Vyhľadávanie podľa kategórií: dejiny – nezaradené - Byzancia

Zobrazené heslá 1 – 47 z celkového počtu 47 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

akrostich

akrostich [gr.] —

1. báseň alebo verš, v ktorom spravidla prvé alebo posledné písmená vytvárajú slovo, vetu, ale najčastejšie meno autora alebo adresáta. Ak je akrostich vytvorený z prvých písmen jednotlivých veršov, nazýva sa abecedárius (alfabetický akrostich), ak z prostredných písmen verša, mezostich, a ak posledných slabík verša, telestich;

2. peňažná renta, ktorú platili roľníci z pôvodne byzantských dŕžav v juž. Grécku (na Peloponéze) v období nadvlády západoeurópskych feudálov (1204 – 61), účastníkov 4. križiackej výpravy. Akrostich závisel od veľkosti pozemkov.

Alexios III. Angelos

Alexios III. Angelos, ? – 1211 Nikaia — byzantský cisár (1195 – 1203). Trón uzurpoval bratovi Izákovi II. Angelovi, ktorého oslepil a uväznil. Počas križiackej výpravy a obliehania Konštantínopola 1203 nevykonal žiadne prípravy na obranu mesta a ušiel i so štátnym pokladom.

Alexios IV. Angelos

Alexios IV. Angelos, 1183 – 8. 2. 1204 Konštantínopol — byzantský cisár (od 1203). R. 1195 ušiel do záp. Európy, kde pomáhal organizovať 4. križiacku výpravu. Spolu s otcom Izákom II. Angelom, zosadeným z trónu Alexiom III. Angelom, bol 1203 vyhlásený za cisára. Obaja boli počas ľudového povstania zvrhnutí a zavraždení.

Alexios V. Dukas Murtzuflos

Alexios V. Dukas Murtzuflos (Zamračený), ? – 1204 Konštantínopol — byzantský cisár, na trón bol dosadený začiatkom februára 1204 počas dobýjania Konštantínopolu (4. križiacka výprava). Po dobytí Konštantínopola 13. 4. 1204 vodcami križiakov Bonifácom z Montferratu a benátskym dóžom Enricom Dandolom (→ Dandolovci) sa uchýlil k tesťovi Alexiovi III. Angelovi, ktorý ho však dal zajať a oslepiť. Cisárom Balduinom I. Flámskym bol odsúdený na smrť.

Anastasios I.

Anastasios I. [-zios], 428 alebo 430 Dyrrachium, dnes Drač, Albánsko – 9. alebo 10. 7. 518 Konštantínopol, dnes Istanbul — byzantský cisár (od 491). Na trón nastúpil po Zenovi a s vdovou po ňom, Ariadnou, sa oženil. Viedol vojny s Perziou, so slovanskými a s protobulharskými kmeňmi. Na obranu hlavného mesta dal proti nim postaviť tzv. Dlhú stenu (50 km). Vykonal reformy vo finančnej sfére a zreorganizoval daňový systém. Odklonom od ortodoxného chalcedónskeho vyznania viery a príklonom k monofyzitizmu vyvolal v krajine náboženské nepokoje a ľudové povstania, ktoré sa pre ríšu stali trvalou hrozbou.

Anastasios II.

Anastasios II. [-zios], ? – 720 alebo 721 — byzantský cisár (713 – 715), pôvodne prvý minister cisára Filippika Bardana (711 – 713). Musel čeliť arabským vojenským nájazdom, zhromaždené byzantské vojsko ho vzburou zvrhlo z trónu. R. 716 odišiel do kláštora v Solúne. Bol popravený po zorganizovaní (720) neúspešného sprisahania proti cisárovi Levovi III. Sýrskemu (717 – 741).

Andronikos I. Komnénos

Andronikos I. Komnénos, okolo 1122 – 12. 9. 1185 Konštantínopol — byzantský cisár (od 1183). Trón uzurpoval neplnoletému Alexiovi II. Komnénovi (1180 – 83), synovi Manuela I. Komnéna, za regentskej vlády jeho matky Márie, ktorú dal zavraždiť. Tvrdo zasiahol proti Latinom, uzavrel zmluvu s tureckým sultánom Saláhaddínom, čím sa výrazne zhoršili vzťahy so Západom. Zosadený a zavraždený počas povstania.

Andronikos II. Palaiologos

Andronikos II. Palaiologos, 1259 alebo 1260 Nicaea – 13. 2. 1332 Konštantínopol — byzantský cisár (1282 – 1328), syn Michala VIII. Palaiologa a od 1272 jeho spoluvládca. Obdobie jeho vlády bolo poznačené začínajúcim sa rozkladom, finančnou a hospodárskou krízou, ustavičnou hrozbou zo strany talianskych republík, Srbov a Bulharov, ale najmä vojenským náporom osmanských Turkov. So svojím vnukom Andronikom III. Palaiologom viedol 1321 – 28 občiansku vojnu, bol prinútený abdikovať a odišiel do kláštora, kde aj zomrel.

Andronikos III. Palaiologos

Andronikos III. Palaiologos, 1296 alebo 1297 Konštantínopol, dnes Istanbul – 15. 6. 1341 tamže — byzantský cisár (od 1328), vnuk Andronika II. Palaiologa. V boji o moc rozpútali 1321 – 28 ničivú občiansku vojnu (vojna dvoch Andronikov), ktorú využili susedné štáty a začali prenikať na oslabené miesta ríše. Obdobie jeho vlády bolo poznačené neúspechmi v zahraničnej politike a územnými stratami v prospech Srbska a Osmanskej ríše.

Andronikos IV. Palaiologos

Andronikos IV. Palaiologos, 11. 4. 1348 – 28. 6. 1385 — byzantský cisár (1376 – 79), syn Jána V. Palaiologa. O cisársky trón viedol boje s otcom a s bratmi. Pomocou kupcov z Janova 1376 obsadil Konštantínopol a otca uväznil. Ján V. Palaiologos z väzenia utiekol a 1379 ovládol krajinu, synovi odstúpil niektoré mestá v Propontíde a Marmare.

