Alarcón y Ariza [-kón -sa], Pedro Antonio de, 10. 3. 1833 Guadix, provincia Granada – 10. 7. alebo 19. 7. 1891 Madrid — španielsky spisovateľ. Od liberálneho postoja prešiel po páde republiky do tábora krajnej reakcie. Začiatok jeho literárnej tvorby bol poznamenaný romantizmom (román Finále z Normy, El final de Norma, 1855), neskôr uplatnil realistický pohľad na obdobie vojny za nezávislosť v zbierke poviedok Príbehy z národných dejín (Historietas nacionales, 1881). V kronike Denník svedka africkej vojny (Diario de un testigo de la guerra de África, 1859) vtipne zobrazil španielsko-marocký konflikt, ktorého sa zúčastnil ako dobrovoľník. Na obhajobe katolíckeho náboženstva a téze o výnimočnosti silného indivídua postavil ďalšie prózy, z ktorých vyniká román Trojrohý klobúk (El sombrero de tres picos, 1874; slov. 1960; zhudobnený ako balet 1919, skladateľ M. de Falla; viackrát sfilmovaný) inšpirovaný ľudovou romancou Mlynár z Arcosu (El molinero de Arcos), vyznačujúci sa dramatickosťou, psychologickou hĺbkou, situačným humorom založeným na kontrastoch, skvele vystupňovanou zápletkou i štylistickou sviežosťou.

Autor románov Škandál (El escándalo, 1875; viackrát sfilmovaný), Chlapec s guľou (El Niño de la Bola, 1880; viackrát sfilmovaný), Kapitán Veneno (El Capitán Veneno, 1881; viackrát sfilmovaný), Márnotratnica (La pródiga, 1882; viackrát sfilmovaný), zbierok poviedok Ľúbostné poviedky (Cuentos amatorios, 1881), Nepravdepodobné historky (Narraciones inverosímiles, 1882) a pamätí História mojich kníh (Historia de mis libros, 1885).

Alas, Leopoldo, plným menom Leopoldo García-Alas y Ureña, pseudonym Clarín, 25. 4. 1852 Zamora – 13. 6. 1901 Oviedo — španielsky prozaik. Uviedol sa ako kritik literatúry a umenia: eseje Clarínove sóla (Solos de Clarín, 1881), Literatúra v roku 1881 (La literatura en 1881, 1882), Stratená kázeň (Sermón perdido, 1885), Nový kraj (Nueva campaña, 1887), Eseje a časopisy (Ensayos y revistas, 1892), Táranie (Palique, 1893). Preslávil sa dvojdielnym psychologickým mravopisným románom Lásky pani Ozoresovej (La regenta, 1884 – 85; slov. 1999; sfilmovaný 1975, réžia Gonzalo Suárez), v ktorom vyslovil neľútostnú kritiku cirkvi a jej spôsobov v úsilí o zachovanie svetskej moci. Úsmevným humorom je preniknutá jeho poviedka Doña Berta (vydaná vo výbere Doña Berta, Havran, Podvod, Doña Berta, Cuervo, Superchería, 1892) vykresľujúca svojrázne dobové pomery v Španielsku, svet drobnej šľachty plný predsudkov a tragický rozpor medzi čistými ľudskými citmi a konzervatívnym chápaním cti. Autor zbierky poviedok Pipá (1886) a románu Jeho jediný syn (Su único hijo, 1890).

Alberti, Rafael, 16. 12. 1902 El Puerto de Santa María, provincia Cádiz – 28. 10. 1999 tamže — španielsky básnik a dramatik. Príslušník Generácie 27. V začiatkoch tvorby vychádzal z ľudovej tradície Andalúzie, ovplyvnený klasickou poéziou, napr. v zbierkach Námorník na zemi (Marinero en tierra, 1925), Milenka (La amante, 1926) a Fialka za úsvitu (El alba de alhelí, 1927). V zbierke Vápno a kameň (Cal y canto, 1929) prešiel k barokovej poetike a tradičným spôsobom s ironickým podtónom zachytil všedné stránky moderného života. Neskôr sa priklonil k surrealizmu, o čom svedčí zbierka O anjeloch (Sobre los ángeles, 1929), v ktorej vyjadruje úzkosť zo smrti, samoty a z apokalyptickej vízie zničenia sveta, ako aj zbierka Kázne a príbytky (Sermones y moradas, 1930). V 30. rokoch 20. stor. písal spoločensky a politicky angažovanú poéziu: zbierky Heslá (Consignas, 1933), 13 pruhov a 48 hviezd. Báseň o Karibskom mori (13 bandas y 48 estrellas. Poema del mar Caribe, 1936), Na prelome (De un momento a otro, 1937).

Po nástupe fašizmu žil od 1940 v Argentíne, 1963 sa presťahoval do Ríma, 1977 sa vrátil do Španielska. V jeho tvorbe sa postupne prejavil subjektívno-nostalgický a lyrický tón veršov. Vynikal majstrovskou technikou a hlboko individuálnym výrazom. Autor zbierok Medzi klinčekom a mečom (Entre el clavel y la espada, 1941), Príliv (Pleamar, 1944), Na maliarstvo (A la pintura, 1948), Balady a básne od Parany (Baladas y canciones del Paraná, 1954), Otvorené v ktorúkoľvek hodinu (Abierto a todas horas, 1964), Básne o láske (Poemas de amor, 1967), Rím, nebezpečenstvo pre pútnikov (Roma, peligro para caminantes, 1968) a i., ako aj lyrických drám Rozkvitnutá ďatelina (El trébol florido, napísaná 1940, vydaná 1950, uvedená 1957), Pôvabná (La Gallarda, napísaná 1945, vydaná 1950, uvedená 1992) a Vojnová noc v múzeu Prado (Noche de guerra en el Museo del Prado, napísaná a vydaná 1956, uvedená 1973). V slovenčine vyšiel výber z jeho poézie Premeny býka (1967). Nositeľ viacerých ocenení, napr. Cervantesovej ceny (1983).

Aleixandre [alechan-], Vicente, plným menom Vicente Pío Marcelino Cirilo Aleixandre y Merlo, 26. 4. 1898 Sevilla – 14. 12. 1984 Madrid — španielsky básnik. Príslušník Generácie 27. R. 1909 sa s rodinou presťahoval do Madridu, kde vyštudoval právo. R. 1919 – 22 vyučoval obchodné právo na obchodnej škole v Madride, 1922 sa spoznal s R. Albertim, 1923 navštívil Paríž a Londýn, 1925 pre zhoršený zdravotný stav opustil miesto v manažmente železničnej spoločnosti a začal literárne tvoriť.

Ústredné postavenie v jeho tvorbe zaujímalo vizionárske chápanie poslania básnika, s čím súvisel jeho záujem o inštinktívnu podstatu ľudského vnútra. Toto romantické zameranie sa často spájalo s avantgardnými postupmi čerpajúcimi najmä zo surrealizmu, ktorého podnety v Španielsku rozvíjal azda najvýraznejšie (napr. voľný tok asociácií, erotický náboj). Nešlo mu výlučne o slovnú alchýmiu a hravosť, ale o celistvé zapojenie básnického subjektu. Psychický automatizmus korigoval básnikovým vedomím a umeleckým zámerom. Tematické jadro jeho lyriky tvorila láska a smrť, pričom kládol dôraz na deštruktívnu úlohu ľúbostného citu.

