Aguda → A-ku-ta

A-ku-ta, Aguda, 1068 – august 1123 — džürčenské knieža, zakladateľ dynastie Ťin (1115 – 1234; → Džürčeni). Jeho otec bol vodcom džürčenského kmeňa Wan-jen (Wanyan). Začiatkom 12. stor. A-ku-ta zjednotil jednotlivé džürčenské kmene a 1115 vyhlásil v severových. Číne dynastiu Ťin s hlavným mestom v blízkosti dnešného Charbinu. Zaslúžil sa o vybudovanie ekonomických a politických základov ríše umožňujúcich jej neskoršiu expanziu, uzatvoril spojenectvo s čínskou dynastiou Sung proti kitanskej dynastii Liao (→ Kitanská ríša). Posmrtne označovaný ako cisár Ťin Tchaj-cu (Jin Taizu).

Anály jarí a jesení, Kronika od jari do jesene, čín. Čchun-čchiou (Chunqiu) — prvá čínska kronika chronologicky zachytávajúca historické udalosti v štáte Lu v období 722 – 481 pred n. l. Základný študijný text konfuciánskych vzdelancov v cisárskej Číne. Obsahuje záznamy o politike, ekonomike, vojenstve, kultúre, astronómii, spoločenskom živote atď. Neskoršie čínske pramene pripisujú autorstvo diela Konfuciovi, čo nie je historicky doložené. Stručný štýl diela vyvažujú komentáre, najznámejší napísal Cuo Čchiou-ming (Zuo Qiuming) a nazýva sa Anály jarí a jesení v Cuovej tradícii (Čchun-čchiou cuo-čuan, Chunqiu zuozhuan). Podľa kroniky sa obdobie dynastie vých. Čou rozdeľuje na obdobie jarí a jesení a obdobie bojujúcich štátov (→ bojujúce štáty).

An-čching, oficiálny prepis Anqing — mesto v Číne v juhozápadnej časti provincie An-chuej na severnom brehu rieky Jang-c’-ťiang; 571-tis. obyvateľov, so svojím širším okolím predstavuje mesto na úrovni prefektúry, 5,311 mil. obyvateľov (2010). V meste sa nachádza riečny prístav a rafinéria ropy; z priemyselných odvetví je zastúpený petrochemický (výroba palív), stavebný, textilný a potravinársky priemysel.

Mesto bolo založené v 2. stor. pred n. l. pod názvom Wan. Za čias vlády dynastie Čching (1644 – 1911/12) až do 1949 bolo hlavným mestom provincie An-chuej.

Stavebné pamiatky: pagoda Čeng-feng (16. stor.).

An Lu-šanovo povstanie — veľké proticisárske povstanie v Číne (756 – 763) v období vlády čínskej dynastie Tchang, na čele ktorého spočiatku stál vojenský guvernér sev. hranice Číny An Lu-šan (An Lushan, *703, †757). Po rozporoch s cisárskym dvorom zaútočil 756 na hlavné mesto Čchang-an, vyhnal cisára Süan-cunga a založil vlastnú dynastiu Ta Jen (Da Yan). Po jeho smrti 757 sa vodcom povstania stal Š’ S’-ming (Shi Siming). Defintívne poraziť vzbúrencov sa cisárskej armáde podarilo až 763. Povstanie predstavuje v dejinách dynastie Tchang obdobie prechodu od rozkvetu k postupnému úpadku. Ekonomická a politická moc cisárskeho dvora zostala oslabená. Čína bola vystavená útokom Tibetskej ríše a usilovala sa udržať spojenectvo s Ujgurskou ríšou.

Čang Čchun-čchiao, Zhang Chunqiao, 1. 2. 1917 okres Ťü-je (provincia Šan-tung) – 21. 4. 2005 — čínsky novinár, komunistický funkcionár, predseda Komunistickej strany Číny v Šanghaji. Počas kultúrnej revolúcie bol členom ultraľavicovej mocenskej skupiny banda štyroch. V roku 1976 ho spolu s ostatnými členmi zatkli a v 1981 ho odsúdili na smrť. V roku 1983 mu bol trest znížený na doživotie. Napokon bol v roku 1998 prepustený zo zdravotných dôvodov.

dvadsaťjeden požiadaviek — zoznam nárokov Japonska voči Číne predložený 18. januára 1915 prezidentovi Jüan Š’-kchajovi v snahe zaujať pozície porazeného Nemecka v Číne. Japonsko požadovalo provinciu Šan-tung odobratú v roku 1914 Nemecku, železničné a banícke koncesie v južnom Mandžusku a vo Vnútornom Mongolsku, odovzdanie uhoľného a hutného komplexu Chan-jie-pching, zákaz ďalších územných ústupkov iným veľmociam a kontrolu čínskej vnútornej politiky prijatím finančných, vojenských a politických poradcov, zriadením spoločnej polície a i. Na nátlak Spojeného kráľovstva a USA Jüan Š’-kchaj 9. mája 1915 väčšinu požiadaviek prijal, čo vyvolalo odpor čínskej verejnosti a konkurenčných veľmocí.

Hakkovia (Hakka, Kche-ťia, Kejia) — podskupina Chanov (vlastných Číňanov), ktorá žije prevažne v čínskych provinciách Kuang-tung, Ťiang-si a Fu-ťien, v osobitnej administratívnej oblasti Hongkong a na Taiwane (tam tvoria asi 15 % obyvateľstva). Menšie skupiny žijú v provinciách Chu-nan, Kuang-si, Kuej-čou, S’–čchuan a Chaj-nan. Mimo Číny sú Hakkovia významnejšie zastúpení v Malajzii, Singapure, Indonézii a Thajsku. Predkovia Hakkov sídlili asi v 2. – 3. stor. v severočínskych provinciách Che-nan a Šan-si. Po opakovaných migráciách sa usadili v juhočínskych provinciách, odkiaľ neskôr migrovali do Austrálie, Bruneja, Kanady, USA a viacerých európskych krajín. Žijú aj v Mjanmarsku, Juž. Afrike, na Mauríciu, Jamajke, Trinidade a Tobagu, v Paname, Francúzskej Polynézii a i. Ich počet vo svete sa odhaduje na 70 – 80 mil. (2016). Názov Hakka sa začal používať za dynastie Čching (asi od polovice 17. stor.; pochádza z kantončiny a znamená rodiny hostí). Časom si ho osvojili aj migranti zo severu na označenie samých seba, ich jazyk (hakka) patrí medzi juhočínske dialekty (v Číne ním hovorí asi 29 mil. ľudí; 2016). Hakkovia sa hlásia väčšinou ku konfucianizmu, k taoizmu, mahájánovému buddhizmu a tradičnému čínskemu náboženstvu, kresťanské spoločenstvo je malé, ale vplyvné. Zachovávajú dávne tradície (napr. architektúru osobitých obranných kruhových obytných domov, ústnu slovesnosť, odev), od ktorých však, ako aj od svojho jazyka, v súčasnosti postupne upúšťajú.

hexagram [gr.] —

1. symbol v tvare pravidelnej šesťcípej hviezdy tvorený dvoma rovnakými navzájom sa prenikajúcimi rovnostrannými trojuholníkmi. Známy od staroveku, používaný v rôznych náboženských, historických a kultúrnych kontextoch. Podľa tradičného výkladu jeden trojuholník je symbolom ohňa (mužský, s vrcholom smerujúcim nahor), druhý symbolom vody (ženský, s vrcholom smerujúcim nadol) a spolu predstavujú celistvý bipolárny harmonický systém. Dualizmus oheň – voda neskôr nahradil výklad o štyroch elementoch: oheň, voda, vzduch (trojuholník s priečkou orientovaný vrcholom nahor) a zem (trojuholník s priečkou s vrcholom smerujúcim nadol). V symbolike alchýmie tento súbor štyroch elementov predstavuje pramatériu, v ktorej sú zastúpené všetky zložky. V podobnom význame sa hexagram ako symbol celistvosti vyskytoval na pečatiach slobodomurárskych lóží. V okultizme je považovaný aj za účinný magický symbol (ochranná aj čarodejná moc). Používanie hexagramu sa pripisovalo už židovskému kráľovi Šalamúnovi (podľa tradície ním údajne zaklínal démonov a privolával anjelov), preto sa nazýva aj Šalamúnova pečať (sigillum Salomonis). V judaizme sa v antickom období hexagram vyskytoval vo výzdobe synagóg, na lampách, amuletoch a i.; od 19. storočia považovaný za všeobecný symbol judaizmu (→ Dávidova hviezda);

2. grafický spôsob zobrazenia čínskej svetonázorovej symboliky prírodnej dialektiky jin-jang šesťčiarovými postupnými kombináciami plnej (symbol jang) a prerušenej (symbol jin) čiary. Čínski šamani v období dynastie Čou vytvorili takto grafický kruh 64 hexagramov, ktorý mal znázorňovať tak kalendárny cyklus všetkých prírodných i životných premien v priebehu jedného poľnohospodárskeho roka, ako aj predpokladaný vzorec životných situácií i ďalšieho priebehu premien všetkého životného bytia v budúcnosti. Vďaka tomu sa súbor 64 hexagramov jin-jang stal aj základnou ideovou kostrou najstaršej čínskej vešteckej príručky, tzv. Knihy premien (I-ťing).