Angelovci

Angelovci — dynastia byzantských cisárov (1185 – 1204). Pochádzala z radov provinciálnej aristokracie, ktorá sa opierala o moc pozemkového vlastníctva. Za jej vlády došlo k oslabeniu štátu, k zostreniu vnútropolitických konfliktov, Bulhari a Srbi si vytvorili samostatné štáty. Byzantskými cisármi boli Alexios III. Angelos, Alexios IV. Angelos, Izák II. Angelos a Manuel II. Angelos. Po dobytí Konštantínopola 1204 bola dynastia zvrhnutá križiakmi (→ križiacke výpravy), ktorí dočasne ustanovili Latinské cisárstvo. Niektorí predstavitelia rodu Angelovcov vládli ako despotovia v nezávislých nástupníckych štátnych útvaroch Epir a Solún (→ Epirský despotát), boli však už úzko pokrvne zviazaní najmä s významnými rodmi Kantakuzénovcov a Dukovcov (Michal I., *okolo 1170, †1215; Teodor I., *medzi 1180 – 85, †1253; Manuel I., *okolo 1182, †1241).

Anna Porfyrogennéta

Anna Porfyrogennéta, 963 – 1011 — dcéra byzantského cisára Romana II., sestra Bazila II. Bulharobijcu, manželka kyjevského veľkokniežaťa Vladimíra I. Sviatoslaviča. Podieľala sa na šírení kresťanstva v Kyjevskej Rusi.

Anna Savojská

Anna Savojská, 14. stor. — byzantská cisárovná, manželka Andronika III. Palaiologa, 1341 – 47 regentka neplnoletého syna Jána V. Palaiologa. Spolu s konštantínopolským patriarchom Jánom Kalekom iniciovala 1341 synodu, ktorá spochybnila Palamovo učenie (ako jednu z doktrín ortodoxnej cirkvi) a hésychazmus. Stála na čele opozície proti Jánovi VI. Kantakuzenovi.

arabsko-byzantské vojny

arabsko-byzantské vojny — vojny Arabskej ríše s Byzantskou ríšou (7. – 10. stor.), ktorá v nich stratila viac ako polovicu svojho územia. V 7. stor. obsadili Arabi vých. provincie Byzantskej ríše a sev. Afriku. Ich expanzia pokračovala 669, 672 – 78 a 716 – 17 obliehaním Konštantínopola. Začiatkom 9. stor. prenikli do Malej Ázie a vybudovali tam hraničné pevnosti, ktoré sa tiahli od sev. Sýrie po Arméniu. Byzantská ríša vo vojnách v 9. stor. stratila Krétu, Maltu a Sicíliu, čo ju prinútilo zmeniť spôsob civilnej i vojenskej správy štátu. Zaviedla systém thém, ktorý sa ukázal v období arabských nájazdov veľmi prospešný. V 11. stor. sa vojenskými protivníkmi Byzancie stali tureckí Seldžukovci.

Arkadios

Arkadios, lat. Arcadius, okolo 377 – 1. 5. 408 — prvý východorímsky cisár (od 395), syn Theodosia I. Veľkého, brat Honoria (západorímsky cisár). Slabý a neschopný panovník, skutočnú moc mali v rukách úradníci a vojvodcovia, do 404 jeho manželka Eudokia.

Arsenios

Arsenios, ? – 1267 — konštantínopolský patriarcha (od 1255) dosadený nicejským cisárom Teodorom II. Laskarisom. Fanatický odporca únie so záp. cirkvou. R. 1266 ho byzantský cisár Michal VIII. Palaiologos, zástanca únie, pozbavil úradu. Arsenios a jeho prívrženci, nazývaní arseniti, vyvolali v krajine ľudové hnutie.

bazileus

bazileus, gr. basileus —

1. v starovekom mykénskom období vojvodca neveľkej osady;

2. v homérskom období vojvodca, panovník, sudca a hlavný kňaz gréckeho kmeňa, spočiatku volený, neskôr uplatňovaný na základe dedičného práva;

3. jeden z dvoch titulov panovníkov starovekej gréckej Sparty;

4. titul gréckych a macedónskych panovníkov v období helenizmu;

5. titul cisára v Byzantskej ríši.

Helena

Helena, sv., vlastným menom Flavia Iulia Helena Augusta, okolo 250 Drepanum, Bitýnia, dnes Karamürsel, Turecko – okolo 328 – 330 Nikomédia, dnes İzmit, Turecko, pochovaná v Ríme — byzantská cisárovná, matka Konštantína I. Veľkého. Okolo 270 sa vydala za rímskeho generála Constantia Chlora, ktorý sa 293 stal spoluvládcom (ako Constantius I.) cisára Maximiána a následne sa s ňou rozviedol. R. 306 po nástupe svojho syna Konštantína na cisársky trón získala titul a privilégiá cisárovnej.

Asi 312 sa stala kresťankou. Štedro obdarúvala chudobných a cirkev. S podporou Konštantína I. Veľkého dala postaviť viaceré chrámy v Ríme a vo Svätej zemi (Bazilika narodenia v Betleheme, Bazilika Božieho hrobu v Jeruzaleme), do ktorej putovala okolo 324. Podľa tradície zo 4. stor. sa s jej menom spája nájdenie pozostatkov Svätého kríža a nástrojov Kristovho umučenia, ktoré mala následne priviezť do Ríma. V blízkosti svojho paláca v Ríme dala postaviť chrám Santa Croce in Gerusalemme, v ktorom sa uchovávajú dodnes. Po smrti dal cisár Konštantín priviezť jej telo do Ríma a postavil preň mauzóleum. Jej ozdobný sarkofág sa v súčasnosti nachádza vo Vatikánskych múzeách. Relikvie sv. Heleny sú uctievané v chráme Santa Maria in Aracoeli v Ríme.

