Konštantín III.

Text hesla

Konštantín III., lat. Flavius Claudius Constantinus, ? – 411 — rímsky cisár (407 – 411), uzurpátor. Pôvodne bol pravdepodobne radovým vojakom v rímskej provincii Británia vystavenej v tom čase sústavným nájazdom severogermánskych a keltských kmeňov (Sasov, Anglov, Piktov, Škótov). Napriek tomu cisár Honorius sťahoval z Británie rímske légie, pretože ich potreboval na vojnu s Východorímskou ríšou, a najmä na obranu západných rímskych provincií (Galie, Itálie a Hispánie) pred vpádmi barbarských germánskych kmeňov (najmä Vizigótov) vo vrcholnom období sťahovania národov. Následne sa rímska posádka v Británii (406) vzbúrila, postupne vyhlásila niekoľkých vojakov zo svojich radov za cisárov (boli však zavraždení) a v roku 407 vyhlásila Konštantína za spoluvládcu – augusta, cisára Honoria, ale bez Honoriovho oficiálneho uznania; Konštantín je preto považovaný za uzurpátora.

V roku 407 s väčšinou svojich vojakov odišiel z Británie (rok 407 je v anglickej historiografii pokladaný za koniec rímskej vlády v Británii, podľa iných zdrojov je to rok 410, keď Britániu opustili poslední rímski vojaci), preplavil sa do Galie, kde sa mu podarilo čiastočne stabilizovať situáciu. V roku 408 usadil svoj dvor v Arelate (dnes Arles) a založil nové (druhé) Galské cisárstvo (408 – 409; zahŕňalo Galiu, Germániu a Hispániu). Keď sa v roku 408 v Hispánii proti nemu vzbúrili Honoriovi príbuzní (hispánski veľkostatkári, bratia Didymus a Verinianus), vymenoval za spoluvládcu – cézara, svojho staršieho syna Constanta (Constans), ktorý spolu s vojenským veliteľom Gerontiom vzburu potlačil. V zime 409 však do Hispánie vpadli Vandali, Alani a Svébovia z Galie, proti ktorým opäť poslal svojho syna Constanta a vyhlásil ho za augusta. Poslal s ním však nového vojenského veliteľa, proti čomu sa Gerontius vzbúril, za cisára vyhlásil Maxima (pravdepodobne jeho syn) a vpadol do Galie, kde pravdepodobne začiatkom roka 411 pri Vienne (departement Isère) Constanta zajal a usmrtil a následne začal obliehať Konštantínovo sídlo v Arelate. Medzitým Honorius v úsilí získať Konštantína na obranu pred Vizigótmi vedenými Alarichom (408 začali obliehať Rím, 410 ho dobyli) uznal (nie však formálne) v roku 409 Konštantína za spoluvládcu. Už v roku 411 však proti nemu poslal vojsko vedené svojím švagrom Constantiom (Flavius Constantius; ako Constantius III. sa v roku 421 stal Honoriovým spoluvládcom, vládol necelý rok), ktoré pokračovalo v obliehaní Arelate. Constantius presvedčil Konštantína, aby sa vzdal, a poslal ho do cisárskeho sídla v Ravenne, po ceste ho však na Honoriov príkaz zavraždili.

Text hesla

Konštantín III., lat. Flavius Claudius Constantinus, ? – 411 — rímsky cisár (407 – 411), uzurpátor. Pôvodne bol pravdepodobne radovým vojakom v rímskej provincii Británia vystavenej v tom čase sústavným nájazdom severogermánskych a keltských kmeňov (Sasov, Anglov, Piktov, Škótov). Napriek tomu cisár Honorius sťahoval z Británie rímske légie, pretože ich potreboval na vojnu s Východorímskou ríšou, a najmä na obranu západných rímskych provincií (Galie, Itálie a Hispánie) pred vpádmi barbarských germánskych kmeňov (najmä Vizigótov) vo vrcholnom období sťahovania národov. Následne sa rímska posádka v Británii (406) vzbúrila, postupne vyhlásila niekoľkých vojakov zo svojich radov za cisárov (boli však zavraždení) a v roku 407 vyhlásila Konštantína za spoluvládcu – augusta, cisára Honoria, ale bez Honoriovho oficiálneho uznania; Konštantín je preto považovaný za uzurpátora.

V roku 407 s väčšinou svojich vojakov odišiel z Británie (rok 407 je v anglickej historiografii pokladaný za koniec rímskej vlády v Británii, podľa iných zdrojov je to rok 410, keď Britániu opustili poslední rímski vojaci), preplavil sa do Galie, kde sa mu podarilo čiastočne stabilizovať situáciu. V roku 408 usadil svoj dvor v Arelate (dnes Arles) a založil nové (druhé) Galské cisárstvo (408 – 409; zahŕňalo Galiu, Germániu a Hispániu). Keď sa v roku 408 v Hispánii proti nemu vzbúrili Honoriovi príbuzní (hispánski veľkostatkári, bratia Didymus a Verinianus), vymenoval za spoluvládcu – cézara, svojho staršieho syna Constanta (Constans), ktorý spolu s vojenským veliteľom Gerontiom vzburu potlačil. V zime 409 však do Hispánie vpadli Vandali, Alani a Svébovia z Galie, proti ktorým opäť poslal svojho syna Constanta a vyhlásil ho za augusta. Poslal s ním však nového vojenského veliteľa, proti čomu sa Gerontius vzbúril, za cisára vyhlásil Maxima (pravdepodobne jeho syn) a vpadol do Galie, kde pravdepodobne začiatkom roka 411 pri Vienne (departement Isère) Constanta zajal a usmrtil a následne začal obliehať Konštantínovo sídlo v Arelate. Medzitým Honorius v úsilí získať Konštantína na obranu pred Vizigótmi vedenými Alarichom (408 začali obliehať Rím, 410 ho dobyli) uznal (nie však formálne) v roku 409 Konštantína za spoluvládcu. Už v roku 411 však proti nemu poslal vojsko vedené svojím švagrom Constantiom (Flavius Constantius; ako Constantius III. sa v roku 421 stal Honoriovým spoluvládcom, vládol necelý rok), ktoré pokračovalo v obliehaní Arelate. Constantius presvedčil Konštantína, aby sa vzdal, a poslal ho do cisárskeho sídla v Ravenne, po ceste ho však na Honoriov príkaz zavraždili.

Zverejnené 20. júna 2022.

Konštantín III. [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2022-07-05]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/konstantin-iii