Zobraziť kategórie Skryť kategórie

Kategórie

Vyhľadávanie podľa kategórií: literatúra – Európa - poľská literatúra

Zobrazené heslá 1 – 49 z celkového počtu 49 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Asnyk, Adam

Asnyk, Adam, 11. 9. 1838 Kalisz – 2. 8. 1897 Krakov — poľský básnik. V tvorbe zobrazoval revolučné idey poľského vlastenectva, za prípravu a účasť v januárovom povstaní 1863 väznený, po jeho porážke odišiel do zahraničia a po návrate (1870) sa usadil v Krakove, kde zastával významné spoločenské a kultúrno-literárne funkcie.

Jeden z hlavných predstaviteľov pozitivistickej poézie, svojimi básňami horlil za sociálne, kultúrne a vzdelanostné povznesenie ľudových vrstiev. Autor štvorzväzkových Básní (Poezje, 1869 – 94), v ktorých spájal idey národného historizmu s prírodnou lyrikou a filozofickou úvahou, ako aj komédií, spoločenských a historických drám: Halúzka heliotropu (Gałązka heliotropu, 1869), Bratia Lerchovci (Bracia Lerche, uvedená 1886, vydaná 1888), Cola Rienzi (1873), Kiejstut (1878) a i.

Auderská, Halina

Auderská (Auderska), Halina, 3. 7. 1904 Odesa – 22. 2. 2000 Varšava — poľská spisovateľka. Pochádzala z rodiny politického vysťahovalca, do Poľska sa vrátila 1920. Debutovala románom Kukly veľkej parády (Poczwarki Wielkiej Parady, 1935). Počas 2. svetovej vojny pôsobila v ilegálnom hnutí, účastníčka Varšavského povstania 1944. Zážitky z vojny a protifašistického hnutia opísala v románe Granátové jablko (Jabłko granatu, 1971) o poľskom chlapcovi vyvezenom počas vojny do Nemecka. Dominantnou témou jej nasledujúcich diel (Vtáčia cesta, Ptasi gościniec, 1973; Babie leto, Babie lato, 1974) sa stal dramatický presun poľských roľníkov z východných poľských území okupovaných Sovietskym zväzom do nového Poľska; uplatnila v nich ľudovú reč, štýl a metaforickosť myslenia.

Autorka románov Sirénin meč (Miecz Syreny, 1980), Drak v erbe. Kráľovná Bona (Smok w herbie. Królowa Bona, 1983), Zabiť strach (Zabić strach, 1985), ako aj divadelných hier a drám Utečenci (Zbiegowie, 1952), Republika to zaplatí (Rzeczpospolita zapłaci, 1954) a Dokiaľ my žijeme (Dopóki żyjemy, 1956).

Baczyński, Krzysztof Kamil

Baczyński [-čiň-], Krzysztof Kamil, 22. 1. 1921 Varšava – 4. 8. 1944 tamže — poľský básnik. Jeho zbierky V zajatí echa (Zamknięty echem, 1940), Dve lásky (Dwie miłości, 1940), Vybrané básne (Wiersze wybrane, 1942) a Poetický arch č. 1 (Arkusz poetycki Nr 1, 1944) vznikli pod priamym tlakom politických a morálnych skutočností v období hitlerovskej okupácie Poľska. Zobrazil v nich konfrontáciu kultúry s vojnou, vyjadril tragický životný pocit a zamýšľal sa nad základnými mravnými a filozofickými otázkami svojej doby. Zdesenie z katastrofy sveta prekonával vierou v kultúrnu tradíciu, religiozitou a ideou boja za vlasť. Padol vo varšavskom povstaní. V slovenčine vyšiel výber z jeho poézie Biela mágia (1978).

Bandrowski-Kaden, Juliusz

Bandrowski-Kaden, Juliusz, aj Kaden–Bandrowski, 24. 2. 1885 Rzeszów – 8. 8. 1944 Varšava — poľský prozaik a publicista. Vyšiel z poetiky modernizmu, o čom svedčia romány Nešikovník (Niezguła, 1911) a Prach (Proch, 1913) i zbierka poviedok Zamestnania (Zawody, 1911). Počas 1. svetovej vojny vstúpil do légií J. Piłsudského a stal sa propagátorom jeho snáh a ideí. Po vojne pôsobil vo významných politických a kultúrnych funkciách. V románe Oblúk (Łuk, 1919; sfilmovaný 1987, réžia Jerzy Domaradzki) pranieroval atmosféru Krakova počas 1. svetovej vojny. V ďalšej literárnej tvorbe analyzoval problém politickej moci a jej vplyvu na formovanie ľudskej psychiky a spoločenských vzťahov: v románe Generál Barč (Generał Barcz, 1923) opísal formovanie obnoveného poľského štátu a morálnu legitimitu jeho vládnucej vrstvy. Vo svojom najrozsiahlejšom románe Čierne krídla (Czarne skrzydła, 2 časti, časopisecky 1925 – 26, knižne 1928 – 29; slov. 1983; sfilmovaný 1963, réžia Ewa Petelská, Czeslaw Petelski) vykreslil metódou karikatúry vykorisťovanie sliezskych baníkov zahraničnými investormi a ich úzku spoluprácu so skorumpovanou políciou. Román Matúš Bigda (Mateusz Bigda, 1933) je obrazom poľského parlamentarizmu. Verným zobrazením sociálnych a politických rozporov dospel ku kritike kapitalistického vykorisťovania, v ktorej uplatnil prvky naturalistickej a expresionistickej prózy. Zomrel na následky zranenia počas Varšavského povstania.

Batowski, Henryk

Batowski, Henryk, 12. 5. 1907 Ľvov, dnes Ukrajina – 25. 3. 1999 Krakov — poľský historik, publicista a slavista, univerzitný profesor. Venoval sa výskumu novodobých dejín západných Slovanov. Najvýznamnejšie diela: Balkánske štáty (Państwa bałkańskie, 1938), Mickiewicz ako bádateľ Slovanstva (Mickiewicz jako badacz Słowiańszczyzny, 1956), Priatelia Slovania (Przyjaciele Słowianie, 1956), Agónia mieru a začiatok vojny (Agonia pokoju i początek wojny, 1969) a i.

Białoszewski, Miron

Białoszewski [-šev-], Miron, 30. 6. 1922 Varšava – 17. 6. 1983 tamže — poľský básnik. Predstaviteľ modernej poľskej povojnovej poézie, do ktorej vniesol prvky nespútanej obraznosti založenej na tvaroslovnej symbolizácii poetického významu. Tematicky čerpal z prostredia veľkomestskej periférie: zbierky Podoby vecí (Obroty rzeczy, 1956), Účet chúťok (Rachunek zachciankowy, 1959). Voľnou kreáciou významu a tvaru básní rozbíjal tradičné estetické konvencie: zbierky Klamné vzrušenia (Mylne wzruszenia, 1961), Bolo a bolo (Było i było, 1965). Kontroverznú a ideovo alternatívnu koncepciu obsahuje aj jeho súbor autobiografických zápiskov z Varšavského povstania: Pamätník z Varšavského povstania (Pamiętnik z Powstania Warszawskiego, 1970; slov. 1972; sfilmovaný 2004, réžia Maria Zmarzová-Koczanowiczová, Zmarz-Koczanowicz).

Biblia kráľovnej Žofie

Biblia kráľovnej Žofie, poľ. Biblia królowej Zofii — poľský preklad Biblie z 15. stor. vyhotovený na želanie kráľovnej Žofie (*asi 1405, †1461), vdovy po Vladislavovi II. Jagelovskom. Preložil ju dvorný kňaz Andrzej z Jaszowíc (spolu s inými neznámymi osobami) na základe niektorého z českých prekladov Biblie, o čom svedčí veľký výskyt čechizmov a chyby vyplývajúce z nepochopenia cudzej predlohy. Preklad sa nevyznačuje vysokou umeleckou úrovňou, poskytuje však bohatý materiál na poznávanie stredovekej poľštiny.

Bieńkowski, Zbigniew

Bieńkowski, Zbigniew, pseudonym Gracja Traczyk, 31. 8. 1913 Varšava – 23. 2. 1994 tamže — poľský básnik, esejista a prekladateľ. Vyšiel z poetiky medzivojnovej avantgardy, ktorá sa zoskupila okolo časopisu Okolica Poetów (Oblasť básnikov). Zaoberal sa otázkami ľudskej existencie a jej vplyvu na citové a intelektuálne formovanie človeka modernej civilizácie. Na tomto základe vytvoril typ tzv. autentickej poézie ako spojovacieho článku medzi predstavou a realitou, čo vyjadril v zbierkach básní Básne (Poezje, 1938), Vec predstavy (Sprawa wyobraźni, 1945), Tri poémy (Trzy poematy, 1959) a esejí Peklá a Orfeovia (Piekła i Orfeusze, 1960), Modely (Modelunki, 1966), Poézia a nepoézia (Poezja i niepoezja, 1967), Americký zápisník (Notatnik amerykański, 1983). V slovenčine vyšiel výber z jeho poézie Spektrum (1966). Prekladal z francúzskej (Ch. Baudelaire, P. Éluard, V. Hugo, Saint-John Perse, J. Supervielle, É. Zola) a ruskej (M. J. Lermontov, A. N. Tolstoj) literatúry.

Biernat z Lublina

Biernat z Lublina, aj Bernardus Lublinensis, Bernardus Lublinius, asi 1465 Lublin – asi 1529 — poľský básnik a prekladateľ, prvý známy po poľsky píšuci autor. Pôsobil ako duchovný a sekretár na šľachtických dvoroch. Svojou zbierkou modlitieb Raj duše (Raj duszny, 1513), rýmovaným Dialógom Palinura s Charónom (Dialog Palinura z Karonem, asi 1536 – 42) a prózou Ezop, to jest opis života tohto mudrca (Ezop, to jest opisanie żywota tego to mędrca obyczajnego, 1522) s prílohou Ezopových bájok prispel k vytvoreniu spisovnej poľštiny a básnického jazyka.

Bobek, Władysław

Bobek, Władysław, 1. 6. 1902 Wrzawy – jeseň 1942 Osvienčim — poľský literárny historik, slovakista a slavista. R. 1929 – 39 lektor poľského jazyka a literatúry na UK v Bratislave. Prácami Mickiewicz v slovenskej literatúre (Mickiewicz w literaturze słowackiej, 1931), Sládkovičova Marína a Vrazove Djulabije: paralela (1932), Slovensko a Slovanstvo (1936), Rusizmy, polonizmy a juhoslavizmy v literárnom jazyku slovenskom (1937), Kapitoly o Slovanstve (1937) položil na Slovensku základy komparatívneho skúmania slovensko-poľských literárnych vzťahov. Vniesol do tejto výskumnej oblasti aspekt materiálovej interpretácie, ktorý zasadzoval do širšieho rámca slovanských medziliterárnych súvislostí. V historicko-literárnych prácach Dejiny slovenského jazyka v náčrte (1938), Náčrt dejín slovenskej kultúry (1939) a Prehľadné dejiny slovenskej literatúry (1939) sa ako prvý zaoberal metodológiou koncepcie dejín slovenskej literatúry.

