kontrafagot

Text hesla

kontrafagot [tal.] — dvojjazýčkový dychový drevený hudobný nástroj, basový druh fagotu. Najväčší a najhlbšie znejúci drevený dychový nástroj v symfonickom orchestri.

Vznikol na začiatku 17. stor., dodnes sa vyvinuli dva typy: väčší, nemecký typ s užšou menzúrou a menší, anglo-francúzsky typ so širšou menzúrou. O zdokonalenie kontrafagotu sa v 19. stor. zaslúžil najmä nemecký nástrojár Johann Adam Heckel. Kontrafagot má stavbu podobnú fagotu, tvorí ho dlhá (490 – 550 cm a viac) tri- až štyrikrát zahnutá kónická trubica pozostávajúca z niekoľkých dielov so sústavou klapiek a hmatových otvorov, na rozdiel od fagotu má navyše bodec slúžiaci na opretie nástroja a ventil na vypúšťanie kondenzovanej vody. Na rozkmitanie vzduchového stĺpca v nástroji slúži strojček so 7 cm dlhými trstinovými jazýčkami. Kontrafagot sa notuje v basovom kľúči o oktávu vyššie ako znie, jeho znejúci tónový rozsah je B2f. Je súčasťou štandardného obsadenia symfonického orchestra (zvyčane jeden, zriedkavo dva nástroje), kde slúži na podporu najhlbších tónov harmónie (basovej linky kontrabasov).

Kontrafagot sa začal objavovať v orchestri už v období baroka, používal sa však zriedkavo, jeho úlohou bolo zdvojovať linku generálneho basu. V 18. stor. sa začal uplatňovať v sólových pasážach orchestrálnych skladieb (Ludwig van Beethoven: 5. symfónia c mol Osudová, 1808; 9. symfónia d mol, 1824), ako sólový nástroj len ojedinele, neskôr vzniklo niekoľko koncertov pre kontrafagot a orchester (1978 Gunther Schuller; 1979 Kalevi Aho, 1984 Donald Erb). V komornej hudbe kontrafagot plní úlohu basového nástroja (hrá basovú linku v skladbách pre dychové zoskupenia a komorné súbory, napr. Antonín Dvořák: Serenáda pre dychové nástroje, violončelo a kontrabas d mol, op. 44, 1878, s kontrafagotom v dychovom obsadení).

Text hesla

kontrafagot [tal.] — dvojjazýčkový dychový drevený hudobný nástroj, basový druh fagotu. Najväčší a najhlbšie znejúci drevený dychový nástroj v symfonickom orchestri.

Vznikol na začiatku 17. stor., dodnes sa vyvinuli dva typy: väčší, nemecký typ s užšou menzúrou a menší, anglo-francúzsky typ so širšou menzúrou. O zdokonalenie kontrafagotu sa v 19. stor. zaslúžil najmä nemecký nástrojár Johann Adam Heckel. Kontrafagot má stavbu podobnú fagotu, tvorí ho dlhá (490 – 550 cm a viac) tri- až štyrikrát zahnutá kónická trubica pozostávajúca z niekoľkých dielov so sústavou klapiek a hmatových otvorov, na rozdiel od fagotu má navyše bodec slúžiaci na opretie nástroja a ventil na vypúšťanie kondenzovanej vody. Na rozkmitanie vzduchového stĺpca v nástroji slúži strojček so 7 cm dlhými trstinovými jazýčkami. Kontrafagot sa notuje v basovom kľúči o oktávu vyššie ako znie, jeho znejúci tónový rozsah je B2f. Je súčasťou štandardného obsadenia symfonického orchestra (zvyčane jeden, zriedkavo dva nástroje), kde slúži na podporu najhlbších tónov harmónie (basovej linky kontrabasov).

Kontrafagot sa začal objavovať v orchestri už v období baroka, používal sa však zriedkavo, jeho úlohou bolo zdvojovať linku generálneho basu. V 18. stor. sa začal uplatňovať v sólových pasážach orchestrálnych skladieb (Ludwig van Beethoven: 5. symfónia c mol Osudová, 1808; 9. symfónia d mol, 1824), ako sólový nástroj len ojedinele, neskôr vzniklo niekoľko koncertov pre kontrafagot a orchester (1978 Gunther Schuller; 1979 Kalevi Aho, 1984 Donald Erb). V komornej hudbe kontrafagot plní úlohu basového nástroja (hrá basovú linku v skladbách pre dychové zoskupenia a komorné súbory, napr. Antonín Dvořák: Serenáda pre dychové nástroje, violončelo a kontrabas d mol, op. 44, 1878, s kontrafagotom v dychovom obsadení).

Zverejnené 1. júla 2022.

Kontrafagot [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2022-10-06]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kontrafagot