Hnutie 30. mája — masové vystúpenie proti kolonialistickej politike a privilégiám imperialistických mocností v Číne 1925. Začalo sa v Šanghaji 30. 5. 1925 demonštráciou študentov, ktorá bola podnietená zavraždením čínskeho robotníka v japonskej textilnej továrni a ktorej predchádzala trestná akcia japonských podnikateľov a čínskych militaristov proti robotníkom v prístave v meste Čching-tao. Protestné akcie sa začali aj v mestách sev. a str. Číny, najvýznamnejšími udalosťami boli generálny štrajk v Šanghaji 1. – 2. júna 1925 a šestnásťmesačný hongkonsko-kantonský štrajk od 19. júna sprevádzaný bojkotom japonského a britského tovaru. Živelný charakter hnutia, izolácia jednotlivých centier, nedostatok podpory zo strany roľníctva, ústup začiatočnej podpory militaristov (tzv. warlordov) a zmena sympatií čínskej národnej buržoázie spôsobili jeho postupný zánik. Hnutie 30. mája sa považuje za začiatok národnej revolúcie v Číne v rokoch 1925 – 27. Po Hnutí 30. mája došlo k posilneniu pozície strany Kuomintang, čo viedlo k Sev. pochodu (1926 – 27), ktorý 1928 zjednotil Čínsku republiku pod vládu Kuomintangu.

Hnutie 4. mája — spoločensko-politické, protifeudálne a protiimperialistické reformné hnutie intelektuálov v Číne 1919 – 21 zamerané na národnú nezávislosť, emancipáciu jednotlivca, ako aj premenu štátu a kultúry. Začalo sa 4. 5. 1919 masovou demonštráciou 13 pekinských univerzít proti rozhodnutiam Parížskej mierovej konferencie odovzdať Japonsku bývalé nemecké koncesie v severových. časti provincie Šan-tung a proti podpísaniu následnej Versaillskej mierovej zmluvy. Okrem politického dosahu znamenalo aj intelektuálny prelom, ktorého výsledkom bol ústup od tradičnej konfuciánskej etiky, stupňovanie úsilia o výchovu novej, mladej inteligencie, rozvoj modernej čínskej literatúry (tvorba v modernom, hovorovom jazyku) a o osvojovanie si výdobytkov európskej a svetovej duchovnej kultúry (moderná → čínska filozofia). Hnutie prispelo aj k reorganizácii strany Kuomintang (Národnej strany) a podnietilo aj neskorší vznik Komunistickej strany Číny (1921).

Hodvábna cesta, čín. s’–čchou č’ lu, sichou zhi lu — sieť obchodných ciest spájajúcich od 2. stor. pred n. l. Čínu so Strednou Áziou, s Blízkym východom a so Stredomorím, po ktorej obchodné karavány vyvážali z Číny najmä hodváb.

Termín Hodvábna cesta (nem. Seidenstrasse) ako prvý použil v roku 1877 nemecký geograf a geológ Ferdinand von Richthofen podľa najdôležitejšieho prepravovaného tovaru. Postupne sa trasy Hodvábnej cesty rozvetvovali do viacerých častí Ázie (India, Perzia, Arábia) a umožňovali obojsmernú prepravu tovaru (z Číny sa vyvážal porcelán, jadeit a čaj, do Číny sa privážalo kadidlo, kone, jelenie parohy a i.). Hlavná línia cesty viedla cez ázijské mestá Čchang-an (dnes Si-an), Tun-chuang, Kašgar, Samarkand, Bucharu, Merv, Bagdad a Antiochiu (dnes Antakya) a odtiaľ do Európy (Rím) a Afriky (Alexandria), ďalšia línia viedla do Indie. Obchod bol v rukách sprostredkovateľov zo Strednej Ázie a Peržanov. Hodvábna cesta okrem rozvoja obchodu významne prispela ku kultúrnej výmene medzi východnou Áziou, Strednou Áziou a Blízkym východom. V priebehu 1. – 2. stor. n. l. sa po nej z Indie do Číny šíril buddhizmus, v 7. stor. sa ňou do Číny šírilo nestoriánstvo. Po zániku dynastie Tchang začiatkom 10. stor. a rozširovaním námornej dopravy postupne začala strácať význam.

Po Hodvábnej ceste putoval v 2. stor. pred n. l. z Číny chanský diplomat a cestovateľ Čang Čchien, v 13. stor. do Číny o. i. Marco Polo.

Začiatkom 20. stor. preskúmal jej východnú (čínsku) časť a archeologické náleziská v okolí švédsky geograf Sven Anders von Hedin, francúzsky sinológ Paul Pelliot a britský bádateľ Mark Aurel Stein. Sieť ciest v koridore Čchang-an – Ťan-šan zahŕňajúca množstvo chrámov, palácov, archeologických nálezísk, opevnení, hrobiek a historických centier miest na území Číny, Kazachstanu a Kirgizska bola v roku 2014 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

V roku 2013 čínsky prezident Si Ťing-pching predstavil hospodársku iniciatívu pod názvom Jedno pásmo, jedna cesta (čín. i-taj, i-lu) založenú na ekonomickej spolupráci a kultúrnej výmene. Keďže nadväzuje na starovekú sieť obchodných ciest Hodvábnej cesty, je označovaná aj ako tzv. nová hodvábna cesta. Ide o komplexnú finančnú a obchodnú stratégiu s cieľom zvýšiť politický a ekonomický vplyv ČĽR. Vízia zahŕňa spustenie projektov Ekonomického pásma hodvábnej cesty (čín. s’-čchou č’-lu ťing-ťi taj) a Námornej hodvábnej cesty 21. storočia (čín. š’-ťi chaj-šang s’-čchou č’-lu). Zámerom projektu Ekonomického pásma hodvábnej cesty je obnova a vybudovanie cestného a železničného spojenia medzi krajinami na pôvodných trasách Hodvábnej cesty. Projekt Námornej hodvábnej cesty 21. storočia nadväzuje na námorné expedície čínskeho admirála a moreplavca Čeng Chea. Cieľom je obnoviť spojenie medzi východočínskymi prístavmi a Európou cez Juhočínske more, Indický oceán a Suezský prieplav. Realizácia iniciatívy však naráža na množstvo geopolitických, politických, ekonomických, ekologických a právnych problémov. Západné mocnosti, USA a India vnímajú túto snahu Číny ako mocenský boj; obchodné trasy tzv. novej hodvábnej cesty prechádzajú mnohými spornými územiami (náboženské a etnické nepokoje, zrážky extrémistických skupín, nevyriešená otázka hraníc, boj o prírodné bohatstvo); vysoké ekonomické náklady a taktiež kontroverzné dodržiavanie ľudských práv v Číne.

Chuang-kung, Huanggong, ? — 643 pred n. l. — čínsky vojvodca a reformátor. Od 686 pred n. l. až do smrti vládol v štáte Čchi. Spolu s ministrom Kuan Čungom prispel k centralizácii štátu a posilneniu jeho ekonomiky.

Chung-wu, Hongwu — názov obdobia vlády čínskeho cisára Ču Jüan-čanga.

Jen-ti, Yandi — v čínskej mytológii boh Slnka, liečiteľstva a lekárstva. Podľa legendy praveký kmeňový náčelník, ktorý naučil ľudí pestovať obilie a dbal, aby boli polia na slnečných miestach. Skôr než ľuďom odporučil užívať rôzne byliny a plody, vyskúšal ich na sebe. Svoje skúsenosti s jedlými, liečivými i s jedovatými bylinami a plodmi opísal v prvej veľkej knihe o lekárstve. Podľa tradície jedna z jeho dcér, ktorú zmietla do mora obrovská vlna, sa po smrti premenila na krásnu volavku a jej deti dodnes oblietavajú všetky moria. Jen-ti dodnes každý večer zostupuje na Zem hľadať jej telo. Býva zobrazovaný s ľudským telom a byvoľou hlavou, pretože pomáha ľuďom pri práci na poli.

Jin —

1. jeden z názvov čínskej dynastie → Šang;

2. názov hlavného mesta dynastie Šang (Jin) v poslednej fáze jej vlády (asi 1300 – 1100 pred n. l.), dnes archeologická lokalita → Jin-sü.