Bobrownická, Maria

Bobrownická (Bobrownicka), Maria, 8. 6. 1920 Krakov – 29. 5. 2012 tamže — poľská literárna historička, slovakistka a slavistka. Zaoberala sa výskumom medziliterárnych súvislostí v južnoslovanských a západoslovanských literatúrach vrátane slovenskej, do ktorej vniesla aspekt typologickej komparácie slohových a žánrových súvislostí: Česká a slovenská dráma na poľských scénach (Dramat czeski i słowacki na scenach polskich, 1965), Mladé Poľsko a slovenská moderna (Młoda Polska a Slovenská moderna, 1972), Z problémov slovanských literatúr (Z problemów literatur słowiańskich, 1976).

Bogurodzica

Bogurodzica [-dži-], Bohorodička — poľská stredoveká náboženská pieseň; najstaršia poľská písomná pamiatka, ktorá sa zachovala v rukopisných odpisoch z 15. a 1. pol. 16. stor. Najstarší odpis je krakovský z 1407. Pôvod piesne sa odvodzuje z liturgickej situácie v 10. – 12. stor., ktorá sa v Poľsku vytvorila pod vplyvom misie sv. Vojtecha. Obsahuje jedenásť veršov v dvoch slohách: prvá sloha sa obracia na Pannu Máriu a druhá na Ježiša Krista. V stredoveku sa používala ako cirkevná a národná hymna.

Bocheński, Jacek

Bocheński [-cheň-], Jacek, 29. 7. 1926 Ľvov, Ukrajina — poľský prozaik, prekladateľ a publicista. Pôvodne autor reportáží uverejňovaných v dennej tlači. Súčasné spoločenské problémy zobrazil v zbierkach poviedok Fialky prinášajú nešťastie (Fiołki przynoszą nieszczęście, 1949) a Podľa zákona (Zgodnie z prawem, 1952), ako aj v zbierke fejtónov Fakty a priznania (Fakty i zwierzenia, 1957).

Hlavným žánrom jeho literárnej tvorby bola literatúra faktu, ku ktorej si vyberal námety najmä z antických dejín: romány Božský Július. Zápisky antikvára (Boski Juliusz. Zapiski antykwariusza, 1961; slov. 1965), Básnik Ovidius (Nazo poeta, 1969; slov. 1975) a Cisár Tiberius (Tyberiusz Cezar, 2009) tvoriace Rímsku trilógiu (Trylogia rzymska). V románe Stav po kolapse (Stan po zapaści, 1987) opisuje prvé dni po vyhlásení stanného práva v Poľsku 1981. Vplyv spoločenských noriem na ľudské vzťahy vyjadril v reportážnej próze Rozlúčka so slečnou Syngilu alebo Slon a poľská otázka (Pożegnanie z panną Syngilu albo Słoń a sprawa polska, 1960; slov. 1967) a v novele Tabu (1965; slov. 1971), v ktorej parafrázoval biblické motívy. Prekladal z anglickej (J. Swift) a nemeckej (G. Grass) literatúry.

Borowski, Tadeusz

Borowski, Tadeusz, 12. 11. 1922 Žytomyr, Ukrajina – 3. 7. 1951 Varšava — poľský spisovateľ. Počas 2. svetovej vojny od 1940 študoval polonistiku na tajnej univerzite vo Varšave, bol členom ilegálnej básnickej skupiny Droga (Cesta), 1942 debutoval samizdatovou zbierkou básní Všade je zem... (Gdziekolwiek ziemia...), od 1943 väznený v koncentračných táboroch, kde vydal básnickú zbierku Básnický arch (Arkusz poetycki, 1944). Po vojne počas krátkeho pobytu v Mníchove vydal básnickú zbierku Mená prúdu (Imiona nurtu, 1945), v ktorej opísal zážitky z väzenia. R. 1946 sa vrátil do Varšavy, 1947 šéfredaktor vlastného mesačníka Nurt (Prúd).

Prózu začal písať pod vplyvom zážitkov z koncentračného tábora a povojnovej výstavby ľudového Poľska. Bol čelným predstaviteľom mladej generácie, čo vyjadril aj intenzívnou kultúrno-politickou aktivitou. V zbierkach poviedok Rozlúčka s Máriou (Pożegnanie z Marią, 1948; slov. 1974; titulná poviedka sfilmovaná 1993, réžia Filip Zylber) a Kamenný svet (Kamienny świat, 1948) zobrazil devastáciu morálky spôsobenú fašizmom a vojnou. Jeho diela sa vyznačujú sugestívnou autentickosťou a angažovanosťou za nové ideologické zriadenie. Jeho život ukončila samovražda. V slovenčine vyšiel výber z poviedok Nech sa páči do plynu (2017).

Brandys, Kazimierz

Brandys, Kazimierz, 27. 10. 1916 Lodž – 11. 3. 2000 Paríž — poľský prozaik, publicista. Brat M. Brandysa. Dominantnou témou jeho tvorby bola povojnová súčasnosť, ku ktorej pristupoval z aspektu novej vývinovej perspektívy. Na tomto základe tvoril tzv. prehodnocujúcu literatúru, ktorou kritizoval konzervatívny vzťah poľskej inteligencie k národným dejinám. V románoch s vojnovou tematikou riešil otázku slobody, zmyslu života a zodpovednosti za aktuálne premeny spoločnosti: Drevený kôň (Drewniany koń, 1946), Nepokorené mesto (Miasto niepokonane, 1946). V románovej tetralógii Medzi vojnami (Między wojnami, časti Samson, 1948; slov. 1950; sfilmovaný 1961, réžia A. Wajda; Antigona, Antygona, 1948; slov. 1950; Trója, otvorené mesto, Troja, miasto otwarte, 1949; slov. 1951; Človek neumiera, Człowiek nie umiera, 1951) uplatnil balzacovskú analýzu medzivojnovej spoločnosti. Po budovateľskom románe Občania (Obywatele, časopisecky 1953, knižne 1954) sa zapojil do obrodného prúdu poľskej literatúry: zbierka noviel Červená čiapočka (Czerwona czapeczka, 1956) a román Matka Kráľovcov (Matka Królów, 1957; sfilmovaný 1987, réžia Janusz Zaorski), čo potvrdil aj množstvom kritických polemických diel: zbierky skíc Listy pani Z. (Listy do pani Z., 3 časti, 1958 – 62; slov. výber 1965) a Žolík (Dżoker, 1966; slov. 1968), poviedky Ako byť milovaná (Romantyczność, 1960; slov. 1965), román Spôsob bytia (Sposób bycia, 1963; sfilmovaný 1966, réžia Jan Rybkowski), memoáre Malá kniha (Mała księga, 1970). Autor divadelnej hry Inkarno (vydaná časopisecky 1962, uvedená 1963, vydaná knižne 1966 v zbierke Obrana „Grenady“ a iné poviedky, Obrona „Grenady“ i inne opowiadania; slov. 1972).

Brandys, Marian

Brandys, Marian, pseudonym Zosia, 25. 1. 1912 Wiesbaden, Nemecko – 20. 11. 1998 Varšava — poľský prozaik a publicista. Brat K. Brandysa. Pôvodne sa predstavil ako autor reportáží a cestopisov, v ktorých zobrazil zážitky z rokov svojho zahraničného pôsobenia: Talianske stretnutia (Spotkania włoskie, 1949), Začiatok príbehu (Początek opowieści, 1951), Dom znovuzískaného detstva (Dom odzyskanego dzieciństwa, 1953), Z Káhiry do Addis Abeby (Od Kairu do Addis Abeby, 1957), O kráľoch a kapuste (O królach i kapuście, 1959). V neskorších dielach sa zameral na historickú faktografiu, ktorou dokumentoval formovanie sa moderného národného povedomia Poliakov: Neznáme knieža Poniatowski (Nieznany książe Poniatowski, 1960), Najnádejnejší dôstojník (Oficer największych nadziei, 1964), Trampoty s pani Walewskou (Kłopoty z panią Walewską, 1969), pentalógia Koniec sveta kavaleristov (Koniec świata szwoleżerów, 1972 – 79).

Bratny, Roman

Bratny, Roman, vlastným menom Roman Mularczyk, 5. 8. 1921 Krakov – 5. 11. 2017 — poľský spisovateľ. Podstatnú časť tvorby venoval obdobiu svojej generácie, ktorá intelektuálne dospievala v rokoch 2. svetovej vojny. Túto tematiku spracoval v románovej ságe Kolumbovia ročník 20 (Kolumbowie. Rocznik 20, 3 zv., 1957; slov. 1967), ktorého názov metaforicky označoval celú jeho generáciu (Pokolenie Kolumbów).

V ďalších románoch vyjadril ideový a morálny zápas svojich rovesníkov po nástupe komunistickej moci: Šťastní mučeníci (Szczęśliwi torturowani, 1959), Snehy sa topia (Śniegi płyną, 1961), Koncept (Brulion, 1962), Život ešte raz (Życie raz jeszcze, napísaný 1957, vydaný 1967), Osudy (Losy, 1973). Bol aj úspešným filmovým scenáristom: Návrat (Powrót, podľa románu Šťastní mučeníci, 1960, réžia Jerzy Passendorfer), Strhnutý most (Zerwany most, podľa románu Snehy sa topia, 1963, réžia J. Passendorfer), Život ešte raz (Życie raz jeszcze, podľa rovnomenného románu, 1965, réžia Janusz Morgenstern), Kontribúcia (Kontrybucja, 1967, réžia Jan Łomnicki).

V početných beletrizovaných esejach prispel k revízii a kvalitatívnej údernosti súčasnej poľskej literatúry: zbierky a výbery Prešlo, nepominulo (Przeszło, nie minęło, 1967), Vypočúvanie Pána Boha (Przesłuchanie Pana Boga, 1969), Šesť prvých osôb (Sześć osób pierwszych, 1972), Súhlas s hnevom (Zgoda na gniew, 1974). Autor zbierky noviel Stopa (Ślad, 1946), zbierok poviedok Koľko srdce vydrží (Ile serce wytrzyma, 1953), Hlavná úloha (Rola główna, 1953), Blázon Kráľovstva nebeského (Błazen Królestwa Niebieskiego, 1989), cestopisu Nepokojné stopy (Niespokojne tropy, 1959; slov. 1963) a románov Let k zemi (Lot ku ziemi, 1976), Brániť seba (Bronić siebie, 1981), Rok v rakve (Rok w trumnie, 1983), Uprostred nočného ticha (Wśród nocnej ciszy, 1987) a Ctihodný Romeo (Wielebny Romeo, 1993).

