kontrafagot

kontrafagot [tal.] — dvojjazýčkový dychový drevený hudobný nástroj, basový druh fagotu. Najväčší a najhlbšie znejúci drevený dychový nástroj v symfonickom orchestri.

Vznikol na začiatku 17. stor., dodnes sa vyvinuli dva typy: väčší, nemecký typ s užšou menzúrou a menší, anglo-francúzsky typ so širšou menzúrou. O zdokonalenie kontrafagotu sa v 19. stor. zaslúžil najmä nemecký nástrojár Johann Adam Heckel. Kontrafagot má stavbu podobnú fagotu, tvorí ho dlhá (490 – 550 cm a viac) tri- až štyrikrát zahnutá kónická trubica pozostávajúca z niekoľkých dielov so sústavou klapiek a hmatových otvorov, na rozdiel od fagotu má navyše bodec slúžiaci na opretie nástroja a ventil na vypúšťanie kondenzovanej vody. Na rozkmitanie vzduchového stĺpca v nástroji slúži strojček so 7 cm dlhými trstinovými jazýčkami. Kontrafagot sa notuje v basovom kľúči o oktávu vyššie ako znie, jeho znejúci tónový rozsah je B₂ – f. Je súčasťou štandardného obsadenia symfonického orchestra (zvyčane jeden, zriedkavo dva nástroje), kde slúži na podporu najhlbších tónov harmónie (basovej linky kontrabasov).

Kontrafagot sa začal objavovať v orchestri už v období baroka, používal sa však zriedkavo, jeho úlohou bolo zdvojovať linku generálneho basu. V 18. stor. sa začal uplatňovať v sólových pasážach orchestrálnych skladieb (Ludwig van Beethoven: 5. symfónia c mol Osudová, 1808; 9. symfónia d mol, 1824), ako sólový nástroj len ojedinele, neskôr vzniklo niekoľko koncertov pre kontrafagot a orchester (1978 Gunther Schuller; 1979 Kalevi Aho, 1984 Donald Erb). V komornej hudbe kontrafagot plní úlohu basového nástroja (hrá basovú linku v skladbách pre dychové zoskupenia a komorné súbory, napr. Antonín Dvořák: Serenáda pre dychové nástroje, violončelo a kontrabas d mol, op. 44, 1878, s kontrafagotom v dychovom obsadení).