Jin-sü, Yinxu — archeologická lokalita vo východnej Číne v provincii Che-nan na území mesta An-jang. Počas archeologických vykopávok (od 1928) tam boli objavené pozostatky (tzv. jinské ruiny) najstaršieho čínskeho cisárskeho hlavného mesta nazývaného Jin (1300 – 1027 pred n. l.) z obdobia dynastie Šang (Jin; vládla 1600 – 1100 pred n. l.). Bolo odkrytých viacero cisárskych hrobiek, základov palácov i obetných chrámov, ako aj bronzových rituálnych nádob, umeleckých predmetov z nefritu i z laky a vyše 100-tis. úlomkov vešteckých kostí s textami vyrytými v najstarších čínskych ideografických znakoch. R. 2006 bola lokalita zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Jüan, Yuan — mongolská dynastia vládnuca v Číne 1279 – 1368, prvá nečínska dynastia (Jüan = Prvopočiatok), ktorá vládla celej Číne; vystriedala dynastiu Južný Sung. Založená mongolským chánom Chubilajom (Kublajchánom), ktorý sa 1271 vyhlásil za cisára, 1264 preniesol hlavné mesto svojej ríše z Karakorumu (Mongolsko) do oblasti dnešného Pekingu, 1267 tam dal vybudovať nové hlavné mesto Čung-tu (Ta-tu, mongolsky Chánbalyk) a po definitívnej porážke juhočínskej dynastie Južný Sung ovládol celú Čínu (1279) a pripojil ju k Mongolskej ríši. Územie ovládané dynastiou Jüan siahalo až do Kórey a čiastočne až do Vietnamu a Barmy, pokusy vojensky obsadiť Japonsko však neboli úspešné. Panovníci dynastie sa počas vlády v Číne opierali o mongolských vojakov, kým moslimských úradníkov zo Strednej Ázie a Číňanov diskriminovali. Podporovali tibetský buddhizmus, tolerovali konfucianizmus i nestoriánske kresťanstvo, čínsky taoizmus však potláčali. Napriek tomu, že sa v kultúrnej oblasti neopierali o čínske, ale o mongolské vzory, usilovali sa nakloniť si čínske intelektuálne elity (napr. Chubilaj bol veľkým obdivovateľom čínskeho maliarstva, čínski maliari tohto obdobia však dlho odmietali pozvanie na cisársky dvor). Pod ochranou vládcov dynastie sa rozvíjala predovšetkým meštianska kultúra, došlo k novému rozvoju napr. čínskeho divadla či čínskej opery (jej klasická podoba sa vykryštalizovala práve v 13. – 14. stor.). V tomto období navštívili Čínu viacerí európski kresťanskí misionári (napr. Odorik z Pordenone, †1331; ako vyslanec pápeža Jána XXII.) a cestovatelia (Marco Polo), vzrástol obchod medzi vých. a záp. Áziou, Veľký prieplav (Cisársky kanál) bol predĺžený až do hlavného mesta. Do obdobia vlády dynastie Jüan patrí aj začiatok výroby (okolo 1300) osobitného druhu čínskeho porcelánu s modro-bielou podglazúrovou výzdobou, ktorý sa vyvážal do Prednej Ázie a neskôr aj do Európy. Po Chubilajovej smrti (1294) sa jeho nástupcom nepodarilo rozsiahlu ríšu udržať, 1368 bola v Číne mongolská dynastia Jüan zvrhnutá povstaním Červených turbanov (1351 – 68) a nahradená čínskou dynastiou Ming (1368 – 1644). Mongolská vládnuca dynastia sa stiahla na sever do mongolských stepí, kde formálne pokračovala pod názvom Severný Jüan.

Jüan Š’-kchaj, Yuan Shikai, 16. 9. 1859 Siang-čcheng, provincia Che-nan – 6. 6. 1916 Peking — čínsky politik a generál.

V roku 1880 vstúpil do armády, 1885 – 94 bol cisárskym rezidentom v Kórei. Po porážke Číny v prvej japonsko-čínskej vojne o Kóreu (1894 – 95) sa stal hlavným veliteľom čínskej armády, ktorú zreformoval a zmodernizoval podľa západného vzoru. Bol chránencom cisárovnej Cch’-si, ktorá ho za pomoc pri potlačení hnutia Sto dní reforiem vymenovala 1898 za guvernéra provincie Šan-tung, od 1901 zastával post generálneho guvernéra provincie Č’–li (v súčasnosti Che-pej), po smrti Cch’-si (1908) musel odísť do výslužby. Po vypuknutí sinchajskej revolúcie (1911) bol povolaný späť na cisársky dvor, stal sa veliteľom cisárskych vojsk v severnej Číne a posledným predsedom cisárskej vlády (1911 – 12). Dohodol abdikáciu posledného cisára Pchu-iho a bol oficiálne splnomocnený sformovať prvú republikánsku vládu, popri funkcii ministerského predsedu vykonával aj funkciu hlavného veliteľa armády. Po abdikácii dočasného prezidenta Sunjatsena (1912) sa stal prezidentom Čínskej republiky (vo funkcii bol formálne potvrdený až v októbri 1913). V roku 1914 postavil Sunjatsena a stranu Kuomintang mimo zákona, zaviedol vojenskú diktatúru, 11. decembra 1915 sa vyhlásil za cisára a oficiálny názov krajiny zmenil na Čínske cisárstvo. Po protestoch a povstaní v južnej Číne však 1916 republikánske zriadenie v Číne obnovil.

Jüe, Yue —

1. historický štát jestvujúci v juhových. Číne v oblasti dnešnej provincie Če-ťiang počas obdobia jarí a jesení (770 pred n. l. – 476 pred n. l.) a obdobia bojujúcich štátov (475 pred n. l. – 221 pred n. l.). Po porážke susedného štátu Wu (473 pred n. l.) sa na niekoľko rokov stal dominantnou mocnosťou, 334 pred n. l. ho dobyl štát Čchu;

2. súhrnný názov rôznych historických poločínskych, resp. nečínskych etník sídliacich v období pred n. l. v juhových. Číne v dnešnej provincii Če-ťiang.

Južný Sung — druhá časť (1127 – 1279) obdobia vlády čínskej dynastie Sung (960 – 1279). Po dobytí sev. Číny džürčenskou dynastiou Ťin presunula dynastia Sung svoje hlavné mesto z Pien-t’ingu (dnešný Kchaj-feng) na juh do Lin-anu (dnešný Chang-čou), kde pokračovala ako Južný Sung. Napriek menšiemu územnému rozsahu hospodársky prosperovala (rozvoj obchodu, bankovníctva), rozvíjali sa neokonfucianizmus (→ Ču Si), umenie (krajinomaľba, výroba porcelánu, poézia, divadlo) a nové technológie, napr. na vojenské účely sa používal pušný prach (pri konflikte s Džürčenmi a neskôr s Mongolmi). Južný Sung zanikol po expanzii Mongolskej ríše a založení dynastie Jüan.

Kanton, čín. Kuang-čou, Guangzhou — prístavné mesto v juhových. Číne na Perlovej rieke v blízkosti jej ústia do Juhočínskeho mora, administratívne stredisko provincie Kuang-tung; 2,918 mil. obyvateľov, aglomerácia 5,869 mil. obyvateľov (2011). Významné stredisko obchodu, priemyslu, vedy a kultúry. Priemysel hutnícky (výroba železa a ocele), strojársky (o. i. výroba poľnohospodárskych strojov), lodný, automobilový, petrochemický (veľká ropná rafinéria), chemický, farmaceutický, elektrotechnický, elektronický, stavebných materiálov., textilný (hodvábnický, bavlnársky), potravinársky, tabakový, papiernický, porcelánový; umelecké remeslá (výrobky z bambusu, zo slonoviny, z dreva, jadeitu a cínu). Medzinárodné veľtržné stredisko. Dopravná križovatka, významný námorný aj vnútrozemský prístav, medzinárodné letisko.

Oblasť okolo dnešného Kantonu bola osídlená už asi 2000 pred n. l. Prvé zmienky o meste pochádzajú z 214 pred n. l., v 2. stor. pred n. l. sa stalo hlavným mestom nezávislého štátu Nam Viet (panovník Čao Mo, vietnamsky Trieu Muoi, *175 pred n. l., †124 pred n. l., vládol od 137 pred n. l., pochovaný v Kantone), ktorý sa 111 pred n. l. dostal pod kontrolu dynastie Chan (206 pred n. l. – 220 n. l.). Od zač. obdobia Troch ríš (220 – 280) až do zač. obdobia dynastie Tchang (618) sa intenzívne rozvíjalo (od 229 názov Kuang-čou). V 7. stor. predstavovalo významné obchodné a dopravné centrum Číny, v ktorom sa usadili veľké komunity cudzincov (Arabi a Peržania), ďalší intenzívny rozvoj zaznamenalo v období dynastie Ming (1368 – 1644). Od zač. 16. stor. tam pristávali lode z Európy (1517 Portugalčania, vznikla latinizovaná podoba názvu – Kanton), od konca 17. stor. bolo jedným zo 4 prístavov, v ktorom Čína umožnila obchodovať s cudzincami (Portugalčania, Španieli, Holanďania, Angličania, Francúzi) a od 1759 jediným prístavom otvoreným Európanom; Kanton sa stal centrom prenikania záp. vplyvov do krajiny. Počas prvej ópiovej vojny (1839 – 42) ho obsadili Briti (po 1842 na základe Nankinskej zmluvy jeden z piatich otvorených prístavov) a po porážke Číny tam na základe nerovnoprávnych zmlúv získali viaceré privilégiá (napr. exteritoriálne právo) aj iné štáty. Počas druhej ópiovej vojny (1856 – 60) až do 1861 bol Kanton okupovaný britsko-francúzskymi vojskami. Po zvrhnutí dynastie Čching a vzniku Čínskej republiky (1911, resp. 1912) sa stal centrom Kuomintangu. Pôsobili tam Sunjatsen i Čankajšek, 1921 bola pod Sunjatsenovým vedením sformovaná nová republikánska vláda, 1924 sa konal prvý celoštátny zjazd Kuomintangu, 1924 bola založená a do 1926 sídlila kuomintangská vojenská akadémia Chuang-pchu (aj Whampoa), 1925 sa sformovala kuomintangská Čínska národná revolučná armáda. R. 1927 tam s cieľom vyhnať z Kantonu Kuomintang vypuklo Kantonské povstanie organizované Komunistickou stranou Číny. R. 1938 – 45 bol Kanton okupovaný Japonskom.

