Komunistická strana Číny

Text hesla

Komunistická strana Číny, čín. Čung-kuo kung-čchan-tang — čínska radikálnoľavicová revolučná socialistická politická strana, od roku 1949 fakticky jediná mocenská politická sila v Číne. Podľa počtu členov je najväčšou komunistickou stranou na svete (podľa čínskych údajov približne 91,91 mil. členov, 2019). Jej riadiacimi orgánmi sú Ústredný výbor (ÚV), generálny tajomník, Stály výbor Politbyra (5 – 9 členov) a Politbyro, tlačovým orgánom denník Žen-min ž’-pao (Ľudový denník, založený v roku 1948).

KS Číny bola založená v júli 1921 v Šanghaji ľavicovo orientovanými intelektuálmi, ktorí vyšli z Hnutia 4. mája, k jej spoluzakladateľom patrili Čchen Tu-siou (jej prvý tajomník) a Li Ta-čao. V roku 1922 sa stala sekciou Komunistickej internacionály, ktorej pracovníci sa spolu s ruskými (sovietskymi) poradcami významne podieľali na jej formovaní. V rokoch 1923 – 27 spolupracovala v tzv. jednotnom fronte so stranou Kuomintang (tzv. nacionalisti) a tvorila jej ľavé krídlo. Úsilie KS o boľševizáciu Kuomintangu viedlo ku konfliktom, ktoré vyvrcholili v apríli 1927 pravicovým Čankajškovým aprílovým pučom. Následne komunisti vyvolali viacero povstaní, napr. v auguste 1927 nančchangské povstanie, počas ktorého začali vytvárať prvé oddiely komunistickej Čínskej červenej armády (neskôr Čínska robotnícko-roľnícka červená armáda; → Čínska ľudovo oslobodzovacia armáda), a v decembri 1927 Kantonské povstanie považované za začiatok boja čínskych komunistov za zvrhnutie Čankajška. S cieľom zlikvidovať Čínsku červenú armádu uskutočnil Čankajšek v roku 1930 päť protikomunistických vyhladzovacích akcií a KS Číny sa v nasledujúcom období dostala do ilegality. Podarilo sa jej získať kontrolu nad niekoľkými odľahlými vidieckymi oblasťami, v ktorých podľa sovietskeho vzoru zakladala soviety; najvýznamnejší z nich, Ústredná revolučná základňa, existoval v rokoch 1931 – 34 v horách Ťing-kang-šan na pomedzí provincií Ťiang-si a Fu-ťien. Pod správou Ťiang-siského sovietu bola na prvom všečínskom kongrese zástupcov čínskych sovietov vyhlásená nezávislá Čínska sovietska republika (1931 – 37) na čele s predsedom ľudovej vlády Mao Ce-tungom.

Počas rozsiahleho ústupového manévru čínskych komunistov zoskupených v Čínskej robotnícko-roľníckej červenej armáde z kuomintanského obkľúčenia (→ Dlhý pochod, 1934 – 36) získal v komunistickej armáde vedúce postavenie Mao Ce-tung (1935), ktorý sa v roku 1945 stal predsedom ÚV KS Číny a rozhodujúcu pozíciu vo vedení strany si udržal až do smrti (1976). Pod tlakom japonskej agresie (1937 – 45) sa nakrátko armády KS Číny (Čínska ľudovo oslobodzujúca armáda) a Kuomintangu (→ Čínska národno revolučná armáda) spojili a vytvorili Jednotný národný revolučný front, ktorý sa však po kapitulácii Japonska rozpadol a medzi ozbrojenými silami komunistov a tzv. nacionalistov (Kuomintang) vypukol nový konflikt (1946 – 49; → občianske vojny v Číne). Po definitívnej porážke Kuomintangu a jeho stiahnutí sa na Taiwan vyhlásil Mao Ce-tung 1. októbra 1949 v Pekingu založenie Čínskej ľudovej republiky (ČĽR) na čele s KS Číny ako jedinou vládnucou silou v krajine. Čína nadviazala úzke spojenectvo so Sovietskym zväzom a zaradila sa do tábora socialistických krajín.