Autor zbierok Ambit (Ámbito, 1928), Meče ako pery (Espadas como labios, 1932), Vášeň k zemi (Pasión de la tierra, 1935), Zničenie alebo láska (La destrucción o el amor, 1935), Tieň raja (Sombra del paraíso, 1944), Svet osamote (Mundo a solas, 1950), Rajské básne (Poemas paradisíacos, 1952), Dejiny srdca (Historia del corazón, 1954), Na rozsiahlom panstve (En un vasto dominio, 1962), Portréty s menom (Retratos con nombre, 1965), Básne dovŕšenia (Poemas de la consumación, 1968), Dialógy poznania (Diálogos del conocimiento, 1974) a i. V slovenčine vyšiel výber z jeho poézie Zničenie alebo láska (1992). Nobelova cena za literatúru (1977).

Alemán, Mateo, plným menom Mateo Alemán y de Enero, asi 28. 9. 1547 Sevilla – 1614 Mexiko — španielsky prozaik; od 1608 žil v Mexiku. Autor pikareskného románu Dobrodružstvá Guzmána z Alfarache (La vida de Guzmán de Alfarache, 2 časti, 1599 – 1604; slov. 1975; sfilmovaný 1987, réžia M. Monicelli) založeného na autobiografickom rozprávaní sevillského pikara (špan. pícaro); hlavný hrdina je poňatý komplexnejšie a kompozične voľná stavba diela je popretkávaná mravoučnými príbehmi a mravnými úvahami obsahujúcimi kritiku spoločnosti a cirkvi. Osobitosťou románu je pesimizmus: osamotený Guzmán neverí v nápravu spoločenského zla. Dielo sa vyznačuje majstrovským využitím a prepracovaním ľudovej reči. Autor diela Kastílsky pravopis (Ortografía castellana, 1609) a životopisu mexického biskupa Príbeh brata Garcíu Guerru (Sucesos de don fray García Guerra, 1613).

Alonso, Dámaso, plným menom Dámaso Alonso y Fernández de las Redondas, 22. 10. 1898 Madrid – 25. 1. 1990 tamže — španielsky básnik, literárny vedec, kritik a teoretik. Príslušník Generácie 27. Profesor vo Valencii a v Madride, 1968 – 82 prezident Španielskej kráľovskej akadémie.

Predstaviteľ avantgardnej a tzv. vykorenenej poézie (poesía desarraigada). Uprednostňoval obsahové hľadisko vyjadrujúce úzkosť, dezilúziu, bezmocný hnev, osamelosť moderného človeka a márnosť pominuteľnej ľudskej existencie. Svet vnímal ako chaos a trápenie a prostredníctvom poézie hľadal jeho usporiadanie a zakotvenie. Bohu kládol otázky o zmysle života a ľudskej biede.

Básnické zbierky: Čisté básne, drobné básne mestské (Poemas puros, poemillas de la ciudad, 1921), Vietor a verš (El viento y el verso, 1925), Temná zvesť (Oscura noticia, 1944), Synovia hnevu (Hijos de la ira, 1944), Človek a Boh (Hombre y Dios, 1955), Vybrané básne (Poemas escogidos, 1969). V literárnej kritike sa venoval významným básnickým osobnostiam minulosti i súčasnosti: Góngorov básnický jazyk (La lengua poética de Góngora, 1935), Eseje o španielskej poézii (Ensayos sobre poesía española, 1944), Španielska poézia. Esej o štylistických postupoch a hraniciach (Poesía española: ensayo de métodos y límites estilísticos, 1950), Góngorovské štúdie a eseje (Estudios y ensayos gongorinos, 1955), Góngora a jeho Polifemo (Góngora y el Polifemo, 1960). Nositeľ viacerých ocenení, napr. Cervantesovej ceny (1978).

Álvarez Quintero [-váres kin-] — španielski dramatici, bratia Serafín (26. 3. 1871 Utrera – 12. 4. 1938 Madrid) a Joaquín (20. 1. 1873 Utrera – 14. 6. 1944 Madrid). Spoločne napísali asi 100 komédií a jednoaktoviek, ktorých námety čerpali najmä z andalúzskeho prostredia a ktoré boli v tom čase pre svoju nenáročnosť a zábavnosť veľmi populárne.

Pre ich divadelné hry je typický optimizmus, juhošpanielsky švih, radosť zo života a dobro víťaziace nad zlom: Pravé očko (El ojito derecho, 1897), Galeoteovci (Los Galeotes, 1900), Kvety (Las flores, 1901), Buďme veselí! (El genio alegre, 1906; slov. 1923; sfilmovaná 1939, réžia Fernando Delgado, a 1957, réžia Gonzalo Delgrás), Milovanie a milkovanie (Amores y amoríos, 1908), Kainove Dcéry (Las de Caín, 1908; sfilmovaná 1959, réžia Antonio Momplet), Dedina žien (Puebla de las mujeres, 1912; sfilmovaná 1953, réžia Antonio del Amo), Malvaloca (1912; viackrát sfilmovaná).

Amadís Waleský, Amadís de Gaula [Gaula = Wales, nie Galia] — názov významného a svojho času (14. stor.) obľúbeného rytierskeho románu, ktorý podľa staršej verzie prepracoval a doplnil španielsky spisovateľ Garci Rodríguez de Montalvo (*asi 1450, †asi 1505). Najstarší zachovaný exemplár bol vydaný 1508 v Zaragoze. Tematicky nadväzuje na staré povesti tzv. bretónskeho cyklu. Hlavný hrdina je zidealizovaným predstaviteľom potulného rytierstva a vzorom zamilovaných.

Arconada [-ko-], César (Muñoz), 5. 12. 1898 Astudillo – 10. 3. 1964 Moskva — španielsky spisovateľ a novinár. Uviedol sa esejou O Debussym (En torno a Debussy, 1926), ultraistickou zbierkou básní Veľkomesto (Urbe, 1928) a avantgardnou biografickou štúdiou Život Grety Garbo (Vida de Greta Garbo, 1929). R. 1931 vstúpil do komunistickej strany a zaoberal sa problematikou revolučného hnutia na španielskom vidieku. Po občianskej vojne emigroval do ZSSR. Jeho román Rieka Tajo (Río Tajo, 1938) je pokladaný za prvý výtvor socialistického realizmu v španielskej literatúre. Opisuje v ňom boj španielskych vidiečanov proti nastupujúcemu fašizmu a súčasne miestne zvyky a slávnosti, ako aj neduhy (analfabetizmus). Autor novely Turbína (La turbina, 1930), románov Chudobní proti bohatým (Los pobres contra los ricos, 1933) a Rozdelenie pôdy (Reparto de tierras, 1934) o sociálnych pomeroch na španielskom vidieku a túžbe vidiečanov po lepšom živote, ktorá vyústila do revolúcie, zbierok poviedok Španielsko je neporaziteľné (España es invencible, 1941), Madridské poviedky (Cuentos de Madrid, 1942) a poémy o vodkyni španielskych komunistov D. Ibárruri Gómez Dolores (1945).

Aribau, Bonaventura Carles, 4. 11. 1798 Barcelona – 27. 9. 1862 tamže — katalánsky básnik a národný buditeľ. R. 1833 uverejnil v časopise El Vapor (Para) príležitostnú báseň Vlasť (La Pàtria), neskôr nazvanú Óda na vlasť (Oda a la Pàtria), skladajúcu sa zo 48 alexandrínskych veršov rozdelených do 6 strof, v ktorej vyjadruje túžbu básnika žijúceho v Madride po Katalánsku, pripomína jeho slávnu minulosť a bráni opovrhovanú katalánčinu. Báseň mala veľký ohlas a znamenala začiatok katalánskeho literárneho obrodenia. S Manuelom Rivadeneyrom (*1805, †1872) založil v Madride známu edíciu Knižnica španielskych autorov (Biblioteca de autores españoles).