Breza, Tadeusz

Breza, Tadeusz, 31. 12. 1905 Siekierzyńce, Lublinské vojvodstvo – 19. 5. 1970 Varšava — poľský spisovateľ. R. 1929 – 32 diplomat v Londýne, 1955 – 59 v Ríme a 1961 – 65 v Paríži. V jeho prozaickej tvorbe dominuje problematika vyššej spoločnosti, ktorú zobrazil postupmi psychoanalytickej prózy: romány Adam Grywałd (1936) a Závisť (Zawiść, napísaný 1939, vydaný 1973; slov. 1982). Svojimi povojnovými prózami sa pričinil o kritickú revíziu vzťahu k národným dejinám: v psychologických románoch Múry Jericha (Mury Jerycha, 1946) a Nebo a zem (Niebo i ziemia, 2 zv., 1949 – 50) opísal obmedzovanie občianskych práv v predvojnovom a vojnovom Poľsku, román Baltazárova hostina (Uczta Baltazara, časopisecky 1951 – 52, knižne 1952; slov. 1956; sfilmovaný 1954, réžia Jerzy Zarzycki) zobrazuje zložitú politickú a hospodársku situáciu povojnového Poľska. Intelektuálne hodnotenie skutočnosti ho priviedlo k literatúre faktu s náboženskou a svetskou tematikou: reportážno-memoárová esej Bronzová brána (Spiżowa brama, 1960; slov. 1962) riešiaca na pozadí sklonku života pápeža Pia XII. otázku, ako si môže starodávna inštitúcia uchovať opodstatnenie v modernom svete bez straty vlastnej identity, román Úrad (Urząd, 1960; slov. 1969; sfilmovaný napr. 1969, réžia Janusz Majewski) a zbierka reportáží Havanské listy (Listy hawańskie, 1961).

Brodziński, Kazimierz

Brodziński [-džiň-], Kazimierz, 8. 3. 1791 Królówka, Malopoľské vojvodstvo – 10. 10. 1835 Drážďany, Sasko, Nemecko — poľský básnik a literárny kritik. R. 1822 profesor estetiky na univerzite vo Varšave. Vo svojej tvorbe a názoroch presadzoval zásady klasicistickej literárnej koncepcie, ktorou sa dostal do ostrého sporu s predstaviteľmi romantickej generácie. V tvorbe uplatňoval postupy idylicky a sentimentálne chápaného preromantizmu: selanka Wiesław (2 časti, 1820 – 21). V štúdii O klasickosti a romantickosti alebo poznámky k duchu poľskej poézie (O Klassyczności i Romantyczności, tudzież uwagi nad duchem poezyi polskiej, časopisecky 1818, knižne 1842 v súbornom vydaní Diela Kazimierza Brodzińského, úplné vydanie znásobené doteraz tlačou nevydanými textami. Časť V, Dziela Kazimierza Brodzińskiego, wydanie zupełne i pomnoźone pismami dotąd drukiem nie ogłoszonemi. Tom V.) sa snažil o kompromis medzi krajnými názormi bojujúcich poľských romantikov a stúpencov klasicizmu. Namiesto holej biografie a bibliografie vniesol do literárnej histórie porovnávaciu metódu. Prekladal z anglickej (J. Macpherson, W. Scott) a nemeckej (J. W. Goethe, F. Grillparzer, J. G. Herder, I. Kant, A. von Kotzebue, F. Schiller, Ch. M. Wieland) literatúry.

Broniewski, Władysław

Broniewski [-ňev-], Władysław, 17. 12. 1897 Płock – 10. 2. 1962 Varšava — poľský básnik a prekladateľ. Literárne sa formoval pod vplyvom proletárskeho a robotníckeho hnutia v Poľsku a v bývalom Sovietskom zväze, príslušník skupiny proletárskych básnikov: básnické zbierky Veterné mlyny (Wiatraki, 1925), Tri salvy (Trzy salwy, 1925; so Stanisławom Ryszardom Standem, *1897, †1937, a Witoldom Wandurskim, *1891, †1934), Dymy nad mestom (Dymy nad miastem, 1927), Súženie a spev (Troska i pieśń, 1932), Posledný výkrik (Krzyk ostateczny, 1938) a poéma Parížska komúna (Komuna paryska, 1929; slov. 1951).

Po vojne prenikli do jeho poézie témy oslavujúce hrdinstvá poľských vojakov a ľudí, ktorí sa zaslúžili o vytvorenie ľudového Poľska: zbierky Bodák vztýč (Bagnet na broń, 1943), Zúfalý strom (Drzewo rozpaczające, 1945), Nádej (Nadzieja, 1951). Neskôr prešiel k intímnej lyrike: Anka (1956).

V slovenčine vyšli výbery z jeho poézie Dve krídla verša (1973) a Červený kalich (1976). Prekladal z nemeckej (B. Brecht, F. Wolf) a ruskej (L. N. Andrejev, F. M. Dostojevskij, I. Erenburg, N. V. Gogoľ, S. Jesenin, V. Majakovskij, B. Pasternak, B. Pilňak, A. S. Puškin, M. Šolochov, A. Tolstoj) literatúry.

Broszkiewicz, Jerzy

Broszkiewicz [-škievič], Jerzy, 6. 6. 1922 Ľvov, Ukrajina – 4. 10. 1993 Krakov — poľský spisovateľ, redaktor a literárny kritik. Písal pravidelné fejtóny a literárnu kritiku. Prvý román Očakávanie (Oczekiwanie, 1948) napísal na pamiatku priateľa umučeného vo ľvovskom gete. Neskôr sa prejavil ako úspešný autor biografických diel: romány Podoba lásky (Kształt miłości, 2 časti, 1. časť časopisecky 1949, knižne 1950, 2. časť 1951; slov. 1962; sfilmovaný 1952, réžia Aleksander Ford) o F. Chopinovi a Doktor Twardowski (2 časti, 1977 – 79) na motívy povesti o poľskom súčasníkovi Fausta a komédia Koniec knihy VI (Koniec księgi VI, vydaná časopisecky 1963, uvedená 1964, vydaná knižne 1967 v zbierke Päť rôznych komédií, Pięć komedii różnych) a román pre mládež Osamelý pútnik (Samotny podróżny, 1973; sfilmovaný 1973, réžia Ewa Petelska, Czeslaw Petelski) o M. Kopernikovi.

Písal aj drámy s tematikou boja o moc: Mená moci (Imiona władzy, uvedená a vydaná časopisecky 1957, knižne 1962 v zbierke Šesť divadelných hier, Sześć sztuk scenicznych), Škandál v Hellbergu (Skandal w Hellbergu, uvedená a vydaná časopisecky 1961, knižne 1962 v zbierke Šesť divadelných hier), frašky: Jonáš a šašo (Jonasz i błazen, uvedená 1958, vydaná 1962 v zbierke Šesť divadelných hier; slov. 1971) a prózu pre mládež, najmä science-fiction: Veľká, väčšia, najväčšia (Wielka, większa i największa, 1960; slov. 1962; sfilmovaná 1963, réžia Anna Sokolowska), Čierna rieka meteorov (Ci z Dziesiątego Tysiąca, 1962; slov. 1978 vo výbere Vesmírne dobrodružstvá), Dlhý daždivý týždeň (Długi deszczowy tydzień, 1966; slov. 1984), Patálie s cestou na Mesiac (Mój księżycowy pech, 1970; slov. 1978 vo výbere Vesmírne dobrodružstvá). Autor románov Cudzí ľudia (Obcy ludzie, 1948), románovej dilógie Desať kapitol (Dziesięć rozdziałów) s časťami Dlho a šťastne (Długo i szczęśliwie, 1970; slov. 1974) a Necudzolož, nekradni (Nie cudzołóż, nie kradnij, 1971) a fejtónov Stretnutia s hudbou (Spotkania z muzyką, 1956) a Pokus o odpoveď (Próba odpowiedzi, 1957).

Bryll, Ernest

Bryll, Ernest, 1. 3. 1935 Varšava — poľský spisovateľ, príslušník skupiny Generácia 56, ktorá po odhalení kultu osobnosti nastolila v poľskej literatúre alternatívny typ autentickej výpovede. Písal poéziu: zbierky Vigílie blázna (Wigilie wariata, 1958), Autoportrét s býkom (Autoportret z bykiem, 1960), Neodhalená tvár (Twarz nie odsłonięta, 1963), Úžitkové umenie (Sztuka stosowana, 1966), Mazovsko (Mazowsze, 1967), Mušľa (Muszla, 1968) i prózu: romány Štúdium (Studium, 1963), Teta (Ciotka, 1964), Otec (Ojciec, 1965), Borievka (Jałowiec, 1965), zbierka poviedok a román Trpko, trpko (Gorzko, gorzko, 1965). Najväčší úspech dosiahol svojrázne komponovanými divadelnými spevohrami Novembrová udalosť (Rzecz listopadowa, vydaná i uvedená 1968) a Na skle maľované (Na szkle malowane, uvedená 1969, vydaná časopisecky 1969, knižne 1970; slov. 1975 v antológii Moderná poľská dráma; prvý slov. preklad 1971 pod názvom Maľované na skle), v ktorých vytvoril novoromantickú štylizáciu na historickú, resp. folklórnu tému. Hrou Na skle maľované dosiahol úspechy aj na slovenskej divadelnej scéne.

Brzechwa, Jan

Brzechwa [bžechfa], Jan, vlastným menom Jan Wiktor Lesman, 15. 8. 1898 Žmerynka, Ukrajina – 2. 7. 1966 Varšava — poľský básnik a prekladateľ. Do literatúry vstúpil ako satirik, autor početných bájok, frašiek, satirických básní, skečov a bábkových hier: Vymyslené tváre (Oblicza zmyślone, 1926), Talizmany (1929), Palina a mrak (Piołun i obłok, 1935), Prstom v topánke (Palcem w bucie, 1947), Vybrané básne (Wiersze wybrane, 1955), Vycucané z prsta (Wyssane z palca, 1957). Satirické a humoristické ladenie vniesol aj do autobiografického románu z detstva Keď dozrieva ovocie (Gdy owoc dojrzewa, 1958), zbierky poviedok Drastické poviedky (Opowiadania drastyczne, 1968) a do početných diel pre deti a mládež: Ihla s nitkou tancovala (Tańcowała igła z nitką, 1938), Akadémia pána Machuľku (Akademia pana Kleksa, 1946; slov. 1949; sfilmovaná 1984, réžia Krzysztof Gradowski), Cesty pána Machuľku (Podróże pana Kleksa, časopisecky 1946 – 47, knižne 1961; sfilmované 1986, réžia Krzysztof Gradowski), Na Bergamutských ostrovoch (Na wyspach Bergamutach, 1948), Brzechwa deťom (Brzechwa dzieciom, 1953), Sto bájok (Sto bajek, 1958), Neobyčajné príhody pána Machuľku (Niezwykła przygoda Pana Kleksa, 1963; slov. 1967), Triumf pána Machuľku (Tryumf pana Kleksa, 1965; sfilmovaný 2001, réžia Krzysztof Gradowski). Prekladal z ruskej literatúry (A. P. Čechov, I. Erenburg, S. Jesenin, V. Majakovskij, A. S. Puškin).