Za výdatnej podpory Sovietskeho zväzu a podľa sovietskeho modelu uskutočňovaná hospodárska politika (pozemková reforma, kolektivizácia, industrializácia) priniesla spočiatku (1949 – 57) obnovu a rast hospodárstva. Strana však postupne nastúpila vlastnú cestu budovania komunizmu v duchu Mao Ce-tungových koncepcií, jej oficiálnou doktrínou sa stala špecifická čínska verzia marxizmu – učenie Mao Ce-tunga (→ maoizmus) zdôrazňujúce význam roľníctva (ako avantgardy revolúcie), armády a gerilovej vojny a presadzujúce teóriu permanentnej revolúcie, podľa ktorej komunistická strana nemôže nikdy dospieť do štádia sebauspokojenia a po víťazstve v jednom zápase musí okamžite pristúpiť k ďalším revolučným zápasom. Mao Ce-tung v tomto duchu riadil stranu i štát, čo viedlo k ideologickým rozporom s predstaviteľmi Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ). Politika KS Číny v 60. rokoch 20. stor. mala charakter kampaní, ktoré však mali pre Čínu neblahé dôsledky. Napr. počas tzv. kampane na potlačenie kontrarevolucionárov (1951) boli poslané do pracovných táborov alebo popravené tisíce príslušníkov Kuomintangu, z iniciatívy Mao Ce-tunga začatá kampaň Sto kvetov (1956) sa zmenila na kritiku celého režimu a viedla k vzniku nepokojov; reakciou na túto kritiku bolo spustenie kampane proti pravičiarom (1957), ktorej výsledkom bolo odstránenie ďalších státisícov vzdelaných ľudí z verejného života často odsúdených na tzv. prevýchovu prácou v pracovných táboroch alebo aj na smrť, dôsledkom ekonomickej tzv. politiky veľkého skoku (1958 – 61) realizovanej s cieľom hospodárskeho povznesenia Číny a rozvoja poľnohospodárstva však bol hladomor (1959 – 62). Mao Ce-tung so svojím ultraľavicovým krídlom presadil v strane kultúrnu revolúciu (oficiálne trvala 1966 – 69), na uskutočnenie jej cieľov použil študentov organizovaných v Červených gardách. Revolúcia priniesla rozsiahle čistky, teror, ničenie kultúrnych pamiatok a rozvrat spoločnosti a jej dôsledky pretrvávali až do Mao Ce-tungovej smrti v roku 1976.

Rozpory medzi komunistickými stranami Číny a Sovietskeho zväzu sa však týkali nielen ideologických, ale aj ďalších oblastí. KS Číny nesúhlasila s kritikou kultu osobnosti J. V. Stalina v Sovietskom zväze (1956), v zahraničnopolitickej oblasti odmietala vedúcu úlohu KSSZ v medzinárodnom komunistickom hnutí, nesúhlasila s tézou o mierovom spolužití komunizmu a kapitalizmu (uzavretie dohody medzi Sovietskym zväzom, USA a Spojeným kráľovstvom o zákaze skúšok jadrových zbraní z roku 1963 považovala za dôkaz, že Sovietsky zväz zneužíva jadrovú hrozbu len na svoje vlastné záujmy, a nie na dosiahnutie cieľov svetovej revolúcie) a pod. To viedlo k výraznému zhoršeniu vzájomných vzťahov (→ čínsko-sovietske konflikty).

