kontrabas

kontrabas, tal. contrabbasso — strunový sláčikový hudobný nástroj s najhlbším tónovým rozsahom.

Vyvinul sa v 16. stor. z basovej violy da gamba; nazývaný aj violone (violon). Korpus nástroja tvoria podobne ako pri husliach mierne vyklenutá (alebo rovná) spodná doska (z javorového alebo z topoľového dreva), vyklenutá vrchná doska (zo smrekového dreva) s dvoma ozvučnými (rezonančnými) otvormi v tvare písmena f a luby (z javorového dreva); v súčasnosti sa niektoré moderné nástroje vyrábajú z karbónového vlákna. Vrchná a spodná doska sú vnútri korpusu približne pod kobylkou, ktorá na vrchnú dosku prilieha v priestore medzi rezonančnými otvormi, spojené rezonančným kolíkom (→ duša). Na hornej časti korpusu je osadený krk s hmatníkom (z ebenového dreva). Na začiatku hmatníka je sedielko (malý pražec) so štyrmi (alebo s piatimi) zárezmi na struny (kontrabas má štyri, príp. päť strún, v romantizme sa používali aj trojstrunové kontrabasy) a na jeho konci hlavica so závitnicou (slimákom), žliabkom a s ladiacou mechanikou. Struny vedú od hlavice cez sedielko, hmatník a kobylku k strunníku, ktorý je prichytený o zasúvateľný bodec v spodnej časti nástroja. Vzhľadom na neštandardizovanú stavbu môže mať kontrabas konštrukčné znaky violových nástrojov (rovnú zadnú dosku hore mierne sklonenú, vrchnú časť trupu užšiu a predĺženú smerom ku krku a i.). Celková výška nástroja je 180 – 200 cm, niekedy i viac.

Pri hre na kontrabase hráč buď stojí, alebo sedí na vysokej stoličke a kontrabas opiera bodcom o podlahu. Struny sa rozozvučia kontrabasovým sláčikom (coll’arco) nemeckého (drží sa zospodu) alebo francúzskeho (drží sa zvrchu) typu či brnkaním prstami (pizzicato). Skordatúra (ladenie strún) prešla v súvislosti s rôznym počtom strún zložitým vývojom. Dnešný kontrabas so strunami ladenými v kvartách (C₁) E₁, A₁, D, G má rozsah (C₁) E₁ – g¹, v notách sa zapisuje o oktávu vyššie. V barokovej hudbe mali kontrabasy funkciu vedenia basového hlasu (→ generálny bas), od viedenského klasicizmu bolo ich hlavnou funkciou zdvojovanie basovej línie violončela o oktávu nižšie a vývoj pokračoval k ich úplnej emancipácii. Tón kontrabasu býva pri symfonickej orchestrácii často zdvojovaný v unisone alebo v oktáve iným nástrojom, napr. fagotom, basovým klarinetom, lesnými rohmi a tubami. Kontrabas tvorí základ harmonického sprievodu, dajú sa však na ňom interpretovať aj sólové kantilény a virtuózne pasáže. Pôsobivý účinok sa dosahuje hrou pizzicato. V komornej hre býva kontrabas zastúpený príležitostne ako sólistický nástroj alebo je súčasťou klavírneho kvinteta či rôznych typov sláčikových zoskupení.

Prvé diela pre kontrabas vznikli v období baroka (Karl Ditters von Dittersdorf: Koncert pre kontrabas č. 1 D dur, Koncert pre kontrabas č. 2 E dur), ďalšie v období klasicizmu (Jan Křtitel Vaňhal; Václav Pichl; Johannes Matthias Sperger, ktorý napísal 18 koncertov pre kontrabas; Anton Zimmermann) a neskôr (Franz Schubert, Sergej Alexandrovič Kusevickij, Rejngoľd Moricevič Glier). K najvýznamnejším svetovým kontrabasovým virtuózom patrili Domenico Dragonetti, Giovanni Bottesini a S. A. Kusevickij, v Čechách Gustav Láska, Jindřich Piáček, na Slovensku František Babušek. Propagácii sólového kontrabasu sa na Slovensku v súčasnosti venujú Radoslav Šašina, bratia Anton a Filip Jarovci, Ján Krígovský a i., jedným z najuznávanejších slovenských virtuózov je Roman Patkoló.

Kontrabas má významné miesto aj v džezovej hudbe (používa sa kontrabas s kvintovým ladením), príp. aj v iných žánroch (blues, folk, rokenrol). Je obľúbeným hudobným nástrojom aj v ľudovej hudbe, kde hra na kontrabase tvorí jej harmonický základ. Na Slovensku v niektorých regiónoch (Orava, Kysuce, Liptov) sa používajú kratšie a menšie kontrabasy (ľudové názvy basa, basička, kôrová basa, malá basa) zvyčajne s troma alebo s dvoma strunami alebo ploché basy bez lubov. Hrá sa na nich krátkym vysoko vyklenutým sláčikom.