Brzozowski, Stanisław Leopold

Brzozowski [bžo-], Stanisław (Leopold), 28. 6. 1878 Maziarnia – 30. 4. 1911 Florencia — poľský literárny kritik a spisovateľ. Vyšiel z modernizmu, v mene ktorého ostro kritizoval stúpencov poľského pozitivizmu. V jeho publicistickej a literárnej tvorbe sa eklekticky spájajú rozličné dobové koncepcie, ktoré ho viedli k prepiatemu oportunizmu a individualizmu. Autor románov Plamene (Płomienie, 2 zv., 1908), v ktorom zobrazil formou memoárov poľského bojovníka boj ruských revolucionárov proti cárizmu, a Sám uprostred ľudí (Sam wśród ludzi, 1911) vykresľujúceho charakter poľskej kultúry v 30. a 40. rokoch 19. stor. Uplatnil sa predovšetkým ako literárny kritik: eseje a štúdie Súčasný poľský román (Współczesna powieść polska, 1906), Súčasná literárna kritika v Poľsku (Współczesna krytyka literacka w Polsce, 1907), Legenda Mladého Poľska. Štúdia o štruktúre kultúrnej duše (Legenda Młodej Polski. Studja o strukturze duszy kulturalnej, 1910), Idey. Úvod do filozofie historickej zrelosti (Idee. Wstęp do filozofii dojrzałości dziejowej, 1910), Hlasy uprostred noci. Štúdia o romantickom slnovrate európskej kultúry (Głosy wśród nocy. Studya nad przesileniem romantycznem kultury europejskiej, 1912), Filozofia poľského romantizmu (Filozofia romantyzmu polskiego, časopisecky 1921, knižne 1924).

Buczkowski, Leopold

Buczkowski [buč-], Leopold, pseudonym Paweł Makutra, 15. 11. 1905 Nakvaša, Ukrajina – 27. 4. 1989 Varšava — poľský prozaik a maliar. Účastník protifašistického odboja, bojoval vo varšavskom povstaní (1944). Vo svojej tvorbe zobrazil krutý svet poľsko-ukrajinskej dediny 20. a 30. rokov 20. stor. v národnostne zmiešanej Haliči – román Bludné cesty (Wertepy, 1947), ako aj vyvražďovanie volynských Židov nacistami v románovej dilógii Čierny potok (Czarny potok, 1954) a Dórska ochodza (Dorycki krużganek, 1957) i v románe Prvá sláva (Pierwsza świetność, 1966). V románoch Kúpele v Lucce (Kąpiele w Lucca, 1974), Dôstojník na nešporách (Oficer na nieszporach, 1975) a Kameň v plienkach (Kamień w pieluszkach, 1978) experimentoval prostredníctvom koláže textu a filmovej montáže.

Budzyk, Kazimierz

Budzyk, Kazimierz, 15. 1. 1911 Nowy Targ, Malopoľské vojvodstvo – 5. 3. 1964 Varšava — poľský literárny vedec a redaktor. Od 1955 profesor teórie literatúry na univerzite vo Varšave. Do poľskej literárnej vedy vniesol interdisciplinárnu všestrannosť a konfrontačnú systémovosť, ktorou nadviazal na ruskú formálnu metódu (→ ruská formálna škola), neskôr i na pražský štrukturalizmus.

Najvýznamnejšie diela: Bibliografia uznesení poľského snemu 17. stor. (Bibliografia konstytucyj sejmowych XVII wieku w Polsce, 1952), Renesančný prelom v poľskej literatúre druhej pol. 15. a prvej pol. 16. stor. (Przełom renesansowy w literaturze polskiej drugiej połowy XV i pierwszej połowy XVI wieku, 1953), Z dejín renesancie v Poľsku (Z dziejów Renesansu w Polsce, 1953), Skice a materiály histórie staropoľskej literatúry (Szkice i materiały do dziejów literatury staropolskiej, 1955), Spor o poľský sylabotonizmus (Spór o polski sylabotonizm, 1957). Edične pripravil diela Teoretická štylistika v Poľsku (Stylistyka teoretyczna w Polsce, 1946), Bibliografia poľskej literatúry renesančného obdobia (Bibliografia literatury polskiej okresu Odrodzenia, 1954) a i. Zakladateľ bibliografickej edície Nowy Korbut.

Bunsch, Karol

Bunsch [bunš], Karol, 22. 2. 1898 Krakov – 24. 11. 1987 tamže — poľský prozaik. V povojnovej poľskej literatúre rozvíjal tradičný typ historického románu založeného na dobrodružnopríbehovej akcentácii historického deja. Na tomto základe vytvoril cyklus populárnych románov s tematikou poľských kráľov od zakladateľa piastovskej dynastie Meška I. po obdobie kráľa Vladislava II. Jagelovského, tzv. piastovské romány: Dzikov poklad (Dzikowy skarb, 2 zv., 1945), Otec a syn (Ojciec i syn, 2 zv., 1946), Menovec (Imiennik, 2 zv., 1949), Dobytie Kołobrzegu (Zdobycie Kołobrzegu, 1952), Psie Pole (1953), Wawelské návršie (Wawelskie wzgórze, 1953), Vyhnanci (Wywołańcy, 1958), Rok tisíci (Rok tysięczny, 2 zv., 1961), Prelom (Przełom, 1964), Spiatočná cesta (Powrotna droga, 1971), Prekliatie (Przekleństwo, 1973), Bratia (Bracia, 1976), Interregnum (Bezkrólewie, 1979), Obnoviteľ (Odnowiciel, 1984). Z gréckych dejín čerpá trilógia o Alexandrovi III. Veľkom Olimpias (1955), Parmenion (1967), Alexander (Aleksander, 1967). Prekladal z anglickej literatúry (R. Aldington).

Bursa, Andrzej

Bursa, Andrzej, 21. 3. 1932 Krakov – 15. 11. 1957 tamže — poľský spisovateľ. Do literatúry vstúpil ako príslušník Generácie 56, do ktorej vniesol alternatívny model literárneho výrazu. Na tomto základe ostro kritizoval normy a koncepcie angažovanej literatúry, odmietal falošný optimizmus a tradicionalizmus realistického umenia. V básňach, poviedkach, článkoch a divadelných hrách posilňoval priebojnosť alternatívnej literatúry. Takmer všetky jeho diela vyšli až posmrtne. Autor výberov diel Básne (Wiersze, 1958), Veršované a prozaické diela (Utwory wierszem i prozą, 1969), Vybrané básne (Poezje wybrane, 1977) a Lujza a ďalšie diela (Luiza i inne utwory, 1988). Od 1967 udeľujú krakovskí literárni kritici mladým básnikom Literárnu cenu Andrzeja Bursu (Nagroda Literacka im. Andrzeja Bursy).

Harasymowicz, Jerzy

Harasymowicz [-vič], Jerzy, aj Harasymowicz-Broniuszyc, 24. 7. 1933 Puławy – 21. 8. 1999 Krakov — poľský básnik. Predstaviteľ tzv. básnickej Generácie 56, spoluzakladateľ básnických skupín Muszyna (1957), Barbarus (1967) a Bloki (1983). Jeho tvorba je spojená s tradíciami južného Poľska, najmä Beskýd a Krakova. Odmietal schematické postupy socialistickorealistickej poézie, prikláňal sa k individuálnej obraznosti, spontánnemu lyrizmu a regionalizmu ľudového prostredia, čo sa odrazilo v jeho básnických zbierkach Zázraky (Cuda, 1956), Návrat do kraja pokoja (Powrót do kraju łagodności, 1957), Prevzatie kópie (Przejęcie kopii, 1958), Veža melanchólie (Wieża melancholii, 1958), Genealógia nástrojov (Genealogia instrumentów, 1959), Mýtus o svätom Jurajovi (Mit o świętym Jerzym, 1960), Blíži sa jeseň (Ma się pod jesień, 1962), Zhrabávanie zelene (Podsumowanie zieleni, 1964) a Stavba lesa (Budowanie lasu, 1965). V básnických zbierkach Poľské koledy (Pastorałki polskie, 1966), Poľské madony (Madonny polskie, 1969) a Barokové časy (Barokowe czasy, 1975) spojil baladickú obraznosť ľudového prostredia a prírody s obrazmi drevených kostolíkov, cintorínov a náboženských obradov. Autor básnických zbierok Zelený muškát (Zielony majerz, 1969), Domové znamenia (Znaki nad domem, 1971), Bar pri rybníku (Bar na stawach, 1972), Poľská veranda (Polska weranda, 1973), Plachetnica a iné básne (Żaglowiec i inne wiersze, 1974), Banderia Prutenorum (1976), Lov so sokolom (Polowanie z sokołem, 1977), Čudnov (Cudnów, 1979), Milostné verše (Wiersze miłosne, 1979), Kasia, celá z čokolády a cukríkov, má rukávy (Kasia cała z czekolady i z cukierków ma rękawy, 1980), S nohami na stole (Z nogami na stole, 1981), Svadba rusaliek (Wesele rusałek, 1982), Básne pre hry (Wiersze na igrzyska, 1982), Dronsky (1983), Pokľaknite, národy (Klękajcie narody, 1984), Na plný plyn (Na cały regulator, 1985), Beskydské básne (Wiersze beskidzkie, 1986), Ruský svietnik (Lichtarz ruski, 1987), Odetá iba do trávy polonín (Ubrana tylko w trawy połonin, 1988), Kozácke bunčuky (Kozackie buńczuki, 1991), Za čo zajtra kúpime chlieb (Za co jutro kupimy chleb, 1991), Zemľanka (Zimownik, 1994), Strieborná svadba (Srebrne wesele, 1997), výberu básní Sarmatské básne (Wiersze sarmackie, 1983) a i. V slovenčine vyšiel výber z jeho básní Veža melanchólie (1967). Nositeľ viacerých ocenení, napr. Ceny Kościelských (1971).

Hemar, Marian

Hemar [che-], Marian, vlastným menom Jan Marian Hescheles, 6. 4. 1901 Lemberg, dnes Ľvov, Ukrajina – 11. 2. 1972 Dorking, Spojené kráľovstvo — poľský spisovateľ, tvorca poľskej kabaretnej piesne (zložil ich viac ako 3-tis.). R. 1925 – 39 riaditeľ varšavských kabaretov Qui pro Quo, Banda, Cyganeria Warszawska, Wielka Rewia a Cyrulik Warszawski, 1933 – 34 riaditeľ divadla Nowa Komedia. Ako vojak sa počas 2. svetovej vojny dostal do Rumunska a na Blízky východ, po vojne sa usadil v Spojenom kráľovstve. R. 1946 založil v Londýne kabaret Orzeł Biały a 1955 literárno-satirický Teatr Hemar, 1952 – 68 spolupracoval s rozhlasovou stanicou Rádio Slobodná Európa.

Autor básnických zbierok Diviak a sviňa (Dzik i świnia, 1922), Balada o bielom býkovi (Ballada o białym byku, 1923), Trójsky kôň (Koń trojański, 1936), Dve Sväté zeme (Dwie Ziemie Święte, 1942), Londýnske roky (Lata londyńskie, 1946), Čim hlbšie do lesa (Im dalej w las, 1963), Múr nárekov (Ściana płaczu, 1968), Múr úsmevov (Ściana uśmiechu, 1968), Starosvetské básne (Wiersze staroświeckie, 1971), výberu básní Sedem chudobných rokov (Siedem lat chudych, 1955), divadelných hier Dvaja páni B (Dwaj panowie B, uvedená 1929, vydaná časopisecky 1982), Čestný dlh (Dług honorowy, vydaná 1944, uvedená 1951), Perly Hemarovho kabaretu (Perły kabaretu Hemara, uvedená 1980), zbierok satír, frašiek, piesní a pamfletov Adolf Veľký (Adolf Wielki, 1943), Mrkva (Marchewka, 1943), Patetické satiry (Satyry patetyczne, 1947), výberu fejtónov a recenzií Hádky v rodine (Awantury w rodzinie, 1967) a spomienkovej prózy Generál Anders: život a sláva (Generał Anders: życie i chwała, 1970). Básnickou zbierkou Vraždenie Prahy (Rzeź Pragi, 1968) protestoval proti obsadeniu Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Prekladal z anglickej, nemeckej a francúzskej literatúry.