Po Mao Ce-tungovej smrti sa v roku 1976 stal predsedom Ústredného výboru Chua Kuo-feng, ktorý počas svojho pôsobenia (do roku 1978) odstránil z vedenia strany ultraľavicové krídlo, tzv. bandu štyroch, v ideologickej a politickej oblasti sa však naďalej pridŕžal Mao Ce-tungovho učenia. Proti nemu sa postavila frakcia okolo Teng Siao-pchinga, ktorá v roku 1978 podrobila Chua Kuo-fenga kritike. Moci sa fakticky ujal Teng Siao-pching (formálne zostal vo funkcii podpredsedu vlády), hoci oficiálne nezastával v KS Číny žiadnu vysokú funkciu (predsedom strany bol oficiálne až do roku 1981 Chua Kuo-feng). Oživil vzťahy so zahraničím (najmä s USA) a vyhlásil reformný program, tzv. socializmus s čínskymi zvláštnosťami (→ Štyri modernizácie, spočíval v spojení čiastočnej liberalizovanej ekonomiky a politického monopolu komunistickej strany), politiku jedného dieťaťa smerujúcu k obmedzeniu rastu čínskej populácie a i. V roku 1981 sa generálnym tajomníkom ÚV KS Číny stal Chu Jao-pang, ktorý však pre svoju liberálnejšiu politiku bol predstaviteľmi tvrdej línie v strane v roku 1987 zbavený funkcie. Jeho nástupca Čao C’-Jang (1987 – 89) bol odvolaný pre ochotu rokovať so študentmi počas masových protikomunistických protestov v roku 1989 na Námestí nebeského pokoja v Pekingu (→ Tchien-an-men). V rokoch 1989 – 2002 stál na čele KS Číny Ťiang Ce-min a 2002 – 12 Chu Ťin-tchao, ktorý vo svojej vízii tzv. harmonickej socialistickej spoločnosti kládol dôraz na tzv. vedecký pohľad na rozvoj. V porovnaní s predošlým obdobím sa viac zdôrazňovala úloha štátu v ekonomike, najmä jeho strategická účasť na vlastníctve podnikov (v západnej ekonomickej literatúre sa na označenie tohto čínskeho ekonomického modelu používa termín štátny kapitalizmus). Od roku 2012 vedie KS Číny Si Ťin-pching presadzujúci koncepciu tzv. čínskeho sna (vybudovanie prosperujúcej, omladenej spoločnosti).

Text hesla

Komunistická strana Číny, čín. Čung-kuo kung-čchan-tang — čínska radikálnoľavicová revolučná socialistická politická strana, od roku 1949 fakticky jediná mocenská politická sila v Číne. Podľa počtu členov je najväčšou komunistickou stranou na svete (podľa čínskych údajov približne 91,91 mil. členov, 2019). Jej riadiacimi orgánmi sú Ústredný výbor (ÚV), generálny tajomník, Stály výbor Politbyra (5 – 9 členov) a Politbyro, tlačovým orgánom denník Žen-min ž’-pao (Ľudový denník, založený v roku 1948).

KS Číny bola založená v júli 1921 v Šanghaji ľavicovo orientovanými intelektuálmi, ktorí vyšli z Hnutia 4. mája, k jej spoluzakladateľom patrili Čchen Tu-siou (jej prvý tajomník) a Li Ta-čao. V roku 1922 sa stala sekciou Komunistickej internacionály, ktorej pracovníci sa spolu s ruskými (sovietskymi) poradcami významne podieľali na jej formovaní. V rokoch 1923 – 27 spolupracovala v tzv. jednotnom fronte so stranou Kuomintang (tzv. nacionalisti) a tvorila jej ľavé krídlo. Úsilie KS o boľševizáciu Kuomintangu viedlo ku konfliktom, ktoré vyvrcholili v apríli 1927 pravicovým Čankajškovým aprílovým pučom. Následne komunisti vyvolali viacero povstaní, napr. v auguste 1927 nančchangské povstanie, počas ktorého začali vytvárať prvé oddiely komunistickej Čínskej červenej armády (neskôr Čínska robotnícko-roľnícka červená armáda; → Čínska ľudovo oslobodzovacia armáda), a v decembri 1927 Kantonské povstanie považované za začiatok boja čínskych komunistov za zvrhnutie Čankajška. S cieľom zlikvidovať Čínsku červenú armádu uskutočnil Čankajšek v roku 1930 päť protikomunistických vyhladzovacích akcií a KS Číny sa v nasledujúcom období dostala do ilegality. Podarilo sa jej získať kontrolu nad niekoľkými odľahlými vidieckymi oblasťami, v ktorých podľa sovietskeho vzoru zakladala soviety; najvýznamnejší z nich, Ústredná revolučná základňa, existoval v rokoch 1931 – 34 v horách Ťing-kang-šan na pomedzí provincií Ťiang-si a Fu-ťien. Pod správou Ťiang-siského sovietu bola na prvom všečínskom kongrese zástupcov čínskych sovietov vyhlásená nezávislá Čínska sovietska republika (1931 – 37) na čele s predsedom ľudovej vlády Mao Ce-tungom.