Aub, Max, plným menom Max Aub Mohrenwitz, 2. 6. 1903 Paríž – 22. 7. 1972 Mexiko — španielsky spisovateľ a literárny kritik. Príslušník Generácie 27. Pôvodne ovplyvnený experimentálnymi výdobytkami avantgardy, po páde republiky sa usadil v Mexiku, kde sa preorientoval na realisticky a sociálne koncipovanú literatúru.

Autor divadelných hier Narcis (Narciso, 1928) a Svätý Ján (San Juan, 1943), románu Luis Álvarez Petreña (1934), románového cyklu z občianskej vojny, ktorý vyšiel v exile pod názvom Magický labyrint (El laberinto mágico) a skladal sa z častí Uzavreté pole (Campo Cerrado, 1943), Krvavé pole (Campo de Sangre, 1945), Otvorené pole (Campo Abierto, 1951), Maurovo pole (Campo del Moro, 1963), Francúzske pole (Campo Francés, 1965) a Mandľovníkové pole (Campo de los Almendros, 1968). Aub v ňom použil brilantnú rozprávačskú techniku, precízne vystaval psychiku postáv a prelínal historickú realitu s románovou fikciou. V románe Dobré úmysly (Las buenas intenciones, 1954) na pozadí občianskej vojny realisticky vykreslil tragický ľúbostný príbeh. Autor literárnokritickej práce Rozprava o súčasnom španielskom románe (Discurso de la novela española contemporánea, 1945), románov Jusep Torres Campalans (1958), Valverdská ulica (La calle de Valverde, 1961) a zbierok poviedok Mexické poviedky (Cuentos mexicanos, 1959) a Pravdivá história smrti Francisca Franca a i. poviedky (La verdadera historia de la muerte de Francisco Franco y otros cuentos, 1960).

Baena, Juan Alfonso de, asi 1365 Baena – asi 1435 Córdoba — španielsky básnik. Ako pisár kastílskeho kráľa Jána II. zostavil Baenov spevník (Cancionero de Baena, asi 1426 – 30, vydaný 1851), ktorý obsahuje 576 skladieb od 56 básnikov, pričom zachytáva galícijsko-portugalskú (trubadúrsku) a taliansku školu, kde už badať vplyv Danteho Alighieriho. Dokumentuje úpadok dvorskej lyriky v 14. stor., jej aristokratizáciu, potláčanie ľudových prvkov a oslabovanie obsahovej zložky.

Balbuena, aj Valbuena, Bernardo de, 20. 11. 1562 Valdepeñas, Španielsko – 11. 10. 1627 San Juan, Portoriko — španielsky básnik žijúci v Mexiku. Autor didaktickej poémy Mexická veľkosť (La grandeza mexicana, 1604), ktorú mnohí kritici pokladajú za prvý výtvor španielskomexického básnictva. Okrem pastierskych básní je známa i jeho rytierska epopeja Bernardo alebo víťazstvo pri Roncesvalles (El Bernardo o Victoria de Roncesvalles, 1624), v ktorej čerpal z európskych tradícií, vyzdvihujúc jej moralizátorsko-filozofický a vlastenecký obsah.

Baroja y Nessi [-cha], Pío, 28. 12. 1872 San Sebastián – 30. 10. 1956 Madrid — španielsky prozaik. Jeho pohľad na svet je pesimistický, ako člen Generácie 98 odhaľuje úpadok reštauračného Španielska. Nihilistickú skepsu, anarchizmus a nezúčastnenosť uňho vyvažuje ideál ľudskej dobroty. Z kompozičného hľadiska jeho dielo charakterizuje fragmentárnosť, otvorenosť i časté odbiehanie od hlavnej línie. Dejovo je bohaté a pútavé, psychologicky hodnoverné. Podáva naturalisticky verný obraz života.

Autor poviedok, esejí, článkov, životopisov a pamätí, ako aj 9 románových trilógií a 2 tetralógií. Španielske dejiny 19. stor. zobrazil v cykle 22 románov Pamäti muža činu (Memorias de un hombre de acción, 1913 – 35). Za jeho vrcholné dielo sa pokladá román Strom poznania (El árbol de la ciencia, 1911) z trilógie Plemeno (La raza, s ďalšími románmi Bludná dáma, La dama errante, 1908; Mesto hmly, La ciudad de la niebla, 1909), v ktorom je túžba hlavného hrdinu Andrésa po plnohodnotnom živote marená jeho bezútešnosťou (opustenosť siroty, smrť partnerky, zaostalá spoločnosť). Úspešná bola i trilógia Zápas o život (La lucha por la vida, 1904; slov. 1983; s románmi Pátranie, La busca; Zlá bylina, Mala hierba; Červená zora, Aurora roja) vykresľujúca skľučujúce prostredie madridského podsvetia, akcentujúca naturalistický neosobný obraz života prostredníctvom fragmentárnych výjavov s výrazným psychoanalytickým prvkom. Svet je zobrazený ako miesto boja o život, o vnútornú autonómiu a vôľu rozhodovať o svojom osude v prostredí mestskej spodiny.

Autor zbierky poviedok Pochmúrne životy (Vidas sombrías, 1900) o postavách zo spoločenskej periférie bezcieľne sa potulujúcich svetom, memoárov Mladosť, samoľúbosť (Juventud, egolatría, 1917) a eseje Vášnivé bľabotanie (Divagaciones apasionadas, 1924).

baskická literatúra — národná literatúra v baskickom jazyku (euskara, euskera, vascuence, vasco) a v jeho jednotlivých dialektoch na území severových. Španielska a juhozáp. cípu Francúzska (baskicky Iparralde, fr. Pays Basque, špan. País Vasco francés). Jej tradícia siaha do stredoveku, keď sa rozvíjala predovšetkým prostredníctvom ústneho podania. Z ústnej tradície sa zachovali lyrické, prevažne ľúbostné piesne, elegické piesne a povesti, ako aj fragmenty epických piesní. Prvou knihou v baskičtine je zbierka veršovaných skladieb s prológom v próze Prvopočiatky baskického jazyka (Linguae vasconum primitiae, 1545), ktorej autorom je Bernart Etxepare (*1480, †1560). Predstaviteľmi humanistických a renesančných prúdov sú dvaja laickí autori, básnik Juan Pérez de Lazarraga (*1548, †1605) a Arnaut Oihenart (*1592, †1667), ktorý písal poéziu v baskičtine a historickoprávne diela v latinčine. Pre rozvoj baskického jazyka bol významný prvý preklad nového zákona Nový testament nášho Pána Ježiša Krista (Jesus Krist Gure Jaunaren Testamentu Berria, 1571), ktorého autorom bol (na podnet navarrskej kráľovnej Jany III.) protestantský kňaz Joanes Leizarraga (*asi 1506, †1601). S nástupom reformácie a protireformácie sa baskická literatúra rozvíjala takmer výlučne v žánroch náboženskej literatúry a jej autormi boli prevažne kňazi (Esteve Materra, *17. stor.; Silvain Pouvreau, †asi 1675; Pierre Argaiñaratz, *17. stor.; Joannes Etxeberri Ziburukoa, *asi 1580, †asi 1665; Bernard Gazteluzar, *1619, †1701; a i.). Jedným z najvýznamnejších autorov 17. stor. je Pedro Agerre, prezývaný Axular (*1556, †1644), ktorý prispel k rozvoju prózy didakticky ladeným dielom Potom neskôr (Guero, 1643).