Zobrazovaná vo východných kresťanských cirkvách so svojím synom, ako nesú veniec, západnými umelcami v cisárskom alebo v dobovom rúchu s korunou a veľkým krížom, niekedy v rukách s klincami z nájdeného Kristovho kríža alebo s modelom chrámu, čo symbolizuje zakladanie kostolov. Sviatok má vo východných cirkvách 21. alebo 22. mája, v západných 18. augusta.

Helena Lakapena

Helena Lakapena, okolo 905 – 9. 9. 961 — byzantská cisárovná, dcéra cisára Romana I. Lakapena a Teodory, od 4. 5. 919 manželka cisára Konštantína VII. Porfyrogenéta.

Henrich Flámsky

Henrich Flámsky, 1174 – 11. 6. 1216 — druhý panovník (od 1206) Latinského cisárstva v Konštantínopole, mladší brat Balduina I. Flámskeho. Po bratovom zajatí 1205 bulharským cárom Kalojanom a následnej korunovácii sa Henrichovi Flámskemu podarilo konsolidovať krehké vnútropolitické i zahraničnopolitické postavenie Latinského cisárstva. Jeho vláda pritom dokázala čeliť nielen odstredivým tendenciám konkurenčných latinských feudálnych útvarov konštituujúcich sa po 4. križiackej výprave, ale aj rastúcej expanzii Bulharov a nástupníckych štátov po Byzantskej ríši (→ Nicejské cisárstvo, → Epirský despotát).

Hérakleios

Hérakleios, genitív Hérakleia, 575 Kapadócia – 11. 2. 641 Konštantínopol — byzantský cisár (od 610), zakladateľ hérakleiovskej dynastie (otec Konštantína III. a Héraklóna, starý otec Constansa II. Pógónata). Syn byzantského exarchu (miestodržiteľ) v Kartágu, ktorý viedol odpor proti cisárovi Fókovi. Hérakleios na čele vojnového loďstva dobyl 610 Konštantínopol a po zvrhnutí Fóka bol korunovaný na cisára. Ríša sa zmietala vo vnútorných problémoch, v zahraničnopolitickej oblasti ju poznamenali neúspechy a katastrofálne vojenské porážky. Hérakleiova vláda bola od začiatku naplnená bojmi o existenciu ríše s Peržanmi, ktorí prežívali svoj posledný mocenský rozmach. Celistvosť impéria musel brániť aj pred nájazdmi Slovanov a Avarov, ktorým spočiatku platil tribút, aby mohol ochraňovať východnú hranicu pred Peržanmi. R. 626 sa nadlho zbavil hrozby zo strany Avarov, ktorí sa neúspešne pokúsili dobyť Konštantínopol a boli zahnaní za Dunaj. R. 627 – 629 triumfálnou výpravou porazil Perziu a definitívne zlomil jej moc. Od začiatku 30. rokov 7. storočia však musel čeliť obrovskej sile expanzie Arabov, ktorí postupne dobýjali ním znovuzískané územia ríše. Vo vnútornej politike uskutočnil počas svojej vlády viaceré reformy v oblasti vojenstva a predovšetkým v administratívno-správnej oblasti (systém thém).

hérakleiovská dynastia

hérakleiovská dynastia — byzantská dynastia založená 610 cisárom Hérakleiom, pri moci sa udržala až do 711. Obdobie jej vlády poznamenali dlhotrvajúce zahraničnopolitické krízy (najmä boje s Avarmi, Slovanmi, Peržanmi, Vizigótmi, Longobardmi a Arabmi), neúspešný pokus o religióznu integráciu blízkovýchodných oblastí (monoteletizmus) a rozsiahle finančné a administratívne reformy (systém thém). V dôsledku teritoriálnych strát (najmä v blízkovýchodných oblastiach a veľkej časti Balkánu) sa počas vlády hérakleiovskej dynastie urýchlil proces helenizácie niekdajšej Východorímskej ríše a jej transformácia na centralizovaný byzantský štát s hlavným mestom Konštantínopolom, ktoré bolo jej politickým a kultúrnym centrom.

Irena I.

Irena I., okolo 752 Atény – 9. 8. 803 Lesbos — byzantská cisárovná (797 – 802). Od 768 manželka cisára Leva IV., ktorý patril k umierneným predstaviteľom ikonoklazmu, Irena však bola známa ako horlivá zástankyňa kultu ikon. Jej najvýraznejším činom bolo zvolanie 7. ekumenického koncilu v Nicaei (2. nicejský koncil, 787) pod vedením patriarchu Tarasia (*730, †806), na ktorom bol dočasne (do synody v Konštantínopole 815, ktorý zvolal Lev V. Arménsky) obnovený kult svätých obrazov (ikon). R. 790 sa neúspešne pokúsila prevziať moc na úkor vlastného syna Konštantína VI., ktorý ju poslal na dva roky do vyhnanstva. Svojho syna však napokon 797 zosadila z trónu a dala oslepiť, čím sa stala prvou byzantskou cisárovnou, ktorá vládla výlučne sama. R. 802 ju neskorší cisár Nikefor I. zbavil moci a poslal do vyhnanstva na ostrov Lesbos.

