hjangga [kórejsky], piesne domova — kórejská básnická forma. Spočiatku nemala prísnu schému počtu veršov a slabík ani predpísaný rým. Prvé básne hjangga boli vo štvorveršiach, neskôr v šesť- a osemveršiach. Tento typ sa neskôr rozvinul do pevnejšej schémy desaťveršia a v tejto podobe sa hjangga pokladá za prvú pevnú básnickú formu v Kórei. Hjangga bola veľmi populárna v kráľovstve Zjednotená Silla v 6. – 9. stor. a v 10. stor. v prvých rokoch vládnutia dynastie Korjo. Má vysokú umeleckú hodnotu, vo forme hjangga existujú buddhistické spevy, šamanské zaklínania, oslavné básne, ľudové popevky i piesne spoločenskokritického obsahu. Zachovalo sa 25 básni hjangga, z toho viac ako polovica v diele Odkazy Troch kráľovstiev (→ Samguk jusa).

Ho Kjun, 1569 Soul – 24. 8. 1618 tamže — kórejský spisovateľ. Pôsobil v štátnej službe. Patril k strane, ktorá 1608 podporovala nárok panovníka Kwanghäguna (*1575, †1641, vládol 1608 – 23) na trón, o 10 rokov neskôr však bol popravený za údajné sprisahanie proti nemu. Väčšina jeho tvorby sa nezachovala. Je autorom zrejme prvej umeleckej prózy písanej po kórejsky Rozprávanie o Hong Kil-tongovi (Hong Kil-tong čon), v ktorej kritizoval sociálnu nespravodlivosť za dynastie I (Ri), najmä diskrimináciu nelegitímnych potomkov. Rozprávanie je zároveň utopickou prózou, lebo jeho hrdina vytvoril nové kráľovstvo bez sociálnych rozdielov.

Irjon, pseudonym Höjon, vlastným menom Kim Kjon-mjong, 1206 Čangsan, provincia Kjongsang-namdo, Kórejská republika – 1289 — kórejský buddhistický mních. Z jeho obsiahlej tvorby sa zachovalo len chronologicky napísané dielo Odkazy Troch kráľovstiev (Samguk jusa, asi 80. roky 13. stor., najstaršia úplná zachovaná verzia je z 1512) považované za prvú ucelenú neoficiálnu kórejskú kroniku od založenia kórejského štátu 2333 pred n. l. mýtickým Tangunom. V piatich knihách opisuje najzaujímavejšie udalosti, príbehy kráľov i poddaných, mýty, legendy, zázraky a životopisy najslávnejších mníchov spätých s kórejským buddhizmom. Pre jeho zberateľský prístup však kroniku nemožno zaradiť k hodnoverným historickým prameňom, ale vzhľadom na rozsiahlosť sa stala najvyhľadávanejšou pomôckou pri štúdiu najstarších dejín Kórey. Bola viackrát upravovaná a prepracovaná do mnohých populárnych vydaní.

I Sang-hwa, 9. 5. 1901 Tägu, Kórejská rep. – 1943 tamže — kórejský básnik, predstaviteľ modernej kórejskej literatúry. Krátko študoval vo Francúzsku a v Japonsku, neskôr pracoval ako učiteľ a redaktor novín Čoson ilbo (Kórejský denník). Jeho rané verše boli plné obrazov smrti, ktorú preňho symbolizovala Madona. Postupne sa oslobodil od dekadentných vplyvov a jeho tvorba sa stala bližšou revolučnému romantizmu. Autor viacerých ľúbostných básní a v Kórei obľúbenej básne Príde ešte jar na ukradnuté pole? (Päatkin turedo pomun onunga?, 1926; čes. 1998), ktorá je vytesaná na obelisku v parku Talsong v jeho rodnom meste.

Jang Kü-dža, 17. 6. 1955 Čondžu — kórejská prozaička. Ako jedna z mála spisovateliek si vyslúžila priazeň i mužskej literárnej kritiky. Preslávila sa zbierkou poviedok Ľudia z Wonmidongu (Wonmidong saramdul, 1987) a novelou Tisícročná láska (Čchonnjonui sarang, 1995). Námety pre poviedky čerpala z prostredia chudobnejších vrstiev, jej literárni hrdinovia sú často nevládni a neschopní osvojiť si požiadavky modernej doby. Zmena v jej tvorbe nastala v 90. rokoch 20. stor., keď jej diela nadobudli nový, optimistickejší charakter, čo sa prejavilo najmä v zbierke poviedok Aj smútok posilní (Sulpchumdo chimi tonda, 1990).