Počas rozsiahleho ústupového manévru čínskych komunistov zoskupených v Čínskej robotnícko-roľníckej červenej armáde z kuomintanského obkľúčenia (→ Dlhý pochod, 1934 – 36) získal v komunistickej armáde vedúce postavenie Mao Ce-tung (1935), ktorý sa v roku 1945 stal predsedom ÚV KS Číny a rozhodujúcu pozíciu vo vedení strany si udržal až do smrti (1976). Pod tlakom japonskej agresie (1937 – 45) sa nakrátko armády KS Číny (Čínska ľudovo oslobodzujúca armáda) a Kuomintangu (→ Čínska národno revolučná armáda) spojili a vytvorili Jednotný národný revolučný front, ktorý sa však po kapitulácii Japonska rozpadol a medzi ozbrojenými silami komunistov a tzv. nacionalistov (Kuomintang) vypukol nový konflikt (1946 – 49; → občianske vojny v Číne). Po definitívnej porážke Kuomintangu a jeho stiahnutí sa na Taiwan vyhlásil Mao Ce-tung 1. októbra 1949 v Pekingu založenie Čínskej ľudovej republiky (ČĽR) na čele s KS Číny ako jedinou vládnucou silou v krajine. Čína nadviazala úzke spojenectvo so Sovietskym zväzom a zaradila sa do tábora socialistických krajín.

Za výdatnej podpory Sovietskeho zväzu a podľa sovietskeho modelu uskutočňovaná hospodárska politika (pozemková reforma, kolektivizácia, industrializácia) priniesla spočiatku (1949 – 57) obnovu a rast hospodárstva. Strana však postupne nastúpila vlastnú cestu budovania komunizmu v duchu Mao Ce-tungových koncepcií, jej oficiálnou doktrínou sa stala špecifická čínska verzia marxizmu – učenie Mao Ce-tunga (→ maoizmus) zdôrazňujúce význam roľníctva (ako avantgardy revolúcie), armády a gerilovej vojny a presadzujúce teóriu permanentnej revolúcie, podľa ktorej komunistická strana nemôže nikdy dospieť do štádia sebauspokojenia a po víťazstve v jednom zápase musí okamžite pristúpiť k ďalším revolučným zápasom. Mao Ce-tung v tomto duchu riadil stranu i štát, čo viedlo k ideologickým rozporom s predstaviteľmi Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ). Politika KS Číny v 60. rokoch 20. stor. mala charakter kampaní, ktoré však mali pre Čínu neblahé dôsledky. Napr. počas tzv. kampane na potlačenie kontrarevolucionárov (1951) boli poslané do pracovných táborov alebo popravené tisíce príslušníkov Kuomintangu, z iniciatívy Mao Ce-tunga začatá kampaň Sto kvetov (1956) sa zmenila na kritiku celého režimu a viedla k vzniku nepokojov; reakciou na túto kritiku bolo spustenie kampane proti pravičiarom (1957), ktorej výsledkom bolo odstránenie ďalších státisícov vzdelaných ľudí z verejného života často odsúdených na tzv. prevýchovu prácou v pracovných táboroch alebo aj na smrť, dôsledkom ekonomickej tzv. politiky veľkého skoku (1958 – 61) realizovanej s cieľom hospodárskeho povznesenia Číny a rozvoja poľnohospodárstva však bol hladomor (1959 – 62). Mao Ce-tung so svojím ultraľavicovým krídlom presadil v strane kultúrnu revolúciu (oficiálne trvala 1966 – 69), na uskutočnenie jej cieľov použil študentov organizovaných v Červených gardách. Revolúcia priniesla rozsiahle čistky, teror, ničenie kultúrnych pamiatok a rozvrat spoločnosti a jej dôsledky pretrvávali až do Mao Ce-tungovej smrti v roku 1976.