V 18. stor. napredoval rozvoj filologických štúdií baskického jazyka. Autorom prvej baskickej gramatiky Dosiahnutie nemožného. Umenie baskického jazyka (El imposible vencido. Arte de la Lengua Vascongada, 1729) a Trojjazyčného španielsko-baskicko-latinského slovníka (Diccionario trilingüe del Castellano, Bascuence, Latin, 1745) bol jezuita Manuel Larramendi (*1690, †1766). Jeho normu nasledovali Agustin Kardaberaz (*1703, †1770), ktorý vydal polemické diela o vývine, čistote a perspektívach baskického jazyka, Sebastian Mendiburu (*1708, †1782) a i. R. 1765 vznikla Kráľovská baskická spoločnosť priateľov vlasti (Euskalerriaren Adiskideen Elkartea), ktorá združovala osvietenských intelektuálov, vedcov a spisovateľov. Od 1776 do konca 19. stor. plnil významnú úlohu vo vzdelávaní Kráľovský seminár šľachty v Bergare (Bergarako Errege Mintegia), vďaka ktorému sa v duchu osvietenstva rozvinulo laické školstvo. Pôsobili tam kultúrni dejatelia a spisovatelia, napr. vojvoda z Peñafloridy Frantzisko Xabier Munibe (*1729, †1785) a po španielsky píšuci F. M. Samaniego známy predovšetkým svojimi bájkami. Na prelome 18. a 19. stor. sa bájka stala rozšíreným žánrom, vznikli jej početné zbierky v próze i vo veršoch.

Začiatkom 19. stor. sa začala rozvíjať umelecká próza. Jej najvýznamnejší reprezentant Joan Antonio Mogel (*1745, †1804) napísal v bizkajskom dialekte dielo Peru Abarca (napísané asi 1802, vydané 1881) považované za prvý baskický román (prípadne za predchodcu románu). V 19. stor. v období romantizmu sa venovala pozornosť tradíciám a ľudovej kultúre. Literatúra v baskickom jazyku, ako aj samotná baskičtina sa rozvíjala prostredníctvom periodík a literárnych súťaží (napr. Joko loretuak, Kvetné hry, 1851 – 97). Koncom 19. stor. nastúpilo (paralelne s obrodením katalánskej a galícijskej kultúry na území Španielska) obdobie renesancie baskickej kultúry a jazyka, tzv Baskické obrodenie (Euskal Pizkundea). Reprezentovali ho baskicko-francúzski autori Grazian Adema (*1828, †1907) a Joan Batista Elizanburu (*1828, †1891) i baskicko-španielski básnici Bilintx (*1831, †1876) a Jose Maria Iparragirre (*1820, †1881), obidvaja tvoriaci v duchu tradičného básnického prúdu bestsolari alebo versolari (improvizovaná poézia).

V 20. stor. podnietila rozvoj baskičtiny ako literárneho jazyka Kráľovská akadémia baskického jazyka (Euskaltzaindia, špan. Real Academia de la Lengua Vasca, založená 1918). Jej prvým riaditeľom bol filológ Resurreccion Maria Azkue (*1864, †1951), autor Gramatiky baskičtiny (Euskal-Izkindea, 1891) a trojjazyčného Baskicko-španielsko-francúzskeho slovníka (Euskara-gaztelania-frantsesa hiztegia, 1905). V baskičtine napísal román Stratená ovca (Ardi galdua, 1918), v ktorom uviedol model zjednotenej literárnej baskičtiny (gipuzkera osotua), ktorý sa udržal až do zavedenia zjednotenej baskičtiny v 60. rokoch 20. stor. známej ako euskara batu. V ďalšej fáze národného obrodenia (1. pol. 20. stor.) vynikli básnici Xabier de Lizardi (*1896, †1933) a Orixe (*1888, †1961), autor rozsiahlej básne Baskovia (Euskaldunak, napísaná 1935, vydaná 1950) skomponovanej ako národná poéma. V próze dominoval kostumbristický typ románu, ktorý reprezentoval Txomin Agirre (*1864, †1920). Po španielskej občianskej vojne (1936 – 39) odišli mnohí autori do exilu a k obnove literárnej scény v Španielsku došlo až v 50. rokoch 20. stor.

O modernizáciu baskického románu sa zaslúžili Mario Onaindia (*1948, †2003), Ramon Saizarbitoria (*1944) a Txillardegi (*1929, †2012), novátormi poézie boli Gabriel Aresti (*1933, †1975), autor sociálne ladenej zbierky Kameň a ľud (Harri eta herri, 1964), Federiko Krutwig (*1921, †1998), Xabier Lete (*1944, †2010) a Jon Mirande (*1925, †1972). K najprekladanejším baskickým spisovateľom súčasnosti patria Bernardo Atxaga (*1951) a Arantxa Urretabizkaiová (Urretabizkaia, *1947). Počas celého obdobia vývoja baskickej literatúry sa mnohí spisovatelia baskického pôvodu literárne vyjadrovali v španielskom jazyku, v 20. stor. napr. P. Baroja y Nessi, G. Celaya, Blas de Otero (*1916, †1979) a M. de Unamuno.

Bécquer [béker], Gustavo Adolfo, vlastným menom Gustavo Adolfo Claudio Domínguez Bastida, 17. 12. 1836 Sevilla – 22. 12. 1870 Madrid — španielsky romantický spisovateľ. Najvýznamnejší predstaviteľ intimistickej básnickej tvorby založenej na lyrickej emócii, schopnosti evokovať atmosféru tajomstva a snovej nadprirodzenosti. Stavy hlbokej melanchólie a utajovaného zúfalstva vyjadruje prostým, hutným a melodickým jazykom.

Autor 76 lyrických básní Rýmy (Rimas, 1871; slov. 1971 vo výbere Šum bozkov v trepotaní krídel) charakteristických hlbokým citom i skepsou, sarkazmom a sebairóniou, ktoré sú napísané prevažne vo štvorveršových strofách s priebežnými asonanciami. Bécquer v nich vníma rozpory jedinca a spoločnosti, túžby a skutku, snenia a reality, ako aj možností a obmedzenosti ľudského poznania. Výrazný je motív dezorientovanosti v zložitom a nepochopiteľnom svete. Pre súbor 25 povestí Les duchov (Leyendas, 1871; slov. 1997) sú príznačné stredoveké, orientálne a náboženské témy, španielske ľudové tradície, mysteriózna atmosféra a zvukomaľba.

Hernández [ernandes], Miguel, plným menom Miguel Hernández Gilabert, 30. 10. 1910 Orihuela – 28. 3. 1942 Alicante — španielsky básnik. Od 1934 žil v Madride, kde sa zoznámil s významnými predstaviteľmi vtedajšej španielskej literárnej avantgardy (V. Aleixandre, J. Bergamín, P. Neruda a i.). Ako dobrovoľník Piateho pluku sa aktívne zúčastnil španielskej občianskej vojny, po jej skončení bol 1939 odsúdený na trest smrti, rozsudok však nebol vykonaný; zomrel vo väzení na tuberkulózu.

