kontemplácia

kontemplácia [lat.] — pozorné nazeranie, rozjímanie v pohrúžení sa do vlastného vnútra; sústredené rozmýšľanie, uvažovanie, premietanie myšlienok v samom sebe. Koncepcia kontemplácie sa zrodila v gréckej antickej filozofii a rozvinuli sa v kresťanskej teológii a mystike; výraz pochádza z latinského prekladu gréckeho slova theória, lat. contemplatio (cum = s, templum = vymedzený priestor na oblohe, z ktorého veštci čítali znamenia).

Vo filozofii sa idea kontemplácie objavila už u predsokratovcov ako druh intelektuálneho poznania. Podľa Pytagora boli predmetom kontemplácie vzťahy medzi numerickými prvkami, podľa Anaxagora z Klazomén súvislosť medzi vecami, ktorú síce možno poňať intelektom, ale zmyslami je nedostihnuteľná. Náuku o kontemplácii rozvinul Platón, ktorý ju definoval jednak vznešenosťou jej predmetu, ktorým je dobro, najvyšší princíp všetkého, jednak metódou dialektiky. Kontemplácia umožňuje duši priamo nazerať na idey, takže filozof sa nachádza medzi pominuteľným a večným svetom. Dosahuje sa odvrátením sa od pominuteľného sveta a pripodobnením sa bohom. Dôležitú úlohu pri tom zohráva eros, t. j. láska ako vášeň k tomu, čo je vyššie, čo prekračuje materiálny svet. U Aristotela je kontemplácia skôr vzdialeným horizontom filozofického života, človek sa k tejto božskej činnosti priblíži iba zriedka a na krátky čas, u Plótina má mystickejší význam, je druhom poznania prekračujúcim sféry ľudskej vedy a týkajúcim sa božskej skutočnosti, preto si vyžaduje očistenie, odtrhnutie sa od zmyslovej a pozemskej skutočnosti.

V mystike je kontemplácia hlavnou metódou duchovného poznania, ale aj cieľom mystickej cesty, odhalením božského, absolútneho a nadzmyslového vnútri človeka. V kresťanstve predstavuje formu vnútornej modlitby bez slov, pri ktorej myseľ a intelekt nie sú veľmi aktívne, prevláda nazeranie na Boha a jeho tajomstvá. Otázkam kontemplácie sa venovali už ranokresťanskí cirkevní otcovia, na ktorých nadviazala stredoveká mystika; Ján z Kríža ponímal kontempláciu ako vliate a milostivé poznanie Boha, ktoré súčasne osvecuje dušu a napĺňa ju láskou, aby mohla stúpať k Bohu. Kresťanská mystika rozoznáva získanú a darovanú schopnosť kontemplácie. Kontemplácia ako ťažisko duchovného života je charakteristická pre mužské i ženské kontemplatívne rehole (cisterciáni, kamalduli, karmelitáni, kartuziáni, bosé karmelitánky, klarisky-kapucínky a i.). Kontemplatívno-meditatívne praktiky (→ meditácia) sú známe aj v mystických smeroch buddhizmu, hinduizmu, judaizmu a islamu.