Konrád IV.

Konrád IV., 25. 4. 1228 Andria, Apúlia – 21. 5. 1254 Lavello (južne od mesta Cerignola), Apúlia — rímsko-nemecký kráľ (od 1250) z dynastie Štaufovcov, švábsky vojvoda (od 1235), jeruzalemský a sicílsky kráľ (od 1251), syn rímsko-nemeckého cisára Fridricha II. a Izabely II. Jeruzalemskej (*1212, †1228).

Za kráľa bol zvolený už v roku 1237 vo Viedni (po potlačení vzbury jeho staršieho, nevlastného brata Henricha a po jeho zosadení), nebol však korunovaný ani uznaný pápežom. Od roku 1246 bojoval spolu s otcom proti svojmu protikráľovi Henrichovi Raspemu (*okolo 1204, †1247) a po jeho smrti od roku 1248 proti ďalšiemu protikráľovi, Wilhelmovi Holandskému (*1227, †1256), ktorí predstavovali záujmy pápežskej strany (guelfovia). Po otcovej nečakanej smrti (1250) sa pokúsil zabezpečiť ako univerzálny dedič štaufovské panstvo v Nemecku, čo však nekorešpondovalo so záujmami pápeža. V októbri 1251 viedol úspešnú výpravu do Itálie so zámerom uplatniť svoje dedičské práva, ktoré si upevnil dobytím Neapola (1253). Nedokázal však čeliť záujmom pápeža (a jeho stúpencov), ktorý ho v roku 1254 exkomunikoval. Zomrel na maláriu vo vojenskom tábore. Jeho neplnoletý syn Konradin (*1252, †1268) bol v auguste 1268 porazený a pri pokuse o ovládnutie zdedenej Itálie zajatý Karolom I. z Anjou a následne popravený (v Neapole), čím bola ukončená vláda dynastie Štaufovcov.