konceptizmus

konceptizmus [lat.], špan. conceptismo — jeden z hlavných literárnych smerov (s kulteranizmom) v španielskej barokovej literatúre 1. polovice 17. stor. založený na vytváraní tzv. konceptov (concepto), teda abstraktných pojmov, ktoré zovšeobecňovali javy pozorovanej reality a zároveň vystihovali ich podstatu, a tak slúžili na vypovedanie hlbokých právd o svete. Estetika konceptizmu bola zameraná na vycibrenosť formálnej a kondenzáciu obsahovej zložky literárneho diela. Predstavitelia konceptizmu formulovali nápadité myšlienky výstižne, význam šifrovali do duchaplných mnohoznačných výrokov, v ktorých významnú úlohu zohrávali polysémia a voľná asociácia myšlienok (aj sentencia a aforizmus). Štýl bol založený na hre slov a na vtipných pointách, využívali sa najmä kontrast, paradox, antitéza a nečakané prirovnania.

Konceptizmus má pôvod už v klasickej rétorike a manieristickej tradícii, vyskytoval sa od neskorej latinskej antiky cez patristiku po anglický euphuizmus (manieristický štýl v 2. polovici 16. stor.) a taliansky marinizmus. Uplatňoval sa viac v próze ako v poézii. Za jeho iniciátora je považovaný Alonso de Ledesma (Duchovné úvahy, Conceptos espirituales, 3 zv., 1600 – 12), najvýznamnejšími predstaviteľmi boli Francisco Gómes de Quevedo y Villegas a Luis Vélez de Guevara, v dramatickom umení Lope de Vega. Teóriu konceptistickej estetiky a štylistiky vyložil Baltasar Gracián v diele Ostrovtip a umenie duchaplnosti (Agudeza y arte de ingenio, 1648).