Jeho tvorba, v ktorej spojil a originálne využil vplyvy klasickej i modernej španielskej poézie, je charakteristická myšlienkovou a citovou hĺbkou, jej hlavnými témami sú láska, smrť, spravodlivosť a vzbura. Do povedomia čitateľov vstúpil básnickými zbierkami Znalec lún (Perito en lunas, 1933) a Blesk, ktorý neprestáva (El rayo que no cesa, 1936), ktorými sa zaradil do básnického smeru neogongorizmu (→ kulteranizmus). Počas vojny vydal básnickú zbierku Vietor ľudu (Viento del pueblo, 1937). Až do konca života písal vo väzení poéziu, ktorá vyšla posmrtne pod názvom Spevník a kniha romancí v odlúčení (Cancionero y romancero de ausencias, 1958). Autor auto sacramental Kto ťa videl a kto ťa vidí alebo tieň toho, čo si (Quién te ha visto y quién te ve y sombra de lo que eras, vydaná 1934, uvedená 1977), veršovaných divadelných hier Synovia kameňa (Los hijos de la piedra, napísaná 1935, uvedená 1946, vydaná 1959), Váženejší sedliak (El labrador de más aire, 1937, uvedená 1972), zbierky divadelných hier Divadlo vo vojne (Teatro en la guerra, 1937) a i. V slovenčine vyšiel výber z jeho poézie Kŕdeľ holubičích listov (1985).

Herrera [erre-], Fernando de, nazývaný el Divino (Božský), asi 1534 Sevilla – 1597 tamže — španielsky básnik, vedúca osobnosť andalúzskej renesančnej básnickej školy charakteristickej dokonalou formou, rétorickým pátosom, bohatstvom predstáv, odvážnou metaforikou a vyumelkovaným básnickým prejavom. Autor petrarcovsky ladenej ľúbostnej poézie venovanej doni Leonor de Milán (*asi 1534, †asi 1581), ktorá vyšla vo výbere Niektoré diela (Algunas obras, 1582), a heroickej poézie na námety zo španielskych dejín: Pieseň chvály božieho Majestátu za víťazstvo pána dona Juana (Cancion en alabança de la divina Magestad, por la vitoria del Señor don Iuan) pripojená k historickej próze Správa o cyperskej vojne a úspechu v námornej bitke pri Lepante (Relacion de la guerra de Cipre, y sucesso de la batalla Naval de Lepanto, 1572) a óda Na smrť kráľa Sebastiána (Por la Pérdida del Rei Don Sebastian, napísaná 1578, vydaná 1619 vo výbere Verše Fernanda de Herrera, Versos de Fernando de Herrera).

katalánska literatúra — literatúra autorov katalánskeho pôvodu písaná v katalánskom a od 16. stor. aj v španielskom jazyku, ako aj literatúra písaná po katalánsky bez ohľadu na pôvod autorov; patrí do skupiny románskych literatúr. Dejiny katalánskej literatúry možno rozdeliť na tri hlavné obdobia: na obdobie rozkvetu v stredoveku, obdobie úpadku (decadència) časovo korešpondujúce s obdobím zlatého veku španielskej literatúry a na súčasnú katalánsku literatúru (od 19. stor. po súčasnosť), keď katalánčina ako kultúrny jazyk koexistuje so španielčinou na území Španielska (Autonómna oblasť Katalánsko, Autonómna oblasť Valencia a Autonómna oblasť Baleáry) a s francúzštinou na území tzv. Severného Katalánska (územie vo Francúzsku obývané Kataláncami, región Okcitánia, departement Pyrénées-Orientales).

Začiatky katalánskej literatúry sa spájajú s poéziou písanou v okcitánčine a provensalčine. Za prvé literárne texty katalánskej literatúry napísané v latinizovanej katalánčine sa považujú pôstne kázne z konca 12. a zo začiatku 13. stor. obsiahnuté v anonymnej zbierke Organyianske homílie (Homilies d’Organyà). Časovo im predchádzajú Pieseň o svätej viere (Cançó de Santa Fe, medzi 1054 a 1076) napísaná v archaickom jazyku s množstvom okcitanizmov a zlomky vizigótskeho zákonníka Forum Iudicum, ktorý pravdepodobne v 1. polovici 12. stor. preložil z latinčiny anonymný pisár. V 12. a 13. stor. sa v katalánskom jazyku rozvíjala najmä trubadúrska poézia. Prvými známymi katalánskymi trubadúrmi boli Berenguer de Palol (*pred 1160, †1209), Guerau III de Cabrera (†1160/1161), Guillem de Berguedà (*1138, †1192/1196), Alfonz II., Ramon Vidal de Besalú (*asi 1196, †1252) a Guillem de Cervera (*asi 1259, †asi 1285) nazývaný Cerverí de Girona. Najvýznamnejšou osobnosťou katalánskej stredovekej kultúry bol zakladateľ katalánskeho literárneho jazyka, spisovateľ, filozof, teológ a vedec R. Lull (Llull), ktorého Kniha o Evastovi a Alome a o Blaquernovi, ich synovi (Llibre d’Evast e d’Aloma e de Blaquerna son fill, 1283) je považovaná za prvý životopisný román v európskej stredovekej literatúre. V stredoveku boli rozšírené moralizujúca a náboženská literatúra, k najvýznamnejším predstaviteľom patria A. de Vilanova, F. Eiximenis, V. Ferrer a A. Turmeda. Významnými kultúrnymi pamiatkami katalánskeho stredoveku na rozhraní literatúry a historiografie sú štyri obsiahle kroniky, ktoré vznikali od konca 13. do konca 14. stor. na dvore aragónskych kráľov: Kniha skutkov Jakuba I. (Llibre dels Feyts, katalánsky Llibre dels fets alebo Crònica de Jaume I), Kronika Bernata Desclota (Crònica de Bernat Desclot), Kronika Ramona Muntanera (Crònica de Ramon Muntaner) a Kronika Petra III. Obradného (Crònica de Pere III, el Cerimoniós). Z tohto obdobia sa zachovali aj veršované pašiové a hagiografické hry, napr. parodické Kázne malého biskupa (Sermó del bisbetó; dodnes uvádzaná na sviatok sv. Mikuláša v benediktínskom kláštore na hore Montserrat), ako aj rôzne tradičné predstavenia (consuetes) s náboženskou tematikou.

V 14. a 15. stor. sa začal prejavovať záujem o klasickú kultúru a objavili sa autori ovplyvnení humanistickou a ranorenesančnou literatúrou: básnik A. March prekročil konvencie stredovekej trubadúrskej lyriky (nové chápanie ľúbostnej tematiky, inovácia básnických výrazových prostriedkov, uvoľnenie jazyka a jeho očistenie od archaizmov a provensalizmov), básnik Joan Roís de Corella (*1435, †1497) realisticky interpretoval lásku, B. Metge napísal román Sen (Lo somni, 1399), ktorý inicioval modernú literárnu katalánčinu a považuje sa za prvú ukážku humanistickej prózy na Pyrenejskom polostrove.

Na konci stredoveku začala Barcelona ako kultúrne centrum upadať a politický, hospodársky a kultúrny význam v rámci aragónskej koruny nadobudla Valencia. Osobitný literárny štýl vytvorili členovia tzv. valencijskej satirickej školy Bernat Fenollar (*1438, †1516) a Jaume Roig (*začiatok 15. stor., †1478). Ich tvorba je charakteristická odidealizovaným pohľadom na život a lásku, satirickým zobrazením neduhov spoločnosti, jednoduchým štýlom zbaveným ornamentálnosti a záľubou v slovnej hre. Najpopulárnejším žánrom v próze 15. stor. bol rytiersky román, k najvýznamnejším patria anonymný Curial a Güelfa (Curial e Güelfa, pred 1462) a Tirant lo Blanc (1460), ktorého autormi sú Joanot Martorell (*1413/1414, †1468) a Martí Joan de Gualba (†1490; jeho autorský podiel je podľa zistení odborníkov minimálny). Román zachytáva dobrodružstvá bretónskeho rytiera Tiranta lo Blanca, má výrazné realistické črty a je odrazom spoločnosti vyslobodzujúcej sa zo stredovekej mentality.