Ján I. Tzimiskés

Ján I. Tzimiskés [dzi-], okolo 925 Chozana, Arménsko – 10. 1. 976 Konštantínopol, dnes Istanbul — byzantský cisár (od 969). Typický predstaviteľ vojenskej aristokracie, prívrženec cisára Nikefora II. Fóka, ktorému 963 dopomohol získať trón. Neskôr prešiel k opačnému táboru a stal sa milencom Nikeforovej manželky, cisárovnej Theofanó, s pomocou ktorej pripravil štátny prevrat a v noci z 10. na 11. 12. 969 dal Nikefora zavraždiť. Po dôraznom zásahu konštantínopolského patriarchu Polyeukta napokon svoju milenku zapudil a svoje postavenie zlegitimizoval sobášom s Theodorou, dcérou cisára Konštantína VII. Porfyrogenéta. Pokračoval v ofenzívnej vojenskej politike. R. 971 porazil kyjevské knieža Sviatoslava I. Igoroviča a vyhnal ho z Bulharska, ktorého východnú časť pripojil k Byzancii. Byzantskú hegemóniu úspešne rozširoval aj v Sýrii a Palestíne. Zlepšil vzťahy s rímsko-nemeckým cisárstvom, 972 dohodol s cisárom Otom I. Veľkým politický sobáš svojej netere Theofanó s následníkom rímsko-nemeckého trónu Otom II. Zomrel nečakane následkom náhlych zdravotných ťažkostí (týfus alebo otrava).

Ján III. Dukas Vatatzés

Ján III. Dukas Vatatzés [-dzés], sv., okolo 1192 Didymoteichon, dnes Didymoticho, Trácia, Grécko – 3. 11. 1254 Nymfaion (pri Smyrne), dnes Kemalpaşa, Turecko — nicejský cisár (od 1222). Úspešnou politikou vytvoril z maloázijskej Nicaey najsilnejší z nástupníckych štátov niekdajšej Byzantskej ríše, ktorá sa rozpadla v dôsledku 4. križiackej výpravy (1204) po dobytí Konštantínopola. Podarilo sa mu zastaviť expanzívne výboje Latinského cisárstva a vytlačiť ho takmer z celej Malej Ázie (1225). Postupne dobyl aj ostrovy Chios, Lesbos, Samos, Kos a Rodos. R. 1234 začal získavať stratené byzantské územia v Trácii, od Bulharov získal veľkú časť Macedónska, 1246 si podriadil strategický Solún a 1252 Epirský despotát. Jeho pokus o dobytie Konštantínopola (1236) bol neúspešný, zlyhali aj diplomatické pokusy dohodnúť sa s katolíckym Západom o únii výmenou za znovuzískanie Konštantínopola. Kanonizovaný Gréckou pravoslávnou cirkvou ako Ján Milosrdný (sviatok 4. novembra).

Ján IV. Laskaris

Ján IV. Laskaris, 25. 12. 1250 Konštantínopol, dnes Istanbul – okolo 1305 — nicejský cisár (1258 – 61), syn Teodora II. Laskarida. Po otcovej smrti nastúpil ako maloletý formálne na trón. Skutočnú moc v štáte však mala regentská rada a potom Michal Palaiologos (neskorší byzantský cisár Michal VIII. Palaiologos), ktorý ho po opätovnom obsadení Konštantínopola dal 1261 oslepiť a uväzniť v jednej z pevností na južnom pobreží Marmarského mora, kde zostal až do smrti.

Ján V. Palaiologos

Ján V. Palaiologos, 18. 6. 1332 Didymoteichon, dnes Didymoticho, Trácia, Grécko – 16. 2. 1391 Konštantínopol, dnes Istanbul — byzantský cisár (od 1341), syn Andronika III. Palaiologa. Počas jeho neplnoletosti stála na čele regentskej rady 1341 – 47 jeho matka Anna Savojská, ktorá musela čeliť viacerým vnútorným vzburám, náboženskému rozkolu (→ hésychazmus) a občianskej vojne s Ióannom Kantakuzénom. Po jeho víťazstve si Ján musel vziať za manželku jeho dcéru Helenu a uspokojiť sa len s nominálnou vládou v prospech Ióanna Kantakuzéna, ktorý 1347 fakticky prevzal v Byzancii moc ako nový byzantský cisár Ján VI. Kantakuzénos. Po jeho abdikácii 1354 sa Ján stal opäť jediným cisárom. V nasledujúcich dvoch desaťročiach sa venoval predovšetkým diplomatickým aktivitám na latinskom Západe, kde hľadal podporu proti expanzívnym osmanským Turkom. R. 1366 navštívil uhorského kráľa Ľudovíta I. Veľkého v Budíne a 1369 prestúpil v Ríme na katolícku vieru (bez vedomia svojej cirkvi). V poslednom období vlády sa dostal do sporu so svojím synom Andronikom (byzantský cisár ako Andronikos IV. Palaiologos, 1373 a 1376 – 79) a vnukom Ióannom (byzantský cisár ako Ján VII. Palaiologos, 1390), čo v konečnom dôsledku viedlo k decentralizácii zvyškových častí ríše a k jej faktickému rozpadu na polonezávislé útvary.

Ján VI. Kantakuzénos

Ján VI. Kantakuzénos, okolo 1295 Konštantínopol, dnes Istanbul – 15. 6. 1383 Mistra — byzantský cisár (1347 – 54). Pochádzal z aristokratickej rodiny, patril k podporovateľom a vysokým úradníkom byzantského cisára Andronika III. Palaiologa, po smrti ktorého si robil nárok na cisársky trón. V Byzancii rozpútal občiansku vojnu (1341 – 47) proti neplnoletému následníkovi trónu Jánovi V. Palaiologovi, po jej skončení bol v Konštantínopole vyhlásený za cisára. R. 1349 potlačil vzburu zelótov v Solúne a 1351 po zvolaní cirkevného koncilu v Konštantínopole oficiálne akceptoval hésychazmus. V obnovenej občianskej vojne 1352 si zabezpečil podporu osmanských Turkov, ktorí však 1354 obsadili Dardanely, čím odrezali Konštantínopol od Stredozemného mora a otvorili si cestu do juhovýchodnej Európy. Bol donútený abdikovať a vstúpiť do kláštora (pod menom Joasaf). Pod literárnym menom Christodulos napísal apologeticky ladené memoáre (Historiai).

