kontinentálny drift

kontinentálny drift — pohyb kontinentov v rôznych geologických érach (eratémoch). Pojem navrhol v roku 1912 Alfred Lothar Wegener, ktorý si začiatkom 20. stor. všimol kongruenciu brehov (zhodnosť tvarov okrajov) kontinentov po obidvoch stranách Atlantického oceána (Južnej Ameriky a Afriky) a sformuloval hypotézu, podľa ktorej kontinenty vznikli rozpadom pôvodného superkontinentu Pangea existujúceho ešte v prvohorách (paleozoiku). Predstavu, že kontinenty boli kedysi spojené do jedného celku, naznačovala aj podobnosť niektorých skamenelín a geologických útvarov pôvodne spojených kontinentov. Chýbalo však vysvetlenie mechanizmu pohybu, preto Wegenerovu predstavu vedecká komunita neprijala. Až výskum oceánskeho dna v polovici 20. stor. potvrdil hypotézu kontinentálneho driftu, ktorá sa stala bázou v súčasnosti akceptovanej teórie doskovej tektoniky.

Jedným z podporných argumentov zástancov existencie jednotnej pevniny koncom prvohôr (paleozoika) sú nálezy fosílnych zvyškov sladkovodného krokodíla v Brazílii a Južnej Afrike či suchozemského plaza Lystrosaura v horninových vrstvách rovnakého veku v Afrike, Južnej Amerike a v Antarktíde. Dôkazom dávneho spojenia kontinentov je aj rozšírenie permokarbónskych glaciálnych sedimentov v Južnej Amerike, v Afrike, na Madagaskare, Arabskom polostrove, v Indii, Austrálii a Antarktíde. Ľadovce sa však rozširovali smerom od rovníka k pólom, teda opačným smerom ako v súčasnosti, čo dokazuje aj zachované ryhovanie hornín spôsobené masami ľadovca. Skutočnosť, že Afrika a Južná Amerika mohli byť v minulosti spojené, si všimol už Francis Bacon (opísal ju v diele Nové organon, lat. Novum organum scientiarum, 1620), ale aj ďalší vedci. Americký geológ Frank Bursley Taylor nezávisle od A. L. Wegenera v roku 1908 vysvetlil horizontálne pohyby kontinentov a vznik pásmových pohorí posunom kontinentov po plastickom podklade od pólov k rovníku.