Herbert, Zbigniew

Herbert, Zbigniew (Bolesław Ryszard), pseudonymy Patryk, Bolesław Hertyński, Stefan Martha, 29. 10. 1924 Ľvov, Ukrajina – 28. 7. 1998 Varšava — poľský spisovateľ, jeden z popredných predstaviteľov literárnej skupiny Generácia 56. Rozsiahle humanitné vzdelanie si dopĺňal cestami do zahraničia, kde prednášal o poľskej kultúre, 1986 – 91 žil vo Francúzsku. V dielach vychádzal z kultúrnej tradície minulosti, kládol dôraz na otázky poznania a morálne aspekty. Autor básnických zbierok Struna svetla (Struna światła, 1956), Hermes, pes a hviezda (Hermes, pies i gwiazda, 1957), Štúdia predmetu (Studium przedmiotu, 1961), Nápis (Napis, 1969), Pán Cogito (Pan Cogito, 1974), Hlásenie z obkľúčeného mesta a iné básne (Raport z oblężonego miasta i inne wiersze, 1983), Elégia na odchod (tal. Elegia per l’addio della penna dell’inchiostro della lampada, 1989; poľ. Elegia na odejście, 1990), Rovigo (1992), a Epilóg búrky (Epilog burzy, 1998), pre ktoré je charakteristická jasnosť, zrozumiteľnosť a klasická usporiadanosť, preto ich časť kritiky zaraďuje k neoklasicizmu. Jeho tvorba má intelektuálny, kultúrny charakter, citlivo no umiernene reaguje na morálne konflikty epochy historických a civilizačných zmien, využíva poetiku veľkej metafory, vychádzajúcej zo symboliky mýtov, umeleckých diel, prírodných javov či historických postáv. Spája úctu k európskym tradíciám s modernými výrazovými prostriedkami, filozofické úvahy s jednoduchým poetickým jazykom, etické a existenciálne otázky so zmyslom pre humor a iróniu. Autor divadelných hier Jaskyňa filozofov (Jaskinia filozofów, vydaná časopisecky 1956, uvedená 1961, vydaná knižne cudzojazyčne 1964, poľsky 1970 v zbierke Drámy, Dramaty; sfilmovaná 1996, réžia Stefan Chazbijewicz), Druhá izba (Drugi pokój, uvedená 1958, vydaná 1970 v zbierke Drámy; sfilmovaná napr. 1970, réžia Roman Załuski), Rekonštrukcia básnika (Rekonstrukcja poety, vydaná časopisecky 1960, uvedená 1961, vydaná knižne 1970 v zbierke Drámy), Lalek (vydaná časopisecky 1961, uvedená 1963, vydaná knižne 1970 v zbierke Drámy; sfilmovaná 1999, réžia Zbigniew Zapasiewicz), Uzavreté mestečko (Miasteczko zamknięte, uvedená 1964; sfilmovaná 1963, réžia Tadeusz Byrski), esejistickej trilógie o antickej histórii a kultúre Barbar v záhrade (Barbarzyńca w ogrodzie, 1962; slov. 2005), Zátišie s uzdou (angl. Still Life with a Bridle, 1991; poľ. Martwa natura z wędzidłem, 1993) a Labyrint pri mori (Labirynt nad morzem, 2000), rozhlasových hier Maja (uvedená 1966), Listy od našich čitateľov (Listy naszych czytelników, vydaná časopisecky 1972, uvedená 2010), List (uvedená 1973) a zbierky esejí Kráľ mravcov. Súkromná mytológia (angl. The king of the ants. Mythological essays, 1999; poľ. Król mrówek. Prywatna mitologia, 2001). V slovenčine vyšli výbery z jeho básní Hermes, pes a hviezda (1966), Čierna ruža (1999) a Fortinbrasov žalospev. Vybrané básne (2009) Prekladal z anglickej (J. Conrad) a nemeckej (M. Frisch) literatúry. Nositeľ viacerých ocenení, napr. Ceny Kościelských (1963), Rakúskej štátnej ceny za európsku literatúru (1965) a Ceny Jeruzalema za slobodu jednotlivca v spoločnosti (1991).

Herling-Grudziński, Gustaw

Herling-Grudziński [cherlink -džiň-], Gustaw, 20. 5. 1919 Kielce – 4. 7. 2000 Neapol, Taliansko — poľský spisovateľ. R. 1937 – 39 študoval polonistiku na univerzite vo Varšave, počas 2. svetovej vojny pôsobil v antifašistickom hnutí, 1940 uväznený v Grodne (dnes Hrodna, Bielorusko), dva roky strávil vo väzniciach a v gulagu Jercevo pri Archangeľsku. R. 1942 vstúpil do poľskej zahraničnej armády generála W. Andersa, bojoval na Strednom východe a v Taliansku (Monte Cassino). Po vojne zostal v emigrácii, spolupracoval s časopisom Kultura (v Ríme a Paríži), od 1948 s poľskými emigračnými kruhmi v Londýne, 1952 sa stal redaktorom poľského vysielania Rádia Slobodná Európa v Mníchove.

Jeho najvýznamnejším dielom sú prózy spomienkového charakteru Iný svet (A World Apart, 1951; poľ. 1953 pod názvom Inny świat) o človeku, ktorý úsilím o vnútornú slobodu prekonáva neľudské podmienky gulagov. Autor literárnych čŕt Živí a mŕtvi (Żywi i umarli, 1945), Upíri revolúcie (Upiory rewolucji, 1969) a Ukončenie mlčania (Wyjście z milczenia, 1993), cestopisu Cesta do Barmy (Podróż do Burmy, časopisecky 1952 – 53, knižne 1983), literárnohistorických článkov Gorkij a Pasternak (Da Gorki a Pasternak, 1958), zbierok poviedok Oltárne krídla (Skrzydła ołtarza, 1960), Druhý príchod a iné poviedky a črty (Drugie przyjście oraz inne opowiadania i szkice, 1963), výberov poviedok Neochvejné knieža a iné poviedky (Książę niezłomny i inne opowiadania, 1981) a Veža a iné poviedky (Wieża i inne opowiadania, 1988), dokumentárnych zápiskov a denníkov Denník písaný v noci (Dziennik pisany nocą, 7 zväzkov, 1973, 1980, 1984, 1989, 1993, 1998, 2000), zbierky esejí Hodina tieňov (Godzina cieni, 1991). V zbierkach poviedok Don Ildebrando: poviedky (Don Ildebrando: opowiadania, 1997), Horúci dych púšte (Gorący oddech pustyni, 1997), Biela noc lásky (Biała noc miłości, 1999; slov. 2001) a Umieračik pre zvonára (Podzwonne dla dzwonnika, 2000) spojil osobné spomienky s víziou univerzálneho humanizmu a jednotnej európskej kultúry. Nositeľ viacerých ocenení, napr. Ceny Kościelských (1966).

Hierowski, Zdzisław

Hierowski [chie-], Zdzisław, pseudonymy Bakałarz, J.P. Plewiarz, Tadeusz Boronowski, Zastępca, Zetha, 7. 7. 1911 Stubienko – 14. 12. 1967 Katovice — poľský literárny kritik a historik, prekladateľ a publicista. Spoluzakladateľ a vedúci pracovník Sliezskeho inštitútu v Katoviciach, zaslúžil sa o rozvoj literárneho a kultúrneho života v Sliezsku, popularizoval českú a slovenskú literatúru v Poľsku (preložil diela L. Aškenazyho, E. Bassa, K. J. Beneša, K. Čapka, J. Drdu, A. Hoffmeistra, P. Jilemnického, A. Jiráska, P. Karvaša, V. K. Klicperu, M. V. Kratochvíla, Š. Králika, A. Lustiga, J. Mareka, J. Muchu, I. Olbrachta, K. Poláčka, K. Světlej, D. Tatarku, J. Váha, E. Valentu a V. Vančuru).

Autor populárno-vedeckých prác Kultúrna prestavba obnoveného Sliezska (Odbudowa kulturalna odzyskanego Śląska, 1946), 25 rokov literatúry v Sliezsku: 1920 – 1945 (25 lat literatury na Śląsku: 1920 1945, 1947), Česká poézia po r. 1918 (Poezja czeska po r. 1918, 1947), Jazyk a literatúra v Sliezsku (Język i piśmiennictwo na Śląsku, 1948), O diele Jana Wiktora (O twórczości Jana Wiktora, 1952), Jozef Lompa. Jeho činnosť a zásluhy za Sliezsko (Józef Lompa. Jego działalność i zasługi dla Śląska, 1957), Štyri skice: Jan Wiktor, Jan Brzoza, Gustaw Morcinek, Pola Gojawiczyńská (Cztery szkice: Jan Wiktor, Jan Brzoza, Gustaw Morcinek, Pola Gojawiczyńska, 1957), Česká a slovenská dramatika na poľských scénach v rokoch 1945 – 1964 (Dramaturgia czeska i słowacka na scenach polskich w latach 1945 – 1964, 1965), Česká a slovenská literatúra v ľudovom Poľsku: 1945 – 1964 (Literatura czeska i słowacka w Polsce Ludowej: 1945 – 1964, 1966), Literárny život v Sliezsku v rokoch 1922 – 1939 (Życie literackie na Śląsku w latach 1922 – 1939, 1969), Kritické skice (Szkice krytyczne, 1975).

Hłasko, Marek

Hłasko [chuas-], Marek, 14. 1. 1934 Varšava – 14. 6. 1969 Wiesbaden, Nemecko, pochovaný vo Varšave — poľský prozaik, predstaviteľ tzv. čiernej literatúry. R. 1958 odišiel na študijnú cestu do západnej Európy, z ktorej sa nevrátil, žil vo Francúzsku, Švajčiarsku, v Taliansku, Izraeli, NSR a v USA. Do poľskej literatúry 50. rokov 20. stor. vniesol rebelantstvo a skepsu i spontánny protest proti pokrytectvu a politickému dogmatizmu. Pri konfrontácii ideálov dospel k brutálnym obrazom dezilúzie, jeho hrdinovia sú väčšinou ľudia na okraji spoločnosti búriaci sa proti celému svetu. Autor zbierok poviedok Prvý krok v mrakoch (Pierwszy krok w chmurach, 1956), Ďalší do raja (Następny do raju, časopisecky 1957 pod názvom Hlupáci veria v ráno, Głupcy wierzą w poranek, knižne 1958 s románom Cintoríny), Poviedky (Opowiadania, 1963), poviedok Ôsmy deň týždňa (Ósmy dzień tygodnia, časopisecky 1956, knižne cudzojazyčne 1958, poľsky 1980; sfilmovaná napr. 1958, réžia Aleksander Ford), Všetci sa odvrátili (Wszyscy byli odwróceni, 1964 s románom Špinavé činy), Porozprávam vám o Ester (Opowiem wam o Esther, 1966 s románom Obrátený v Jaffe), románov Cintoríny (Cmentarze, 1958 so zbierkou poviedok Ďalší do raja), Špinavé činy (Brudne czyny, 1964 s poviedkou Všetci sa odvrátili), Druhé zabitie psa (Drugie zabicie psa, časopisecky 1965, knižne cudzojazyčne 1969, poľsky 1981; sfilmovaný 1996, réžia Tomasz Wiszniewski), Obrátený v Jaffe (Nawrócony w Jaffie, 1966 s poviedkou Porozprávam vám o Ester), Sova, pekárova dcéra (Sowa, córka piekarza, 1968), Páľte ryžu každý deň (Palcie ryż każdego dnia, časopisecky 1981 – 82, knižne 1983), Marymoncká sonáta (Sonata marymoncka, 1982; sfilmovaný 1988, réžia Jerzy Ridan), Vlk (Wilk, 2015) i autobiografického rozprávania Pekní dvadsaťroční (Piękni dwudziestoletni, 1966; sfilmované 1994, réžia Andrzej Czerny).