Ján VII. Palaiologos

Ján VII. Palaiologos, okolo 1370 – 22. 9. 1408 Solún — byzantský cisár (1390), syn Andronika IV. Palaiologa. Spoluvládca svojho starého otca Jána V. Palaiologa. V apríli 1390 sa mu ho s podporou Janovčanov a Turkov podarilo zvrhnúť a získať byzantský trón, už v septembri toho istého roka sa však trónu musel vzdať v prospech vlastného strýka (neskoršieho cisára Manuela II. Palaiologa). R. 1399 sa po dohode s ním stal Ján v jeho neprítomnosti regentom a úspešne čelil obliehaniu Konštantínopola osmanskými Turkami (1402). Zvyšok života strávil v Tesálii.

Ján Grammatikos

Ján Grammatikos, Ióannés Grammatikos, asi 770/780 Konštantínopol – pred 867 — konštantínopolský patriarcha (837 – 843 ako Ján VII.). Pochádzal z aristokratickej rodiny pravdepodobne arménskeho pôvodu. Vstúpil do konštantínopolského kláštora Hodegon, známym sa stal pre svoju vzdelanosť a dôkladnú znalosť rétoriky, preto dostal prímeno Grammatikos. Po 814 sa priklonil k obrazoborectvu. Z poverenia cisára Leva V. Arménskeho zozbieral kresťanské spisy odmietajúce ikonodúliu a pracoval na príprave ikonoklastickej synody, ktorá sa uskutočnila 815 v Konštantínopole. Pričinil sa o odvolanie ustanovenia Druhého nicejského koncilu (787), ktoré ukončilo prvú vlnu ikonoklazmu, a o návrat platnosti ustanovení ikonoklastickej synody v Hiereii (754). Neskôr sa stal vychovávateľom Teofila, syna cisára Michala II., za ktorého vlády sa stal konštantínopolským patriarchom (837). Na synode v Konštantínopole (843, konaná z podnetu Teofilovej manželky, cisárovnej Teodory), ktorá obnovila uctievanie obrazov, bol z postu patriarchu zosadený, ako stúpenec ikonoklazmu exkomunikovaný a poslaný do vyhnanstva.

Jolanda

Jolanda, aj Irena, 1273 alebo 1274 Casale Monferrato, Piemont, Taliansko – 1317 Solún — byzantská cisárovná, druhá manželka cisára Andronika II. Palaiologa, dcéra markgrófa Viliama VII. z Montferratu (*asi 1240, †1292). Po korunovácii (1288) prijala meno Irena. Na byzantskom dvore sa usilovala zavádzať západné lénne praktiky a od svojho manžela požadovala rozdelenie ríše len medzi ich synov Jána, Teodora a Demetria (bez najstaršieho Andronikovho syna Michala z prvého manželstva). R. 1299 sa jej podarilo dynastické spojenie so srbským kráľom Štefanom II. Urošom Milutinom, s ktorým zosobášila svoju dcéru Simonidu (*asi 1294, †po 1336; aby zabránila hroziacemu konfliktu so Srbskom, ktoré chcelo získať Macedónsko). Posledné roky prežila v odluke od manžela v Solúne.

Juraj Maniakés

Juraj Maniakés, grécky Geórgios Maniakés, ? – 1043 pri Solúne — byzantský vojvodca. Vojenskú slávu si vydobyl v bojoch Byzancie s Arabmi, ale najmä opätovným získaním (1032) niekdajšieho významného kresťanského mesta Edessy (dnes Şanlıurfa). R. 1038 bol cisárom Michalom IV. Paflagonským poverený velením výpravy na Sicíliu, kde dosiahol viaceré víťazstvá nad mohutnými silami arabských Fátimovcov. Ovládol vých. časti ostrova, kde sa zmocnil viacerých bohatých miest. Stal sa však obeťou intríg, stratil podporu dvora a na základe falošných obvinení (pokus o vzburu proti cisárovi) bol 1040 povolaný naspäť do Konštantínopola, kde ho dočasne uväznili. Počas vlády cisára Michala V. dostal opäť dôveru a stal sa veliteľom výpravy proti Normanom v juž. Itálii, cisár Konštantín IX. Monomachos ho však znova odvolal z prebiehajúcej vojenskej akcie. Juraj Maniakés sa vyhlásil za cisára a vstúpil do otvorenej vzbury, 1043 však v bitke neďaleko Solúna zahynul.

Justinián II. Rinotmétos

Justinián II. Rinotmétos, okolo 668 Konštantínopol, dnes Istanbul – 7. 11. 711 Bitýnia (zavraždený) — byzantský cisár (685 – 695 a 705 – 711), syn Konštantína IV. Úspešne bránil ríšu proti turkickým Bulharom (Protobulhari) a Arabom. R. 688 podnikol výpravu proti macedónskym Slovanom, ktorých časť presídlil do Malej Ázie. V náboženskej politike sa pridŕžal ortodoxie. R. 691 zvolal do Konštantínopola synodu vých. cirkvi (nadväzovala na 5. a 6. ekumenický koncil, nazývaná aj piatošiesty snem, → trullské synody), na ktorej boli prijaté kánony zavádzajúce odlišnosti v porovnaní s cirkevnou praxou katolíckeho Západu. Po sprisahaní 695 zosadený, zmrzačený (sprisahanci mu odrezali nos – odtiaľ prezývka Rinotmétos, t. j. beznosý) a poslaný do vyhnanstva na Krym. Odtiaľ sa mu podarilo ujsť k Chazarom, 703 si vzal za manželku sestru chazarského kagana Teodoru (neskoršia cisárovná; prvá, ktorá nepochádzala z Byzancie) a 705 získal s podporou bulharského chána Tervela opäť byzantský trón. R. 711 ho však nová revolta prinútila opustiť Konštantínopol a ujsť do Malej Ázie, kde zakrátko zomrel násilnou smrťou.

