diela vrátane nového románu (sin sosol). Moderná kórejská literatúra bola v prvej fáze poplatná starším vzorom a postupom. K jej zakladateľom patria I Kwang-su a Čchö Nam-son, ktorí boli silno ovplyvnení japonskou literatúrou. V modernej kórejskej próze vznikol v 20. rokoch 20. stor. výrazný prúd naturalizmu (Jom Sang-sop, Kim Tong-in), ako aj ľavicová literatúra ovplyvnená ideou sociálne spravodlivej spoločnosti (I Ki-jong); jej predstavitelia boli organizovaní v Kórejskej asociácii proletárskeho umenia (Korea Artista Proleta Federatio, KAPF, kórejsky skrátene Kapchu; založená 1925, rozpustená 1935 japonskými okupačnými úradmi). V 30. rokoch 20. stor. sa autori zameriavali aj na témy, ktoré sa vracali ku kórejským koreňom, do histórie, k náboženským tradíciám a k pôde ako k starým, pôvodným hodnotám; postupne začali tvoriť poviedky a romány. Moderná kórejská poézia sa vyznačuje uvoľnením klasických schém a tém i odzrkadľovaním najrôznejších vplyvov európskej poézie (symbolizmus, sentimentalizmus, surrealizmus, dadaizmus), je vytváraná v novom období a pre nových čitateľov; k prvým autorom patril Čchö Nam-son. Od 2. polovice 30. rokov 20. stor. sa poézia znova vrátila ku klasickým témam, básne však obsahovali pochmúrne vízie súvisiace s japonským útlakom. K najvýznamnejším básnikom patrili Kim So-wol inšpirovaný ľudovými piesňami, Han Jong-un ovplyvnený buddhizmom, I Sang-hwa ovplyvnený sentimentalizmom, ako aj Čong Či-jong a I Sang, ktorí písali experimentálnu, nadčasovú poéziu. V 30. a 40. rokoch 20. stor. bolo v Kórei japonskou koloniálnou správou spočiatku obmedzené a neskôr úplne zakázané publikovať v kórejčine. Po 2. svetovej vojne a po rozdelení Kórey na dva štáty s rozdielnou ideológiou sa aj literatúra vyvíjala odlišne.
V literatúre Kórejskej republiky v období po 2. svetovej vojne sa zreteľne odrážali historické etapy vývoja krajiny, spisovatelia sa zaoberali témami občianskej vojny, autoritárskeho režimu, krátkych období uvoľnenia, prevratov a dlhotrvajúceho podriadenia sa záujmom štátnej politiky. Po ukončení kórejskej vojny (1953) prevládala poviedková tvorba, od 60. rokov 20. stor. vznikali diela s existenciálnou a neskôr s civilizačnou tematikou. Od 80. rokov 20. stor. boli populárne niekoľkodielne tzv. romány rieky (teha sosol), ktoré boli väčšinou variáciami na historické témy, ďalšou z tém bola kórejská vojna, tvorcovia sa usilovali poopraviť oficiálny náhľad na ňu (Kim Won-il, Čo Čong-nä). Vznikol i klasický román, ktorého dej sa najčastejšie odohrával počas štyroch ročných období (Hwang Sun-won), ale i experimentálnejšie vystavaný román (I Mun-jol). Až v 90. rokoch 20. stor. autori, ktorí neboli osobne poznamenaní dejinnými udalosťami, vytvárali univerzálnu literatúru a opúšťali tzv. večné témy (kórejská vojna a jej následky, politická a osobná nesloboda i nostalgia za bezpečnou, tradičnou Kóreou). V próze výrazne prevládala poviedková tvorba s častými námetmi odcudzenosti veľkomesta, civilizačných problémov a vzťahov medzi mužmi a ženami. Románová tvorba prevažne kopírovala poviedkové námety, uplatňovali sa i nové literárne trendy. Súčasná próza v Kórejskej republike je charakteristická predovšetkým poviedkovou tvorbou, románová tvorba, najmä vo formálnej výstavbe (s výnimkou historických románov), za ňou zaostáva. Objavujú sa tendencie smerujúce k tvorbe sentimentálneho románu, ktorý reaguje na čitateľský dopyt, jeho protipólom sú experimentálne diela, ktoré však prevažne nemajú veľký ohlas. V poézii spočiatku dominovala téma kórejskej vojny, lyriku písali So Čong-džu a Čo Pjong-hwa. V 60. rokoch 20. stor. vznikol protestný prúd reprezentovaný