Od 16. stor. pod vplyvom politických, spoločenských a hospodárskych faktorov nastal radikálny úpadok katalánskej literatúry, s čím súvisel odklon od vlastnej jazykovej a literárnej tradície. Obdobie od 16. stor. po 1833 zodpovedajúce literárnym obdobiam renesancie, baroka a klasicizmu sa označuje ako obdobie úpadku (decadència). Po zániku dvora aragónskej koruny sa katalánčina prestala používať najskôr ako literárny jazyk a od 18. stor. i ako úradný jazyk. V 16. a 17. stor. prežívala zlatý vek španielska kultúra, a tak aj mnohí spisovatelia katalánskeho pôvodu uprednostňovali kastílčinu (španielčinu). V katalánskej literatúre 16. stor. možno pozorovať tri tendencie: autori sa buď vracali k stredovekej tradícii trubadúrskej poézie, inšpirovali sa domácou ústnou tradíciou, alebo napodobňovali kastílske a talianske literárne vzory. Tieto tendencie sa často spájajú v tvorbe jedného autora, príkladom je najvýznamnejší básnik 16. stor. Pere Serafí (*1505/1510, †1567) prezývaný lo Grec, Grék (bol gréckeho pôvodu), ktorý písal v katalánčine aj v kastílčine, do katalánskej poézie zaviedol taliansku metriku a inšpiroval sa aj ľudovou tradíciou. K renesančným básnikom patrili aj Joan Pujol (*asi 1514, †začiatok 17. stor.) a Joan Timoneda (*asi 1518, †1583), k predstaviteľom humanistickej prózy Cristòfol Despuig (*1510, †asi 1574).

V tom období sa rozvíjalo aj divadlo, boli otvorené prvé verejné divadelné budovy (1579 Teatre de la Santa Creu v Barcelone a 1584 Teatre de l’Olivera vo Valencii). V 17. stor. sa odklon od vlastnej tradície prehĺbil, katalánski autori napodobňovali barokové kastílske vzory, napr. Francesc Fontanella (*1610/1620, †1680/1685) bol stúpencom kulteranizmu a Josep Romaguera (*1642, †1723) konceptizmu. Najzaujímavejšou osobnosťou katalánskej barokovej literatúry bol Francesc Vicent Garcia i Ferrandis (*asi 1579, †1623) známy ako Rector de Vallfogona (Vallfogonský farár), ktorý písal divadelné hry i poéziu, jeho špecifický štýl založený na obscénnom, vulgárnom humore sa označuje ako vallfogonizmus.

V 18. stor. sa používanie katalánskeho jazyka ešte viac obmedzilo, v období klasicizmu nevznikli v katalánskej literatúre významné diela, z hospodárskej stránky však Katalánsko značne napredovalo, čím v 19. stor. vznikli vhodné podmienky na kultúrnu obrodu a rozkvet literatúry. Koncom 18. a začiatkom 19. stor. začalo silnieť úsilie o záchranu jazyka, boli založené kultúrne inštitúcie Kráľovská akadémia literatúry a jazyka (Reial Acadèmia de Bones Lletres de Barcelona, 1752) a Kráľovská akadémia vied a umení (Reial Acadèmia de Ciències i Arts de Barcelona, 1764), v Katalánsku, na Baleárach a vo Valencii vznikali apológie, gramatiky, slovníky a ortografické príručky. Na Menorce sa vďaka britskej nadvláde obnovilo úradné používanie katalánčiny, 1778 vznikla Maónska kultúrna spoločnosť (Societat Maonesa de Cultura). Jedným z jej zakladateľov bol Joan Ramis i Ramis (*1746, †1819), ktorého tragédia Lucrècia (1769) predstavuje vrchol katalánskej klasicistickej drámy.

V období úpadku katalánskej literatúry nadobudli význam ľudová slovesnosť a ľudové divadlo. Obľúbené boli vystúpenia col·loqui (rozprava), raonament (prehovor) a conversa (rozhovor), ako aj kostumbristické (žánrové) komédie sústreďujúce sa na zobrazenie zaujímavého, najmä ľudového prostredia. R. 1833 sa považuje za začiatok katalánskeho národného obrodenia nazývaného renaixença (znovuzrodenie, obroda; aj katalánska renesancia), spojeného s nástupom romantizmu. V tomto roku B. C. Aribau publikoval ódu Vlasť (La Pàtria), v ktorej syntetizoval nový ideologický program založený na ideáloch slobody, exaltácii individualizmu a záujme o domáci jazyk a ľudovú kultúru. Autorom manifestu hnutia renaixença bol Joaquim Rubió i Ors (*1818, †1899), ktorý v prológu k básnickej zbierke Llobregatský gajdoš (Lo gayter del Llobregat, 1841) vyzýval na štúdium katalánskej histórie, literatúry, folklóru a jazyka (upozorňoval na nevyhnutnosť jeho kodifikácie) a tiež apeloval na potrebu obnovovania kultúrnych inštitúcií a podujatí i vlastných periodík a vydavateľstiev. Veľký význam malo otvorenie literárnej súťaže Jocs Florals (Kvetné hry, 1859) inšpirovanej stredovekými trubadúrskymi súťažami, umožňujúcej mladým, vlastenecky cítiacim autorom prezentovať svoju tvorbu. K dôležitým osobnostiam patrili politik, historik, novinár, básnik a dramatik Víctor Balaguer i Cirera (*1824, †1901), ktorý dal konzervatívnej renaixençe progresívnejšie smerovanie a položil základy katalánskeho nacionalizmu, ako aj Manuel Milà i Fontanals (*1818, †1884) a Marià Aguiló i Fuster (*1825, †1897), ktorí skúmali katalánsku stredovekú literatúru i folklór a položili základy kodifikácie moderného katalánskeho jazyka.

Najreprezentatívnejším romantickým básnikom bol Jacint Verdaguer i Santaló (*1845, †1902), autor monumentálnej epickej skladby Canigó (1886) považovanej za katalánsku národnú epopeju. Rozvoj katalánskeho románu vzhľadom na európsku literatúru sa oneskoril, spolu s romantickým typom románu (Antoni de Bofarull, *1821, †1892) sa objavili aj realistické tendencie (Martí Genís i Aguilar, *1847, †1932; Josep Pin i Soler, *1842, †1927). Najvýznamnejším predstaviteľom katalánskej prózy 19. stor. a zakladateľom novodobého katalánskeho realistického románu bol Narcís Oller i Moragas (*1846, †1930). V 19. stor. sa obnovil aj záujem o drámu, koexistovali dva prúdy, a to typická romantická dráma vysokého štýlu (inšpirovala sa témami z katalánskej histórie a používal sa v nej kultivovaný až archaický jazyk) a komické divadlo nadväzujúce na tradíciu ľudového divadla (zosmiešňovalo romantické divadlo a používal sa v nej hovorový jazyk). Obidva varianty obsiahol v divadelnej tvorbe Frederic Soler (*1839, †1895). Najúspešnejším a dodnes na scénach uvádzaným dramatikom 19. stor. je však Àngel Guimerà (*1845, †1924), autor často inscenovaných rurálnych drám (najznámejšia Nížina, Terra baixa, 1896).