Kantakuzénovci

Kantakuzénovci — byzantský aristokratický rod pochádzajúci z okolia Smyrny (dnes İzmir, Turecko). Prvým doloženým členom rodu bol generál pôsobiaci za vlády byzantského cisára Alexia I. Komnéna (1081 – 1118). Aj počas vlády ďalších cisárov komnénovskej dynastie patrili Kantakuzénovci k významným držiteľom vojenských funkcií. V čase 4. križiackej výpravy a dobytia Konštantínopola (1204) patrili už k najbohatším pozemkovým vlastníkom v ríši. Po obnovení Byzantskej ríše (1261) počas vlády prvých Palaiologovcov dosiahli na cisárskom dvore veľký vplyv. R. 1347 sa stal cisárom Ján VI. Kantakuzénos a 1353 bol korunovaný za spolucisára jeho syn Matthaios (Matúš Kantakuzénos, *asi 1325, †1391; vládol do 1357; 1380 – 83 vládca Morejského despotátu na Peloponéze). V Morejskom despotáte boli v 14. stor. vládcami aj ďalší predstavitelia rodu.

katepan

katepan [gr.] — v Byzantskej ríši titul používaný v 9. – 12. stor. v civilnej i vo vojenskej sfére. Udeľoval sa veliteľom vojenských oddielov a od konca 10. stor. vojensko-administratívnym správcom väčších provincií ríše, tzv. katepanátov (katepanát Itália, Mezopotámia, Bulharsko, Antiochia), ktoré existovali ako administratívne celky súčasne s administratívnym systémom thém.

Kekaumenos

Kekaumenos — asi 1020/1024 pravdepodobne južná Macedónia — okolo 1070 — byzantský aristokrat a spisovateľ. O jeho živote sa zachovalo málo dôveryhodných prameňov, nesprávne býva stotožňovaný s byzantským generálom Katakalonom Kekaumenom (11. stor.). Pochádzal zo zmiešanej slovansko-arménskej (podľa niektorých zdrojov grécko-arménskej) rodiny. Pravdepodobne sa podieľal na zosadení cisára Michala V. Jeho nástupca Konštantín IX. Monomachos poveril Kekaumena správou jednej z provincií. Známym sa stal vďaka spisu Stratégikon, ktorý obsahuje ponaučenia týkajúce sa verejného (aj vojenského) a súkromného života a bol pôvodne určený jeho synovi. Dielo je zdrojom informácií o každodennom živote a mravoch byzantského sveta i o historických udalostiach tej doby.

Konštantín IV.

Konštantín IV., okolo 650 – asi 10. 7. 685 Konštantínopol, dnes Istanbul — byzantský cisár (od 668), syn Constanta II. Pógónata, otec Justiniána II. Rinotméta. V roku 654 bol vyhlásený za Constantovho spolucisára, 659 boli za spolucisárov vyhlásení aj jeho bratia Herakleios a Tiberios, s ktorými dlhodobo vládol aj po Constantovom zavraždení (668), keď sa stal cisárom. V roku 681 ich však na základe obvinení zo sprisahania nechal zmrzačiť a zosadiť z trónu, čím zabezpečil nástupníctvo synovi Justiniánovi.

Počas svojej vlády musel čeliť najmä hrozbe Arabov, ktorí sa v rokoch 674 – 678 pokúšali v sérii námorných bitiek ovládnuť Konštantínopol (pravdepodobne 678 Byzatínci prvýkrát použili proti nim tzv. grécky oheň, kvapalinu horiacu aj na vodnej hladine). Konečné víťazstvo Byzancie upevnilo slabnúcu pozíciu ríše a na 30 rokov jej zabezpečilo výhodný mier s umajjovským kalifátom. V Itálii sa však musel cisár zmieriť s novými územnými ziskmi Longobardov, ktorým sa podarilo dobyť Brindisi a Tarent. Rovnako neúspešný bol aj na Balkáne, kde v roku 681 musel akceptovať usadenie sa Bulharov pod vedením chána Asparucha na niekdajších byzantských územiach. V dôsledku tohto tlaku vytvoril cisár v Trácii novú militarizovanú provinciu (thému). V roku 680 zvolal 3. konštantínopolský (6. ekumenický) koncil, ktorý odsúdil monoteletizmus.

Konštantín V. Kopronymos

Konštantín V. Kopronymos, 718 Konštantínopol, dnes Istanbul – 14. 9. 775 — byzantský cisár (od 741), syn Leva III. Sýrskeho, od roku 720 jeho formálny spolucisár. V roku 732 sa oženil s dcérou chazarského kagana, ktorá po krste prijala meno Irena (†750; prvá nebyzantská cisárovná na tróne).

Po otcovej smrti ho dočasne zbavil trónu uzurpátor Artabasdos (*okolo 690, †po 743). V novembri 743 sa však vrátil na trón a ešte horlivejšie pokračoval v obrazoboreckej línii svojho otca (→ ikonoklazmus). Bojoval nielen proti uctievaniu sv. obrazov, ale aj proti kultu svätcov. V roku 754 zvolal do konštantínopolského predmestia Hiereia (dnes Fenerbahçe, mestská časť Istanbulu) tzv. obrazoboreckú synodu, ktorá odsúdila uctievanie ikon. Od tohto obdobia zvýšil cisár prenasledovanie ikonofilov (ikonodulov) predovšetkým z radov ortodoxného mníšstva. Známym sa stal svojimi teologickými spismi proti prívržencom uctievania sv. obrazov, ktoré sa však zachovali len vo fragmentoch, ako aj právnou príručkou Ekloga, ktorú vydal v roku 726 spolu s otcom. Pre odpor k ikonám si neskôr vyslúžil hanlivé označenia Kaballinos (gr. koniar) a Kopronymos (gr. kopros = lajno).