Hnezdnianske kázne

Hnezdnianske kázne, Kazania gnieźnieńskie — rukopisná pamiatka poľskej prózy zo začiatku 15. stor. obsahujúca 95 latinských a 10 poľských kázní s rozličnými biblickými námetmi (Božie narodenie, zázračné uzdravenia, udalosti v Ríme, legenda o Jakubovi a i.). Text, ktorý vznikol v krakovskej diecéze a bol objavený v kapitulskej knižnici v Hnezdne (poľ. Gniezno; odtiaľ názov), je vzácnym historickým dokumentom o poľskom jazyku. Hnezdnianske kázne knižne prvýkrát vyšli 1857 v práci Pamiatka dávnej poľštiny (Zabytek dawnej mowy polskiej), vedecké spracovanie vydal 1896 v Krakove Władysław Nehring (*1830, †1909).

Iwaniuk, Wacław

Iwaniuk [-ňuk], Wacław, 17. 12. 1912 Stare Chojno, Lublinské vojvodstvo – 4. 1. 2001 Toronto — poľský emigrantský básnik, esejista a literárny kritik. Počas 2. svetovej vojny bol dobrovoľníkom poľskej armády vo Francúzsku, z väzenia v Španielsku ušiel do Anglicka a ako člen 1. poľskej obrnenej divízie sa zúčastnil bojov v Európe. Od 1946 študoval na Cambridgeskej univerzite, od 1948 žil v Kanade. Spolupracoval s emigrantskými časopismi Gwiazda Polarna (Polárka), Kultura, Wiadomości (Správy), Związkowiec (Odborár) a i., člen Kanadského PEN Clubu. V básnickej tvorbe publikovanej v Londýne, Paríži a Toronte vyjadroval protest proti sovietskemu režimu a komunistickej totalite. Autor poém Plnosť júna (Pełnia czerwca, 1936), Dni biele a dni červené. Poetický denník (Dni białe i dni czerwone. Dziennik poetycki, 1947), Horkosti noci (Gorycze nocy, časopisecky 1951), Pieseň piesní (Pieśń na pieśniami, 1953), básnických zbierok Mlčanie. Básne 1949 – 1959 (Milczenia. Wiersze 1949 – 1959, 1959), Temný čas (Ciemny czas, 1968), Zrkadlo (Lustro, 1971), Nemesis kráča pustými cestami (Nemezis idzie pustymi drogami, 1978), Večery na Ontárijskom jazere. Z môjho kanadského denníka (Evenings on Lake Ontario. From my Canadian diary, 1981), Nočné rozhovory (Nocne rozmowy, 1987), Moje šialenstvo (Moje obłąkanie, 1991), Moje strany sveta (Moje strony świata, 1994) a V záhrade môjho otca. Básne z rokov 1993 – 1996 (W ogrodzie mego ojca. Wiersze z lat 1993 – 1996, 1998), zbierky poviedok a esejí Cesta do Európy (Podróż do Europy, 1982), spomienok Posledný romantik. Spomienka na Józefa Łobodowského (Ostatni romantyk. Wspomnienie o Józefie Łobodowskim, 1998), Miranda (2001) a i. Prekladal diela amerických básnikov. Nositeľ viacerých ocenení, napr. Ceny Kościelských (1971).

Jachimowicz, Marian

Jachimowicz [-vič], Marian, 12. 5. 1906 Schodnica, dnes Schidnycia, Ľvovský obvod, Ukrajina – 12. 11. 1999 Wałbrzych — poľský básnik. Debutoval 1946 básňou Neviem (Nie wiem) v časopise Odrodzenie (Obroda) a 1957 básnickou zbierkou Nevyhnutná cestička (Ścieżka konieczna). Hlásil sa ku Krakovskej avantgarde, najmä k tvorbe J. Przybośa. V básnických zbierkach Chcem sa zblížiť (Chcę zbliżyć, 1959), V čase chladu (W czas chłodu, 1960), Na dne vzduchu (Na dnie powietrza, 1963), Nad videným (Ponad widzianym, 1967), Háje tanca (Gaje tańczą, 1969), Železné studne (Żelazne studnie, 1972), Dom piatich sĺnc (Dom pięciu słońc, 1974), Biely cyprus. Dojmy z cesty po Grécku (Biały cyprys. Impresje z podróży po Grecji, 1980), Holubia rovnobežka (Równoleżnik gołębia, 1980) pranieroval politické deformácie, v básnických zbierkach V jase existencie (W blasku istnienia, 1994) a Po stopách zmyslu (Śladami sensu, 1995) sa prihlásil k demokratickým zmenám. R. 1996 vyšiel výber z jeho poézie pod názvom Lastovičky zajtrajška (Jaskółki jutra). Autor memoárov Môj Paríž na Dunaji alebo Rozhovory s tichom (Mój Paryż nad Dunajem czyli Rozmowy z milczeniem, 1991) a básnických zbierok Balvanom z Carrary (Głazom z Carrary, 1995) a Tak vtákom ako i anjelom (Jak ptakom i aniołom, 2006). Slovenský výber z Jachimowiczových básní pod názvom Keď hynú lesy (1971) pripravil P. Horov. Prekladal z maďarskej literatúry (L. Kassák, S. Petőfi).

Janta-Połczyński, Aleksander

Janta-Połczyński [poučiň-], Aleksander (Stanisław), pseudonymy Hipolit Zatwardziały, Jacek Lis, Jacek Miły, Stanisław Bończa, Wojciech Budzik, 11. 12. 1908 Poznaň – 19. 8. 1974 New York, pochovaný vo Varšave — poľský spisovateľ, publicista a prekladateľ. R. 1929 – 31 študoval v Paríži, ako reportér cestoval po Európe a zámorí, spolupracoval s periodikami Wiadomości Literackie (Literárne správy), Gazeta Polska (Poľské noviny), Kurier Warszawski (Varšavský kuriér), Dziennik Poznański (Poznaňský denník) a i., člen Poľského PEN Clubu. R. 1938 – 39 impresário hindského tanečníka R. Gopala. Počas 2. svetovej vojny bol vojnovým spravodajcom v Paríži, 1941 padol do nemeckého zajatia, 1942 sa mu podarilo utiecť (pamäti Klamal som, aby som žil. Spomienky na rok v zajatí, Kłamałem, aby żyć. Pamiętnik roku niewoli, 1945), 1942 – 44 sa zúčastnil francúzskeho hnutia odporu, 1944 – 45 bojoval v Belgicku a Holandsku, po vojne sa usadil v USA, od 1949 žil v Buffale, 1954 sa presťahoval do New Yorku, kde viedol antikvariát a bol literárne činný. Pozornosť vzbudil najmä reportážami zo ZSSR (Do ZSSR, W głąb ZSRR, časopisecky 1932 pod názvom Krížom-krážom po ZSSR, Wzdłuż i wszerz przez ZSRR, knižne 1933; Dívam sa na Moskvu, Patrzę na Moskwę, 1933), z Japonska (Made in Japan, časopisecky 1934, knižne 1935), z USA (Objavenie Ameriky, Odkrycie Ameryki, 1936; Hlavné mesto striebornej mágie, Stolica srebrnej magii, 1936, o ceste do Hollywoodu), z Ázie (Zem je okrúhla, Ziemia jest okrągła, 1936; Na samom konci Ázie, Na kresach Azji, 1939; Indické spomienky, Pamiętnik indyjski, 1970), z Poľska (Vraciam sa z Poľska 1948, Wracam z Polski 1948, 1949) i z Latinskej Ameriky (Kniha ciest, dobrodružstiev a pripomienok, Księga podróży, przygód i przypomnień, 1967), v ktorých sa prejavil ako vynikajúci pozorovateľ spoločensko-politických pomerov a výborný rozprávač. V elegických poémach Žalmy (Psalmy, 1943) a Bájka o tieni (Bajka o cieniu, 1954) a básnických zbierkach Stena mlčania (Ściana milczenia, 1944), Vidina viery (Widzenie wiary, 1946), Výstraha pre vnukov (Przestroga dla wnuków, 1971) a Na dno jestvovania (Po samo dno istnienia, 1972) sa vyrovnával s depresívnymi náladami exulanta. Autor politickej poézie Náhodné spisy (Pisma przygodne, 3 zväzky, 1950 – 52), spomienkových próz Nespokojný duch (Duch niespokojny, 1957), Nové objavenie Ameriky (Nowe odkrycie Ameryki, 1973) a biografických skíc a esejí Príjemne známi (Przyjemnie zapoznać, 1972). Prekladal z japonskej (S. Ihara: Dve novoročné poviedky, Dwa opowiadania noworoczne, 1939; antológia Hodina divokej kačky, Godzina dzikiej kaczki, 1966) a americkej (antológia Robert Frost a iní americkí básnici, Robert Frost i inni amerykańscy poeci, 1970) literatúry.

Jasieński, Bruno

Jasieński [-šeň-], Bruno, vlastným menom Wiktor Bruno Zysman, pseudonymy Chevalier de Faux Pas, de Magog, la von Tamten, poète inconnu, 17. 7. 1901 Klimontów, Svätokrížske vojvodstvo – 17. 9. 1938 popravisko Kommunarka pri obci Butovo, dnes súčasť Moskvy — poľský spisovateľ. Pochádzal z rodiny so židovskými koreňmi (otec konvertoval na protestantizmus), matka bola poľská šľachtičná. Počas 1. svetovej vojny žili v Rusku. Od 1918 študoval polonistiku, právo a filozofiu na univerzite v Krakove, kde 1919 založil futuristickú skupinu Pod Katarynką. R. 1925 – 29 korešpondent poľského denníka Wiek Nowy (Nové storočie) v Paríži, spolupracoval s novinami L’Humanité, za činnosť vo Francúzskej komunistickej strane vypovedaný z Francúzska, od 1929 žil v ZSSR, 1937 uväznený a po politickom procese popravený zastrelením, 1956 rehabilitovaný.