Stavebné pamiatky: buddhistický chrám Kuang-siao-s’ (založený pravdepodobne vo 4. stor., rekonštruovaný v 10. stor., úplne prestavaný v 17. – 19. stor.), buddhistický Chrám šiestich figovníkov (banyanov, čín. Liou-žung-s’, založený 537, rekonštruovaný v 11. stor.; nachádza sa tam monumentálna socha buddhistického patriarchu Chuej-nenga z 10. stor.) s tehlovou Kvetinovou pagodou Chua-tcha (1097, reštaurovaná v 14. stor. a 1900), najstaršia mešita na čínskom území Chuaj-šeng-s’ (založená pravdepodobne v 1. pol. 7. stor., prestavaná v 14. a v 17. stor.), strážna veža Čen-chaj-lou (17. – 18. stor., od 1953 historické múzeum), neogotická rímskokatolícka Katedrála božského srdca Ježišovho (1888), Chrám predkov rodiny Čchen (1890 – 94, od 1958 múzeum ľudového umenia), múzeum panovníka Čao Moa (otvorené 1988) a i. Centrum mesta má moderný charakter s množstvom mrakodrapov z konca 20. – zač. 21. stor. (mrakodrap Kantonského medzinárodného finančného centra, 2005 – 10, vyhliadková televízna Kantonská veža, 2005 – 10, výška 600 m, jedna z najvyšších stavieb na svete, a i.), budova opery (2010, Z. Hadidová). Viaceré múzeá a galérie (napr. múzeum provincie Kanton, založené 1953, s významnou zbierkou čínskeho výtvarného umenia). Viaceré vedeckovýskumné ústavy, vysoké školy a univerzity (napr. Sunjatsenova univerzita, založená 1924). Botanická záhrada.

Kantonské povstanie — čínske komunistické povstanie. Vypuklo 11. decembra 1927 na popud J. V. Stalina (pri jeho príprave sa angažovala aj Komunistická internacionála) s cieľom nastoliť v Kantone robotnícku a roľnícku vládu a zároveň odtiaľ vyhnať Kuomintang. Jedno z viacerých komunistických povstaní namierených proti Čankajškovej diktatúre nastolenej po aprílovom puči 1927 (Čankajškov aprílový puč). Hlavným orgánom povstania bola Rada ľudových komisárov na čele s Čang Tchaj-lejom (*1898, †1927), ktorá 11. decembra prevzala v meste moc a na ovládnutom území vyhlásila tzv. Kantonský soviet (podľa vzoru Parížskej komúny nazývaný aj Kantonská komúna; tento výraz sa často používa aj na označenie Kantonského povstania). Čankajškovo vojsko 13. decembra 1927 protiofenzívou znova získalo v Kantone moc a Kantonské povstanie bolo tvrdo potlačené. Počas krvavých pouličných bojov bolo zmasakrovaných vyše 5-tis. stúpencov Komunistickej strany Číny, sovietski poradcovia boli zatknutí alebo zastrelení. Vo všeobecnosti sa v čínskej historiografii považuje Kantonské povstanie za začiatok ozbrojeného boja čínskych komunistov za zvrhnutie Čankajškovej diktatúry.

Kao-cu, Gaozu —

1. chrámové meno cisára Li Jüana;

2. chrámové meno cisára Liou Panga.

Kao-cung, Gaozong — chrámové meno cisára Čchien-lunga.

Kao-cung, Gaozong, vlastným menom Čao Kou, Zhao Gou, 12. 6. 1107 – 9. 11. 1187 — čínsky cisár (vládol 1127 – 62), desiaty cisár dynastie Sung (960 – 1279), zakladateľ dynastie Južný Sung (1127 – 1279). Deviaty syn cisára Chuej-cunga z dynastie Severný Sung. Po vpáde Džürčenov a zajatí Chuej-cunga (1126) i jeho nástupcu cisára Čchin-cunga (Qinzong, 1127) ušiel Kao-cung na juh, postavil sa na čelo odporu proti džürčenskej ríši Ťin, vyhlásil sa za cisára a založil dynastiu Južný Sung. Hlavným mestom jeho ríše sa stal Lin-an (dnešné Chang-čou). R. 1138 odmietol ďalšie vojenské riešenie konfliktu s ríšou Ťin a 1141 uzavrel mierovú zmluvu (formálne ratifikovaná 1142), podľa ktorej ríši Južný Sung pripadla južná časť územia bývalej ríše Sung (hranicou sa stala rieka Chuaj-che) so záväzkom platiť ríši Ťin každoročne tribút. R. 1162 abdikoval v prospech adoptívneho syna Siao-cunga (Xiaozong, vládol 1162 – 89). Kao-cung sa preslávil aj ako významný kaligraf a patrón výtvarného umenia.

Kao-chou, Gaohou, aj Kao Chuang-chou, Gao Huanghou, vlastným menom Lü Č’, Lü Zhi, asi 241 pred n. l. – 180 pred n. l. — manželka cisára Liou Panga, zakladateľa čínskej dynastie Chan (206 pred n. l. – 220 n. l.). Počas vlády svojho syna cisára Chuej-tiho (Huidi, †188 pred n. l., vládol od 195 pred n. l.) mala na cisárskom dvore rozhodujúci vplyv, vymenúvala členov svojho rodu do významných úradníckych a vojenských funkcií a udeľovala im aristokratické tituly. R. 188 pred n. l. – 180 pred n. l. fakticky vládla sama namiesto svojich maloletých vnukov, cisárov Čchien-šaa (Qianshao, †184 pred n. l., vládol od 188 pred n. l.) a Chou-šaa (Houshao, †180 pred n. l., vládol od 184 pred n. l.). Po smrti Kao-chou boli všetci členovia jej rodiny popravení.

Kao Jing-siang, Gao Yingxiang, ? provincia Šen-si – 1636 Peking — čínsky vodca povstania 1628 – 44 proti dynastii Ming (1368 – 1644), ktorá v tom čase upadala. Povstanie, ktorej iniciátorom bol Kao Jing-siang, vypuklo v Šen-si a postupne sa rozšírilo aj do ďalších provincií v severnej a strednej Číne. Kao Jing-siang si udelil titul Čchuang-wang (t. j. vpadnúci kráľ). R. 1636 bol však obkľúčený a zajatý cisárskou armádou, dovlečený do Pekingu a odsúdený na smrť. Po jeho smrti sa vodcom povstalcov stal jeden z veliteľov Kao Jing-siangového vojska, jeho synovec Li C’–čcheng, ktorý dynastiu Ming porazil (1644).

Kao-siung, Gaoxiong — prístavné mesto v Číne na juhozáp. pobreží Taiwanu; 1,536 mil. obyvateľov (2. najväčšie mesto ostrova, po Tchaj-peji; 2011). V miestnom správnom systéme je to centrálne spravované mesto. Hlavné priemyselné stredisko Taiwanu, priemysel hutnícky (spracovanie železa a hliníka), petrochemický., strojársky, lodný (jedny z najväčších lodeníc v Ázii a jedny z najväčších závodov na demontáž lodí na svete), drevársky, potravinársky (cukrovarnícky), cementársky. Najväčší prístav Taiwanu, základňa čínskeho vojenského námorníctva, medzinárodné letisko.