Jun Son-do, júl 1587 Soul – 1671 ostrov Pogil-do, provincia Čolla-namdo — kórejský básnik, učenec a politik. Jeho život i tvorba bývajú prirovnávané k čínskemu básnikovi Čchü Jüanovi, jeho lyrické verše plné obrazov snových krajín s majstrovským vyjadrením ich farebnosti a atmosféry majú aj filozofické vyústenie odrážajúce kontemplatívny život v súlade s prírodou. Preslávil sa najmä cyklickými básňami sidžo s prírodnými motívmi, v ktorých sa prelína klasická oslava prírody s postrehmi zo sveta rybárov a dedinčanov. Autor básnických zbierok Pieseň o piatich priateľoch (Ouga, 1642 – 45) a Rybárove ročné obdobia (Obusasisa, 1651), ktorá obsahuje 40 básní. Výber jeho básní vyšiel v českých antológiách kórejskej poézie Chryzantémy (1958, zostavil O. Vyhlídal) a Jasná luna v prázdných horách (2001, Vladimír Pucek a Petr Borkovec).

Kim Man-džung, pseud. Sopcho, 1637 Soul – 1692 — kórejský prozaik. Pochádzal z vyššej spoločenskej triedy (jangban), pôsobil v štátnej službe počas vlády kráľa Sukčonga (*1661, †1720, vládol 1674 – 1720); 1689 však bol poslaný do vyhnanstva. Po smrti rehabilitovaný, 1698 dostal posmrtný titul.

Vo vyhnanstve napísal prózy, ktoré sú považované za najvýraznejšie diela stredovekého tzv. starého románu (kodä sosol). V diele Sen deviatich z oblakov (Kuunmong, po 1689; čes. 1992) s výrazným buddhistickým podtextom poukázal na iluzórnosť tohto sveta a spochybnil honbu za slávou a pôžitkami. Jeden z prvých románov napísaný kórejským písmom hangul. Rodinný román Putovanie pani Sa na juh (Sassi namdžonggi, po 1689; čes. 1964) založený na konflikte dvoch postáv (dobrej a zlej), hlavnej a vedľajšej ženy, opisuje skutočnú historickú udalosť, keď kráľ Sukčong vyhnal svoju údajne neplodnú manželku, kráľovnú Inhjon, a nahradil ju neurodzenou konkubínou nižších mravov. Obidve diela sú napísané v tom čase málo používaným zábavným štýlom, ktorý bol považovaný za menej hodnotný než tzv. vysoká literatúra (mun). Autorstvo i hodnota Kim Man-džungovho diela boli preto spochybňované. Autor spisov Životopis pani Jun (Junssi hängdžang, po 1689), v ktorom opísal život vlastnej matky, a Zápisky Sopchoa (Sopcho manpchil, po 1689), t. j. Kim Man-džunga.

Kim Sakkat, aj Kim Ip, Kim Terip, vlastným menom Kim Pjong-jon, 1807 provincia Hamgjong, dnes Hamgjong-pukto a Hamgjong-namdo, KĽDR — asi 1863 pravdepodobne Tongbok, provincia Čolla, dnes Čolla-pukto a Čolla-namdo, Kórejská republika — kórejský básnik. Pochádzal zo známeho a vplyvného rodu, ktorý však upadol do nemilosti panovníka. Po márnych pokusoch vrátiť rodine stratenú česť odišiel z domova a vzdal sa svojej identity tým, že začal nosiť klobúk obyčajných ľudí (sakkat, odtiaľ jeho meno) a väčšinu života strávil potulkami po krajine. Tvoril v klasickej čínštine, pričom experimentoval s výslovnosťou znakov, preto sa mnohé jeho básne stali nepreložiteľné alebo bez príslušného vysvetlenia nezrozumiteľné. Témy čerpal z prírody, klasických scenérií a (dovtedy nezvyčajnej témy) erotiky, písal aj posmešné a satirické riekanky. Súhrn jeho poézie vyšiel až posmrtne. Výber z jeho poézie vyšiel po česky 2009 pod názvom Básně Kima Klobouka (preklad Miriam Löwensteinová). Kimov život inšpiroval spisovateľa I Mun-jola na napísanie pseudohistorického románu Básnik (Siin, 1991).