Predstaviteľ poľského futurizmu, s A. Sternom spolutvorca futuristických manifestov Manifest poľskému národu za okamžitú futurizáciu života (Do narodu polskiego. Manifest w sprawie natychmiastowej futuryzacji życia, 1921), Manifest futuristickej poézie (Manifest w sprawie poezji futurystycznej, 1921) a časopisu Nôž v bruchu (Nuż w bżuhu, 1921) vydaného vo forme plagátu. Spolupracoval s avantgardnými časopismi Zwrotnica (Výhybka) a Almanach Nowej Sztuki (Almanach nového umenia), od 1923 aj s ľavicovými časopismi Trybuna Robotnicza (Robotnícka tribúna) a Nowa Kultura (Nová kultúra). V prvej básnickej zbierke Topánka v gombíkovej dierke (But w butonierce, 1921) ovplyvnenej ruským egofuturizmom (Igor Severianin, *1887, †1941) vyjadril obdiv k modernej technike, odmietol literárne tradície a experimentoval s veršom (fonetický pravopis, uvoľňovanie logických väzieb verša). V neskorších dielach, napr. v poéme Pieseň o hlade (Pieśń o głodźe, 1922) ovplyvnenej V. V. Majakovským, využil zvukovú podobu slova a úderný rytmus, v poéme o vodcovi sedliackeho povstania 1846 Spev o Jakubovi Szelovi (Słowo o Jakubie Szeli, 1926; sfilmovaná napr. 1958, réžia Lidia Zamkowová, Zamkow) marxisticky analyzoval udalosti vzbury, pričom zlúčil prvky ľudovej obraznosti s futuristickými zvukovými inováciami. Vo fantastickom alegorickom románe Pálim Paríž (rus. Ja žgu Paríž, 1928; poľ. Palę Paryż, 1929) prostredníctvom prvkov antiutópie a schematizácie podal obraz zániku kapitalizmu symbolizovaného Parížom. Autor politickej grotesky Ples manekýnov (rus. Bal manekenov, vydaná 1931, uvedená 1933; poľ. Bal manekinów, 1957; sfilmovaná napr. 1961, réžia Zygmunt Hübner), budovateľského románu Človek mení kožu (rus. Čelovek meňajet kožu, 2 časti, časopisecky 1932 – 33, knižne 1932 – 34; poľ. Człowiek zmienia skórę, 1934; slov. 1958), poviedky Udatnosť (rus. Mužestvo, 1935; poľ. Męstwo vo výbere Nohy Izoldy Morganovej a ďalšie diela, Nogi Izoldy Morgan i inne utwory, 1966) a nedokončeného románu s politickou špionážnou zápletkou Spiknutie ľahostajných (rus. Zagovor ravnodušnych, napísaný 1937, vydaný časopisecky 1956, knižne 1957; poľ. Zmowa obojętnych, časopisecky 1956, knižne 1962). Prekladal z ruskej literatúry (I. G. Erenburg).

Jastrun, Mieczysław

Jastrun, Mieczysław, vlastným menom Mojsze Agatstein, pseudonymy Jan Klonowicz, Kandyd, Wiesław Karczewski, 29. 10. 1903 Korolówka, dnes Korolivka, Ternopiľská oblasť, Ukrajina – 22. 2. 1983 Varšava — poľský spisovateľ a prekladateľ. R. 1923 – 28 študoval polonistiku, germanistiku a filozofiu na Jagelovskej univerzite v Krakove, od 1930 člen Poľského PEN Clubu. Publikoval v časopisoch Skamander (1925 – 28 a 1935 – 37), Wiadomości Literackie (LIterárne správy, 1925 – 30), Ateneum (1938 – 39) a i. R. 1941 sa počas okupácie Varšavy zapojil do ilegálneho hnutia (básnická zbierka Strážená hodina, Godzina strzeżona, 1944), 1945 – 49 redaktor týždenníka Kuźnica (Železiarne) v Lodži, v ktorom podporoval princípy socialistickej literatúry, 1949 sa usadil vo Varšave.

Básnik intelektuálneho a reflexívneho zamerania ovplyvnený francúzskym symbolizmom najmä v zbierkach Stretnutie v čase (Spotkanie w czasie, 1929) a Prúd a mlčanie (Strumień i milczenie, 1937). V básnických zbierkach Pobyt v Alpách a iné básne (Sezon w Alpach i inne wiersze, 1948), Poézia a pravda (Poezja i prawda, 1955), Genezis (Genezy, 1959), Väčšie ako život (Większe od życia, 1960), Intonácia (Intonacje, 1962) a Ostrov (Wyspa, 1973) sa zamýšľal nad súčasnou civilizáciou, úlohou poézie a zodpovednosťou človeka za históriu. Autor životopisných románov Mickiewicz (1949; slov. 1951), Stretnutie so Salome (Spotkanie z Salomeą, 1951) o J. Słowackom a Básnik a dvoran. Reč o Janovi Kochanowskom (Poeta i dworzanin. Rzecz o Janie Kochanowskim, 1954), memoárov Denníky a spomienky (Dzienniki i wspomnienia, 1955), Pás svetla (Smuga światła, 1984), kníh esejí Obrazy. Literárne skice (Wizerunki. Szkice literackie, 1956), Medzi slovom a mlčaním (Między słowem a milczeniem, 1960), Stredozemnomorský mýtus (Mit śródziemnomorski, 1962), Poézia a skutočnosť (Poezja i rzeczywistość, 1965), Sloboda voľby (Wolność wyboru, 1969), Boj o slovo (Walka o słowo, 1973), autobiografického románu Krásna choroba (Piękna choroba, 1961), skíc o C. K. Norwidovi Hviezdny diamant (Gwiaździsty diament, 1971), cestopisných čŕt Cesta do Grécka (Podróż do Grecji, 1978) a i. V slovenčine vyšiel výber z jeho poézie pod názvom Mĺkve monológy (1964). Prekladal z francúzskej (G. Apollinaire, L. Aragon, Ch. P. Baudelaire, P. Éluard, P. J. Jouve, S. Mallarmé, A. Rimbaud, Saint-John Perse), nemeckej (G. Benn, F. Dürrenmatt, J. W. Goethe, F. Hölderlin, T. Mann, R. M. Rilke), ruskej (B. Pasternak, A. S. Puškin) a španielskej (F. García Lorca) literatúry.

Kadłubek, Wincenty

Kadłubek [-vu-], Wincenty, aj majster Wincenty, okolo 1150 Karwów alebo Kargów (pri Opatówe) – 8. 3. 1223 Jędrzejów — poľský kronikár. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, 1167 – 85 študoval v Paríži alebo v Bologni, bol kaplánom a notárom kráľa Kazimíra II. Spravodlivého, 1208 – 18 krakovský biskup, 1218 vstúpil do cisterciánskeho kláštora v Jędrzejówe. Autor latinskej kroniky Chronica Polonorum (knižne prvý raz 1612), ktorá obsahuje výpožičky z diel antických autorov, príbehy o bojoch Poliakov proti pohanom, Pomoranom, Jatvingom a o výpravách do Pruska, ako aj cyklus povestí o legendárnom kniežati Krakovi, jeho dcére Wande a drakovi na Waweli; vyznačuje sa kvetnatým alegorickým štýlom. R. 1764 blahorečený.

Karpowicz, Tymoteusz

Karpowicz [-vič], Tymoteusz, 15. 12. 1921 Zielona, dnes Žalioji, Litva – 26. 6. 2005 Oak Park, Illinois, pochovaný vo Vroclave — poľský básnik a dramatik. R. 1945 – 49 pôsobil ako rozhlasový redaktor v Štetíne, 1949 – 54 študoval polonistiku vo Vroclave, pôsobil ako redaktor časopisov Nowe sygnaly, Odra a Poezja, 1973 získal štipendium na univerzite v USA, od 1978 profesor na Illinoiskej univerzite v Chicagu. Predstaviteľ lingvistickej poézie, v básnickej tvorbe nadviazal na princípy Krakovskej avantgardy, najmä na tvorbu J. Przybośa, experimentoval s mnohovýznamovosťou slov a obrazov. R. 1948 uverejnil zbierku próz Pomoranské legendy (Legendy pomorskie) a básnickú zbierku Živé dimenzie (Żywe wymiary). V básnických zbierkach Kamenná hudba (Kamienna muzyka, 1958) a Znaky rovnosti (Znaki równania, 1960) zobrazil relatívny svet ľudského myslenia a existencie, čo v básnickej zbierke V mene významu (W imię znaczenia, 1962) premietol do obrazného sveta prírodných a vecných reálií; slov. všetky tri zbierky spolu s básnickou zbierkou Ťažký les (Trudny las, 1964) vyšli 1969 v rovnomennom výbere v preklade Vlastimila Kovalčíka.

Autor básnických zbierok Riešenie priestoru. Polymorfná poéma (Rozwiązywanie przestrzeni: poemat polimorficzny, 1989), Zalesnené vrstvy (Słoje zadrzewne, 1999), skice Malé tiene veľkých černokňažníkov. Zaregistrované v pásme čísel od 797 do 7777 (Małe cienie wielkich czarnoksiężników. Zarejestrowane w paśmie cyfr od 797 do 7777, posmrtne 2007), divadelných hier Zelené rukavice (Zielone rękawice, 1960), Čudný pasažier (Dziwny pasażer, 1964) a literárnovedeckej práce Nemožná poézia. Modely leśmianovskej obrazotvornosti (Poezja niemożliwa. Modele Leśmianowskiej wyobraźni, 1975). Prekladal anglickú, francúzsku, nemeckú a slovenskú poéziu a divadelné hry z nemčiny.

Kasprowicz, Jan

Kasprowicz [-vič], Jan, pseudonymy Franciszek Szyba, Goplanicz, Omikron, Piotr Huta, 12. 12. 1860 Szymborze (neďaleko mesta Inowrocław) – 1. 8. 1926 Zakopané — poľský básnik. R. 1884 študoval filozofiu a literárnu históriu na univerzite v Lipsku, 1884 – 87 vo Vroclave, za činnosť v socialistickom hnutí bol dvakrát uväznený, od 1888 žil v Ľvove, pracoval v redakcii denníkov Kurier Polski a Słowo Polskie, 1904 získal na ľvovskej univerzite doktorát, od 1909 profesor literárnej komparatistiky, od 1923 žil v Zakopanom (jeho sídlo nazývané Willa Harenda sa nachádza na okraji Zakopaného neďaleko dediny Poronin, dnes múzeum).

Jeden z najvýznamnejších poľských básnikov, predstaviteľ Mladého Poľska. Jeho poézia vznikala ako výsledok bolestivých životných skúseností súvisiacich s chudobou a osamelosťou. Viedol dialóg s Bohom, časté sú motívy krížovej cesty a Golgoty i boja dobra a zla. Priekopník uplatňovania voľného verša v poľskej poézii. Raná Kasprowiczova tvorba, napr. poéma Giordano Bruno (časopisecky 1886) básnická dráma Aryman a Oromaz (Aryman i Oromaz, časopisecky 1887), ktorá bola ovplyvnená poéziou P. B. Shelleyho a filozofiou A. Schopenhauera, ako aj jeho tendenčná sociálna poézia (ako jediný v Európe sa pokúsil vytvoriť naturalistickú poéziu), napr. cyklus sonetov Z väzenia (Z więzienia) a cyklus poém s biblickou tematikou Z biblických motívov (Z motywów biblijnych), bola vydaná v básnickej zbierke Poézia (Poezje, 1889). Podobného zamerania sú aj lyrickoepická poéma Kristus (Chrystus, 1890), cyklus veršov s dedinskou tematikou Zo sedliakovej role: príbehy vo veršoch (Z chłopskiego zagonu: opowiadania wierszem, 1891), dráma Svet sa končí! Dráma zo života veľkopoľského ľudu v piatich scénach (Świat się kończy! Dramat z życia ludu wielkopolskiego w pieçiu odsłonach, vydaná 1891, uvedená 1904) a básnická zbierka Anima Lacrimans a iné nové básne (Anima Lachrymans i inne nowe poezje, 1894).