Prudký pokles obyvateľstva v Konštantínopole po morovej epidémii v roku 747 sa usiloval vyrovnať organizovaným presídlením obyvateľov z rôznych častí Grécka do hlavného mesta. V zahraničnej politike nadviazal na vojenské úspechy svojho otca v boji proti Arabom, keď v Malej Ázii získal naspäť mestá Germanikeia (dnes Kahramanmaraş), Theodosiupolis (dnes Erzurum) a Melitene (dnes Malatya). V období 756 – 775 viedol viacero vojenských výprav proti Bulharom, počas poslednej zomrel. Pochovaný bol v Chráme sv. apoštolov v Konštantínopole (nezachoval sa), po obnovení kultu obrazov (koncom 8. stor.) boli v 9. stor. jeho telesné pozostatky z hrobky odstránené a hodené do mora.

Konštantín VI.

Konštantín VI., 14. 1. 771 Konštantínopol, dnes Istanbul – pred 805 — byzantský cisár (780 – 797), syn Leva IV. a Ireny (I.). Od roku 776 bol otcov spolucisár, po jeho smrti (780), keď Byzancia prechádzala krízovým obdobím, zostal len nominálnym cisárom, za ktorého vládla regentská rada na čele s jeho matkou.

Potvrdil závery 7. ekumenického (2. nicejského) koncilu v Nicaei (787), ktorý odsúdil ikonoklazmus a na čas obnovil uctievanie obrazov. V decembri 790 sa zbavil matkinho poručníctva, poslal ju do kláštora a sám sa ujal vlády. V dôsledku zahraničnopolitických neúspechov (791 neúspešne bojoval s Arabmi, 792 utrpel porážku od Bulharov) povolal matku naspäť, tá ho napokon v roku 797 zbavila vlády a dala oslepiť. Zomrel na následky poranení.

Konštantín VII. Porfyrogenét

Konštantín VII. Porfyrogenét, Kónstantinos Porfyrogennétos, 17./18. 5. 905 Konštantínopol, dnes Istanbul – 9. 11. 959 tamže — byzantský cisár (od 945) z macedónskej dynastie, syn Leva VI. Múdreho a jeho štvrtej manželky Zóé Karbonopsiny (pre tento zväzok bol pokladaný za nelegitímneho následníka trónu, pretože podľa záverov trullskej synody 691 – 692 bol štvrtý sobáš neprípustný).

V roku 908 ho síce korunovali za spolucisára, po otcovej smrti však za neho vládol jeho strýko Alexander (912 – 913) a po ňom dlhý čas regentská rada vedená patriarchom Nikolaom Mystikom. Pod tlakom Bulharov, ktorí v roku 913 na čele so Simeonom I. Veľkým začali obliehať Konštantínopol, Nikolaos v tajnom rokovaní (za prítomnosti maloletého Konštantína) Simeonovi prisľúbil, že mu bude priznaný byzantský cisársky titul bazileus a Konštantín sa ožení s jeho dcérou. Zóé však neskôr túto dohodu anulovala a vojna s Bulharmi vypukla nanovo. Zároveň však pokračovali vnútropolitické rozpory, ktorých výsledkom bolo sústredenie skutočnej moci v rukách byzantského generála Romana Lakapena, ktorý uzurpoval cisársky trón a v rokoch 920 – 944 vládol ako Roman I. Lakapenos. Svoju dcéru Helenu oženil s Konštantínom, ktorého odsunul do postavenia druhého spolucisára. Konštantín sa fakticky ujal vlády až po odstránení Romanových synov Štefana a Konštantína v januári 945.

Hoci vo vojenskej oblasti nebol úspešný (949 sa neúspešne pokúsil o obsadenie Kréty, ktorú okupovali Arabi), jeho zahraničnú politiku charakterizovala predovšetkým intenzívna diplomatická činnosť. Na svojom dvore prijímal početné posolstvá cudzích vládcov a sám vysielal posolstvá do zahraničia. Jeho najdôležitejším diplomatickým úspechom bola návšteva ruskej kňažnej Oľgy v jeseni 946 v Konštantínopole, kde bola (podľa niektorých zdrojov) pokrstená. To však ešte neviedlo k rozsiahlej christianizácii Rusi a k jej užšiemu spojeniu s Byzanciou, vytvorilo však predpoklady na jej začlenenie do byzantskej kultúrnej sféry. Vo vnútropolitickej oblasti vydal zákony na ochranu drobných roľníkov. Podporoval umenie, poveril skupinu učencov zozbieraním a utriedením výpiskov z rôznych odborov, z ktorých bolo potom vytvorených 53 odborných príručiek, resp. encyklopédií (kompilátov, výpiskov), napr. Výpisky o posolstvách (Eklogai peri presbeión, lat. Excerpta de legationibus), O nástrahách (Peri epibulón, lat. De insidiis), O výrokoch (Peri gnómón, lat. De sententiis). Sú mu pripisované spisy O thémach (Peri tón thematón, lat. De thematibus), O ceremóniách na byzantskom cisárskom dvore (Ekthesis tés basileiu taxeós, lat. De cerimoniis aulae byzantinae) a i. Najznámejším sa stalo jeho dielo Vlastnému synovi Romanovi (Pros ton idion hyion Rómanon, známe aj pod názvom O správe ríše, lat. De administrando imperio) venované synovi Romanovi II., obsahujúce byzantské poznatky o súdobých štátoch a etnikách. Niektoré časti obsahujú aj správy o Veľkej Morave (prvýkrát je použitý názov Megalé Morabia).

Konštantín VIII.

Konštantín VIII., 960 alebo 961 – 12. 11. 1028 Konštantínopol, dnes Istanbul — byzantský cisár (od 1025), syn cisára Romana II. V roku 962 bol korunovaný za spolucisára. Po smrti svojho brata Bazila II. Bulharobijcu, s ktorým sa formálne delil o cisársky úrad, sa v roku 1025 nakrátko ujal samostatnej vlády, musel však čeliť vzbure veľkostatkárskej aristokracie, ktorú kruto potlačil.