najmä básňami Kim Su-jonga a Ko Una. V súčasnosti dominuje téma návratu k prírode a k tradícii, niektoré skupiny a hnutia podporujú výlučne starú poéziu, najmä formu sidžo. Povojnovú drámu najviac ovplyvnila európska dráma. V 60. rokoch 20. stor. boli do kórejčiny preložené všetky hry Williama Shakespeara a kórejskí dramatici sa usilovali do svojich hier preniesť niektoré shakespearovské motívy. Obľúbené boli klasické európske repertoáre a absurdné i experimentálne hry, vznikali výpravné drámy uvádzané na veľkých scénach, od konca 80. rokov 20. stor. sa uplatnila aj tvorba určená pre množstvo divadiel malých foriem. Tematicky boli hry rôznorodé, námety boli často prepracované (najmä v historických, ale aj v moderných hrách) zo staršej literatúry. K populárnym žánrom súčasnosti patria aktovky a muzikály. Súčasná dráma sa v Kórejskej republike do veľkej miery presadzuje prostredníctvom filmovej a televíznej tvorby, ktorá spracúva historické námety, biografie významných kórejských osobností i diela najznámejších autorov 20. stor. Historické seriály inšpirované mýtmi a legendami, ktorých predlohy sa upravujú v súlade s vládou regulovaným a politicky korektným pohľadom na kórejské dejiny, zachytávajú najmä začiatky štátnosti, isté významné (alebo aj menej známe) udalosti a obdobia kórejských dejín.
Literatúra Kórejskej ľudovodemokratickej republiky po 2. svetovej vojne spočiatku nadväzovala na predvojnový trend ľavicovej literatúry a bola poplatná sovietskym vzorom. K významným autorom patrili napr. I Ki-jong, Han Sor-ja a Im Hwa. Vznikla aj severokórejská vetva marxistickej literárnej kritiky reprezentovaná tvorcom väčšiny literárnohistorických prác An Ham-gwanom. Niektorí autori sa neskôr stali obeťami politických čistiek, napr. prozaik Kim Nam-čchon, a viacerí prestali publikovať (Han Sor-ja). V prvej fáze existencie KĽDR vznikali autorské diela oslavujúce úspechy tzv. socialistickej výstavby a nového človeka. Neskôr autori začali písať prózy s ústrednou, katarznou postavou Veľkého vodcu, ktorému boli venované monumentálne románové fresky. Bežnými námetmi bola kórejská vojna (podobne ako v Kórejskej republike) spracovaná v súlade s oficiálnou štátnou ideológiou, postupne sa však začali presadzovať hrdinské epopeje z obdobia protijaponského odboja. Schematická monotematická tzv. revolučná literatúra odrážala konkrétne etapy severokórejského budovania socializmu, ideologické heslá a politické zvraty. Od polovice 60. rokov 20. stor. bola úplne podriadená Kim Il-songovej ideológii čučche (spoliehanie sa na vlastné sily, tzv. absolútna sebestačnosť), čo v literárnej praxi znamenalo oslavovanie vodcu (diktátora), jeho života, predkov a jeho jednotlivých politických téz. Veľký dôraz sa kládol na správne pochopenie politiky Kórejskej strany práce a schopnosť na ňu primerane reagovať. Literatúra tak strácala estetickú funkciu a slúžila najmä ako ideologický nástroj. Od 70. rokov 20. stor. próza dokumentovala najmä životné etapy vodcu, spracované boli všetky s ním spojené mýty a legendy, ďalšie vznikali umelo. Neskôr bola literárne kanonizovaná i jeho široká rodina. Podobne monotematické a ideologicky účelové sú i ďalšie literárne druhy. Pre poéziu je charakteristické používanie veľkých slov, burcovanie a v podstate rytmizovanou formou sprostredkovanie straníckych hesiel a direktív. Najmenej rozvinutá je dráma, v ktorej však vznikol unikátny žáner, tzv. revolučná opera. Jej jediným námetom je protijaponský partizánsky odboj z obdobia japonskej okupácie s ústrednou postavou vodcu Kim Il-songa, od 80. rokov 20. stor. jeho syna Kim Čong-ila a v súčasnosti aj Kim Čong-una.