Kim Si-sup, pseudonym Mäwoltang, 1435 Soul – 1493 kláštor Murjangsa, Hongsan, provincia Čolla, Kórejská republika — kórejský učenec a spisovateľ. Spočiatku bol spoločníkom mladého kráľa Tandžonga (vládol 1452 – 55), neskôr sa stiahol do úzadia, chodil po krajine a navštevoval kláštory. Je považovaný za najtalentovanejšieho stredovekého autora obdobia feudálneho štátu Čoson, bol známy i v Japonsku. Dodnes sa zachovali mnohé jeho básne v čínskom štýle, krátke prózy, cestopisné črty a traktáty. Istý čas žil v kláštore na hore Kumo v blízkosti Kjongdžu, bývalého hlavného mesta kráľovstva Silla, a venoval sa štúdiu buddhistických a taoistických spisov. Z tohto obdobia pochádza aj jeho najslávnejšie po čínsky napísané dielo Rozprávania z hory Kumo (Kumo sinhwa, okolo 1460, vydané 1927; čes. 1973). V snových poviedkach vyššej umeleckej úrovne (zachovalo sa ich iba päť) lyricky opísal nesúlad medzi snom a skutočnosťou, formu obohatil prelínaním prozaických a veršovaných pasáží. V troch poviedkach sa zaoberal vzťahom muža a ženy v buddhistickom, konfuciánskom a taoistickom chápaní, vo dvoch sa okrem existenciálnej témy pokúsil o sformulovanie základných konfuciánskych právd. Kim Si-supovo literárne dielo bolo vydané posmrtne, najstarším zachovaným vydaním sú Mäwoltangove spisy (Mäwoltangdžip, 1521). Výber z jeho poézie vyšiel po česky 2010 pod názvom Slyším padat sníh (preklad Ivana M. Gruberová).

Kim So-wol, vlastným menom Kim Čong-sik, 7. 9. 1902 Kwaksan, provincia Pchjongan-pukto, KĽDR – 24. 12. 1934 tamže — kórejský básnik. Krátko žil v Japonsku, neskôr v Soule, po návrate do rodného kraja pracoval ako redaktor novín Tong-a ilbo (Východoázijský denník).

Debutoval 1922. V tvorbe sa inšpiroval ľudovými piesňami (minjo), najmä ich rytmom, ale aj formou a jazykom, preto sa zaraďuje k básnikom ľudových piesní (minjosipcha). Jeho básne sú jednoduché, využíval v nich paralelu a refrén, neskoršia tvorba má výrazne metafyzické črty. Častým námetom je domov v rôznych súvislostiach (návraty domov, príroda rodného kraja, smútok za domovom). Pre svoju poéziu vyznačujúcu sa vnímavosťou, horkosťou, smútkom a citlivosťou je považovaný za národného básnika. Autor básnickej zbierky Azalky (Čindallä kkot, 1925) a posmrtne vydaného výberu z ďalšej tvorby So-wolove básne (So-wol sičcho, 1939); ukážky z jeho poézie boli vydané v českom výbere kórejskej poézie 20. stor. pod názvom Stanu-li se kamenem (1996). Mnohé jeho básne boli zhudobnené v rôznych štýloch vrátane rockového a popového.

Kim Su-jong, 27. 11. 1921 Soul — 16. 6. 1968 tamže — kórejský básnik, prekladateľ a novinár. Študoval v Japonsku (1910 – 45 bola Kórea pripojená k Japonsku), v snahe vyhnúť sa nástupu do japonskej armády odišiel 1944 do Mandžuska, po oslobodení Kórey sa 1945 vrátil do Soulu. Počas kórejskej vojny (1950 – 53) bol prinútený narukovať do severokórejskej armády, neskôr bol zajatý juhokórejskou armádou a ako vojnový zajatec umiestnený do tábora na ostrove Kodže. Po prepustení (1952) pracoval ako novinár a príležitostne učil. Básnik tzv. generácie 60. rokov, ktorá tvorila v období relatívnej slobody a prinášala nové témy (odklon od tematiky kórejskej vojny, presun deja do miest, vyjadrenie pocitov odcudzenia v modernej Kórei). Písal básne namierené proti režimu v Južnej Kórei. Jeho poézia sa vyznačuje miešaním prvkov modernej štylistiky s tradičnou štruktúrou veršov, typická je melodickosť veršov a experimentovanie s jazykom (používal archaizmy, slang, vulgarizmy). V básnickej zbierke Hra na mesiaci (Dallaraui čangnan, 1959) zobrazil úzkosť a zármutok, ako aj zmätok a dezilúziu. Výber jeho poézie Ohromné korene (Kodehan ppuri, 1974) vyšiel posmrtne. Prvý nositeľ ceny za poéziu (1958) udeľovanej Kórejskou asociáciou básnikov. Od 1981 je na jeho počesť udeľovaná literárna Cena Kim Su-jonga. Nositeľ viacerých posmrtne udelených vyznamenaní.