V poéme Láska (Miłość, 1895), v básnickej zbierke Krík divej ruže (Krzak dzikiej róży, 1898) a v dramatickej poéme Napierskeho vzbura (Bunt Napierskiego, 1899), ktoré vznikli v jeho najplodnejšom, modernistickom období (1893 – 1908), vyjadril v metafyzickej rovine symbolizmu konflikt dobra a zla. Najvýznamnejšie zbierky hymnov Salve Regina (časopisecky 1901, knižne 1902) a Hynúcemu svetu (Ginącemu światu, 1902), neskôr známe ako Hymny (1921), a dramatická poéma Hostina Herodiady (Uczta Herodyady, 1905) obsahujú prvky polemiky v zmysle hľadania pravdy a duchovnej rovnováhy a naznačujú Kasprowiczovo približovanie sa ku katolicizmu.

V poslednom tvorivom období (po 1908) v básnických zbierkach Balada o slnečnici a iné nové básne (Ballada o słoneczniku i inne nowe poezye, 1908), Okamihy (Chwile, 1911), Kniha chudobných (Księga ubogich, 1916) a Môj svet (Mój świat, 1926) a v tragikomickom mystériu Tlstý a samopašný Marchołt (Marchołt gruby a sprośny, 1920, uvedené 1931) prevažujú štylizovaná ľudovosť a jednoduchosť (zobrazenie prírody a prostých ľudí, prvky františkánskej pokory a lásky).

V slovenčine vyšli jeho básne v antológii U poľských básnikov (1936) a vo výbere pod názvom Hymny (1949), obidve v preklade A. Žarnova.

Prekladal z anglickej (W. Shakespeare, G. G. Byron, P. B. Shelley, J. Keats, W. B. Yeats, O. Wilde a i.), francúzskej (A. Bertrand, A. Rimbaud), gréckej (Aischylos, Euripidés), holandskej (Herman Heijermans, *1864, †1924), nemeckej (J. W. Goethe, F. Schiller, H. von Hofmannsthal), nórskej (H. Ibsen) a talianskej (G. D’Annunzio) literatúry.

Kawalec, Julian

Kawalec, Julian, 11. 10. 1916 Wrzawy, Podkarpatské vojvodstvo – 30. 9. 2014 Krakov — poľský spisovateľ. R. 1935 začal študovať polonistiku na Jagelovskej univerzite v Krakove (ukončil 1945), pôsobil v hnutí roľníckej mládeže, od 1945 žil v Krakove, 1946 – 50 novinár v krakovských denníkoch, 1950 – 56 pracoval v rozhlase, 1956 – 66 v redakcii týždenníka Wieści (Správy), 1967 – 76 v redakcii novín Chłopskie Drogi (Roľnícke cesty), od 1969 člen Poľského PEN klubu, 1986 – 89 člen Národnej rady pre kultúru (Narodowa Rada Kultury).

Jeden z hlavných predstaviteľov dedinskej literatúry. Písal poviedky a romány s tematikou psychologických konfliktov poľskej povojnovej dediny a adaptácie človeka z dediny na mestské prostredie. Na zachytenie vnútorného sveta postáv využil vnútorný monológ a časovú inverziu.

Autor zbierok poviedok Cesty medzi ulicami (Ścieżki wśród ulic, 1957), Jazvy (Blizny, 1960), Zvalený brest (Zwalony wiąz, 1962), Čierne svetlo (Czarne światło, 1965; 1966 pod názvom Svadobný pochod, Marsz weselny, rozšírená o dve poviedky), Veľká slávnosť (Wielki festyn, 1974), Prvý bieloruký (Pierwszy białoręki, 1979), Nebude času na strach (Nie będzie czasu na strach, 1980), Gitara z divokej čerešne (Gitara z rajskiej czereśni, 1990), Meniny (Imieniny, 1996), románov Podvojný život (Ziemi przypisany, 1962; slov. 1965; sfilmovaný 1963, réžia Jerzy Markuszewski), Na slnku (W słońcu, 1963; sfilmovaný 1976, réžia August Kowalczyk), Stratený (Zagubiony, časopisecky 1963 – 64), Tancujúci jastrab (Tańczący jastrząb, 1964; sfilmovaný 1977, réžia Grzegorz Królikiewicz), Hľadám domov (Szukam domu, 1968), Výzva (Wezwanie, 1968; slov. 1975; sfilmovaný 1971, réžia Wojciech Solarz), Šedá aureola (Szara aureola, 1973; sfilmovaný 1976, réžia Tadeusz Kijański), Preplávaš rieku... (Przepłyniesz rzekę, 1973; slov. 1976; sfilmovaný 1977, réžia Tadeusz Kijański), Bodliak (Oset, 1977), Ukradnúť brata (Ukraść brata, 1982), V húštine brán (W gąszczu bram, 1989), Harfa Gorcov (Harfa Gorców, 1999), knihy skíc a reportáží Chvála rúk (Pochwała rąk, 1969) a básnických zbierok Krásny smútok (Kochany smutek, 1992), Tie moje dni (Te dni moje, 1995) a i.

Jeho diela boli preložené do viacerých jazykov. Nositeľ viacerých ocenení.

klechdy

klechdy — poľské ľudové bájky, povesti, legendy a historky vychádzajúce z obradov, zo zvykov a spoločenských udalostí určitého regiónu. Do literatúry ich vniesol poľský historik folklóru Kazimierz Władysław Wóycicki (*1807, †1879) zbierkou Klechdy, staré podania a povesti poľského ľudu a Ruska (Klechdy, Starożytne podania i powieści ludu polskiego i Rusi, 1837). Označenie klechda použil S. Żeromski v názve románu Verná rieka. Povesť (Wierna rzeka. Klechda, 1912) a B. Leśmian v názve zbierky básní Sezamové povesti (Klechdy sezamowe, 1913).

Kleiner, Juliusz

Kleiner, Juliusz, 24. 4. 1886 Lemberg, dnes Ľvov, Ukrajina – 23. 3. 1957 Krakov — poľský literárny historik a teoretik. Od 1916 profesor histórie poľskej literatúry vo Varšave, 1920 – 41 vo Ľvove, od 1944 v Ľubľane a od 1947 v Krakove. Autor rozsiahlych monografií o významných predstaviteľoch poľského romantizmu – Z. Krasińskom (Zygmunt Krasiński. História myslenia, Zygmunt Krasiński. Dzieje myśli, 2 zv., 1912), J. Słowackom (Juliusz Słowacki. História tvorivosti, Juljusz Slowacki. Dzieje tworczosci, 4 zv., 1919 – 27) a A. Mickiewiczovi (Mickiewicz, 2 zv., 1934 – 48), zbierok štúdií Štúdie z odboru literatúry a filozofie (Studia z zakresu literatury i filozofii, 1925) a Štúdie z odboru teórie literatúry (Studia z zakresu teorii literatury, 1956), dejín literatúry Náčrt dejín poľskej literatúry (Zarys dziejów literatury polskiej, 2 zv., 1932 – 39), i práce V kruhu Mickiewicza a Goetheho (W kręgu Mickiewicza i Goethego, 1938). Podnetne zasiahol aj do metodológie literárneho výskumu, a to dielami Charakter a predmet literárneho výskumu (Charakter i przedmiot badań literackich, 1913), Analýza diela (Analiza dzieła, 1914) a Historickosť a nadčasovosť v literárnom diele (Historyczność a ponadczasowość w dziele literackim, 1936).

Kochanowski, Jan

Kochanowski, Jan, 1530 Sycyna, Mazovsko – 22. 8. 1584 Lublin — poľský renesančný spisovateľ. R. 1544 – 49 študoval na univerzite v Krakove, 1551 – 52 na univerzite v Königsbergu (dnes Kaliningrad), 1552 – 55 v Padove. R. 1559 sa v Paríži zoznámil s P. de Ronsardom, 1564 – 70 pôsobil ako sekretár na kráľovskom dvore Žigmunda II. Augusta, 1574 sa usadil na svojom panstve v dedine Czarnolas.

Najvýznamnejší poľský renesančný básnik, poľskú poéziu pozdvihol na európsku úroveň, jeden z tvorcov novodobej poľštiny. V literárnej tvorbe spojil klasickú dokonalosť s poetickým bohatstvom poľského jazyka, využíval podnety antickej literatúry a ľudovej slovesnosti; oslavoval činorodý život dedinského zemana uprostred prekrásnej prírody a lásku, zamýšľal sa nad štátnymi reformami, náboženskými spormi a náboženskou toleranciou. Prvé literárne práce (ódy, elégie, epigramy) písal po latinsky, po poľsky vytvoril báseň Pieseň o potope (Pieśń o potopie, napísaná asi 1550, vydaná asi 1570) a hymnus Čo chceš od nás, Pane (Czego chcesz od nas, Panie, asi 1562 ako súčasť poémy Zuzana; preložil J. A. Komenský).

V začiatočnom období tvorby napísal poému Zuzana (Zuzanna, asi 1562), heroikomickú humoresku Šachy (Szachy, medzi 1562 a 1566, podľa predlohy diela Scacchia ludus M. G. Vidu) a básnické skladby Zhoda (Zgoda, 1564) a Satyr alebo divý muž (Satyr albo Dziki mąż, 1564), v ktorých reagoval na politické dianie, ako aj poému Prápor alebo Pruský hold (Proporzec albo Hołd pruski, napísaná 1569, vydaná 1587) nadväzujúcu na oslavnú antickú poéziu. Kochanowského tragédia Odmietnutie gréckych vyslancov (Odprawa posłów greckich, vydaná i uvedená 1578), v ktorej na základe epizódy z trójskej vojny opísal situáciu v Poľsku a upozornil na mravný problém zodpovednosti za krajinu i na nadradenie štátnych záujmov nad osobné, je najvýznamnejšou poľskou renesančnou hrou. Popularitu si získal zbierkou Dávidov žaltár (Psałterz Dawidów, 1579), ktorá je veršovanou parafrázou biblického Žaltára (Knihy žalmov). K najkrajším dielam poľskej a svetovej renesančnej poézie patrí jeho cyklus žalospevov Náreky (Treny, 1580), ktorý venoval zosnulej dcérke Uršuli a vyjadril v ňom bolesť, zúfalstvo i stratu dôvery v antickú múdrosť a cnosť. Autor cyklu frašiek Frašky (Fraszki, 1584), ktorý obsahuje krátke humorné alebo satirické básne so súčasnou tematikou a s neočakávanou pointou blízke epigramu, drobných poľských a latinských básní Lyricorum libellus (1580) a Foricoenia (1584), vlasteneckých, filozoficko-reflexívnych, ľúbostných a príležitostných básní Dve knihy piesní Jana Kochanowského (Pieśni Jana Kochanowskiego księgi dwoje, 1586) a i. V slovenčine vyšiel výber z jeho poézie Renesančná lýra (1970; druhé vydanie pod názvom Verná lutna, 1980).