konotácia

konotácia [lat.] —

1. filoz., jaz. sprievodné sémantické prvky (→ sémantika), ktoré sa používateľovi jazyka vybavujú pri istom slove; súbor významov obsiahnutých v určitej správe okrem samotnej denotácie. Denotatívny význam slova spočíva v tom, že sa vzťahuje na istú entitu (→ denotát). K tomuto významu sa pridružujú konotácie, napr. slovo líška vyvoláva konotácie falošná, prefíkaná, ľstivá; denotátom reklamy na pleťový krém je značka výrobcu, konotátom sú určité spoločenské (luxusnosť, znak bohatstva) a psychologické hodnoty (krása, príťažlivosť). Na rozdiel od denotácie, ktorá vyjadruje kognitívny, vecný vzťah konotácia označuje subjektívnu, resp. afektívnu, morálnu a hodnotiacu zložku pochopenia významu (napr. to, čo znamená pojem vzdelanie pre mladých ľudí všeobecne, pre určitého mladého človeka, pre dospelých, pre ľudí v staršom veku a pod). Psychologickým základom konotácie sú isté asociácie, ktoré sa niekedy neobmedzujú na sémantiku, v tom prípade ide o štylistickú konotáciu (o štylistické zafarbenie slova) alebo aj o konotáciu spätú so sférami používaného výrazu v širšom význame (napr. nárečová konotácia). V staršej jazykovednej alebo filozofickej (resp. logickej) literatúre sa konotácia používa vo význame signifikát, t. j. slovo má denotatívny a konotatívny (signifikatívny) význam;

2. v tradičnej logike súbor atribútov, ktoré definujú daný pojem, napr. výraz strom vyjadruje pojem, ktorý je definovaný atribútmi živá rastlina, koreňová sústava, kmeň a koruna a denotuje množinu stromov, ktorá je vlastne prienikom denotátov jednotlivých atribútov; pravé vlastné mená (napr. Ľudovít Štúr) nevyjadrujú pojmy, a preto nemajú konotáciu, ale len denotáciu (indivíduum Ľudovít Štúr).