Konopnická, Maria

Konopnická (Konopnicka), Maria (Stanisława), 23. 5. 1842 Suwałki – 8. 10. 1910 Lemberg, dnes Ľvov, Ukrajina — poľská spisovateľka, literárna kritička a publicistka. Pochádzala zo šľachtickej rodiny Wasiłowských, jej otec bol právnikom. V rokoch 1855 – 56 študovala v kláštornej škole vo Varšave, kde sa spoznala s neskoršou spisovateľkou Elizou Orzeszkowou, v roku 1877 sa presťahovala z vidieka do Varšavy a živila sa literárnou prácou, v rokoch 1884 – 86 pôsobila ako redaktorka časopisu pre ženy Świt (Svitanie), od roku 1890 žila v Nemecku, Rakúsku, Taliansku, vo Švajčiarsku a Francúzsku.

Jej básnická tvorba (Básne, Poezye, 4 série, 1881 – 96) je charakteristická prenikavým pohľadom na sociálnu skutočnosť, obhajobou trpiacich a vlastenectvom, čo spolu s poetikou spája jej tvorbu s revolučnými romantikmi. V prvej sérii nadväzovala na folklórne tradície, z ľudových motívov a ľudovej poetiky vychádzajú aj druhá a tretia séria Básní (1883, 1888), najmä cyklus Večerné piesne (Wieczorne pieśni, napr. Na fujarke, Na fujarce, Z lúk a polí, Z łąk i pól). Jej básnická tvorba po roku 1890 bola ovplyvnená európskou kultúrou, najmä poetikou symbolizmu a parnasizmu (štvrtá séria Básní, 1896; Čiary a zvuky, Linie i dźwięki, 1897; Taliansko, Italia, 1901). Bojovala proti sociálnemu a národnému útlaku, popularitu a spoločenskú autoritu si získala vlasteneckými básňami (Prísaha, Rota, časopisecky 1908, knižne 1918). Jej najrozsiahlejším dielom je poéma Pán Balcer v Brazílii (Pan Balcer w Brazylii, 1910) zobrazujúca osudy vysťahovalcov a symbolizujúca mučenícku cestu poľského národa. Písala aj prózu, realistické a psychologické novely a poviedky zo zbierok Štyri novely (Cztery nowele, 1888), Moji známi (Moi znajomi, 1890), Ľudia a veci (Ludzie i rzeczy, 1898) a i. vystihujú mentalitu obyčajných ľudí a vyznačujú sa precíznou konštrukciou, dramatickým napätím a autentickým dialógom. Bola autorkou knihy pre deti (O trpaslíkoch a o sirôtke Mariške, O krasnoludkach i sierotce Marysi, 1896; slov. 1934), literárnohistorických štúdií o poľských spisovateľoch (Adam Mickiewicz, Bolesław Prus, Henryk Sienkiewicz, Juliusz Słowacki), spoločenskej publicistiky (výber Literárna a spoločenská publicistika, Publicystyka literacka i społeczna, 1968) a i.

Prekladala z nemeckej (Gerhart Hauptmann, Heinrich Heine), francúzskej (Alphonse Daudet, Edmond Rostand), talianskej (Gabriele D’Annunzio, Edmondo De Amicis) a českej literatúry (Jaroslav Vrchlický). V slovenčine vyšli výbery z jej diela v antológiách Noy a iné novely (1929) od Mateja Zaťka a U poľských básnikov (1936) od Andreja Žarnova, ako aj výber z jej noviel a poviedok Slečna Florentyna (1971) v preklade Rudolfa Klačka. Konopnickej ako obľúbenej spisovateľke venovali Poliaci pri príležitosti 25. výročia jej literárnej práce (1903) ako národný dar usadlosť v dedine Żarnowiec (pri Krosne), kde prežila posledné roky života; v roku 1960 tam bolo otvorené jej múzeum.