V poslednom desaťročí 19. stor. nastúpila generácia modernistov, ktorá mala rozhodujúci vplyv na vývin kultúrneho života na začiatku 20. stor. Katalánsky modernizmus nebol jednoliatym hnutím, esteticky i spoločensky stál na rozličných základoch. Od prvotnej, vitalistickej a revolučnej fázy, keď sa modernisti združovali okolo časopisu L’Avenç (Pokrok), dospel k nedôvere k spoločnosti a k dekadentným náladám vedúcim k stagnácii, ktoré v poslednej fáze prekonal J. Maragall i Gorina. Esteticky bola modernistická poézia ovplyvnená najmä preraffaelizmom a symbolizmom (Apeŀles Mestres, *1854, †1936; Alexandre de Riquer, *1856, †1920; Adrià Gual, *1872, †1943; Joaquim Ruyra, *1858, †1939; Santiago Rusiñol, *1861, †1931) i parnasizmom (Jeroni Zanné, *1873, †1934). Najvýznamnejšími predstaviteľmi modernizmu boli J. Maragall i Gorina a členovia tzv. malorskej školy (Escola mallorquina), ktorá sa sformovala v 2. polovici 19. stor. na romantických pozíciách ako súčasť renaixençy a po modernistickej etape sa priklonila k novocentizmu (kultúrno-literárne hnutie 1906 – 23). Modernistickú etapu malorskej školy reprezentovali Miquel Costa i Llobera (*1854, †1922), Joan Alcover (*1854, †1926) a Gabriel Alomar (*1873, †1941), ktorí uplatňovali klasicistický vkus a zdôrazňovali formálnu dokonalosť a eleganciu výrazu. Teoretické základy modernistickej prózy predstavil 1891 Raimon Casellas (*1855, †1910), autor prvého modernistického románu Divoké hlbiny (Els sots feréstecs, 1901). Modernisti inovovali prózu, odmietali objektívne zobrazenie vonkajšieho sveta a spočiatku uprednostňovali krátke žánre; hlavnou témou ich diel bolo úsilie indivídua o slobodné vyjadrenie a uplatnenie sa v spoločnosti. Príbehy boli často umiestnené vo vidieckom prostredí, preto sa tento druh modernistickej prózy označuje ako rurálny naturalizmus (Caterina Albertová, Albert, *1869, †1966, pseudonym Víctor Català). Prózu dekadentného ladenia písal Prudenci Bertrana (*1867, †1941), osobitý štýl spočívajúci v spojení dramatických a humorných situácií vytvoril J. Ruyra. Modernistické divadlo sa rozvíjalo vo dvoch prúdoch: ako divadlo myšlienok založené na realistickej technike, inšpirované tvorbou H. Ibsena (Ignasi Iglésias, *1871, †1928; Josep Pous i Pagès, *1873, †1952; Joan Puig i Ferreter, *1882, †1956) a symbolistické divadlo (A. Gual, S. Rusiñol).

Na začiatku 20. stor. zaujala významné miesto v politickom živote Regionalistická liga (Lliga Regionalista) vedená Enricom Pratom de la Riba (*1870, †1917), ktorá stála pri vzniku inštitúcií celonárodného významu (Katalánske univerzitné štúdiá, Estudis Universitaris Catalans, 1903; Inštitút katalánskych štúdií, Institut d’Estudis Catalans, 1907). R. 1906 sa konal 1. medzinárodný kongres katalánskeho jazyka, ktorý bol dôležitý z hľadiska položenia základov normalizácie katalánskeho jazyka. O normalizáciu a výskum katalánskeho jazyka sa zaslúžili lingvisti Antoni Maria Alcover (*1862, †1932), Pompeu Fabra (*1868, †1948) a neskôr Joan Coromines (*1905, †1997). Kultúrny program Regionalistickej ligy na základe štúdie Katalánska národnosť (La nacionalitat catalana, 1906) E. P. de la Ribu sformuloval Eugeni d’Ors (*1881, †1954) ako novocentizmus (katalánsky noucentisme, španielsky novecentismo). Jeho vznik sa dáva do súvislosti s publikáciou básnickej zbierky vedúcej básnickej osobnosti Josepa Carnera (*1884, †1970) Šťavnaté plody (Els fruits saborosos, 1906). Z literárneho hľadiska novocentisti odmietali romantizmus i realizmus, nepísali román ani divadelné hry, uprednostňovali poéziu, krátku prózu, esej a tzv. článok ideí alebo glosu (E. d’Ors).

V období od rozpadu generácie novocentistov počas diktatúry M. Prima de Riveru (1923 – 30) do španielskej občianskej vojny (1936 – 39) v poézii spolu existovali dve tendencie, a to postsymbolistická a avantgardná. Postsymbolisticky zameraní autori (C. Riba) neodmietali tradície a usilovali sa o čistú poéziu (Marià Manent, *1898, †1988; Tomàs Garcés, *1901,†1993), avantgardne orientovaní básnici experimentovali s novými technikami (futurizmus, kubizmus a surrealizmus), žiadny z nich sa však úplne neodklonil od literárnej tradície (s výnimkou Joana Salvata-Papasseita, *1894, †1924), k surrealizmu inklinoval najmä Josep Vicenç Foix (*1893, †1987). V próze sa po období stagnácie zapríčinenej odmietavým postojom novocentistov k románu začalo mimoriadne plodné obdobie, dominantným sa stal psychologický román. Realistickú techniku a psychologický ponor uplatnili Miquel Llor (*1894, †1966) a Sebastià Juan Arbó (*1902, †1984), experimentálny prístup Carles Soldevila (*1892, †1967) a autori tzv. sabadellskej skupiny Francesc Trabal (*1899, †1957), Joan Oliver (pseudonym Pere Quart, *1899, †1986), Joan Prat (pseud. Armand Obiols, *1904, †1971) a Cèsar-August Jordana (*1893, †1958), ktorí sa katalánsku prózu usilovali pozdvihnúť uplatňovaním intelektuálne hodnotného a formálne dokonalého štýlu využívajúceho absurdný humor a groteskné situácie (Joan Fuster, *1922, †1992, nazval túto skupinu neonovocentistami). Divadelná tvorba sa vyvíjala v duchu rešpektovania tradície romantickej drámy, na scénach mali úspech C. Soldevilla a Josep Maria de Sagarra (*1894, †1961), ktorý vychádzal v ústrety vkusu širokých vrstiev publika; na občiansku vojnu bezprostredne zareagoval S. Espriu divadelnou hrou Antigona (Antígona, napísaná 1939, publikovaná 1955), v ktorej, nadväzujúc na antickú tragédiu, poukázal na nezmyselnosť bratovražedných vojen.

V období po občianskej vojne nastal v literárnej produkcii útlm súvisiaci s obmedzeniami zavedenými diktatúrou F. Franca y Bahamondeho (zrušenie väčšiny katalánskych národných inštitúcií), mnohí intelektuáli odišli do exilu (J. Oliver, F. Trabal, J. Prat, C. Riba, M. Rodoredová, Pere Calders, *1912, †1994). V 40. rokoch 20. stor. Josep Palau i Fabre (*1917, †2008) založil ilegálny časopis Poesia (1944 – 45). Po 2. svetovej vojne došlo k zmierneniu odmietavého postoja ku katalánskej národnej kultúre, vznikla avantgardná skupina Kocka na sedmičke (Dau al Set, 1948), spomedzi jej členov mal najvýraznejšie sklony k experimentovaniu (neosurrealizmus) Joan Brossa (*1919, †1998). S. Espriu a Joan Vinyoli (*1914, †1984) sa priklonili k existenciálnej poézii tragických tónov, prozaici M. Llor, Maurici Serrahima i Bofill (*1902, †1979) a Xavier Benguerel (*1905, †1990) nadviazali na psychologický román.

