Konštantín VII. Porfyrogenét

Konštantín VII. Porfyrogenét, Kónstantinos Porfyrogennétos, 17./18. 5. 905 Konštantínopol, dnes Istanbul – 9. 11. 959 tamže — byzantský cisár (od 945) z macedónskej dynastie, syn Leva VI. Múdreho a jeho štvrtej manželky Zóé Karbonopsiny (pre tento zväzok bol pokladaný za nelegitímneho následníka trónu, pretože podľa záverov trullskej synody 691 – 692 bol štvrtý sobáš neprípustný).

V roku 908 ho síce korunovali za spolucisára, po otcovej smrti však za neho vládol jeho strýko Alexander (912 – 913) a po ňom dlhý čas regentská rada vedená patriarchom Nikolaom Mystikom. Pod tlakom Bulharov, ktorí v roku 913 na čele so Simeonom I. Veľkým začali obliehať Konštantínopol, Nikolaos v tajnom rokovaní (za prítomnosti maloletého Konštantína) Simeonovi prisľúbil, že mu bude priznaný byzantský cisársky titul bazileus a Konštantín sa ožení s jeho dcérou. Zóé však neskôr túto dohodu anulovala a vojna s Bulharmi vypukla nanovo. Zároveň však pokračovali vnútropolitické rozpory, ktorých výsledkom bolo sústredenie skutočnej moci v rukách byzantského generála Romana Lakapena, ktorý uzurpoval cisársky trón a v rokoch 920 – 944 vládol ako Roman I. Lakapenos. Svoju dcéru Helenu oženil s Konštantínom, ktorého odsunul do postavenia druhého spolucisára. Konštantín sa fakticky ujal vlády až po odstránení Romanových synov Štefana a Konštantína v januári 945.

Hoci vo vojenskej oblasti nebol úspešný (949 sa neúspešne pokúsil o obsadenie Kréty, ktorú okupovali Arabi), jeho zahraničnú politiku charakterizovala predovšetkým intenzívna diplomatická činnosť. Na svojom dvore prijímal početné posolstvá cudzích vládcov a sám vysielal posolstvá do zahraničia. Jeho najdôležitejším diplomatickým úspechom bola návšteva ruskej kňažnej Oľgy v jeseni 946 v Konštantínopole, kde bola (podľa niektorých zdrojov) pokrstená. To však ešte neviedlo k rozsiahlej christianizácii Rusi a k jej užšiemu spojeniu s Byzanciou, vytvorilo však predpoklady na jej začlenenie do byzantskej kultúrnej sféry. Vo vnútropolitickej oblasti vydal zákony na ochranu drobných roľníkov. Podporoval umenie, poveril skupinu učencov zozbieraním a utriedením výpiskov z rôznych odborov, z ktorých bolo potom vytvorených 53 odborných príručiek, resp. encyklopédií (kompilátov, výpiskov), napr. Výpisky o posolstvách (Eklogai peri presbeión, lat. Excerpta de legationibus), O nástrahách (Peri epibulón, lat. De insidiis), O výrokoch (Peri gnómón, lat. De sententiis). Sú mu pripisované spisy O thémach (Peri tón thematón, lat. De thematibus), O ceremóniách na byzantskom cisárskom dvore (Ekthesis tés basileiu taxeós, lat. De cerimoniis aulae byzantinae) a i. Najznámejším sa stalo jeho dielo Vlastnému synovi Romanovi (Pros ton idion hyion Rómanon, známe aj pod názvom O správe ríše, lat. De administrando imperio) venované synovi Romanovi II., obsahujúce byzantské poznatky o súdobých štátoch a etnikách. Niektoré časti obsahujú aj správy o Veľkej Morave (prvýkrát je použitý názov Megalé Morabia).