Kim Tong-in, 2. 10. 1900 Pchjongjang — 5. 1. 1951 Soul — kórejský prozaik. R. 1914 – 18 a 1919 študoval v Tokiu, kde založil a na vlastné náklady vydával časopis Čchangdžo (Tvorba). Formuloval v ňom myšlienky, na základe ktorých sa má budovať nová literatúra. Po návrate do vlasti sa zapojil do Hnutia 1. marca (1919) za nezávislosť Kórey, začo bol odsúdený a väznený. Jeho tvorba je charakteristická estetizujúcim štýlom, ovplyvnili ho O. Wilde, G. de Maupassant a niektorí japonskí autori. Bol horlivým zástancom naturalizmu, umenia pre umenie, čiže tzv. čistej literatúry, a odporcom politickej angažovanej literatúry. Svojou tvorbou vyvolával diskusie o tom, kto smie byť hrdinom literárneho diela. Zastával názor, že výnimočnému talentu možno odpustiť i zločin a vo svojich raných poviedkach žiadal zhovievavosť pre výnimočných, abnormálnych hrdinov, šialených géniov a prostitútky, pri ktorých vykresľovaní narúšal tradičné predstavy o poslušnej a morálne čistej kórejskej žene.

Autor poviedky Bataty (Kamdža, 1925; čes. 1999 v antológii Tváře a osudy. Moderní korejské povídky), ktorou sa prihlásil k naturalizmu a čistej literatúre. Neskôr (v 30. a 40. rokoch 20. stor.) písal pod tlakom cenzúry väčšinou historické romány, napr. Jar v paláci Unhjong (Unhjonggungui, 1933) a Veľký princ zo Sujangu (Tä Sujang, 1941), v ktorých spochybnil tradičný pohľad na históriu a kontroverzné historické postavy.

Kim Won-il, 12. 3. 1942 Kimhä, provincia Kjongsang-namdo, Kórejská republika — juhokórejský prozaik. Do literatúry vniesol nový pohľad na kontroverzné témy. Vo svojich prvých poviedkach Slávnosti tmy (Odumui čukče, 1967) a Vládca tmy (Odumui hon, 1973; čes. časopisecky 1994) sa vrátil do obdobia detstva a vyrovnával sa s traumou z odchodu otca, ktorý bol komunistickým aktivistom a počas kórejskej vojny (1950 – 53) sa pridal k Severnej Kórei. Venoval sa kórejskej vojne, ktorá bola v tom období cenzúrovanou témou a postupne ju zbavoval rôznych mýtov (usiloval sa napr. o objektívne zhodnotenie konfliktu a Severnú Kóreu prestal považovať za nepriateľa), ako aj problematike rozdelenia Kórey a jeho dôsledkov na spoločnosť. Problematiku zrady a hraníc ľudských možností zachytil v románoch O vetre a vode (Paramgwa kang, 1985) a Vždyzelená borovica (Nul pchurun sonamu, 9 dielov; 1993 – 99). V dialógoch často používal nárečie rodnej provincie.

kisäng [kórejsky] — v tradičnej Kórei profesionálna spoločníčka (kisäng = talentovaná žena). Kisängy patrili do najnižšej spoločenskej vrstvy, tzv. zavrhnutých, ich úlohou bolo obveseľovať mužskú šľachtickú spoločnosť (jangbanov) tancom, spevom, prednesom veršov, ktoré skladali, a konverzáciou; mnohé sa stali aj vedľajšími ženami miestnych šľachticov. Povolanie kisäng bolo dedičné. Viaceré sa preslávili hrdinskými činmi (napr. kisäng Nongä, †1593, ktorá obetovala svoj život počas imdžinskej vojny na konci 16. stor.) alebo básnickým talentom a múdrosťou (napr. kisäng Hwang Čin-i, †okolo 1560). V období feudálneho štátu Čoson (1392 – 1910) boli často perzekvované a vyháňané z miest i z palácov. Povolanie kisäng bolo zrušené počas japonskej koloniálnej nadvlády (1910 – 45), v praxi však jestvovalo do 1945.