Pôvodne rybárska osada vznikla na konci obdobia dynastie Ming (1368 – 1644), 1624 tam holandskí kolonizátori postavili pevnosť Fort Zeelandia, v 2. pol. 17. stor. ju osídlili prisťahovalci z kontinentálnej Číny, 1680 tam bol vybudovaný prístav. R. 1895 bol Kao-siung spolu s Taiwanom odstúpený Japonsku (Šimonosecká zmluva, 1895), počas japonskej nadvlády zaznamenal prudký rozvoj (od 1924 mesto), počas 2. svetovej vojny 1944 – 45 zničený bombardovaním americkým letectvom, 1945 prinavrátený Číne. V decembri 1979 sa tam odohral tzv. kaosiungský incident, počas ktorého opozičné sily protestovali proti autokratickej vláde Kuomintangu. Pri tvrdom zákroku polície bola zatknutá väčšina opozičných aktivistov, konflikt však prispel k postupnej demokratizácii Taiwanu v 80. rokoch 20. stor.

Stavebné pamiatky: pevnosť Čchi-chou (založená v 18. stor., úplne prestavaná v 19. stor.), rímskokatolícka Katedrála sv. ruženca (1860, prestavaná 1928), bývalý britský konzulát (1865), v časti Cuo-jing zvyšky pevnosti (18. stor.) a konfuciánsky chrám (1974, v štýle tradičnej čínskej architektúry z obdobia Sev. Sung). Centrum mesta má moderný charakter s množstvom výškových budov a mrakodrapov (svetové obchodné centrum Čang-ku, 1992; Tuntex Sky Tower, 1994 – 97) a verejných stavieb (Kao-siungský národný štadión, 2009). Viaceré múzeá (Múzeum výtvarného umenia, 1994; Národné múzeum vedy a technológie, 1997; Historické múzeum, 1992), a univerzity.

Kašgar, čín. Kcha-š’, Kashi — mesto v severozápadnej Číne v autonómnej oblasti Sin-ťiang v Tarimskej panve na západnom okraji púšte Taklamakan na rieke Kašgardarja; 354-tis. obyvateľov (2012). Mesto predstavuje významné kultúrne, náboženské (islamské) a obchodné centrum. Na povestných nedeľných trhoch sa predávajú poľnohospodárske produkty z úrodných oblastí, domáce zvieratá a remeselnícke výrobky (hodvábne látky, koberce, výrobky z medi a dreva). Mesto je od roku 2010 špeciálnou ekonomickou zónou (jediná v západnej časti Číny). Z priemyselných odvetví je zastúpený strojársky, textilný, chemický, cementársky, kožiarsky, papiernický, potravinársky, energetický (hydroelektráreň) priemysel. Kašgar je dôležitou dopravnou križovatkou s cestným uzlom na historickej Hodvábnej ceste s cestným spojením s Pakistanom (konečný bod Karakoramskej diaľnice začínajúcej sa v mesta Abbottábád v severozápadnej časti Pakistanu, dĺžka 1 300 km) a s Kirgizskom. Má najzápadnejšie ležiacu železničnú stanicu Číny a letisko (2. najväčšie letisko Si-ťiangu).

Od 1. stor. pred n. l. (obdobie dynastie Chan) Kašgar predstavoval jednu z dôležitých oáz na Hodvábnej ceste. Od roku 73 pred n. l. bol pod kontrolou čínskych úradov, v 1. – 3. stor. n. l. pod vplyvom Kušánskej ríše, v 6. – 8. stor. o tento región súperila čínska dynastia Tchang s Turkickým kaganátom. V rokoch 940 – 1042 bolo jedným z hlavných centier Karachánovského štátu a 1130 – 1211 hlavným mestom jeho východnej časti. V 13. – 14. stor. podliehalo mongolským vládcom, koncom 14. stor. bolo dobyté Timúrom, neskôr oblasť spravovali lokálni moslimskí vládcovia. V roku 1759 sa tam rozšíril vplyv čínsko-mandžuskej dynastie Čching. Kašgar sa stal centrom viacerých protičchinských moslimských povstaní, najvýznamnejšie viedol Jakúb Beg (*okolo 1820, †1877), ktorý 1867 vyhlásil nezávislosť Kašgarska, 1877 ho však porazila čínska cisárska armáda. V rokoch 1933 – 34 mesto predstavovalo centrum ujgurskej a islamskej Východoturkestanskej republiky, ktorej predstavitelia sa pokúsili vytvoriť v Sin-ťiangu nezávislý režim a vymaniť sa z politického vplyvu Čínskej republiky.

V roku 2009 bola čínskou vládou vypracovaná tzv. reforma nebezpečných kašgarských domov. Tá nariaďovala demoláciu pôvodných tehlových budov v historickom centre Kašgaru v záujme bezpečnosti pri opakovaných zemetraseniach. Do roku 2018 bolo centrum mesta nanovo vybudované v ujgurskom štýle s islamskou architektúrou. Kritici túto reformu označujú za kultúrnu genocídu páchanú na Ujguroch.

Stavebné pamiatky: mešita Id Kah (okolo polovice 15. stor., najväčšia mešita v Číne), v blízkosti mesta mauzóleum Chódžu Afáka (polovica 17. stor.) a i.

Kchang Jou-wej, Kang Youwei, 19. 3. 1858 Nan-chaj (pri Kantone), provincia Kuang-tung – 31. 3. 1927 Čching-tao, provincia Šan-tung — čínsky neokonfuciánsky mysliteľ a reformátor. Vzdelanie získal v neokonfuciánskej škole princípu (li-süe), neskôr sa zaoberal buddhizmom a neokonfuciánskou školou mysle (sin-süe).

Intenzívne študoval západnú kultúru, európske jazyky, ako aj európsku a americkú literatúru. Ako prvý vo vtedajšej Číne pochopil, že Západ a západnú kultúru nemožno chápať len ako zlo, proti ktorej má Čína bojovať, ale ako neznámu kultúru, ktorú treba dôkladne spoznať a pomocou jej znalostí Čínu zmodernizovať. Ovplyvnený západnou vedou, cítil potrebu spoločenskej reformy a stal sa zástancom reformného hnutia neskôr presadzovaného mladým cisárom Kuang-süom (dynastia Čching; vládol od 1889) proti konzervatívnemu dvoru cisárovnej-vdovy Cch’–si. R. 1890 – 93 učil v Kantone (otvoril si školu, na ktorej zaviedol výučbu niektorých predmetov vyučovaných na Západe) a venoval sa rozvíjaniu svojej reformnej teórie; k jeho študentom a zároveň spolupracovníkom patril aj Liang Čchi-čchao. Hoci svoje myšlienky staval na západných modeloch, snažil sa ich zdôvodniť v duchu čínskej tradície, pričom konfuciánstvo nepovažoval za prežitú doktrínu, ale za prostriedok premeny Číny. V tom období napísal svoj prvý významný filozofický spis Sfalšované texty tzv. nového učenia (Sin süe wej-ťing kchao, 1891), ktorý zohral dôležitú úlohu v iniciovaní reformátorských snáh v Číne. R. 1895 po porážke Číny v prvej japonsko-čínskej vojne organizoval protesty proti ponižujúcim podmienkam mierovej zmluvy, vyzýval na posilnenie cisárstva a na uskutočnenie reforiem v oblasti školstva, vojenstva, hospodárstva i vládnych štruktúr. V Šanghaji založil Spoločnosť pre štúdium sebaposilnenia Číny a cisárskemu dvoru adresoval Manifest na podporu potrebných reforiem. Jeho ďalším významným dielom v tomto duchu bol spis Štúdium a pochopenie Konfucia ako reformátora (Kchung-c’ kaj č’ kchao), v ktorom apeloval na zmenu konzervatívnej interpretácie Konfuciových myšlienok. Jeho ďalšia petícia napokon povzbudila mladého cisára, aby v období od 11. júna do 22. septembra 1898 (neskôr nazvané Sto dní reforiem) vydal viacero dekrétov obmedzujúcich právomoci aristokracie a vyhlasujúcich dôležité reformy v oblasti školstva, vojenstva, hospodárstva, štátnej správy a i., ich uskutočňovateľom sa mal stať Kchang Jou-wej. Toto obdobie ukončil palácový prevrat cisárovnej-vdovy Cch’–si, ktorá dala cisára uväzniť a viacerých stúpencov reforiem popraviť. Kchang Jou-wej sa zachránil útekom do Japonska.

Počas exilu (India, Spojené kráľovstvo) sformuloval svoje utopické myšlienky v diele Kniha o veľkej harmónii (Ta-tchung šu, 1902), v ktorej podal teóriu prechodu ľudstva od chaosu k zjednotenému svetu slobodných jednotlivcov harmonicky spolupracujúcich na zabezpečovaní harmonickej spoločenskej sebarealizácie. Po páde dynastie Čching (1911/12) sa vrátil do Číny (1913), zostal verný myšlienke zreformovanej monarchie (podporoval obnovu cisárstva ako konštitučnej monarchie, 1917) a odmietal západný typ spoločenského zriadenia (republiku) s jeho novým systémom hodnôt. Usiloval sa aj o znovuzavedenie konfuciánstva ako štátneho náboženstva napriek tomu, že v tom čase bolo odmietané. R. 1912 sa stal predsedom Konfuciánskej asociácie, ktorá považovala Konfucia nielen za reformátora, ale aj za náboženského vodcu.