V 50. a 60. rokoch 20. stor. sa rozvíjal tzv. historický alebo sociálny realizmus, ktorého teoretické základy (podobné znaky ako kritický a socialistický realizmus i neorealizmus) sformuloval literárny kritik a teoretik Josep María Castellet (*1926, †2014). Básnici J. Oliver, Vicent Andrés i Estellés (*1924, †1993), Gabriel Ferrater (*1922, †1972) a čiastočne Miquel Martí i Pol (*1929, †2003) i prozaici Josep Maria Espinàs (*1927), Estanislau Torres i Mestres (*1926) a Víctor Mora (*1931, †2016) kriticky reagovali na sociálne a morálne problémy súdobej spoločnosti. V 60. rokoch 20. stor. nastalo oživenie v románovej tvorbe, svetovú slávu získali romány Diamantové námestie (La plaça del Diamant, 1962) M. Rodoredovej a Bearn alebo Izba bábik (Bearn o La sala de les nines, v katalánskej verzii publikovaná 1961) Llorença Villalongu (*1897, †1980). Dominantnými témami boli skúsenosť z občianskej vojny a z exilu (Vicenç Riera i Llorca, *1903, †1991; Lluís Ferran de Pol, *1911, †1995; Teresa Pàmiesová, Pàmies, *1919, †2012) a reflexie o súčasnosti (Manuel de Pedrolo, *1918, †1990). Joan Perucho (*1920, †2003), P. Calders a Baltasar Porcel (*1937, †2009) boli ovplyvnení magickým realizmom. O rozvoj eseje a novinárstva sa zaslúžili Josep Pla (*1897, †1981) a Jaume Fuster (*1945, †1998). Vývoj divadla v tomto období ovplyvnili Josep Maria Benet i Jornet (*1940) a Jordi Teixidor Martínez (*1939, †2011).

V 70. rokoch 20. stor. sa objavila nová básnická generácia tvoriaca v duchu poézie skúsenosti, sformovala sa tzv. skupina najnovších (novísimos, katalánsky novíssims), v rámci ktorej sa presadil P. Gimferrer. V oblasti prózy významné miesto zaujala skupina Ofèlia Dracs založená 1976 – 77, ktorej názov (Dracs) je vytvorený z iniciál priezvisk zakladajúcich členov Miguela Desclota (*1952), Carlesa Reiga (*1947, †2001), Josepa Albanella (*1945), Jauma Cabrého (*1947) a Joaquima Solera (*1940, †1993). Patrili k nej Joan Rendé (*1943), Joaquim Carbó (*1932), J. Fuster , Maria Antònia Oliverová (Oliver, *1946) a Vicenç Villatoro (*1957). V 70. rokoch 20. stor. debutovali Terenci Moix (*1942, †2003), Montserrat Roigová (Roig, *1946, †1991) a Jordi Pàmias (*1938), v 80. rokoch 20. stor. Ignasi Riera (*1940), Jesús Moncada (*1941, †2005), Pep Coll (*1949), Sergi Pàmies (Sergi Pàmies López, *1960), Vicenç Pagès i Jordà (*1963), Quim Monzó (Joaquim Monzó i Gómez, *1952) a i. V dramatickej tvorbe do polovice 80. rokov 20. stor. vznikalo málo pôvodných textov, neskôr tvorili Ramon Gomis i de Barbarà (*1946), Joan Barbero (*1966), Guillem-Jordi Graells i Andreu (*1950), Sergi Belbel i Coslado (*1963) a i.

konceptizmus [lat.], špan. conceptismo — jeden z hlavných literárnych smerov (s kulteranizmom) v španielskej barokovej literatúre 1. polovice 17. stor. založený na vytváraní tzv. konceptov (concepto), teda abstraktných pojmov, ktoré zovšeobecňovali javy pozorovanej reality a zároveň vystihovali ich podstatu, a tak slúžili na vypovedanie hlbokých právd o svete. Estetika konceptizmu bola zameraná na vycibrenosť formálnej a kondenzáciu obsahovej zložky literárneho diela. Predstavitelia konceptizmu formulovali nápadité myšlienky výstižne, význam šifrovali do duchaplných mnohoznačných výrokov, v ktorých významnú úlohu zohrávali polysémia a voľná asociácia myšlienok (aj sentencia a aforizmus). Štýl bol založený na hre slov a na vtipných pointách, využívali sa najmä kontrast, paradox, antitéza a nečakané prirovnania.

Konceptizmus má pôvod už v klasickej rétorike a manieristickej tradícii, vyskytoval sa od neskorej latinskej antiky cez patristiku po anglický euphuizmus (manieristický štýl v 2. polovici 16. stor.) a taliansky marinizmus. Uplatňoval sa viac v próze ako v poézii. Za jeho iniciátora je považovaný Alonso de Ledesma (Duchovné úvahy, Conceptos espirituales, 3 zv., 1600 – 12), najvýznamnejšími predstaviteľmi boli Francisco Gómes de Quevedo y Villegas a Luis Vélez de Guevara, v dramatickom umení Lope de Vega. Teóriu konceptistickej estetiky a štylistiky vyložil Baltasar Gracián v diele Ostrovtip a umenie duchaplnosti (Agudeza y arte de ingenio, 1648).

kostumbrizmus, špan. costumbrismo — umelecký smer v literatúre a vo výtvarnom umení v 19. stor. Vyvinul sa v Španielsku a následne sa uplatnil aj v Latinskej Amerike. Vyznačuje sa zachytením (opisom) zvykov a spôsobu života rôznych spoločenských skupín a regiónov, ako aj vidieckeho a mestského prostredia (špan. costumbre = zvyk).

Kostumbrizmus v literatúre má korene v španielskej literatúre zlatého veku, rozvíjať sa začal predovšetkým v období romantizmu (1830 – 50) a v 2. polovici 19. stor. sa stal typickým pre prvú generáciu španielskych realistov. Pôvodný kostumbristický literárny žáner, tzv. kostumbristický obrázok, bol krátky, prevažne prozaický útvar s minimálnou dejovou a s dominantnou opisnou zložkou. Sústreďoval sa na opis ľudských typov alebo konkrétnych scén zo života. V 2. polovici 19. stor. sa dostali do popredia rozsiahlejšie žánre (napr. novela), kostumbristické postupy sa však využívali aj v realistických románoch, neskôr sa uplatnili v regionalistickej próze (→ kreolizmus). Za zakladateľské osobnosti kostumbrizmu v literatúre sú pokladaní španielski spisovatelia F. Caballero, M. J. de Larra, Ramón de Mesonero Romanos (*1803, †1882) a Serafín Estébanez Calderón (*1799, †1867), významné miesto mal najmä v latinskoamerických literatúrach a karibskej literatúre písanej po španielsky.

Vo výtvarnom umení sa kostumbrizmus prejavil v maliarstve, a to v žánrových realistických scénkach detailne zachytávajúcich miestne prostredie, odev, zvyky a slávnosti. K zakladateľom kostumbrizmu vo výtvarnom umení patria španielski maliari José Domínguez Bécquer (*1805, †1841), Valeriano Domínguez Bécquer (*1833, †1870), Joaquín Domínguez Bécquer (*1817, †1879), Andrés Cortés y Aguilar (*1812, †1879), Leonardo Alenza (*1807, †1845) a Manuel Rodríguez de Guzmán (*1818, †1867); významne sa uplatnil v maliarstve v krajinách Latinskej Ameriky.