Konvent

Konvent — zaužívané skrátené označenie Národného konventu (fr. Convention nationale), najvyššieho politického orgánu (21. 9. 1792 – 26. 10. 1795) počas Francúzskej revolúcie v období republiky. Konvent bol vytvorený ako zákonodarný zbor s výkonnou mocou a prvýkrát zvolený na základe všeobecného hlasovacieho práva mužov po augustovom ľudovom povstaní v Paríži, ktoré zvrhlo monarchiu a zrušilo ústavu prijatú 3. 9. 1791 Ústavodarným národným zhromaždením. Označenie Národný konvent vyjadrovalo jeho poslanie – dosiahnuť dohodu o opatreniach, ktoré je nevyhnutné prijať na ochranu suverenity ľudu a revolúcie pod tlakom priamej vojenskej intervencie zo strany formujúcich sa koalícií významných európskych monarchií (→ francúzske protikoaličné vojny). Po Ústavodarnom národnom zhromaždení (1789) a Zákonodarnom národnom zhromaždení (1791) predstavoval Konvent tretie (najdemokratickejšie) zhromaždenie národa, revolučný, zákonodarný, ako aj výkonný orgán. Jeho prvými rozhodnutiami boli zrušenie monarchie (21. 9. 1792), detronizácia kráľa Ľudovíta XVI. a vyhlásenie republiky (22. 9. 1792); platnosť nadobudol nový revolučný kalendár. Konvent súdil zosadeného kráľa Ľudovíta XVI. (občan Kapet; 17. 1. 1793 odsúdený na smrť, 21. 1. 1793 popravený).

Podľa dominujúcich politických síl pôsobiacich v Konvente sa rozlišujú jeho tri obdobia a podoby: girondistický Konvent (aj Konvent Girondy; 21. 9. 1792 – 2. 6 1793), jakobínsky Konvent (aj Konvent Hory; 2. 6. 1793 – 27. 7. 1794) a termidorský Konvent (27. 7. 1794 – 25. 10. 1795). Spočiatku mali v Konvente politickú prevahu girondisti (získali na svoju stranu nezávislých poslancov), ktorí v záujme zvládnutia revolučného chaosu zriadili 6. 4. 1793 ako výkonný orgán Konventu Výbor pre verejné blaho. Po vlne nepokojov na prelome mája a júna 1793 však boli z Konventu odstránení a k moci sa dostali jakobíni, ktorí predstavovali najradikálnejšie krídlo revolúcie. Zaviedli revolučnú vládu, tzv. dočasnú revolučnú diktatúru opierajúcu sa o Konvent, ktorý 24. 6. 1793 schválil novú (jakobínsku) ústavu vychádzajúcu z absolútnej moci ľudu. Zásadu suverenity ľudu vyjadrovala absolútne – na základe jednoty štátnej moci, nie na základe deľby moci. Odmietala parlamentarizmus a liberalizmus, zdôrazňovala podriadenosť záujmov jednotlivca záujmom celku, ako aj právo štátu uskutočňovať sociálne reformy smerujúce k tzv. všeobecnému šťastiu (ústava sa v praxi nerealizovala). Konvent udelil Výboru pre verejné blaho neobmedzené právomoci (po vymenovaní Maximiliena Robespierra na jeho čelo 10. 10. 1793), čím teror v krajine vyvrcholil. Vzrastajúci odpor proti Robespierrovi a jeho prívržencom vyústil v Konvente do tzv. termidorského prevratu (9. termidora, 27. 7. 1794). V období termidorského Konventu prešla výkonná moc do rúk troch vládnych výborov, pričom Výboru pre verejné blaho boli odňaté jeho výnimočné právomoci.

Dňa 24. 8. 1794 prijal Konvent dočasnú ústavu a 23. 9. 1795 tretiu ústavu Francúzskej republiky (platila do 1799). Svoju činnosť ukončil 26. 10. 1795, jeho pôsobenie bolo nahradené dvojkomorovým parlamentom s Radou starších a Radou päťsto.