Kchang-si, Kangxi, vlastným menom Aisin Gioro Süan-jie, chrámové meno Šeng-cu, Shengzu, 4. 5. 1654 Peking – 20. 12. 1722 tamže — čínsky cisár (od 1661) z dynastie Čching, syn cisára Šun-č’a.

Na trón nastúpil ako 7-ročný (do jeho 15 rokov za neho vládli štyria regenti), jeden z najdynamickejších a najdlhšie vládnucich panovníkov v čínskych dejinách (vládol 61 rokov). Počas jeho vlády, ktorá po období vojen a chudoby priniesla dlhodobú stabilitu, uskutočnil opatrenia na obnovenie moci Číny na Taiwane a viedol ťaženia na znovuzískanie území v oblasti Amuru na Sibíri (1689 potvrdené Nerčinskou zmluvou uzavretou s Ruskom) i proti Mongolom na upevnenie bezpečnosti na vnútroázijských hraniciach ríše, 1720 po vyhnaní Džungárov získal moc nad Tibetom. Pod cisárskym patronátom boli do bádateľských projektov zapojení vzdelanci, a to najmä pri kompilácii dejín dynastie Ming. V oblasti civilnej správy si počínal ako osvietený konfuciánský vládca, keď ukončil platnosť zákon umožňujúceho Mandžuom vyvlastňovať úrodnú pôdu Číňanov výmenou za svoje menej výnosné pozemky, niekoľkokrát výrazne znížil dane, sprísnil súdny systém, čím výrazne klesla korupcia, a obmedzil príslušníkom vplyvných čínskych rodín možnosť zastávať významné úradnícke funkcie. Za jeho najvýznamnejšie opatrenie je považované presné stanovenie výšky vybraných daní. Na konci svojej vlády ovládal Čínu, Mandžusko, časť ruského Ďalekého východu, Vnútorné i Vonkajšie Mongolsko, ako aj Kóreu ako protektorát. Jeho nástupcom bol syn Jung-čeng.

kchou-tchou, koutou — rituálny prejav úcty v tradičnej Číne (pokľaknutie spojené s dotykom čela o zem) preukazovaný v rámci rodiny rodičom a zosnulým predkom, v spoločnosti aj prejav úcty a lojality nižšie postavených vyššie postaveným. Najprepracovanejšiu podobu mal kchou-tchou, ktorý bol prejavovaný čínskemu cisárovi (tri pokľaknutia spojené s troma dotykmi čela o zem) a vyjadroval podriadenosť jeho autorite. Bol podmienkou prijatia zahraničných vyslancov na čínskom panovníckom dvore, čo od konca 18. stor. viedlo k protokolárnym konfliktom so západoeurópskymi vyslancami. Po ópiových vojnách si západoeurópske štáty vydobyli výnimku a ich vyslanci boli od kchou-tchou pred cisárom oslobodení. Po zániku čínskeho cisárstva (1911) sa kchou-tchou prejavuje iba rodičom a zosnulým predkom.

Kitanská ríša — historický štátny útvar jestvujúci 907 – 1125 na území dnešnej severovýchodnej Číny (približne dnešné čínske provincie Chej-lung-ťiang, Ťi-lin a Liao-ning a autonómna oblasť Vnútorné Mongolsko). Vytvorený Kitanmi, etnikom sídliacim asi od 5. stor. na území dnešnej severovýchodnej Číny (v čínskych prameňoch nazývaným Čchi-tan), považovaným za potomkov jednej vetvy Sien-piov a v mongolských prameňoch spolu s nimi za predkov moderných Mongolov. Kitani hovorili kitanským jazykom (kitančinou) zaraďovaným do mongolskej skupiny altajskej jazykovej rodiny (→ altajské jazyky). Zapisoval sa tzv. veľkým (vytvorené okolo 920 na základe čínskym písma) a malým kitanským písmom (vytvorené okolo 925 na základe ujgurského písma), v ktorom sa zachovalo viacero písomných pamiatok, dodnes však nebolo úplne rozlúštené. Od etnonymu Kitan je odvodený ruský a bulharský názov Číny (Kitaj).

Kitani boli pôvodne lovci a nomádi, ich náboženstvom bol šamanizmus. V 7. stor. podliehali autorite cisárov čínskej dynastie Tchang, od 2. polovice 8. stor. boli spojencami Ujgurskej ríše. Po jej zničení Jenisejskými Kirgizmi (840) časť ujgurskej vládnucej elity ušla ku Kitanom. Na prelome 8. a 9. stor. sa začali zjednocovať a vytvorili (spočiatku voľný) kmeňový zväz. Na začiatku 10. stor. využili krízu dynastie Tchang a rozdrobenie Číny (→ Päť dynastií a desať kráľovstiev) na územnú expanziu (o. i. dobyli aj rozdelené panstvá Kirgizského kaganátu) a 907 sa ich vodcom (kaganom) stal Ambagan (aj Ambakjen, Apoki, čín. A-pao-t’i) z klanu Jie-lü; tento rok je považovaný za rok založenia Kitanskej ríše. R. 916 Ambagan zrušil voľby chána, vyhlásil sa za cisára a začal používať výhradne čínsky cisársky titul chuang-ti, čím sa pôvodné kmeňové spoločenstvo premenilo na dedičnú monarchiu na čele s klanom Jie-lü. Za pomoci čínskych radcov a vďaka ekonomickej prosperite (v ekonomike začalo prevládať poľnohospodárstvo nad pastierstvom, významná bola aj ťažba soli a železnej rudy) jeho moc rýchlo narastala. Hoci sa pri budovaní ríše inšpiroval čínskym vzorom (Kitani čiastočne prijali čínsku kultúru, napr. dvorské rituály, podľa čínskeho vzoru sa budovali politické inštitúcie, dominantnými sa stali čínske buddhistické školy, ktoré nahradili pôvodnú vieru v prírodné sily a útvary) a sám ovládal čínsky jazyk, dôraz kládol na zachovanie kitanskej identity (napr. dal vytvoriť vlastné, kitanské písmo). Súčasťou Kitanskej ríše sa postupne stali aj Číňanmi osídlené oblasti na južnom okraji severovýchodnej Číny, 938 ovládla severnú Čínu od mesta Ta-tchung po dnešný Peking.

R. 946 (podľa iných zdrojov 947) sa ríša začala oficiálne nazývať Liao. Mala päť hlavných (sídelných) miest, najdôležitejšie bolo Šang-t’ing (v blízkosti dnešného Lin-chuangu vo Vnútornom Mongolsku) a na spravovanie ríše boli vytvorené dva druhy administratívnych orgánov (duálny systém vlády): tzv. sev. dvor, ktorý spravoval oblasti osídlené nomádmi a Kitanmi (sídlil v meste Ta-tchung), a juž. dvor, ktorý spravoval oblasti osídlené usadenými čín. roľníkmi (v oblasti dnešného Pekingu). Kitanská ríša takmer po celú dobu svojho jestvovania predstavovala vojenskú hrozbu pre čín. dynastiu Sung; 1004 počas vojenskej výpravy proti Sungskej ríši sa Kitani dostali do blízkosti sungského hlavného mesta Kchaj-feng a na základe následnej tzv. Čchanjüanskej zmluvy (podpísaná 1005 v Čchan-jüane v blízkosti Kchaj-fengu) sa čínska dynastia Sung zaviazala platiť Kitanskej ríši každoročne tribút v striebre a hodvábe, 1042 boli Sungovia pod hrozbou ďalšej invázie prinútení tribút zvýšiť. Začiatkom 11. stor. sa vplyv Kitanskej ríše rozšíril aj do severnej časti Kórejského polostrova, do kráľovstva Korjo, kde v tom čase vládla dynastia Wang (918 – 1392). Úpadok Kitanskej ríše sa začal 1065 vnútornými konfliktmi (boje o nástupníctvo, pokus jednej z cisárových konkubín uzurpovať si moc). Zanikla po vpádoch Džürčenov, keď dynastiu Liao porazil A-ku-ta (1124, definitívne 1125), zakladateľ džürčenskej dynastie Ťin. Posledný kitanský panovník Jie-lü Ta-š’ odišiel spolu s časťou Kitanov na západ, kde založil dynastiu Západný Liao a Karakitanskú ríšu. Ostatní Kitani splynuli s jazykovo blízkymi Mongolmi.