Uprednostňoval záhaľčivý spôsob života. Keďže nemal mužského potomka, nástupníctvo zabezpečil tesne pred smrťou vydajom svojej dcéry Zóé (1042 krátko spolu s mladšou sestrou Teodorou byzantská cisárovná) za konštantínopolského eparchu Romana, ktorý vládol ako cisár Roman III. Argyros (1028 – 34).

Konštantín IX. Monomachos

Konštantín IX. Monomachos, okolo 1000 – medzi 7. a 11. 1. 1055 Konštantínopol, dnes Istanbul — byzantský cisár (od 1042). Pochádzal z významného aristokratického rodu, bol vysokým úradníkom a senátorom. Trón získal sobášom s cisárovnou Zóé (1. 6. 1042, o deň neskôr korunovaný), vládol ako spolucisár so Zóé a s jej sestrou Teodorou.

Vo vnútornej politike sa opieral predovšetkým o kupeckú a remeselnú oligarchiu, obmedzoval výdavky na vojsko a rušil niektoré vojenské oddiely, čo vzbudzovalo nevôľu. V rokoch 1043 a 1047 musel čeliť dvom vážnym povstaniam byzantských generálov Juraja Maniaka a Lea Tornikia, ktoré nakoniec potlačil. Počas jeho vlády došlo v roku 1045 aj k definitívnemu rozkolu medzi východnou a západnou cirkvou (tzv. veľká schizma). V zahraničnej politike odolával hrozbe nových protivníkov ríše na severe, východe i na západe. V roku 1043 odvrátil (pomocou tzv. gréckeho ohňa – horľavej kvapaliny horiacej i na vodnej hladine) neočakávaný útok lodí kyjevského veľkokniežaťa Jaroslava Múdreho na Konštantínopol. Podarilo sa mu tiež anektovať arménske kráľovstvo (1045 dobyl jeho hlavné mesto Ani), čo však v konečnom dôsledku viedlo k oslabeniu nárazníkovej zóny ríše na východe a uľahčilo postupné prenikanie seldžuckých Turkov do Malej Ázie. Rovnako nedokázal zastaviť ani proces usádzania sa Pečenehov v blízkosti Dunaja a prienik Normanov v južnej Itálii.

Obdobie jeho vlády bolo obdobím kultúrneho a duchovného rozmachu, pestovali sa filozofia, poézia, rétorika, krásna literatúra a i. Cisár síce viedol výstredný (bohémsky) život, bol však štedrým mecenášom vedy a umenia, podporoval rozvoj vzdelania a známych učencov, napr. Ióannésa Mauropa a jeho žiakov, v roku 1045 založil v Konštantínopole vyššie školy – filozofické učilište pod vedením Michaéla Psella a právnickú školu v kláštore Mangana na čele s patriarchom Jánom Xifilinom (Xifilinos), pri chráme Hagia Sofia pôsobila patriarchálna škola zameraná na výučbu teológie. Dal postaviť aj niekoľko kláštorov (Nea Moni na ostrove Chios).

Vzácnym dokladom byzantského zlatníctva a emailérstva 11. stor. nájdeným na Slovensku (v Ivanke pri Nitre) je ojedinelý nález siedmich zlatých platničiek bohato zdobených emailom (nazývané Monomachova koruna), na ktorých sú pravdepodobne znázornení Konštantín IX. Monomachos, jeho manželka Zóé a jej sestra Teodora.

Konštantín X. Dukas

Konštantín X. Dukas, okolo 1006 – 22./23. 5. 1067 Konštantínopol, dnes Istanbul — byzantský cisár (od 1059), otec Michala VII. Duka. Jeho manželkou bola Eudokia Makrembolitissa. Pochádzal z maloázijskej pozemkovej aristokracie a v roku 1057 podporil vojenský prevrat neskoršieho cisára Izáka I. Komnéna, po ktorého smrti sa ujal vlády. Neúspešne čelil seldžuckým Turkom, ktorí pod vedením Alp Arslana obsadili niekdajšie arménske kráľovstvo (1064 dobyli jeho hlavné mesto Ani), rovnako nedokázal zastaviť ani prienik turkických Oghuzov za Dunaj (1064/65). Jeho takmer desaťročná vláda bola preto hodnotená súčasníkmi i neskoršími historikmi ako neúspešná.

Konštantín XI. Palaiologos

Konštantín XI. Palaiologos, 8. 2. 1405 Konštantínopol, dnes Istanbul – 29. 5. 1453 tamže — posledný byzantský cisár (od 1449), syn Manuela II. Palaiologa, posledný predstaviteľ palaiologovskej dynastie.

V roku 1428 sa spolu s bratmi Tomášom a Teodorom II. Palaiologom stal spoluvládcom Morejského despotátu na Peloponéze. Jeho pokus o rozšírenie územia despotátu (1429 dobyl Patras) zastavila expanzia osmanských Turkov. Na obranu proti nim dal v roku 1444 obnoviť obranný múr (Hexamilion) cez Korintskú šiju, ktorý však Turci v roku 1446 prekonali. Po smrti svojho bezdetného brata Jána VIII. Palaiologa (1448) zdedil (s podporou sultána Murada II.) jeho cisársku hodnosť a 6. januára 1449 bol korunovaný v meste Mistra na Peloponéze. Usiloval sa o zorganizovanie obrany Konštantínopola, ktorý bol ohrozovaný Turkami na čele s novým sultánom Mehmedom II. Fatihom (aj Mehmed II. Dobyvateľ). Výzvy o pomoc adresované západným panovníkom sa však napriek vyhláseniu cirkevnej únie východnej a západnej cirkvi (12. decembra 1452; ako potvrdenie florentskej únie) minuli účinku. V apríli 1453 obľahla turecká armáda Konštantínopol a 29. mája ho dobyla. Konštantín XI. Palaiologos odmietol sultánovu ponuku na kapituláciu a zahynul počas záverečného útoku na mesto; jeho telo sa nenašlo. Nezanechal žiadnych potomkov a dobytím Konštantínopola sa začal proces zániku Byzantskej ríše.