Rozpory medzi komunistickými stranami Číny a Sovietskeho zväzu sa však týkali nielen ideologických, ale aj ďalších oblastí. KS Číny nesúhlasila s kritikou kultu osobnosti J. V. Stalina v Sovietskom zväze (1956), v zahraničnopolitickej oblasti odmietala vedúcu úlohu KSSZ v medzinárodnom komunistickom hnutí, nesúhlasila s tézou o mierovom spolužití komunizmu a kapitalizmu (uzavretie dohody medzi Sovietskym zväzom, USA a Spojeným kráľovstvom o zákaze skúšok jadrových zbraní z roku 1963 považovala za dôkaz, že Sovietsky zväz zneužíva jadrovú hrozbu len na svoje vlastné záujmy, a nie na dosiahnutie cieľov svetovej revolúcie) a pod. To viedlo k výraznému zhoršeniu vzájomných vzťahov (→ čínsko-sovietske konflikty).

Po Mao Ce-tungovej smrti sa v roku 1976 stal predsedom Ústredného výboru Chua Kuo-feng, ktorý počas svojho pôsobenia (do roku 1978) odstránil z vedenia strany ultraľavicové krídlo, tzv. bandu štyroch, v ideologickej a politickej oblasti sa však naďalej pridŕžal Mao Ce-tungovho učenia. Proti nemu sa postavila frakcia okolo Teng Siao-pchinga, ktorá v roku 1978 podrobila Chua Kuo-fenga kritike. Moci sa fakticky ujal Teng Siao-pching (formálne zostal vo funkcii podpredsedu vlády), hoci oficiálne nezastával v KS Číny žiadnu vysokú funkciu (predsedom strany bol oficiálne až do roku 1981 Chua Kuo-feng). Oživil vzťahy so zahraničím (najmä s USA) a vyhlásil reformný program, tzv. socializmus s čínskymi zvláštnosťami (→ Štyri modernizácie, spočíval v spojení čiastočnej liberalizovanej ekonomiky a politického monopolu komunistickej strany), politiku jedného dieťaťa smerujúcu k obmedzeniu rastu čínskej populácie a i. V roku 1981 sa generálnym tajomníkom ÚV KS Číny stal Chu Jao-pang, ktorý však pre svoju liberálnejšiu politiku bol predstaviteľmi tvrdej línie v strane v roku 1987 zbavený funkcie. Jeho nástupca Čao C’-Jang (1987 – 89) bol odvolaný pre ochotu rokovať so študentmi počas masových protikomunistických protestov v roku 1989 na Námestí nebeského pokoja v Pekingu (→ Tchien-an-men). V rokoch 1989 – 2002 stál na čele KS Číny Ťiang Ce-min a 2002 – 12 Chu Ťin-tchao, ktorý vo svojej vízii tzv. harmonickej socialistickej spoločnosti kládol dôraz na tzv. vedecký pohľad na rozvoj. V porovnaní s predošlým obdobím sa viac zdôrazňovala úloha štátu v ekonomike, najmä jeho strategická účasť na vlastníctve podnikov (v západnej ekonomickej literatúre sa na označenie tohto čínskeho ekonomického modelu používa termín štátny kapitalizmus). Od roku 2012 vedie KS Číny Si Ťin-pching presadzujúci koncepciu tzv. čínskeho sna (vybudovanie prosperujúcej, omladenej spoločnosti).

Zverejnené 31. marca 2022.

Komunistická strana Číny [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2022-05-24]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/komunisticka-strana-ciny