Klasická kniha hôr a vôd, čín. Šan-chaj-ťing, Shanhaijing — zbierka čínskych mýtov a legiend, najstaršie dielo čínskej kozmografie. Vznikla spojením textov viacerých autorov napísaných od obdobia bojujúcich štátov (475 – 221 pred n. l.) do obdobia Západných Chanov (206 pred n. l. – 8 n. l.), dnešnú podobu získala v 3. – 4. stor. n. l. Je rozčlenená na 18 kapitol, ktoré sú rozdelené do štyroch kategórií: Klasická kniha hôr (Šan-ťing, Shanjing), Klasická kniha morí (Chaj-ťing, Haijing), Klasická kniha pustatiny (Ta-chuang-ťing, Dahuangjing) a Klasická kniha oblasti medzi štyrmi morami (Chaj-nej-ťing, Haineijing). Jednotlivé kategórie obsahujú rozprávania o bájnych krajinách, nezvyčajných zvieratách a bytostiach, liečivých bylinách a nerastoch, starovekých čínskych náboženstvách a zvykoch, o geografii, histórii a medicíne. Klasická kniha hôr a vôd bola pôvodne ilustrovaná, dnešné ilustrácie pochádzajú až z obdobia dynastie Ming (1368 – 1644). Významný zdroj etnologických poznatkov.

komprador [port.], comprador — pomenovanie Číňanov, ktorí v 18. – 19. stor. nakupovali pre európskych obchodníkov usídlených najmä v oblasti Kantonu a Macaa čínsky tovar, neskôr sa ich úlohy postupne rozširovali a stali sa kľúčovými sprostredkovateľmi vzájomného obchodu. Kompradori (čín. ťiang-paj-tu alebo maj-pan) zohrávali dôležitú úlohu v prvej fáze obchodovania západných mocností s Čínou v období pred podpisom Nankinskej zmluvy (1842). Po jej podpise a následnom otvorení piatich čínskych prístavov európskym obchodníkom (→ otvorený prístav), keď sa cisárske úrady dynastie Čching usilovali obmedzovať priame obchodovanie Európanov (najmä z Portugalska, z Holandska, zo Spojeného kráľovstva a z Francúzska), zabezpečovali kompradori ako zamestnanci zahraničných spoločností obchodovanie s čínskymi zákazníkmi a sprostredkovali nákup a predaj tovarov.

Komunistická strana Číny, čín. Čung-kuo kung-čchan-tang — čínska radikálnoľavicová revolučná socialistická politická strana, od roku 1949 fakticky jediná mocenská politická sila v Číne. Podľa počtu členov je najväčšou komunistickou stranou na svete (podľa čínskych údajov približne 91,91 mil. členov, 2019). Jej riadiacimi orgánmi sú Ústredný výbor (ÚV), generálny tajomník, Stály výbor Politbyra (5 – 9 členov) a Politbyro, tlačovým orgánom denník Žen-min ž’-pao (Ľudový denník, založený v roku 1948).

KS Číny bola založená v júli 1921 v Šanghaji ľavicovo orientovanými intelektuálmi, ktorí vyšli z Hnutia 4. mája, k jej spoluzakladateľom patrili Čchen Tu-siou (jej prvý tajomník) a Li Ta-čao. V roku 1922 sa stala sekciou Komunistickej internacionály, ktorej pracovníci sa spolu s ruskými (sovietskymi) poradcami významne podieľali na jej formovaní. V rokoch 1923 – 27 spolupracovala v tzv. jednotnom fronte so stranou Kuomintang (tzv. nacionalisti) a tvorila jej ľavé krídlo. Úsilie KS o boľševizáciu Kuomintangu viedlo ku konfliktom, ktoré vyvrcholili v apríli 1927 pravicovým Čankajškovým aprílovým pučom. Následne komunisti vyvolali viacero povstaní, napr. v auguste 1927 nančchangské povstanie, počas ktorého začali vytvárať prvé oddiely komunistickej Čínskej červenej armády (neskôr Čínska robotnícko-roľnícka červená armáda; → Čínska ľudovo oslobodzovacia armáda), a v decembri 1927 Kantonské povstanie považované za začiatok boja čínskych komunistov za zvrhnutie Čankajška. S cieľom zlikvidovať Čínsku červenú armádu uskutočnil Čankajšek v roku 1930 päť protikomunistických vyhladzovacích akcií a KS Číny sa v nasledujúcom období dostala do ilegality. Podarilo sa jej získať kontrolu nad niekoľkými odľahlými vidieckymi oblasťami, v ktorých podľa sovietskeho vzoru zakladala soviety; najvýznamnejší z nich, Ústredná revolučná základňa, existoval v rokoch 1931 – 34 v horách Ťing-kang-šan na pomedzí provincií Ťiang-si a Fu-ťien. Pod správou Ťiang-siského sovietu bola na prvom všečínskom kongrese zástupcov čínskych sovietov vyhlásená nezávislá Čínska sovietska republika (1931 – 37) na čele s predsedom ľudovej vlády Mao Ce-tungom.

Počas rozsiahleho ústupového manévru čínskych komunistov zoskupených v Čínskej robotnícko-roľníckej červenej armáde z kuomintanského obkľúčenia (→ Dlhý pochod, 1934 – 36) získal v komunistickej armáde vedúce postavenie Mao Ce-tung (1935), ktorý sa v roku 1945 stal predsedom ÚV KS Číny a rozhodujúcu pozíciu vo vedení strany si udržal až do smrti (1976). Pod tlakom japonskej agresie (1937 – 45) sa nakrátko armády KS Číny (Čínska ľudovo oslobodzujúca armáda) a Kuomintangu (→ Čínska národno revolučná armáda) spojili a vytvorili Jednotný národný revolučný front, ktorý sa však po kapitulácii Japonska rozpadol a medzi ozbrojenými silami komunistov a tzv. nacionalistov (Kuomintang) vypukol nový konflikt (1946 – 49; → občianske vojny v Číne). Po definitívnej porážke Kuomintangu a jeho stiahnutí sa na Taiwan vyhlásil Mao Ce-tung 1. októbra 1949 v Pekingu založenie Čínskej ľudovej republiky (ČĽR) na čele s KS Číny ako jedinou vládnucou silou v krajine. Čína nadviazala úzke spojenectvo so Sovietskym zväzom a zaradila sa do tábora socialistických krajín.

Za výdatnej podpory Sovietskeho zväzu a podľa sovietskeho modelu uskutočňovaná hospodárska politika (pozemková reforma, kolektivizácia, industrializácia) priniesla spočiatku (1949 – 57) obnovu a rast hospodárstva. Strana však postupne nastúpila vlastnú cestu budovania komunizmu v duchu Mao Ce-tungových koncepcií, jej oficiálnou doktrínou sa stala špecifická čínska verzia marxizmu – učenie Mao Ce-tunga (→ maoizmus) zdôrazňujúce význam roľníctva (ako avantgardy revolúcie), armády a gerilovej vojny a presadzujúce teóriu permanentnej revolúcie, podľa ktorej komunistická strana nemôže nikdy dospieť do štádia sebauspokojenia a po víťazstve v jednom zápase musí okamžite pristúpiť k ďalším revolučným zápasom. Mao Ce-tung v tomto duchu riadil stranu i štát, čo viedlo k ideologickým rozporom s predstaviteľmi Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ). Politika KS Číny v 60. rokoch 20. stor. mala charakter kampaní, ktoré však mali pre Čínu neblahé dôsledky. Napr. počas tzv. kampane na potlačenie kontrarevolucionárov (1951) boli poslané do pracovných táborov alebo popravené tisíce príslušníkov Kuomintangu, z iniciatívy Mao Ce-tunga začatá kampaň Sto kvetov (1956) sa zmenila na kritiku celého režimu a viedla k vzniku nepokojov; reakciou na túto kritiku bolo spustenie kampane proti pravičiarom (1957), ktorej výsledkom bolo odstránenie ďalších státisícov vzdelaných ľudí z verejného života často odsúdených na tzv. prevýchovu prácou v pracovných táboroch alebo aj na smrť, dôsledkom ekonomickej tzv. politiky veľkého skoku (1958 – 61) realizovanej s cieľom hospodárskeho povznesenia Číny a rozvoja poľnohospodárstva však bol hladomor (1959 – 62). Mao Ce-tung so svojím ultraľavicovým krídlom presadil v strane kultúrnu revolúciu (oficiálne trvala 1966 – 69), na uskutočnenie jej cieľov použil študentov organizovaných v Červených gardách. Revolúcia priniesla rozsiahle čistky, teror, ničenie kultúrnych pamiatok a rozvrat spoločnosti a jej dôsledky pretrvávali až do Mao Ce-tungovej smrti v roku 1976.

Rozpory medzi komunistickými stranami Číny a Sovietskeho zväzu sa však týkali nielen ideologických, ale aj ďalších oblastí. KS Číny nesúhlasila s kritikou kultu osobnosti J. V. Stalina v Sovietskom zväze (1956), v zahraničnopolitickej oblasti odmietala vedúcu úlohu KSSZ v medzinárodnom komunistickom hnutí, nesúhlasila s tézou o mierovom spolužití komunizmu a kapitalizmu (uzavretie dohody medzi Sovietskym zväzom, USA a Spojeným kráľovstvom o zákaze skúšok jadrových zbraní z roku 1963 považovala za dôkaz, že Sovietsky zväz zneužíva jadrovú hrozbu len na svoje vlastné záujmy, a nie na dosiahnutie cieľov svetovej revolúcie) a pod. To viedlo k výraznému zhoršeniu vzájomných vzťahov (→ čínsko-sovietske konflikty).

Po Mao Ce-tungovej smrti sa v roku 1976 stal predsedom Ústredného výboru Chua Kuo-feng, ktorý počas svojho pôsobenia (do roku 1978) odstránil z vedenia strany ultraľavicové krídlo, tzv. bandu štyroch, v ideologickej a politickej oblasti sa však naďalej pridŕžal Mao Ce-tungovho učenia. Proti nemu sa postavila frakcia okolo Teng Siao-pchinga, ktorá v roku 1978 podrobila Chua Kuo-fenga kritike. Moci sa fakticky ujal Teng Siao-pching (formálne zostal vo funkcii podpredsedu vlády), hoci oficiálne nezastával v KS Číny žiadnu vysokú funkciu (predsedom strany bol oficiálne až do roku 1981 Chua Kuo-feng). Oživil vzťahy so zahraničím (najmä s USA) a vyhlásil reformný program, tzv. socializmus s čínskymi zvláštnosťami (→ Štyri modernizácie, spočíval v spojení čiastočnej liberalizovanej ekonomiky a politického monopolu komunistickej strany), politiku jedného dieťaťa smerujúcu k obmedzeniu rastu čínskej populácie a i. V roku 1981 sa generálnym tajomníkom ÚV KS Číny stal Chu Jao-pang, ktorý však pre svoju liberálnejšiu politiku bol predstaviteľmi tvrdej línie v strane v roku 1987 zbavený funkcie. Jeho nástupca Čao C’-Jang (1987 – 89) bol odvolaný pre ochotu rokovať so študentmi počas masových protikomunistických protestov v roku 1989 na Námestí nebeského pokoja v Pekingu (→ Tchien-an-men). V rokoch 1989 – 2002 stál na čele KS Číny Ťiang Ce-min a 2002 – 12 Chu Ťin-tchao, ktorý vo svojej vízii tzv. harmonickej socialistickej spoločnosti kládol dôraz na tzv. vedecký pohľad na rozvoj. V porovnaní s predošlým obdobím sa viac zdôrazňovala úloha štátu v ekonomike, najmä jeho strategická účasť na vlastníctve podnikov (v západnej ekonomickej literatúre sa na označenie tohto čínskeho ekonomického modelu používa termín štátny kapitalizmus). Od roku 2012 vedie KS Číny Si Ťin-pching presadzujúci koncepciu tzv. čínskeho sna (vybudovanie prosperujúcej, omladenej spoločnosti).

konkubinát [lat.] — historický a cirkevnoprávny termín na označenie trvalého spolužitia muža a ženy bez formálneho uzavretia manželstva. Partneri žijúci v konkubináte nechcú alebo nemôžu legalizovať svoj vzťah, pretože im v tom bráni manželská prekážka (napr. v spoločnostiach, v ktorých nie je povolený rozvod). Konkubinát teda nepredstavuje právny, ale len faktický stav.

Termín konkubinát (lat. concubare = spolu ležať, súložiť) pochádza z rímskeho práva a pôvodne označoval trvalé spolužitie muža a ženy, ktorí nechceli alebo pre manželskú prekážku nemohli uzavrieť manželstvo (→ concubinatus), v Byzantskej ríši za vlády cisára Justiniána I. Veľkého (6. stor.) označoval nižšiu formu manželstva. Neskôr bol prevzatý do kánonického práva katolíckej cirkvi, ktoré problematiku konkubinátu upravuje v súvislosti s právnou reguláciou manželskej prekážky verejnej mravopočestnosti (impedimentum publicae honestatis). Podmienkou vzniku prekážky verejnej mravopočestnosti vyplývajúcej z konkubinátu je, že spolužitie muža a ženy žijúcich na spôsob manželstva (t. j. zahŕňa aj sexuálny vzťah), ale bez akéhokoľvek vôľového úmyslu uzatvoriť kánonické manželstvo, je súvislé a stále, ako aj všeobecne známe alebo verejné (tzv. známy alebo verejný konkubinát; ex notorio vel publico concubinatu); za konkubinát však nemožno považovať napr. prostitúciu či nepravidelnú promiskuitu, pretože takémuto konaniu chýba istá stálosť, ako aj zdanie manželského spolunažívania.

Život vo verejnom konkubináte trestal Kódex kánonického práva z roku 1917 (CIC 1917) ako delikt proti dobrým mravom (prestúpenie šiesteho prikázania Desatora) sankciou vylúčenia zo všetkých zákonných cirkevných úkonov, klerikov žijúcich v konkubináte trestal suspenziou od sviatostných úkonov, odňatím požitkov spojených s úradom, benefícií a hodností. Kódex kánonického práva z roku 1983 (CIC 1983) i Kódex kánonov východných cirkví z roku 1990 (CCEO 1990) ustanovujú v prípade klerikov žijúcich v konkubináte trest suspenzie a v prípade, že klerik v konkubináte zotrváva aj po napomenutí, aj ďalšie tresty až po prepustenie z klerického stavu. Manželstvo osôb pokrstených v katolíckej cirkvi a uzavreté len pred orgánom štátu sa nepovažuje za verejný konkubinát, ale za kánonicky neplatné manželstvo.

Odklon od tradičného chápania rodiny založenej manželstvom spôsobuje v súčasnosti narastanie tzv. partnerského spolužitia bez uzavretia manželstva (označované aj ako kohabitácia, neformálne manželstvo, faktické spolužitie, spolužitie druha a družky, životné spoločenstvo). V súčasnom slovenskom občianskom práve sa na označenie spolužitia partnerov opačného pohlavia, ktorí žijú v spoločnej domácnosti bez úradnej legalizácie svojho vzťahu sobášom, termín konkubinát nepoužíva. Takýto vzťah sa bežne označuje ako druh a družka, pričom slovenské občianske právo tieto termíny nepoužíva (na rozdiel od niektorých noriem verejného práva, napr. trestného a správneho). Právny poriadok SR spolužitie druha a družky komplexne neupravuje, ale z jednotlivých právnych noriem vyplývajú pre osoby žijúce v tomto faktickom zväzku viaceré významné práva, čo súvisí vo viacerých prípadoch s obsahovým prekrývaním sa tejto formy spolužitia s právne relevantnými pojmami domácnosť, resp. spoločná domácnosť, blízke osoby a osoby žijúce spolu (napr. oprávnenia v oblasti dedičského práva alebo nájmu bytu). V niektorých krajinách možno takýto vzťah legalizovať ako registrované partnerstvo (v SR je predmetom diskusie), termín registrované partnerstvo je však širší, pretože ako partnerov zahŕňa najmä osoby rovnakého pohlavia.

Konkubinát jestvoval aj v polygamných spoločnostiach, keď mal muž s vyšším spoločenským postavením právo mať okrem manželky (manželiek) aj konkubíny (ženy, s ktorými žil v konkubináte). Napr. v období cisárskej Číny i Čínskej republiky (1912 – 49) bolo spoločensky akceptované mať jednu alebo viac konkubín, bohatí muži mávali 3 až 4 konkubíny. Konkubíny mali v Číne nižšie spoločenské postavenie ako manželky, rovnako ich potomkovia mali hierarchicky nižšie postavenie ako deti právoplatnej manželky. Čínski cisári mali tradične viacero konkubín, ktorých postavenie bolo hierarchicky odstupňované. Niektoré z nich získali výrazný politický vplyv a zasiahli do čínskych dejín, napr. Jang Kuej-fej (konkubína cisára Süan–cunga) či Cch’-si (konkubína cisára Sien-fenga). Po vzniku ČĽR (1949) bol konkubinát zákonom zakázaný. V islamských krajinách už v predislamskom období ženské otrokyne slúžili zároveň ako sexuálne partnerky. Po vzniku Arabskej ríše (7. stor.) boli islamským právom (šaría) zavedené právne obmedzenia. V Koráne sa konkubinát nespomína, mimomanželský vzťah otrokyne (ama) a jej pána sa označuje ako má malakat ajmánukum (to, čo vlastní pravá ruka). Konkubíny (surríja) nesmeli mať moslimský pôvod (zväčša to boli ženy, ktoré padli do zajatia počas arabských výbojov). Žili spolu s ostatnými ženami v háreme, mali rôzne privilégiá (lepšia strava, oblečenie), často dosahovali vysoké spoločenské postavenie a politický vplyv. Na rozdiel od pevne stanoveného počtu manželiek (štyri), mohol mať moslim neobmedzený počet konkubín. Oženiť sa s nimi smel len v prípade, ak im daroval slobodu. Zvláštny status mali konkubíny, ktoré sa stali matkou jeho detí (umm valad), čo im zabezpečovalo, že nemôžu byť predané a po pánovej smrti budú slobodné. Všetky deti splodené s konkubínami boli považované za legitímne. V súčasnosti je konkubinát (aj otroctvo) v islamskej spoločnosti zakázaný.